Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5CoE/344/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109219355 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3109219355.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnému: R. U., s miestom podnikania C. F. R., E. XXX/XX, IČO: 40 382 877, o vymoženie 663,23 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. októbra 2011, č.k. 49Er/1817/2009 - 29, v senáte jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ustanoveným rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom, sp. zn. SR 02911/09 zo dňa 01.06.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.06.2009 a vykonateľnosť dňa 18.06.2009. Dôvodil, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je nulitným právnym aktom, preto nemožno vykonať exekúciu. Dospel k záveru, že tzv. rozhodcovská doložka - ustanovenie príslušnej zmluvy oprávneného s povinným, na ktorej základe si rozhodcovský súd založil svoju právomoc, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Toto ustanovenie vyhodnotil súd prvého stupňa ako neprijateľnú podmienku, keď od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Uviedol, že je zrejmé, že sa nejedná o doložku osobitne dohodnutú alebo vyjednanú spotrebiteľom, nakoľko bola uvedená ako jeden z mnohých bodov všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ v tejto situácii nemal možnosť doložku odmietnuť, ale štandardizovanú, formulárovú zmluvu prijať ako celok alebo ako celok ju odmietnuť. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej doložky nič nemení ani skutočnosť, že umožňuje alternatívnu voľbu medzi rozhodcovským a obyčajným súdom v Slovenskej republike, nakoľko táto voľba je vždy na strane žalujúceho a nie je možné ju následne zmeniť a je len logickým dôsledkom, že žalujúcou stranou v takýchto prípadoch nebýva spotrebiteľ, teda voľba súdu je iba formálne iluzórna. Súd prvého stupňa považoval takto dojednanú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú aj s poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie súd vykladá eurokonformným výkladom v súlade s cieľmi smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci ASTURCOM. Nakoľko súd musí rešpektovať medzinárodné zmluvy (čl. 7 ods. 2 Ústavy) a rozhodovať v súlade s cieľmi Európskej únie, dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinnou v neprospech povinnej. Taktiež úrok vo výške 96,8 % ročne - v zmluve nazvaný oprávneným ako „príslušný poplatok“ a úrok vo výške 0,25 % denne pri splatnosti celého dlhu je v rozpore s dobrými mravmi, keď táto sankcia predstavuje úrok vo výške 91,25 % ročne, čo je skoro 10-násobok úroku pripusteného ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pretože boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd prvého stupňa exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinný kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Zastával názor, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Zastával názor, že predmetný poplatok nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere povinnému vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od oprávneného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepovažoval dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu, pričom ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený mal za to, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného písomne podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a zároveň naňho odkazuje. Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné: Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Neobstojí preto námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď už bolo vydané poverenie, nie je exekučný súd oprávnený skúmať ďalej exekučný titul. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Odvolací súd uvádza, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. V prejednávanej veci, čo sa týka smernice, táto bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. zo dňa 02.03.2004 a to predovšetkým do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, teda aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica implementovaná. Odvolací súd zastáva právny názor, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah, čo oprávnený vo svojom odvolaní ani nenamietal. Odvolací súd má za to, že povinný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ. V zmysle § 495 druhej vety Občianskeho zákonníka, je totiž veriteľ (oprávnený) povinný preukázať dôvod záväzku, pričom oprávnený bezpečne nepreukázal, že úver bol poskytnutý povinnému na podnikateľský účel. Bezpečným preukázaním nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (a to začiarknutím kolonky vo vopred pripravenej formulárovej zmluve), ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) okrem svojho tvrdenia, že súd si neustálil, či predmetný vzťah medzi účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Odvolací súd preto dospel k názoru, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 30.06.2008, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Z týchto dôvodov bolo potrebné na vzťah účastníkov konania aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka chrániace spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní bolo preto potrebné vychádzať z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka upravená v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu a to v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade). Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý charakter dojednania a možnosti riešenia sporu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných podmienok poskytovania úveru súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah do predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť a to ani sčasti spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .