Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6CoE/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108221467 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3108221467.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnému: S. D., bytom A., E. XXX/X, t.č. R. D., o vymoženie 183,89 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. októbra 2011, č.k. 49Er/1707/2008 - 30, v senáte jednohlasne, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava ustanoveným rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom, sp. zn. SR 02846/08 zo dňa 22.04.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.05.2008 a vykonateľnosť dňa 29.05.2008. Uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je nulitným právnym aktom, preto nemožno vykonať exekúciu. K takémuto záveru je možné dôjsť preskúmaním predmetného exekučného titulu, v ktorom je uvedené ustanovenie - tzv. rozhodcovská doložka - príslušnej zmluvy oprávneného s povinným, na ktorej základe si rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Toto ustanovenie vyhodnotil súd ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a samotného exekučného titulu, keď rozhodcovská doložka bola v rozhodcovskom rozsudku uvedená ako jeden z mnohých bodov všeobecných podmienok, preto keď je akákoľvek doložka alebo ustanovenie súčasťou všeobecných podmienok, ktoré tvoria súčasť zmluvy najčastejšie formou prílohy, je zrejmé, že sa nejedná o doložku osobitne dohodnutú alebo vyjednanú spotrebiteľom. Spotrebiteľ v tejto situácii nemá možnosť doložku odmietnuť, ale štandardizovanú, formulárovú zmluvu prijať ako celok alebo ako celok ju odmietnuť. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Dôvodil, že na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení ani skutočnosť, že umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a obyčajným súdom v Slovenskej republike, nakoľko táto voľba je vždy na strane žalujúceho a nie je možné ju následne zmeniť a je len logickým dôsledkom, že žalujúcou stranou v takýchto prípadoch nebýva spotrebiteľ, teda voľba súdu je iba formálne iluzórna. Súd prvého stupňa považoval takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú aj s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie súd vykladá eurokonformným výkladom v súlade s cieľmi smernice 93/13/EHS. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zastavenie exekúcie za týchto podmienok je možné s použitím vyššie citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Pretože súd musí rešpektovať medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy) a rozhodovať v súlade s cieľmi Európskej únie, dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, nakoľko spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech povinného. Taktiež úrok vo výške 118 % ročne - v zmluve nazvaný oprávneným ako „príslušný poplatok“ a úrok vo výške 0,25 % denne pri splatnosti celého dlhu sú v rozpore s dobrými mravmi, keď táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91.25 % ročne, čo je skoro 10-násobok úroku dovoleného ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pretože boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd prvého stupňa exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/ EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Zastával názor, že predmetný poplatok nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady súd rozdielne - vyššie oproti bankám a rovnako nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepovažoval dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu, pričom ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený mal za to, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva, uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 01.08.2007, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. <aspi://module='ASPI'&link='372/1990 Zb.'&ucin-k-dni='15.11.2007'> o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinný v čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle poslednej vety uvedeného ustanovenia sa aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného bolo potrebné aj v oblasti obchodného práva aplikovať ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, a to i s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., preto bolo potrebné vychádzať z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a súd prvého stupňa správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade) a stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .