Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8Cob/145/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3209201823 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3209201823.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Natálie Čekanovej a členov senátu JUDr. Dariny Legerskej a JUDr. Dušana Eckera v právnej veci žalobcu GENERAL FACTORING, a.s., IČO 35 838 825, Košická 56, Bratislava, zast. V. kanceláriou C. & A., s.r.o., S. XX, N., proti žalovanému 1/ U. A., bytom W. XXX/X, D. O. nad S., 2/ M. A., bytom W. XXX/X, D. O. nad S., 3/ Z. G., bytom A. XX, A. t.č. na neznámom mieste, v konaní zastúpenom opatrovníčkou žalovanou 2/ M. A. o zaplatenie 1 402,95 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp.zn. 3Cb/37/2010-143 zo dňa 15. júna 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe čiastočne vyhovel tak, že žalovaní 1/ - 3/ sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 881,44 eur so 6% ročným úrokom z omeškania od 24.07.2010 do zaplatenia, do 3 dní s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Vo výroku, ktorým sa žaloba vo zvyšnej časti zamieta a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 881,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne od 24.07.2010 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že mal za preukázané, že pôvodný veriteľ Poštová banka a.s. uzavrela dňa 16.10.2003 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 814338/0091/03 so žalovaným 1/ ako dlžníkom a žalovanou 2/ ako spoludlžníkom, na základe ktorej im banka poskytla peňažné prostriedky formou spotrebného bezúčelového úveru vo výške 2.323,57 eur (70 000,- Sk) pri úrokovej sadzbe 13,1% ročne a ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 7,68%. Žalovaní 1/, 2/ sa zaviazali splácať úver v 36 mesačných anuitných splátkach po 79,67 eur (2 400 Sk) splatných vždy k 16. dňu v mesiaci počínajúc dňom 16.11.2003. Pohľadávka veriteľa bola zabezpečená ručiteľskou listinou zo dňa 16.10.2003, v ktorej žalovaný 3/ prehlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí žalovaný 1/. So splácaním úveru sa žalovaní 1/, 2/ dostali do omeškania a dlžnú sumu napriek viacerým písomným výzvam veriteľa neuhradili. Pôvodný veriteľ ku dňu 22.06.2005 preto vyhlásil splatnosť úveru a žalovanému 1/ vyčíslil jeho záväzok ku dňu zosplatnenia na 44 413 Sk (1.474,24 eur). Následne dňa 13.01.2006 postúpila Poštová banka a.s. svoju pohľadávku proti žalovaným 1/, 2/ spoločnosti INVEST - KAPITAL a.s. a táto spoločnosť dňa 08.01.2008 postúpila nadobudnutú pohľadávku žalobcovi, spoločnosti GENERAL FACTORING a.s. Žalovaní 1/, 2/ po zosplatnení úveru v čase od 19.01.2010 do 23.07.2010, zaplatili žalobcovi 950,- eur. Konštatoval, že predmetná zmluva má náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej podľa v tom čase platného Zákona č. 251/2008 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V konaní nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovaným 1/, 2/ na účel výkonu povolania alebo podnikania. Nakoniec sám veriteľ označil túto zmluvu na zmluvnom formulári ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere a túto skutočnosť v konaní ani nerozporoval. V čase uzavretia zmluvy náš právny poriadok neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv s demonštratívnym výpočtom zmluvných podmienok, ktoré sa považujú za neprijateľné. S účinnosťou od 01.04.2004 bola úprava spotrebiteľských zmlúv zapracovaná do Občianskeho zákonníka a jej cieľom bolo zosúladenie slovenského práva s európskym spotrebiteľským právom s poukazom na znenie Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V súlade s ust. § 879f O.z. vyhodnotil výšku úrokov z omeškania, ktoré boli v danej veci dojednané vo výške 23,1% ročne (z toho úrok z úveru vo výške 13,1% a úrok z omeškania 10%) za neprijateľné, nakoľko žalovaní nemali možnosť tieto podmienky individuálne posúdiť a ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter ich vzájomného vzťahu, takéto zmluvné dojednanie ohľadne úroku z omeškania, ktoré nebolo so spotrebiteľom (žalovanými 1/, 2/) individuálne dojednané, s prihliadnutím na formu pripojených všeobecných obchodných podmienok, odporuje zákonu a považoval ho za neplatné. Ustálil, že žalobcovi prináleží právo na zákonný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 O.z. a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. vo výške 6% ročne. Sumu 950,- eur, ktorú žalovaní 1/, 2/ zaplatili po zosplatnení, započítal z časti na príslušenstvo pohľadávky a to úrok z omeškania za obdobie od 22.06.2005 do 02.07.2009 v sume 339,47 eur a za obdobie od 03.07.2009 do 23.07.2010 v sume 89,02 eur a zvyšok 521,51 eur započítal na istinu. S ohľadom na uvedené, považoval žalobu v časti 881,44 eur (1.402,95 eur - 521,51 eur) za dôvodnú spolu so 6% úrokom od 24.07.2010 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. V odvolaní namietal právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, najmä právnu povahu záväzkového vzťahu. Poukázal na to, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere nie je možné zaradiť medzi spotrebiteľské zmluvy v zmysle § 52 O.z. v znení účinnom od 01.04.2004, do ktorej právnej úpravy bola zapracovaná Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Je názoru, že predmetnú vec nemožno posudzovať podľa právnych predpisov a smerníc EHS, ktorého Slovenská republika v čase uzavretia zmluvy nebola. Ďalej dôvodil, že žalobca nepochybil, keď v zmysle § 879f O.z. nedal podmienky zmluvy do súladu s ust. § 52, 53 a 54 O.z., pretože ust. § 52 ods. 1 O.z. účinné od 01.04.2004 považovalo za spotrebiteľské zmluvy iba určité zmluvné typy a nie zmluvy uzavreté podľa iných právnych predpisov a v danom prípade bola zmluva uzavretá podľa § 497 a nasl. Ob.z. S ohľadom na uvedené, zmluvné dojednania o úroku z omeškania sú v súlade s ust. § 369 Ob.z. Toto ustanovenie má dispozitívny charakter, preto si zmluvné strany mohli v čase uzavretia úverovej zmluvy dohodnúť výšku úrokov z omeškania vo výške 23,10% ročne. Nárok, ktorý si žalobca uplatňuje v súvislosti s nedodržaním zmluvných podmienok žalovanými, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Nakoniec namietal, že výrok rozsudku nie je vecne správny s ohľadom na osobitnú úpravu ručenia a na povahu právneho vzťahu medzi veriteľmi, dlžníkom a ručiteľom. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaní 1/, 2/ a opatrovník žalovaného 3/ sa k odvolaniu písomne nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú dôvody pre zmenu, ani pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o tom, že predmetná zmluva zo dňa 16.10.2003 o spotrebiteľskom úvere spĺňa náležitosti zmluvy podľa právnej úpravy platnej v čase jej uzavretia. Je nesporné, že v čase uzavretia zmluvy (16.10.2003), naša právna úprava Občianskeho zákonníka neobsahovala úpravu spotrebiteľských zmlúv, ale predmetná spotrebiteľská zmluva bola uzavretá za účinnosti Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V právnom vzťahu vystupujú žalovaní 1/, 2/ ako spotrebitelia, ktorí čerpaním úveru uspokojujú svoje osobné potreby a právny predchodca žalobcu vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedené služby. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že uvedená zmluva patrí svojím obsahom medzi spotrebiteľské zmluvy, že bola pripravená vopred, na predpísanom formulári, vrátane znenia Všeobecných obchodných podmienok, bez možnosti žalovaných 1/, 2/ meniť obsah a text zmluvy. Aj keď jednoznačná právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola zavedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 01.04.2004, jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, a to z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS o dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zmyslom nielen národnej, ale aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva bolo dosiahnuť vyrovnanie fakticky nerovného postavenia spotrebiteľa s profesionálnym dodávateľom s ohľadom na okolnosti, pri ktorých dochádza k uzatváraniu zmlúv, tiež s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho a jeho lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec s ohľadom ako i na možnosť podnikateľa určovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv spôsobom zavedeným v ust. § 52 a nasl. O.z. s účinnosťou od 01.04.2004 a to aj spätne, na spotrebiteľské vzťahy uzatvorené pred účinnosťou vyššie uvedenej zmeny Občianskeho zákonníka, je jednoznačne vyjadrený v ust. § 879f Obč. zák. Podľa vyššie citovaného ustanovenia, spotrebiteľské zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Obč. zák., mali dať do súladu s ust. § 53 a § 54 Obč. zák. do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny Obč. zák., najneskôr do 01.07.2004. V danej veci žalobca nezosúladil zmluvné podmienky s ust. § 53 a § 54 Obč. zák., ktoré sú koncipované na ochranu práv spotrebiteľov, teda nesplnil voči žalovaným 1/, 2/ zákonom stanovenú povinnosť, preto správne súd prvého stupňa vyhodnotil zmluvné dojednania týkajúce sa výšky úrokov, ktoré boli dojednané vo výške 23,1%, za neprijateľné, odporujúce zákonu a neplatné. Odvolací súd sa s ohľadom na vyššie uvedené nestotožňuje s námietkou žalobcu, prezentovanou v odvolaní, že predmetná zmluva je úverovou zmluvou. Stotožňuje sa so záverom súdu prvého stupňa, že v občiansko-právnych vzťahoch sa na omeškanie žalovaných 1/, 2/ ako dlžníkov aplikuje ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. a výšku úrokov z omeškania ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. Tiež za správne považuje započítanie sumy 950 eur, ktorú žalovaní 1/, 2/ zaplatili žalobcovi po zosplatnení úveru, sčasti za príslušenstvo pohľadávky (339,47 eur a 89,02 eur) a sčasti za istinu (521,51 eur) a v nadväznosti na uvedené je správny záver súdu prvého stupňa, že žaloba nad priznanú sumu 881,44 eur spolu so 6% úrokom z omeškania od 24.07.2010 do zaplatenia je nedôvodná. Súd prvého stupňa nesprávne a v rozpore so žalobným návrhom, vzhľadom na osobitnú úpravu ručenia a povahu právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkmi a veriteľom a ručiteľom, formuloval výrok rozsudku v časti, v ktorej žalovaných 1/, 2/, 3/ zaviazal zaplatiť istinu a príslušenstvo. Pri použitom výroku zaplatiť uvedené spoločne a nerozdielne, by veriteľ mohol dosiahnuť to isté plnenie dvakrát. Odvolací súd toho pochybenie napravil a v súlade s ust. § 546 O.z. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa do spôsobu plnenia tak, aby bol vecne správny a vyjadroval povinnosť splniť dlh spôsobom, aby to plne zodpovedalo vzťahu dlžníkov a ručiteľa, ako aj vzťahu týchto troch zaviazaných voči veriteľovi. Vzhľadom na uvedené, nemožno napadnutý rozsudok považovať za zmeňujúci podľa § 221 ods. 1 O.s.p., lebo odvolací súd neupravil práva a povinnosti účastníkov konania inak, než súd prvého stupňa. Kvôli spôsobu plnenia žalovaných 1/, 2/, však z formálneho hľadiska ide o zmeňujúci rozsudok. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil, takže mu niet čo vytknúť a ako vecne správne ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje. Úspešným žalovaným 1/, 2/, 3/ náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, lebo si trovy neuplatnili a zo spisu im žiadne nevyplývajú (§ 151 ods. 1, 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.