Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 2To/78/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112010065 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3112010065.4 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Dušana Eckera a JUDr. Jozefa Mészárosa, v trestnej veci proti obžalovanej J. C., nar. X.X.XXXX v H., pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 30.6.1998, o odvolaní obžalovanej a prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 18.05.2012, sp. zn. 2T/6/2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02. augusta 2012, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín a obžalovanej J. C. zamietajú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 18.05.2012, sp. zn. 2T/6/2012, bola obžalovaná J. C. uznaná vinnou z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 30.6.1998 na tom skutkovom základe, že v dňoch od 27.06.1998 do 29.06.1998 v presne nezistenú dobu, v priestoroch rodinného domu v U., na ul. C. č. X, patriacemu poškodenému W. X., z bezprostrednej blízkosti zozadu jedenkrát strelila revolverom kal. 38 Special do oblasti hlavy v mieste záhlavovej kosti poškodeného W. X., čím došlo u poškodeného k zlomenine spodiny lebečnej, pomliaždeniu mozgu, krvácaniu do mozgu a k zlyhaniu riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému - mozgu, čo viedlo k jeho smrti a následne požiadala C. Q., trvale bytom H. - C., N. XXXX/XX, o odstránenie tela poškodeného, ktorý vecou poveril N. Y. a tento spoločne s M. F. a I. U. v presne nezistený deň v júni 1998 vo večerných hodinách telo poškodeného naložil do motorového vozidla zn. Opel Vectra a odviezli z rodinného domu, kde bol usmrtený, a uložili ho do ilegálneho hrobu, pričom telo bolo dňa 24.09.2010 nájdené v katastri obce I. T., okres C., ktorý vykopali osoby poverené N. Y., potom obžalovaná J. C. dňa 02.07.1998 nahlásila na Odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne nezvestnosť poškodeného, Za to bola odsúdená podľa § 219 ods. 1 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 20.06.1998 na trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bola podľa § 39a ods. 3 Tr.zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 20.06.1998 zaradená do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. účinného od 1.9.2011 bol poškodený D. X. s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po vyhlásení napadli odvolaním obžalovaná a prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne. V písomných dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom obhajcu tento uviedol, že podľa jeho názoru súd aj orgány činné v trestnom konaní pochybili pri vedení dokazovania a najmä pri hodnotení dôkazov, pokiaľ dospeli k skutkovému stavu uvedenému vo výroku napadnutého rozsudku. Odvolaním napadnutý rozsudok nie je podľa názoru obhajoby zákonným a spravodlivým rozhodnutím tak v skonštatovaní viny, ako aj pri rozhodnutí o výške trestu. V ďalšom obhajoba podrobne poukazovala na pochybnosti týkajúce sa skutkových záverov, spočívajúce v nasledovných skutočnostiach. V prvom rade neexistuje žiadny priamy dôkaz, kedy vôbec malo dôjsť k usmrteniu W. X.. V tomto smere súd vychádzal iba z údajov o nahlásení nezvestnosti W. X.. Taktiež nebolo nepochybne preukázané, že telo malo byť z domu odnesené ešte v júni 1998, teda pred nahlásením nezvestnosti a to dva dni po tom, čo mal byť usmrtený. Ani jeden zo svedkov nevedel túto skutočnosť ustáliť. Ich výpovede sa diametrálne rozchádzajú v časových údajoch od jari až do jesene roku 1998. Vzhľadom k tomu, že skutok sa stal pred 14 rokmi a po nájdení tela v roku 2010 nebolo možné objektívne stanoviť čas smrti, nie je možné objektívne ustáliť čas pochovania poškodeného a už vôbec nie dátum jeho smrti. Taktiež nebolo ničím preukázané, že k usmrteniu W. X. malo dôjsť v jeho rodinnom dome. Žiadny zo svedkov dom neidentifikoval a ani po jeho zmiznutí polícia nevykonala žiadne dôkazy smerujúce k zisteniu stôp v dome po trestnom čine. Naviac poukázal na skutočnosť, že všetci svedkovia, ktorí sa mali podieľať na odnesení tela W. X. z jeho domu, boli v tom čase členmi kriminálnych zoskupení, majú za sebou stíhania a odsúdenia za obzvlášť závažné násilné trestné činy, vrátane vrážd, čo je potrebné brať do úvahy pri hodnotení ich vierohodnosti. Aj samotný súd k hodnoteniu výpovedí niektorých svedkov vyslovil pochybnosti o ich vierohodnosti, napríklad u svedka Y., ktorý nevedel odstrániť rozpory vo svojich výpovediach ohľadne identifikácie rodinného domu, odkiaľ sa mala mŕtvola odniesť, alebo svedka Y., ohľadne ktorého súd konštatoval, že pri výpovedi pôsobil neisto a nevedel si spomenúť na dôležité momenty v trestnej činnosti, nespomínal si ako vypovedal v prípravnom konaní, čo súd odôvodnil skutočnosťou, že sa zúčastnil viacerých odstraňovaní následkov trestnej činnosti formou odstraňovania usvedčujúcich dôkazov vo viacerých vrážd. Z objektívnych dôkazov vyplývajú len skutočnosti o čase a mieste nálezu tela poškodeného W. X., spôsobe jeho usmrtenia a zabalenia tela pred zakopaním, pričom uvedené skutočnosti nasvedčujú určitej odbornej činnosti pripomínajúcej konanie rôznych gangov a nálezy nimi usmrtených osôb. Podľa výpovedí svedka M., ktorý vypovedal, ako sa od Y. dozvedel, že nejaká známa C. Q. zastrelila svojho manžela, alebo druha, mal svedok I. U. túto ženu navštíviť, pričom z hlavného pojednávania vyplýva, že bol za ňou v U., údajne v F. (čo je evidentne nezmysel) a mal vidieť telo zabalené v koberci. Je zrejmé, že svedok U. nič také nepotvrdil, ale naopak tvrdí, že telo bolo v obývačke s veľkým preskleným oknom vysokým aspoň dva metre, s posuvnými dverami a k tomu sa dostali tak, že Y. navigoval jeho a F. podľa papierika. Evidentné je, že žiadne také okno, ako U. popisuje, sa v dome poškodeného nenachádza. Svedok F. odmietol nakresliť plán domu aj jeho vonkajší vzhľad a ďalšie nákresy svedkov a obžalovanej jasne preukazujú, že žiaden zo svedkov nevedel identifikovať dom, z ktorého mala byť mŕtvola odnesená. Preto podľa názoru obhajoby nebolo preukázané, kedy a kde došlo k usmrteniu poškodeného a kedy a odkiaľ bolo jeho telo odnesené do ilegálneho hrobu. Na základe vykonaných dôkazov nie je možné vylúčiť, že poškodený bol zastrelený v inom čase, na inom mieste a odnesený do ilegálneho hrobu z iného miesta. Pokiaľ ide o tvrdenia svedkov, ktoré sú v značnej miere rozporné, malo dôjsť k odneseniu tela na základe pokynu miestneho vodcu bandy Y., ktorého o to údajne požiadal známy kriminálnik z H. Q.. Všetci svedkovia, okrem tvrdení F., sa k tomuto tvrdeniu dostali iba sprostredkovane, údajne cez Y.. Hoci sa tvrdilo, že obžalovaná mala za odstránenie mŕtvoly platiť, nikto zo svedkov nepotvrdil, že by vedel o tom, že by niektorý z nich dostal peniaze. Napokon nebol preukázaný a je pochybný aj motív vraždy, pokiaľ by sa jej mala dopustiť obžalovaná. S poškodeným žila viac ako 10 rokov a spoločne aj hospodárili. Väčšina príjmov pochádzala od poškodeného W. X. a je nepochybné, že obžalovaná nekonala v zištnom úmysle (čo v podstate vylúčilo aj znalecké dokazovanie z odboru psychiatria, psychológie) a takýto motív by nebol ani logický, nakoľko smrťou poškodeného sa obžalovaná dostala do hmotnej núdze a prišla o zdroj svojej životnej úrovne. Pokiaľ ide o výsledok znaleckého dokazovania, týkajúceho sa motívu konania, že pravdepodobne išlo o afekt na základe situácie, o ktorej obžalovaná neuvažovala, ale sa jej dopustila, na základe reaktívneho správania totálnym sklamaním sa v partnerovi, má obhajoba za to, že vykonané dôkazy na takýto záver nepostačujú. Je pravdou, že obžalovaná a poškodený sa občas hádali, poškodený mal milenky, avšak svedok N. R. usudzoval aj na to, že poškodený bol vydieraný neznámymi osobami a viacerí svedkovia potvrdili, že mal strach a nosil zbraň obžalovanej, ktorá ju získala do legálnej držby. Nepriamy dôkaz, na ktorý poukazuje súd prvého stupňa, že posledný hovor z telefónu, ktorý nebohý používal, sa uskutočnil dňa 26.6.1998, čo má vyvracať tvrdenie obžalovanej, že s poškodeným mala komunikovať ešte dňa 28.6.1998 nie je možné použiť proti obžalovanej, nakoľko nie je vylúčené, že poškodený mohol použiť aj iný telefón ako vlastný. Jediný svedok, ktorý mal tvrdiť, že obžalovaná mu údajne povedala, že poškodeného zastrelila bol M. F.. Vzhľadom k výpovedí tohto svedka na pojednávaní je zrejmé, že uvedený svedok je absolútne nevierohodný a klame. Okrem tvrdení, že obžalovaná mu skutok „nepriamo potvrdila“, „hovorila v hádankách“, „povedal mu to Q.“, „videl jej to na očiach“ a podobné výroky, svedok nedokázal vysvetliť, prečo a či vôbec premiestnil poškodeného z ilegálneho hrobu a rozporne vypovedal o tom, kedy a na čí podnet tak mal urobiť. Nevedel ani uviesť, v akom období bola mŕtvola premiestňovaná, odmietol nakresliť situáciu ohľadne umiestnenia domu a napokon tvrdil, že nebude ohľadne týchto vecí vypovedať, lebo sa mu vo väznici niekto vyhrážal. Podobne zaručené tvrdenia mali aj ďalší svedkovia, napr. svedok Y., ktorý tvrdil, že telo bolo odstraňované medzi augustom a októbrom 1998. Z výpovedí svedkov, údajných účastníkov prenesenia mŕtvoly možno vyvodiť len to, že sa títo na pochovaní mŕtvoly zúčastnili, ale nemožno z nich vyvodiť, kedy sa tak stalo a z ktorého miesta bola mŕtvola odnesená. Taktiež z nich nevyplýva, že by v čase skutku hociktorí z nich poznal a komunikoval s ňou a teda nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že to bola obžalovaná, ktorá dala podnet na pochovanie poškodeného. Z pripojeného operatívneho spisu je zrejmé, že v súvislosti s nahlásením zmiznutia poškodeného konali orgány činné v trestnom konaní nedôsledne a povrchne, a vpodstate nevykonali žiadne úkony smerujúce k zisteniu pohybu poškodeného pred jeho zmiznutím a tiež nezisťovali žiadne stopy v jeho dome, či tam došlo alebo nedošlo k trestnému činu. Pričom tvrdenia svedka Y., že už v roku 2000 mu mali policajti tvrdiť, že tam došlo k vražde (nebol schopný identifikovať dom) a že podozrivý je F., sú zrejme vymyslené. Obhajoba na záver uviedla, že podľa judikatúry, ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre posúdenie zavinenia obvineného, nemožno rozhodnúť v jeho neprospech. S poukazom na uvedené a tiež skutkové okolnosti v prejednávanom prípade, absenciu dôkazov, ohľadne času a miesta skutku a v neposlednom rade s poukazom na nedôveryhodných svedkov, bolo potrebné obžalovanú oslobodiť, lebo výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú skutočnosti, že ku skutku došlo. Napokon aj v prípade, že by sa obžalovaná dopustila skutku, ako je uvedený vo výroku rozsudku a spáchala trestný čin konštatovaný v napadnutom rozsudku, bol trest uložený v rozpore s ustanovením § 31 vtedy platného Trestného zákona, pretože rozhodujúcim kritériom pri ukladaní trestu bola spoločenská nebezpečnosť trestného činu. Trestný čin bol spáchaný pred 14 rokmi a jeho spoločenská nebezpečnosť nemôže mať v súčasnosti tú intenzitu, ako v čase jeho spáchania. Súd mal preto použiť pri výroku o treste ustanovenie § 40 Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, pričom uložený trest vo výmere 10 rokov je v danom prípade nespravodlivý a nezákonný. S poukazom na uvedené skutočnosti, je zrejmé, že obžalovaná skutok kladený jej za vinu nespáchala, preto sa odvolaním domáhala, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol tak, že ju spod obžaloby oslobodí. Odvolanie prokurátora žiadala zamietnuť. Prokurátorka krajskej prokuratúry v písomných dôvodoch odvolania uviedla, že jej odvolanie smeruje proti výroku o vine a treste v neprospech obžalovanej. Nemožno súhlasiť so smenou právnej kvalifikácie skutku, keď okresný súd narozdiel od obžaloby skutok právne kvalifikoval iba podľa ustanovenia § 219 ods. 1 Tr.zák. účinného do 30.6.1998 a z toho dôvodu aj uložený trest považuje za neprimerane mierny. Nestotožňuje sa s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý zmenu právnej kvalifikácie odôvodnil tým, že nemal preukázaný finančný motív vraždy. V tomto smere okresný súd nevyhodnotil všetky svedecké výpovede prečítané na hlavnom pojednávaní preukazujúce práve majetkový motív obžalovanej. Poukázala pri tom najmä na výpovede svedkov D. X. a H. Y., z ktorých je zrejmé, že obžalovaná vedela a poznala postup zaužívaný v prípade vyberania nájmu od nájomníkov v bývalých Bavlnárskych závodov, ktoré boli vo vlastníctve U. - F. X. a ktorých „spravoval“ W. X.. Od nájomníkov obžalovaná naďalej preberala finančné prostriedky aj v období mesiaca júl 1998 vo výške 136.948,30 Sk, t.j. po smrti W. X., pričom hotovosť si nechala pre vlastnú potrebu. Rovnako si ponechala finančné prostriedky, ktoré prevzala za nájom v mesiacoch apríl, máj a jún 1998 a neodviedla ich do spoločnosti „X. U.“. V tejto spoločnosti bolo zaužívané pravidlo, že koncom určitého štvrťroku v danom prípade druhého štvrťroku 1998 sa vykonávalo zúčtovanie vynaložených nákladov D. X., ako aj daňové zúčtovanie, na ktorých po dohode participoval aj W. X.. Získané finančné prostriedky nebolo možné teda ľubovoľne použiť, takto sa mohlo postupovať až po štvrťročnom zúčtovaní. D. X. taktiež jednoznačne potvrdil, že obžalovaná si zobrala motorové vozidlo Opel Astra, patriace jeho bratovi, vzala aj Hifi vežu, fotoblesk a vybrala peniaze za mesiac júl 1998, t.j. v čase nezvestnosti W. X.. Výpoveď tohto svedka korešponduje s výpoveďou H. Y., z ktorej vyplýva, že po zmiznutí W. X. požiadali obžalovanú o vyúčtovanie druhého štvrťroka 1998, čo táto odmietla s tým, že tak urobí, až sa vráti W.. Následne vystavila obžalovaná ďalšie faktúry a obiehala nájomcov a vyberala nájom. Predložila aj potvrdenia o výdavkoch a uviedla, že je poverená W. na zastupovanie. Aj keď jej svedkyňa uviedla, že nemôže zastupovať U. X. za W. X., napriek tomu faktúry vystavila a nájom prevzala. Skutočnosť, že nájom okrem W. X. vyberala aj obžalovaná, je zrejmé zo svedeckých výpovedí S. H., V.. R. - B., V.. R. a V.. H.. Pokiaľ obžalovaná argumentovala, že to bol práve D. X., ktorý predmetné veci z domu W. X. zobral a nikdy ju nežiadal, ani od nej nevymáhal uvedené finančné prostriedky, toto je síce pravdou, avšak treba povedať, že až do nájdenia tela nezvestného žil v domnení, že sa zdržuje na neznámom mieste, pričom núdzou netrpel a nemal dôvod tieto peniaze vymáhať. Podľa názoru prokurátorky finančný motív spáchanej vraždy je preukázaný nepriamo aj výpoveďou svedka F., ktorému sa obžalovaná priznala, že „ho usmrtila“, pretože ju začal finančne obmedzovať, ukracovať a v tomto smere mali veľké problémy. Ďalej prokurátorka konštatovala, že obžalovaná v čase spolužitia s poškodeným mala síce dostatočné finančné prostriedky, ktoré jej poskytoval W. X., avšak z uvedeného je zrejmé, že bola od neho aj finančne závislá. Obžalovaná si túto skutočnosť uvedomovala a keď sa jej W. X. začal vyhrážať, že ju vyhodí z domu a tieto vyhrážky sa stupňovali, uvedomila si, že ich vzťah je pred ukončením a aby neprišla o svoje výhody - predovšetkým finančný prospech, rozhodla sa zrejme situáciu riešiť usmrtením W. X.. Uvedené skutočnosti odôvodňujú záver, že primárnym dôvodom usmrtenia W. X. obžalovanou bol úmysel získať majetkový prospech, kde s touto pohnútkou bola uzrozumená vopred. Je preukázané, že v krátkom období po tom, ako W. X. zastrelila, si prisvojila veci výlučne vo vlastníctve poškodeného a nakladala s nimi ako s vlastnými a keďže jej úmysel bol získať čo najviac finančných prostriedkov, ponechala si najhodnotnejšie hnuteľné veci, ako motorové vozidlo a elektroniku. Na druhej strane je preukázané, že obžalovaná peniazmi disponovala, pretože za odstránenie tela zaplatila sumu vo výške 300.000,- Sk, ktorá bola odovzdaná N. Y., čo potvrdzuje svedok M. M.. Bol preukázaný výber finančnej hotovosti dňa 29.6.1998 z účtu obžalovanej vo výške 189.322,- Sk, teda na druhý deň ako bol W. X. usmrtený a v deň keď boli N. Y. odovzdané peniaze za prevoz tela. Ďalšie finančné prostriedky obžalovaná mohla získať zo spoločných prostriedkov za prenájom priestorov bývalých Bavlnárskych závodov od nájomníkov, kedy sama obžalovaná uviedla, že tieto peniaze v hotovosti boli uložené v šuflíku a po vzájomnej dohode si každý bral, koľko potreboval. V danom prípade teda obžalovaná mala jednoznačne motív majetkový, pričom po spáchanom skutku napriek tomu, že musela byť rozrušená, konala premyslene, cielene nahlásila jeho nezvestnosť a začala disponovať majetkom, na ktorý by inak nemala právny nárok. Tieto závery podporujú aj ďalšie nepriame dôkazy a zhodnotenie celej finančnej situácie obžalovanej a W. X.. Nie je možné súhlasiť s tvrdením súdu, že u obžalovanej sa jednalo o motív zo žiarlivosti, pretože obžalovaná za obdobie čo s W. X. žila, tohto poznala, vedela, že sa zaoberá fotením erotických fotografií aj natáčaním pornografických materiálov. Sama pritom uvádzala, že takéto vedomosti mala a v čase spolužitia tolerovala jeho záľuby a vzťah k iným ženám. Preto možno konštatovať, že čin spáchala až potom, čo si uvedomila, že príde o svoje materiálne zabezpečenie, ktoré jej poškodený poskytoval. V ostatnej časti k vykonaným dôkazom a záverom súdu prvého stupňa nemá prokurátorka námietky, pričom obžalovanú z usmrtenia W. X. usvedčujú výpovede svedkov M. F., M. M., I. U., C. X., N. Y. a I. Y., ktoré súd podrobne vyhodnotil a sú vo vzájomnej zhode. Poukazujúc na tieto svedecké výpovede je potom toho názoru, že konaním obžalovanej bola naplnená subjektívna a objektívna stránka trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr.zák. účinného do 30.6.1998 a vykonaným dokazovaním bolo spáchanie skutku obžalovanou jednoznačne preukázané a malo byť kvalifikované v zmysle citovaného ustanovenia. Preto sa nestotožňuje s právnou kvalifikáciou ako ju uznal súd prvého stupňa a z toho dôvodu je neprimerane mierny aj uložený trest s prihliadnutím na stupeň nebezpečnosti konania obžalovanej, okolnosti spáchania skutku, pohnútku a následok, keď obžalovaná konala premyslene, zabezpečila za odplatu odstránenie tela nebohého, ako aj následné premiestnenie, aby nedošlo k odhaleniu páchateľa. Tieto skutočnosti svedčia o chladnokrvnosti a bezcitnosti obžalovanej, naviac skutok bol vykonaný pre majetkový prospech a spôsobom, ktorý sa vykonával pri popravách. Uvedené je potrebné zohľadniť pri ukladaní trestu. Zároveň súd opomenul obžalovanej uložiť ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 Tr.zák. účinného od 1.1.2006. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátorka navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e) Tr.por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr.por. rozhodol sám vo veci tak, že upraví skutkovú vetu, ako bola uvedená v obžalobe a uzná obžalovanú vinnou z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr.zák. účinného do 30.06.1998 a uloží je nepodmienečný trest odňatia slobody v dolnej polovici trestnej sadzby so zaradením do tretej nápravno-výchovnej skupiny a uloží tiež ochranný dohľad v trvaní jedného roka. K odvolaniu obžalovanej sa písomne vyjadrila prokurátorka krajskej prokuratúry, v ktorom uvádzala, že odvolanie obžalovanej nepovažuje za dôvodné, nakoľko vykonané dôkazy, najmä výpovede svedkov M. F., M. M., C. X., I. U. a N. Y. túto usvedčujú zo spáchania skutku, ich výpovede sú vo vzájomnej zhode a v prípade, keby uverila obrane obžalovanej, nebolo by možné logicky vysvetliť výpovede citovaných svedkov. Preto navrhla odvolanie obžalovanej zamietnuť. Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaná prečítala svoje prehlásenie, v ktorom uviedla, že podľa jej názoru nebolo dôkazmi preukázané kde, kedy sa skutok stal, čím bol spáchaný a kto ho naozaj spáchal. Aj keď zištný motív nebol prvostupňovým súdom uznaný s poukazom na jej spolužitie s W. X., ktoré podrobne popísala, sa skutku nemohla dopustiť ani zo žiarlivosti. Tvrdenie, že ich vzťah bol v rozvrate, považuje za absolútny nezmysel. Ďalej poukázala na rozpory vo výpovediach svedkov týkajúcich sa popisu domu a kde sa tento mal nachádzať, pričom niektorí uvádzajú, že sa nachádzal v obci F., iní v F., pričom skutočnosť bola taká, že sa nachádzal v mestskej časti F.. Taktiež sú rozpory vo výpovediach ohľadne údajnej odmeny za odvezenie tela. Napokon podľa jej názoru výpovede niektorých svedkov boli ovplyvnené odvysielaním reportáže v televízii, kde bola uvedená ako osoba, ktorá skutok spáchala. Preto žiadala, aby súd rozhodol na základe riadneho vyhodnotenia dôkazov a skutočného stavu celého prípadu a rozhodol spravodlivo tak, že zruší rozsudok súdu prvého stupňa a oslobodí ju spod obžaloby. Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach zástupkyňa krajskej prokurátorky uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava písomne podaného dovolania a dôvodov v ňom uvedených a navrhla, aby krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené v dôvodoch odvolania. Čo sa týka odvolania obžalovanej, toto navrhla zamietnuť. Poškodený D. X. uviedol, že sa pripája k slovám prokurátorky. Obhajca JUDr. Juraj Trokan uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava písomných dôvodov odvolania a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovanú spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Odvolanie prokurátorky navrhol zamietnuť. Obhajca JUDr. Jozef Šimko sa pripojil k slovám obhajcu JUDr. Trokana. Obžalovaná J. C. uviedla, že sa pridržiava toho, čo uviedli jej obhajcova a navrhla, aby krajský súd rozhodol tak, že ju oslobodí spod obžaloby. Ďalej uviedla, že je nevinná a že W. X. nezabila. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Krajský súd preskúmajúc napadnutý rozsudok v intenciách § 317 ods.1 Tr.por. zistil, že odvolania obžalovanej a krajskej prokurátorky nie sú dôvodné. Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného zločinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci tak, ako je uvedený v rozsudku okresného súdu a zistenie, že skutok spáchala obžalovaná. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi tak jednotlivo, ako aj v súhrne a svoje závery riadne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr.por. Na základe jednotlivých výpovedí svedkov možno ustáliť tak, ako to urobil aj súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil, že skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal a spáchala ho obžalovaná J. C.. Aj keď možno konštatovať, že v konaní nebol zabezpečený žiadny priamy dôkaz, nemožno súhlasiť s námietkami obhajoby, že nebolo preukázané, kde a kým bol W. X. zastrelený. Odvolací súd v tomto smere poukazuje najmä na výpovede svedkov M. F., M. M., C. X., I. U., I. Y., N. Y., H. Y., Z. F., N. R., znalecké posudky a celý rad listinných dôkazov. Z vypracovaného znaleckého posudku z odboru súdne lekárstvo, ktorý sa zúčastnili exhumácie nálezu pozostatkov ľudského tela, nepochybne vyplýva, že pozostatky prislúchali osobe, u ktorej ako bezprostrednú príčinu smrti zistili zlyhanie riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému v dôsledku pomliaždenia mozgu, krvácania do mozgu a zlomeniny spodiny lebečnej, ktoré vznikli mechanizmom jedného strelného poranenia (zástrelu) hlavy krátkou zbraňou. Miesto strely sa nachádzalo v záhlaví, pričom strelný kanál prebiehal zozadu dopredu, mierne šikmo zľava doprava a projektil do hlavy vnikol v dolnej časti záhlavia. K streľbe došlo z blízkej vzdialenosti. Telo muža bolo po smrti násilne rozčleňované tak, ako to popisujú vo svojom posudku, pričom zistili, že s telom nebohého sa manipulovalo v troch fázach, kedy prvou fázou bolo usmrtenie muža na jednom mieste, druhou prevoz muža z miesta usmrtenia na miesto prechovávania jeho tela a následne v tretej fáze sa jednalo o vyzdvihnutie tela z miesta prechovávania, jeho rozčlenenie a prevoz na definitívne miesto pochovania do ilegálneho hrobu, z ktorého pozostatky boli exhumované dňa 24.9.2010. K smrti došlo v rozmedzí minimálne 10 až 15 rokov pred dňom nálezu. Znalec pred súdom potom spresnil, že k následnému rozdeleniu tela mohlo dôjsť asi päť rokov po smrti a konkretizoval, v akom stave bolo nájdené. Znaleckým posudkom z odvetvia kriminalistickej biológie a genetickej analýzy bolo napokon porovnaním vzoriek DNA preukázané, že U. F. X. je biologickou matkou osoby, ktorej pozostatky boli nájdené. Zo znaleckého posudku odboru kriminalistika - balistika vyplýva, že strela zaistená v mŕtvom tele nebohého bola vystrelená z revolveru kaliber 38 Special s najväčšou pravdepodobnosťou z nemeckého revolvera zn. Arminius, model HW38 alebo z obdobnej zbrane s rovnakými parametrami vývrtu hlavne. Zo znaleckým posudkom z odboru súdneho lekárstva potom korešpondujú výpovede svedkov M. F., M. M., C. X. a I. U., ktorý zhodne opísali, akým spôsobom sa podieľali na odstránení tela poškodeného nebohého W. X. a taktiež zhodne uvádzali, že tak robili na pokyn N. Y.. Z výpovedí týchto svedkov taktiež vyplýva, že telo nebohého W. X. bolo odstraňované z nejakého rodinného domu nachádzajúceho sa v časti U., pričom Y. sa vyjadroval, že tak robia na základe žiadosti C. Q. z H. a malo sa tak stať za finančnú odmenu. Svedok U. vo svojej výpovedi uviedol, že po ceste, keď viezli telo zabalené v koberci z rodinného domu, mu Y. na jeho dotaz uviedol, že vezú nejaké telo, ktoré mala zabiť nejaká žena v afekte. Taktiež po zakopaní tela do ilegálneho hrobu U. prítomný svedok F., po tom čo niekam telefonoval povedal, že je to láskavosť pre niekoho z H.. Svedok M. vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že keď bol s odstupom času s Y. v H. u C. Q., ten sa vyjadril, že je rád, že sa to takto vybavilo, lebo tú ženu pozná dlhé roky, že ju pozná z detského domova alebo U.. Pri tomto stretnutí taktiež C. Q. spomenul, „že ho zastrelila tá žena, nevie prečo, pravdepodobne kvôli nejakým nezhodám“. Taktiež svedkovi X. Y. uvádzal, že C. Q. ho žiadal odstrániť nejakú mŕtvolu, ktorú zabila jeho známa v U.. Napokon z výpovedí svedka F. vyplýva, že po smrti Y. sa stretol s C. Q., ktorý mu povedal, že z jeho strany pre Y. to bola „práca“, za ktorú mal Y. dostať peniaze. Pri tej príležitosti mu C. Q. uviedol, že toho človeku mala zabiť nejaká žena, jeho blízka známa. V tom čase nevedel, že sa jedná o obžalovanú, ani ju nepoznal. Pri rozhovore C. Q. naznačil, že sa bojí, aby niekto v predmetnej veci nezačal vypovedať a je podozrenie, že „to vytiahnu“. Preto z jeho strany boli náznaky, že pozostatky by sa mali vytiahnuť a presťahovať. Nedošlo k tomu, pretože krátko na to bol zabitý aj C. Q.. Po smrti C. Q. sa v H. stretol s U. Q. za účelom riešenia obchodných aktivít. Vtedy ho U. Q. zoznámil s nejakou ženou, o ktorej teraz vie, že sa jedná o obžalovanú. Prvýkrát sa stretli v H. v W., pričom jemu a U. Q. mala zohnať nejaké financie. Následne sa ešte párkrát stretli a pri jednom stretnutí mu U. Q. naznačil a ona to potvrdila, že ona je ženou, ktorá bola priamo zainteresovaná „v tej veci, ktorú sme robili s Y.“. Vtedy podrobnosti nerozoberali, ale neskôr, keď sa stretol s ňou v H., došlo k debate o tom, aby pozostatky nebohého boli zlikvidované. Nevie presne kto to navrhol, no pristúpil na to a následne to vybavoval on s U. Q., pričom pozostatky nebohého boli presťahované na iné miesto. Stalo sa tak v roku 2005. Keď sa telo premiestňovalo z ilegálneho hrobu na iné miesto, požičal si od obžalovanej auto značky Mazda a s U. Q. bolo dohodnuté (po dohode U. Q. s obžalovanou), že si toto auto nechá ako odmenu za premiestnenie tela, na čo on pristúpil a auto aj bolo prepísané. Z uvedenej výpovede svedka F. nepochybne vyplýva stotožnenie obžalovanej C. ako osoby, ktorú spomínali ostatní svedkovia, ako ženu, ktorá mala nebohého zastreliť a na pokyn C. Q. mala byť jeho mŕtvola odvezená z rodinného domu a zakopaná. Uvedenému stotožneniu napokon nasvedčuje aj tá skutočnosť, že obžalovaná J. C. bola v blízkom vzťahu s C. Q., nakoľko s týmto vyrastala v Detskom mestečku v F. v jednej rodine. Do okruhu dôkazov svedčiacich proti obžalovanej je nutné poukázať aj na skutočnosti týkajúce sa zbrane, ktorou mal byť nebohý W. X. zastrelený, aj keď sa táto nenašla. Ako vyplýva z vyššie citovaného znaleckého posudku, strela, ktorá ho usmrtila, bola vystrelená z revolveru kalibru 38 Special, s najväčšou pravdepodobnosťou z nemeckého revolvera značky Arminius model HW38. Z ďalších dôkazov, ako aj výpovede obžalovanej vyplýva, že sama obžalovaná vlastnila legálne zbraň a to revolver, ktorého značku si nepamätá. Správou Okresného riaditeľstva PZ však bolo preukázané, že obžalovaná bola držiteľkou krátkej guľovej zbrane revolver kalibru 38 Special, značky Arminius, po ktorej bolo vyhlásené pátranie dňa 12.8.1992 z dôvodu jej údajného odcudzenia, pričom uvedenú skutočnosť v tento deň nahlásila obžalovaná. Z výpovede svedkov N. R. a Z. F., rod. S. však nepochybne vyplýva, že uvedená zbraň stratená alebo odcudzená nebola, pretože túto svedok N. R. v auguste roku 1997 (v odôvodnení rozsudku nesprávne uvedené rok 1998) videl, ukazoval mu ju W. X. s tým, že patrí jeho priateľke J. a jednalo sa o Arminius 38 Special. Túto skutočnosť nepriamo potvrdila tiež bývalá priateľka svedkyňa F., rod. S., ktorá W. X. poznala od roku 1996. Túto nebohý fotil a pár fotiek svedkyňa nafotila aj s nejakou zbraňou. Napokon o takej istej zbrani hovoria aj svedkovia C. X. a M. F., ktorí ju videli, pričom F. túto zbraň videl v rukách Y. ihneď po naložení nebohého zabaleného v koberci do auta pred rodinným domom. M. M. od ostatných taktiež počul, že v dome bola aj zbraň a to revolver ráže 38. Napokon skutočnosť, že rodinný dom, z ktorého bola mŕtvola W. X. odvážaná svedkami Y., F. a U. je domom, v ktorom spoločne bývali W. X. a obžalovaná vyplýva z výpovede svedka N. Y., ktorému N. Y. povedal, že má ísť niečo upratať. On s tým súhlasil, pričom upratovať rodinný dom v U. mal preto, že chalani z B. (rozumej Y.) skupiny tam boli brať mŕtvolu nejakého usmrteného chlapa a mali ho pochovať. Po príchode pred rodinný dom oslovil ženu, ktorá vyšla z dverí s tým, že ho posiela B. (Y.), aby poupratoval, žena mu však povedala, že už je poupratované, že upratovať netreba. Preto odišiel. Túto časť výpovede potvrdil aj svedok I. Y.. Pri previerke výpovede N. Y. opoznal rodinný dom, kde mal uskutočniť upratovanie po spáchaní činu a jedná sa o rodinný dom, v ktorom býval poškodený W. X. s obžalovanou. Aj keď svedok pri popise domu na hlavnom pojednávaní popisoval okolie rodinného domu, resp. výsadbu rozdielne, ako to podľa názoru obhajoby v skutočnosti bolo, nemožno prehliadnuť, že pri spomínanej previerke tento dom jednoznačne označil. Na základe ďalších vykonaných dôkazov ozrejmujúcich posledný známy pohyb W. X., najmä s poukazom na výpoveď svedkyne H. Y., S. X. a tiež s prihliadnutím na spisový materiál evidovaný na OR PZ v Trenčíne pod číslom OKP-109-25/KP-10-98, správne súd prvého stupňa ustálil aj čas skutku tak, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Z citovaného spisového materiálu vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v Trenčíne vyplýva, že dňa 2.7.1998 nahlásila obžalovaná nezvestnosť svojho druha W. X.. Uviedla tiež, že dňa 28.6.1998 okolo 16,00 hod. jej W. X. volal do Detského mestečka v F., kde sa vtedy nachádzala a mal jej uviesť, že „ide preč“. Malo ísť pritom o posledný kontakt s W. X.. Uvedenú skutočnosť obžalovaná oznámila aj svedkyni H. Y.. Zo spisového materiálu však vyplýva, že bol zabezpečený výpis hovorov z mobilnej telefonickej stanice číslo XXXX XXXXXX, evidovanej na U. X., ktoré číslo však, ako sama obžalovaná uviedla, používal W. X.. Z predmetného výpisu vyplynulo, že z uvedeného telefónneho čísla sa uskutočnil posledný telefonický hovor dňa 26.6.1998, pričom ďalšie hovory realizované neboli a došlo k ukončeniu použitia tohto čísla. Uvedené nasvedčuje správnemu ustáleniu času smrti W. X., ale aj tomu, že obžalovaná v tomto smere neuvádzala pravdu, K argumentácii obhajoby, že W. X. mohol volať z iného čísla, je nutné uviesť, že na túto skutočnosť by obžalovaná nepochybne upozornila policajné orgány v rámci pátrania po nezvestnom. Vo veci bola vypočutá aj B. Q., manželka U. Q., ktorá uviedla, že síce nevie, za akých okolností bol W. X. usmrtený, avšak spomenula, že v jednom prípade asi pred piatimi rokmi na oslave u M. F. v C. H., jej manžel oznámil, že prvý manžel J. C. bol zavraždený a dodal, že jeho brat C. Q. sa mal o to postarať, avšak bližšie okolnosti neuviedol. Svedkyňa takto vypovedala dňa 1.12.2011, pričom je nutné zvýrazniť, že päť rokov naspäť, teda v roku 2006 ešte nemohlo byť nikomu, okrem osôb zainteresovaných na čine zrejmé, že W. X. bol zavraždený, nakoľko jeho pozostatky boli nájdené dňa 24.9.2010. Uvedené citované skutočnosti a dôkazy sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné zvýrazniť a ktoré zapadajú do celkovej dôkaznej situácie a skutkového stavu tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa. Je pravdou, že ide o nepriame dôkazy, pričom nebol zistený žiadny priamy svedok vraždy, avšak po starostlivom zvážení a vyhodnotení vykonaných dôkazov aj podľa názoru odvolacieho súdu súhrn nepriamych dôkazov vytvára taký ucelený okruh dôkazov odôvodňujúcu záver, že skutok sa stal tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a že ho spáchala obžalovaná J. C.. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožnil s dôvodmi odvolania obžalovanej, týkajúcimi sa okolností, že nebolo preukázané kde a kedy sa skutok stal a že ho spáchala obžalovaná. Výpovede svedkov M. M., M. F., I. U., C. X., N. Y. a I. Y. nemožno hodnotiť ako nedôveryhodné len s poukazom na skutočnosť, že títo svedkovia boli v tom čase členmi kriminálnych zoskupení, majú za sebou stíhania a odsúdenia za obzvlášť závažné násilné trestné činy tak, ako to uvádzala obhajoba. Je pravdou, že svedkovia sa rozchádzali v ozrejmení času, kedy malo k odvozu nebohého z rodinného domu dôjsť, čo však možno pripisovať na vrub doby uplynutej od spáchania trestnej činnosti. Taktiež sa výpovede svedkov rozchádzali v skutočnosti, či za odvoz mŕtveho bola prisľúbená finančná odmena a či ju aj skutočne dostali. Túto odmenu však potvrdili svedkovia M. (ktorý bol v podstate najbližším „spolupracovníkom“ Y.) s tým, že aj on z nej niečo dostal a tiež svedok F., ktorý sa od C. Q. dozvedel, že Y. za odstránenie mŕtvoly dostal peniaze od neho (C. Q.), pričom tieto mu dala dotyčná žena v sume 300.000,-Sk. To že svedkovia X. a U. uvádzajú, že žiadne peniaze nedostali možno vysvetliť tým, že Y. sa s týmito peniazmi jednoducho nepodelil so všetkými členmi skupiny. Pokiaľ ide o námietku, že svedkovia rozdielne uvádzali lokalitu, v ktorej sa nachádzal predmetný rodinný dom, je potrebné uviesť, že išlo o mestské časti zahrňujúce celú oblasť „F.“, pričom osoby, ktoré podrobnejšie nepoznajú miestne pomery, si môžu tieto časti mýliť. V konečnom dôsledku odvolací súd nezistil skutočnosti naznačované obžalovanou, že by svedkovia vypovedali, alebo súd rozhodoval pod vplyvom nejakého mediálneho tlaku. Výpovede jednotlivých svedkov je nutné hodnotiť tak jednotlivo, ako aj v súhrnne s ostatnými dôkazmi, čo súd prvého stupňa urobil a nemožno mu teda vyčítať, že výpovede svedkov M. M., M. F., I. U., C. X., N. Y. a I. Y. hodnotil ako dôveryhodné, pokiaľ neodporovali iným vykonaným dôkazom. Veľmi dôležitá je z hľadiska dôkaznej situácie najmä výpoveď M. F., ktorý na hlavnom pojednávaní vypovedal jednoznačne, usvedčoval obžalovanú svojou výpoveďou, výslovne potvrdil, že obžalovaná sa mu priznala, že ho zastrelila a napokon aj ozrejmil motív, pre ktorý sa rozhodol takto vypovedať, keď sa po smrti hlavných aktérov a to C. a U. Q. a Y. prestal konečne báť a odhodlal sa vypovedať a aj podľa názoru odvolacieho súdu je možné takémuto dôvodu jeho výpovede uveriť. Na druhej strane pokiaľ sa týka skutočnosti kladenej obžalovanej za vinu obžalobou, že čin spáchala v úmysle získať majetkový prospech, tento sa ani podľa názoru odvolacieho súdu nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať. To že obžalovaná krátko po smrti nebohého mala dať do zástavy videokameru a fotoblesk s prihliadnutím na finančné prostriedky s ktorými mohla disponovať, neoprávňuje záver o usmrtení zo zištného motívu. Skutočnosť, že obžalovaná vybrala nájom od nájomníkov v objekte Bavlnárskych závodov aj po smrti W. X. síce tomu na jednej strane môže nasvedčovať, avšak na druhej strane je nutné skonštatovať, že obžalovaná takúto činnosť vykonávala už v predošlom období po dohode s W. X. a odvolaciemu súdu sa skôr javí takéto konanie ako snaha obžalovanej zakryť skutočnosť, že mala vedomosť o smrti W. X.. Tak, ako už uvádzal súd prvého stupňa, z výpovedí svedkov, ktorí poznali spolužitie obžalovanej s W. X., je zrejmé, že boli medzi nimi nie dobré vzťahy pre značný záujem W. X. o iné ženy v súvislosti s fotením aktov. V tomto smere sa potom javí ako reálny motív konania obžalovanej jej žiarlivosť a hnev na W. X., čomu nasvedčuje nielen znalecký posudok z odboru psychológie, ktorý vypracovala znalkyňa po vyšetrení obžalovanej, kde ako možný motív konania vyzdvihuje žiarlivosť, pomstu, sklamanie podvedením a zradením citov zo strany nebohého a jeho udržiavaním intímnych stykov s inými ženami. Uvedenému motívu konania napokon nasvedčujú aj výpovede svedkov zainteresovaných na odstránení mŕtvoly W. X., z ktorých vyplýva, že nejaká žena zabila niekoho v afekte kvôli nezhodám. Napokon je potrebné uviesť, že obžalovaná aj krátko pred skutkom mala prístup k finančným prostriedkom obžalovaného, o čom svedčí práve tá skutočnosť, že finančné prostriedky za prenájom vyberala aj v období pred smrťou W. X.. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru rovnako ako súd prvého stupňa, že nemožno bez ďalšieho konanie obžalovanej kvalifikovať ako konanie zo zištného motívu. S podrobnejším konštatovaním jednotlivých dôkazov a ich hodnotenia v súvislosti s ustálením skutkovým stavom, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Pri právnom posúdení konania obžalovanej súd prvého stupňa taktiež postupoval správne, keď jej konanie po právnej stránke kvalifikoval ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr.zák. č. 140/61 Zb. účinného do 30.6.1998 (ďalej len Tr.zák.). Je nepochybné, že obžalovaná svojim konaním popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku naplnila všetky zákonné znaky uvedeného trestného činu. Úmyselné konanie obžalovanej je preukázaný znaleckým dokazovaním, z ktorého vyplýva, že vražedný útok bol vedený cielene a spôsobom, keď poškodený nemal šancu brániť sa, pričom išlo o prekvapivý útok, čo potvrdzuje aj výpoveď M. F., ktorému obžalovaná uviedla, že poškodeného mala zastreliť v spánku. Preskúmajúc výrok o treste krajský súd zistil, že pri ukladaní trestu okresný súd správne prihliadol na všetky skutočnosti a zásady dôležité z hľadiska jeho ukladania (§ 31 Tr.zák.), na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, ktorý je určovaný najmä významom chráneného záujmu činom dotknutého, spôsobom vykonania činu, jeho následkami a okolnosťami, za akých bol spáchaný, osobu páchateľky, mierou zavinenia a pohnútkou (§ 3 ods. 4) a na možnosť nápravy a jej pomery. O osobe obžalovanej bolo zistené, že doposiaľ nebola súdne trestaná, ani riešená v priestupkovom konaní, čo jej v zmysle § 33 písm. g/ Tr.zák poľahčovalo. Počas výkonu väzby dodržiavala ústavný poriadok. Priťažujúce okolnosti zistené neboli. Po zhodnotení všetkých vyššie uvedených okolností dospel aj odvolací súd k záveru, že trest uložený súdom prvého stupňa v trvaní 10 rokov (v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby 10 až 15 rokov) , ktorý je zo zákona nepodmienečný, sa javí ako miernejší, nie však neprimerane mierny, pre ktorý by bolo nutné tento výrok rušiť, alebo meniť. V takto uloženom treste je zohľadnený doterajší riadny spôsob života obžalovanej ako poľahčujúca okolnosť, ako aj všetky ďalšie rozhodujúce skutočnosti z hľadiska jeho ukladania a tiež možnosť jej resocializácie vyplývajúca zo znaleckého posudku z odboru psychológie. Taktiež zaradenie obžalovanej na výkon trestu v zmysle § 39a ods.3 Tr.zák. do druhej nápravnovýchovnej skupiny je v súlade so zákonom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bude náprava a prevýchova lepšie zabezpečená v tejto skupine a takto uloženým trestom bude splnený jeho účel tak, ako to je uvedené v ustanovení § 23 Tr.zák. Z pohľadu odvolania obžalovanej je nutné uviesť, že odvolací súd nezistil zákonné podmienky pre použitie ustanovenia § 40 Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu tak, ako sa toho domáhala prostredníctvom obhajcu. Napokon odvolací sú uvádza, že sa nestotožnil s názorom prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne, že súd opomenul obžalovanej uložiť ochranný dohľad podľa § 76 ods. 1 Tr.zák. účinného od 1.1.2006. Prvostupňový súd rozhodoval podľa zákona účinného v čase činu, pričom tento v § 71 ods.1 neuvádza ochranný dohľad ako druh ochranného opatrenia. Ochranný dohľad bol zavedený a zahrnutý medzi ochranné opatrenia až zákonom 448/2002 úč. od 1.9.2002. Napokon pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, ktorým bol poškodený D. X. podľa § 288 ods.1 Tr.por. so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie, tento je taktiež v súlade so zákonom, pretože poškodený si síce škodu uplatnil, avšak svoj nárok riadne nedoložil príslušnými dokladmi. Z týchto dôvodov potom odvolací súd odvolania prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín a obžalovanej J. C. nepovažoval za dôvodné a preto ich podľa § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.