Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 11CoE/90/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3208201407 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3208201407.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. J., bytom B. Z. B., L. č. XXX/XX o vymoženie 307,38 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. júna 2012, č.k. 4Er/2821/2008-34, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. Súčasne nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS so sídlom Z., X.. XX, IČO: XX XXX XXX do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení súd prvého stupňa odôvodnil § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, § 58 ods. 1 a § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 00447/08 zo dňa 01.02.2008. Súd prvého stupňa konštatoval, že súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade bol dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd prvého stupňa zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 27.06.2007 Zmluvu o úvere, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský, na ktorý je nutné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Prvostupňový súd ďalej zistil, že súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doložka upravujú rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa zastával názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. Rozhodnutie o nepripustení vstupu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka súd prvého stupňa odôvodnil § 93 O.s.p. s poukazom na § 37 ods. 1 Exekučného poriadku. Konštatoval, že nakoľko Exekučný poriadok striktne vymedzuje účastníkov konania v ustanovení § 37, Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS nie je priznaná možnosť byť účastníkom konania. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého odôvodnil § 30 ods. 3 - 5 Exekučného poriadku. Uviedol, že nakoľko uvedené združenie nie je účastníkom konania, nie je oprávnené na podanie takého návrhu. Čo sa týka náhrady trov exekúcie, prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.); nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.); že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.); že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V súvislosti s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci oprávnený uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať všetky úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovať veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Mal za to, že k takejto situácii došlo, keď exekučný súd skúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Skonštatoval, že ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (aplikácia § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z.), nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. K odvolacej námietke, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný oprávnený tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (§ 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Ďalej mal oprávnený za to, že exekučný súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pričom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučnému súdu vytýkal, že postup, ktorý zvolil, dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Poukázal na to, že oprávnený je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd nevykonal vo veci náležite dokazovanie a k svojim záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Konštatoval, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie. Napokon mal oprávnený za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so záverom prvostupňového súdu o tom, že dojednaná rozhodcovská doložka je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi oprávnený uviedol, že v zmysle predmetnej rozhodcovskej doložky je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá podľa oprávneného logický, právny ani faktický základ. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a teda v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom dodal, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Po podaní odvolania, podaním zo dňa 26.07.2012, doručil oprávnený súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie odvolacích dôvodov k podanému odvolaniu, týkajúce sa aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uvedené podanie bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 10.08.2012. Návrh na prerušenie konania odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ, ako aj na nesprávny slovenský preklad pojmu nekalá podmienka v ustanovení písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že ,,všetky spory vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z týchto dôvodov: Uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými súd prvého stupňa nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka a zamietol návrh Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, odvolaním napadnuté nebolo, a preto zostalo v tejto časti právoplatné a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 08.08.2012, ak súd rozhoduje podľa odseku g) a k), nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Podľa § 243 ods. 1 cit. zákona, tento zákon sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona. Odvolací súd konštatuje, že s účinnosťou od 08.08.2012 bolo do Exekučného poriadku zákonom č. 230/2012 Z.z. zavedené ustanovenie § 57 ods. 5, v zmysle ktorého je v prípade zastavenia exekúcie pre neprípustnosť (§ 57 ods. 1 písm. g)) potrebné nariadiť pojednávanie. Súd prvého stupňa v danom prípade exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nakoľko exekučný titul - rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorú prvostupňový súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, a z toho dôvodu považoval rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul, na základe ktorého nemôže byť vedená exekúcia. Exekučné konanie v danom prípade začalo dňa 26.mája 2008. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku v znení novely č. 230/2012 Z.z. bolo aj v danom prípade nevyhnutné nariadiť pojednávanie. Nakoľko však z obsahu spisu je nepochybné, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, uvedeným spôsobom bolo účastníkom konania odňaté právo konať pred súdom. Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, a pre ktorý je právny záver odvolacieho súdu záväzný (§ 226 O.s.p.), po opätovnom preskúmaní veci znovu rozhodne o zastavení exekúcie podľa príslušných zákonných ustanovení a súčasne sa vysporiada s návrhom oprávneného na prerušenie konania. Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .