Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23To/125/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210010076 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210010076.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. Františka Kováča a JUDr. Ondreja Gáboríka na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.01.2012 prejednal o d v o l a n i e obžalovanej L. X., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom M. č. XXX, ktoré podala proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp.zn. 1T/35/2010 zo dňa 04.10.2011 a takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr.por. zrušuje sa v napadnutom rozsudku celý výrok o uloženom treste odňatia slobody. Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sa obžalovaná odsudzuje pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 157 ods. 2 Tr.zák. s použitím §§ 36 písm. j/, 38 ods. 3, 56 ods. 1, 2 Tr.zák. k peňažnému trestu 333 € (tristotridsaťtri eur). Podľa § 57 ods. 3 Tr.zák. sa obžalovanej pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ukladá náhradný trest odňatia slobody na 1 (jeden) mesiac. Výrok o vine a náhrade škody v rozsudku súdu prvého stupňa zostáva týmto zrušením nedotknutý. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom súdu prvého stupňa bola obžalovaná L. X. uznaný vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Tr.zák. s poukazom k §§ 138 písm. h/, 139 ods. 1 písm. a/ Tr.zák., pretože porušujúc ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov v znení neskorších predpisov a súčasne i ustanovenia čl. II ods. 2 písm. a, b), čl. V ods. 3 Všeobecne záväzného nariadenia obce Kšinná č. 3/2002, ktorým v zmysle zákonného splnomocnenia došlo na území obce k ustanoveniu podrobností o vodení psa, dňa 15.5.2009 v čase asi o 19.15 hod. v obci Kšinná v areáli miestneho cintorína, kde vošla so svojím evidovaným psom Tojašom, krížencom nemeckého ovčiaka s nestotožneným poľovným plemenom nemajúcim náhubok a nevedúc ho na vôdzke po predchádzajúcom ubezpečení prítomných osôb o nehroziacom nebezpečenstve nezamedzila jeho útoku na maloletú S.A., nar. XX.X.XXXX a jej následnému pohryzeniu, následkom ktorého poškodená utrpela ťažšie zranenia, a to mnohopočetné a rozsiahle hryzné rany skalpačného charakteru na tvári a vo vlasatej časti hlavy vľavo liečené operačne zanechávajúce zreteľné zjazvenie tváre keloidnými jazvami v zmysle zohyzdenia a zároveň spôsobujúce poruchu estetickej funkcie tváre ako i poškodenie funkcie mimického svalstva tváre (ľavej očnice) včítane orgánov tvorby a zreteľnosti funkcie reči (hornej pery úst) prechodného charakteru, s veľkou pravdepodobnosťou zanechávajúce trvalé následky v zmysle sťaženia spoločenského uplatnenia pri výbere budúceho povolania, životného partnera a zakladaní rodiny a súčasne následkom skutku utrpela i psychoreaktívnu poruchu - zmiešanú úzkostnú a depresívnu reakciu prejavujúcou sa v období do mesiaca november 2009 ako porucha stredne ťažkého stupňa a intenzity, ktorá sa manifestovala okrem iného plačlivosťou, zvýšenou precitlivelosťou, zníženou sebadôverou, strachom zo samostatného voľného pohybu na verejnosti bez sprievodu blízkej osoby, neistotou a bolestivosťou hlavy. Bola za to odsúdená podľa § 157 ods. 2 Tr.zák. s prihliadnutím na §§ 38 ods. 3, 36 písm. j/ Tr.zák k trestu odňatia slobody na 12 mesiacov, výkon ktorého trestu jej bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, 50 ods. 1 Tr.zák. podmienečne odložený na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr.por. súd odkázal poškodenú VšZP a.s. Bratislava a zákonných zástupcov maloletej poškodenej s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná, ktoré zahlásila do zápisnice o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku. Odvolanie bolo podané proti výroku o vine a treste, pričom podané odvolanie následne podrobne písomne odôvodnil obhajca obžalovanej. Rozsudok súdu prvého stupňa považoval za nezákonný. Uviedol, že išlo o psa, ktorý nikdy na nikoho nezaútočil a nebol agresívny, preto bola obžalovaná prekvapená, že pes pohryzol maloletú poškodenú. Ďalej obhajca spochybňoval záver súdu prvého stupňa o následku v podobe ťažkej ujmy na zdraví. Taktiež namietal kvalifikačný znak v podobe chránenej osoby podľa § 139 ods. 1 pís. a/ Tr.zák., keď v danom prípade ide o nedbanlivostný prečin a tento osobitný kvalifikačný znak prichádza do úvahy len pri úmyselných trestných činoch. Obhajca poukázal tiež na konkrétne rozhodnutie Najvyššie súdu SR, sp.zn. 3Tdo/28/2008, (ktoré v prílohe predložil z odborného časopisu), podľa ktorého nemalo u obžalovanej ísť ani o porušenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom. Navrhol podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, d/, e/ Tr.por. zrušiť napadnutý rozsudok s tým, aby pri úprave skutkovej vety a uznaní viny podľa § 158 Tr.zák. bol obžalovanej uložený peňažný trest okolo 300 €. Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní navrhol prokurátor krajskej prokuratúry odvolanie obžalovanej podľa § 319 Tr.por. ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca modifikoval svoj návrh oproti odvolaniu tak, že primárne navrhol po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa kvalifikovať konanie obžalovanej len ako priestupok a obžalovanú podľa § 285 písm. b/ Tr.por. spod obžaloby oslobodiť, pretože od spáchania priestupku uplynula doba viac ako 2 rokov. Odvolací súd podľa § 317 ods. 1,2 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im prechádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je čiastočne dôvodné, len vo vzťahu k výroku o treste. Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna chyba, pričom ani odvolací súd nezistil také pochybenie, ktoré by bolo dôvodom pre podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por. Taktiež zistený skutkový stav nebol v odvolaní osobitne napádaný, pričom súd prvého stupňa v tomto smere vychádzal z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Z výpovede obžalovanej, ale aj ďalších priamych svedkov - maloletej poškodenej a jej matky vyplynulo, za akých okolností a akým spôsobom došlo k pohryzeniu maloletej poškodenej psom patriaci obžalovanej. Konkrétne miesta „pohryznutí“ maloletej vyplynuli jednak z lekárskej správy a následne zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctva - odvetvie chirurgia. Okrem zranení, bola v trestnom konaní preukazovaná aj ujma na psychike maloletej poškodenej, a to znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria. K vytýkaným chybám v odvolaní týkajúcich sa právnej kvalifikácie uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné. V skutkovej vete rozsudku je síce použitý pojem „ťažšie zranenie“ (obhajca to namietal), ktorý pojem Trestný zákon výslovne neuvádza. Tu je však potrebné uviesť, že v popísanom skutkovom deji môžu byť použité aj iné než „právnické“ pojmy, pričom vo výrokovej časti rozsudku - konkrétne v právnej vete je uvedený správne pojem „ťažká ujma na zdraví“ v súlade s ustanovením §§ 157 a 123 ods. 3 Tr.zák. V súvislosti so spôsobeným následkom sa senát krajského súdu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v tom, že maloletá (v čase činu mala 6 rokov a 4 mesiace) utrpela ťažkú ujmu na zdraví. Tu vychádzal súd prvého stupňa správne z komplexnej ujmy, ktorú utrpela maloletá poškodená na svojom zdraví. Išlo o 5 hryzných psích rán na hlave najmä tvári, so vznikom hnisaní a potrebou druhotného hojenia, keď ešte aj po 5 týždňoch boli vzniknuté jazvy výrazné, začervenané a zhrubnuté. K týmto zraneniam znalec tiež uviedol, že mali charakter zohyzdenia tváre poškodenej. Ďalej súd prvého stupňa správne poukázal na vzniknuté psychické problémy maloletej poškodenej - psychoreaktívna porucha spočívajúca v zmiešanej úzkostnej a depresívnej reakcie, ktorá pretrvávala až do mesiaca november 2009. Z výpovede matky poškodenej k tomu vyplynulo, že pri stretnutí maloletej so psom, táto dostane strach a nejde napr. do škody, resp. nepríde zo školy domov. Senát krajského súdu je toho názoru, že takto spôsobený následok na zdraví poškodenej vykazuje znaky ťažkej ujmy na zdraví v súlade s ustanoveniami § 123 ods. 3, 4 Tr.zák. Ďalej sa senát krajského súdu nestotožnil s názorom obhajcu, ani pokiaľ ide o správnosť použitia osobitných kvalifikačných znakov - závažnejší spôsob konania - § 138 písm. j/ Tr.zák. a chránenej osoby - 139 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. Ani obhajcom uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k porušeniu dôležitej povinnosti nie je takého charakteru, že by vylučovalo použitie tohto osobitného kvalifikačného znaku v tomto prípade. Pes obžalovanej, síce zrejme nebol „ostrý“, avšak išlo o psa veľkého a vzhľadom na jeho prejav aj v konečnom dôsledku nebezpečného. Obžalovaná pritom zanedbala dohľad nad týmto psom, keď nezabránila jeho vybehnutiu z dvora rodinného domu, pričom naviac porušila ďalšie dve dôležité povinnosti vyplývajúce zo všeobecne záväzného právneho predpisu (VZN obce), pričom ide práve o povinnosti, ktoré majú vzťah k ochrane života a zdravia ľudí. Obžalovaná po „úteku“ psa z dvora jej rodinného domu, tohto ponechala bez vôdzky na mieste, kde sa pohybujú a zhlukujú ľudia (miestny cintorín), pričom naviac ho ponechala aj bez ďalšieho zabezpečenia - bez košíka. Zároveň takto nechala voľne pohybovať sa psa na verejnom priestranstve. Súhrn porušenia týchto povinností nepochybne zakladá znak v podobe závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. h/ Tr.zák. Taktiež pokiaľ ide o predmet útoku v podobe chránenej osoby podľa § 139 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. senát odvolacieho súdu sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa. Použitie tohto osobitného kvalifikačného pojmu neprichádza do úvahy len pri úmyselných trestných činoch, ale aj pri tých nedbanlivostných trestných činoch, kde sa preukáže aj vo vzťahu k tomuto kvalifikačnému znaku vedomá nedbanlivosť. Vyplýva to z ustanovenia § 139 ods. 2 Tr.zák., podľa ktorého sa kvalifikačný znak v podobe chránenej osoby nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti, v tomto prípade vekom chránenej osoby. K tomu z ustanovenia § 18 písm. b/ vyplýva, že takáto iná skutočnosť prichádza do úvahy len pri zavinení so znakom vedomosti, ak je to ustanovené v Trestnom zákone. Slová uvedené v § 139 ods. 2 Tr.zák. „spáchanie trestného činu v súvislosti s chránenou osobou“ jednoznačne svedčia pre prítomnosti rozumovej stránky zavinenia vo forme vedomosti, pretože inak by sa nedalo hovoriť o súvislosti medzi konaním páchateľa a chránenou osobu. Zo skutkových okolností vyplýva, že obžalovaná pritom, ako porušovala svoje povinnosti v súvislosti s chovom psa, súčasne vedela, že pes sa zdržuje práve v prítomnosti maloletej, ktorá je dieťaťom podľa ustanovenia § 127 ods. 1 Tr.zák. Obžalovaná teda vedela, že predmetom eventuálneho útoku jej psa môže byť za daných okolností práve dieťa. Na druhej strane sa odvolací súd stotožnil s odvolaním obžalovanej, pokiaľ smerovalo proti výroku o treste. Zo základných zásad pre ukladanie trestov uvedených v § 34 vyplýva, že v odôvodnených prípadoch má súd spravidla uložiť alternatívny trest oproti trestu odňatia slobody. Vyplýva to najmä z tých ustanovení nového Trestného zákona, ktoré jednak rozšírili druhy trestov a súčasne vytvorili širšiu možnosť pre ukladanie alternatívnych trestov, ako trestov samostatných (pozri § 34 ods. 6 Tr.zák.). Takýto postup má súd zvoliť najmä u osôb, u ktorých ide o výnimočné vybočenie z medzí riadneho života a pri spáchaní nedbanlivostného trestného činu zvlášť. V konkrétnom prípade ďalej vzhľadom na charakter trestnej činnosti obžalovanej, keď táto je trestne zodpovedná za „konanie“ svojho zvieraťa (psa dala obžalovaná utratiť), ako aj jej doterajšiu bezúhonnosť, odvolací súd dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovanej nie je potrebné vplývať trestom odňatia slobody, a to ani hrozbou jeho výkonu. Odvolací súd má za to, že pomery obžalovanej a možnosti nápravy sú takého charakteru, že aj iný trest, než odňatia slobody, zabezpečí jej prevýchovu. Z takto rozvedených dôvodov odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr.por. zrušil v napadnutom rozsudku celý výrok o treste, pretože uložený trest je neprimeraný. Za splnenia podmienok uvedených v § 322 ods. 3 Tr.por. odvolací súd sám rozhodol tak, že obžalovanej uložil peňažný trest vo výmere 333 €, a to prakticky v zhode s odvolaním obžalovanej. Tu súčasne odvolací súd, aj vzhľadom na vyššie uvedené, vyslovuje presvedčenie, že postihnutie obžalovanej v majetkovej oblasti vytvorí predpoklad, aby v budúcnosti pri chove psa dodržiavala príslušné predpisy. Uložený trest v prípade jeho riadneho vykonania nebude mať pritom vplyv na ďalšie hodnotenie osoby obžalovanej. Výroky o náhrade škody odvolaním napadnuté neboli, pričom odvolací súd sám nezistil také pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné tieto výroky zmeniť. Poučenie: Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.