Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoE/207/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210202063 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3210202063.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 proti povinnému N. I., bytom Y. XX, V.: XX XXX XXX, o vymoženie 188,43 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 03. augusta 2012, č.k. 4Er/560/2010-39, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava o udelenia poverenie na vykonanie exekúcie zo dňa 09.06.2010. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 21.04.2010 navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, vydaného JUDr. Michalom Rašlom, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, sp. zn. SR 00090/10 zo dňa 04.03.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.2010 a vykonateľnosť dňa 25.03.2010, na základe ktorého bol povinný zaviazaný plniť oprávnenému pohľadávku 703 eur s príslušenstvom, pričom povinný si splnil povinnosť v časti 810 eur. Dňa 25.06.2010 doručil súdny exekútor Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe pripojeného exekučného titulu a návrhu oprávneného. K návrhu a žiadosti o udelenie poverenia bola po výzve súdu pripojená zmluva o úvere zo dňa 28.05.2009, ktorej súčasťou sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru a tiež zmenka zo dňa 28.05.2009. Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou /blankozmenkou/ vystavenou dňa 28.05.2009, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku, oprávnený vyplnil dňa 15.12.2009 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 703 € s dátumom začiatku úročenia dňa 06.10.2009, a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 21.12.2009. Po preskúmaní podmienok na vedenie rozhodcovského konania rozhodcovský súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky. Po doplnení v zmenke absentujúcich údajov ide o vlastnú zmenku žalovaného "bez protestu" a na "platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia", vyplnenú žalobcom dňa 15.12.2009 v zmysle dohody o vyplnení zmenky. Rozhodcovský súd konštatoval, že kauzálny vzťah zo zmenky, t.j. zmluvu o úvere nie je možné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože tento vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Povinný pri uzavretí zmluvy vyhlásil, že si úver berie na účel, ktorý vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Vychádzal pritom zo smernice Rady č. 93/13, čl. 2 písm. b) a totožného znenia čl. 3 smernice EP a Rady č. 2008/48 o spotrebiteľských úveroch. Pretože Občiansky zákonník sa od tejto právnej úpravy odkláňa, použil eurokonformný výklad. Poukázal na to, že povinný ani zmenkový vzťah nenamietal, a túto jeho nečinnosť nemôže suplovať rozhodcovský súd. Oprávnený na výzvu pripojil k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere, uzavretú dňa 28.05.2012, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 600 Eur za poplatok 162 Eur, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom 162 Eur v 2 mesačných splátkach po 381 Eur, počnúc dňom 01.08.2009. V zmluve je označený povinný svojim menom, priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi, vrátane prehlásenia, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania. Na zmluve je podpis povinného s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 17 VPPÚ pod názvom Dohoda o vyplnení zmenky je zakotvená nasledovná dohoda: "Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky, vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remintentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmeny zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. V článku 18 VPPÚ zmluvné strany, ručiteľ a dlžník prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov, vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmenky a zmenky. Účastníci ďalej uzavreli rozhodcovskú doložku s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, Karloveské rameno č. 8, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu súd po dôkladnom preskúmaní rozhodcovského rozsudku, pripojenej zmluvy o úvere a všeobecných zmluvných podmienok dospel k názoru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné zamietnuť pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Právny vzťah medzi účastníkmi konania, založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere, súd jednoznačne považoval za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. V danej veci je ďalej nepochybné, že povinný je, a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania, tak ako je vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, a tak ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného titulu, však nie je v konaní preukázaný. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie / povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon zamestnania" v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t.j. súd na vec musel aplikovať i ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 17 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná. Vzhľadom na uvedené, keď súd ustálil, že medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa 28.05.2009 vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah, treba predovšetkým konštatovať, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, ďalej len "RPMN". Tento nedostatok spája zákon s následkom, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. RPMN má totiž za cieľ chrániť spotrebiteľa, ktorý umožňuje spotrebiteľovi identifikovať v jednom čísle všetky úroky a poplatky spojené so spotrebiteľským úverom. Rozhodcovský rozsudok pritom nie je preskúmateľný v tom zmysle, že z neho nie je možné vyvodiť, čo z priznanej istiny predstavuje nevrátené peňažné prostriedky a čo nedovolené úroky a poplatky, a to s poukazom na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcovským súdom odôvodnený výlučne len ako plnenie z vlastnej zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Aj právne zdôvodnenie priznania nároku oprávnenému, o ktoré sa opieral rozhodcovský súd, vychádza len zo zákona č. 191/1950 Sb. zmenkový a šekový. Súd pritom považuje zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka), a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Takáto dohoda o vyplnení zmenky a jej následné použitie je v rozpore s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia, upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. V zásade je potrebné uviesť, že spotrebiteľské právo nevylučuje prijať od dlžníka zmenku, avšak len na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, ktorá úprava je obsiahnutá v § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to len za určitých, presne stanovených podmienok. V praxi sa však tento inštitút ukázal ako ľahko zneužiteľný v neprospech spotrebiteľa, a preto súčasná koncepcia spotrebiteľského práva je založená na princípe zákazu splniť dlh zmenkou alebo šekom (viď dôvodová správa k zákonu č. 568/2007 Z. z.). Dohoda uzavretá v článku 17 všeobecných zmluvných podmienok umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré údaje za určitých podmienok môže vyplniť oprávnený ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny, a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľnú, a tým neplatnú zmluvnú podmienku v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako i dojednanie rozporné s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Takouto dohodou veriteľ /oprávnený/ jednostranne zmenil podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom oprávnený dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o zmenkový úrok 0,25 % denne z dlžnej sumy, t. j. 91,25 % ročne, ktorý predstavuje úrok z omeškania, je zrejmé, že tento si oprávnený "pripravil" v zmenke, ktorú povinný podpísal pri uzavretí zmluvy. Takto špecifikované úroky z omeškania nie sú dojednané ani v zmluve, pretože v čl. 6 VPPÚ zmluvy si účastníci dohodli, že ak sa stane celý dlh splatný naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere už bola účinná nová právna úprava, smerujúca k ochrane spotrebiteľa, a podľa § 369 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, na ktorého použitie odkazuje i samotná zmluva (VPPÚ), ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Oprávnený teda v rozpore so zákonom i s vlastnou zmluvou voči povinnému uplatňuje "zmenkový" úrok v uvedenej výške. Pokiaľ teda rozhodcovský rozsudok priznal plnenie oprávnenému na základe zmenky, a len na základe zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, je potrebné konštatovať, že plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku je v rozpore s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 4 písm. k), o) Občianskeho zákonníka, resp. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je pritom zrejmé, že oprávnený ako dodávateľ mal znenie tohto zmluvného dojednania vopred pripravené vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré používa vo všetkých prípadoch. Súd ďalej dodáva, že rozhodnutie rozhodcu, ktorý zo spotrebiteľského vzťahu vytvoril bezkauzálny vzťah zo zmenky, vylučuje akékoľvek inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa, čím porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa, a výrazne preberá len argumenty oprávneného. Z dôvodov uvedených vyššie je potom zrejmé, že oprávnenému neprináleží ani zákonný úrok v zmysle § 191/1950 Sb. vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Ďalej súd dospel k záveru, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal v rozpore so zákonom istinu a úroky z úveru v prospech oprávneného, a rozhodol tak na základe rozhodcovskej žaloby, ktorou žiadal oprávnený prisúdiť tieto nedovolené plnenia, povinný ako spotrebiteľ nesmie doplácať na nezákonnosť postupu oprávneného a rozhodcovského súdu, a tieto náklady na rozhodcovské konanie nemôžu byť od neho vymáhané. Trovy rozhodcovského konania, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemožno vzhľadom na uvedenú situáciu a za použitia princípu proporcionality pripísať na vrub povinného. Bolo by to nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Otázka trov rozhodcovského konania je vzhľadom na uvedené predovšetkým otázkou vzťahu medzi rozhodcom a oprávneným. Súd taktiež uvádza, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní podľa úpravy uvedenej vyššie. Rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je záväzný len pre účastníkov konania v rozsahu ako právoplatný rozsudok súdu. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, musí súd v zmysle citovaného ustanovenia v exekučnom konaní v tomto štádiu exekúcie zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu, pričom následne dôjde k úplnému zastaveniu exekučného konania Ak by za daného stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a že by len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov, ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v tomto smere treba aj uviesť, prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa pri súdnej kontrole ,,zvezie "aj pohodlnejší spotrebiteľ, no treba počítať s množstvom priemerných spotrebiteľov, ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde o bezbrehú ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 169, čl. 7 Ústavy SR), a to v záujme vyššej kvality života ľudí. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom, a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich spotrebiteľskú zmluvu. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Nakoľko rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces, zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách "členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách, uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok". Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že "ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, bod 32, ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira)". Podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom), a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať. Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa". Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení, a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami, alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98). Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu ako nekalú. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, a štáty môžu zúžiť túto ochranu, ale môžu ísť aj nad rámec týchto podmienok. Naopak, ak by súd nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu, a musel by odklon odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach (rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko). Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu "vnúti" štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky "nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca, zvolený oprávneným. Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi, a považoval za dôvodné aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú, a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný, a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. Súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú hrubú nerovnováhu, naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany. Podľa názoru súdu tak ako banky, tak aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel, a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách). Podľa rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého má vnútroštátny súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci a taktiež rozsudok vo veci Pannon túto zásadnú ochranu spotrebiteľa nemení, akurát si možno predstaviť, že by spotrebiteľ na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na nekalosť zmluvnej podmienky, a to sa častokrát podceňuje v teórii aj v aplikačnej praxi. Neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke (v danom prípade na viacerých neprijateľných podmienkach ) by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Dôvodil, že súd prvého stupňa aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, avšak konal tak bez toho, aby mal za preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu, upravené v hypotéze danej normy. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. Vytýkal súdu, že sa v konaní vôbec nezaoberal splnením základnej podmienky pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencie spotrebiteľa a dodávateľa. Ďalej namietal, že povinný v danej veci je podnikateľom podľa ust. § 2 Obchodného zákonníka v spojení so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Dôvodil, že ak povinný koná ako podnikateľ - živnostník, a takto sa aj preukazuje v procese uzatvárania zmluvy, a za týmto účelom aj vyhlási, že poskytnutý úver použije na podnikateľské účely a nie na vlastnú spotrebu, podmienky stanovené v hypotéze právnej normy ust. § 52 Obč. zákonníka alebo ust. § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neboli splnené, a posudzovaný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Mal za to, samotná skutočnosť, že povinný má postavenie podnikateľa a to, že úver mu bol poskytnutý na účel podnikania, samo o sebe odôvodňuje záver o tom, že povinný nie je spotrebiteľ. Poukázal na to, že v prejednávanej veci bola podkladom pre rozhodcovské konanie samostatná a individuálne dohodnutá rozhodcovská doložka, keď sa účastníci rozhodcovského konania slobodne a po zvážení všetkých náležitostí rozhodcovského konania rozhodli založiť právomoc zvoleného rozhodcovského konania vec prejednať, a rozhodnúť v prípade existencie sporu. Uviedol, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom a z uvedeného vyplýva, že jej platnosť nie je možné posudzovať z náležitostí platnosti právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Zmenka je platnou v prípade, že obsahuje všetky náležitosti podľa § 1 a § 2 zákona č. 191/1950 Zb. V prípade blankozmenky je súd oprávnený posudzovať len to, či zmenka bola vypísaná v súlade s dohodou o vyplňovacom práve zmenky. Avšak považoval za nutné uviesť, že zmenkový úrok 0,25 % denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom, a tento úrok teda ani nebol predmetom vyplňovacieho práva. Skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v zmluve o úvere, je bez právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej ako samostatnom, t. j. od zmluvy o úvere odlišnom právnom titule. Vytýkal súdu, že síce poukazuje na existenciu zmenky a dohody o vyplňovacom práve zmenky, avšak na takto správne zistený skutkový stav vôbec neaplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. S poukazom na § 10 citovaného zákona vyplýva, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve. Poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1Obdo V 43/2006, v zmysle ktorého neplatnosť zmenkovej zmluvy síce nespôsobuje neplatnosť zmenky, ale jej dôsledkom je chýbajúci vzťah medzi pohľadávkou a zmenkou, ktorú by ju mala zabezpečovať, a povinný sa môže plateniu takejto zmenky ubrániť námietkou nedostatku dôvodu pre použitie zmenky ako zmenky zabezpečovacej. Mal za to, že súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nemôže z úradnej povinnosti sám vzniesť námietku nedostatku dôvodu pre použitie zmenky, nakoľko posudzovaný zmenkový právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Z uvedeného teda vyplýva, že ak súd ex offo vzniesol námietku smerujúcu proti použitiu zmenky, konal tak v rozpore so zákonom, a nesprávne si vyložil ust. § 10 a nasl. zmenkového zákona. V rozhodcovskom konaní však nebola takáto námietka zo strany povinného vznesená, a preto súd nemal bez existencie vznesenej námietky dôvod zaoberať sa platnosťou zmenky, a teda nemal dôvod zamietnuť poverenie pre súdneho exekútora. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 221 O.s.p. napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a s ktorými sa už vyporiadal aj súd prvého stupňa, a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti len dodáva: Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Námietky oprávneného, že absentuje postup súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch, a vôbec sa nezaoberal so splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu, t. j. existencia spotrebiteľa a dodávateľa, považoval odvolací súd za neopodstatnené. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že v danej veci je nepochybné, že povinný je, a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom. Účel poskytnutých peňažných prostriedkov na povolanie nebol v konaní spoľahlivo preukázaný. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť - resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ) okrem svojho tvrdenia, že súd si neustálil, či predmetný vzťah medzi účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským, nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. S poukazom na interpretačné ust. § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na oprávnenom (ako veriteľovi). Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so stanoviskom súdu prvého stupňa v tom smere, že aj dohodu o vyplnení zmenky je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá vyznieva v neprospech spotrebiteľa, a sleduje cieľ obísť právne predpisy. Taktiež neprijateľnou je podmienka vo výške dohodnutého zmenkového úroku 0,25 % denne z dlžnej sumy. V tejto časti odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na rozsiahle a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa. Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.