Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4CoE/45/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211204003 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3211204003.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnej W. J., bytom C. Z. č. XXX, o vymoženie 498,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 17. januára 2012, č. k. 4Er/1226/2011-12, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka č. 60 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 13.09.2011. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 26.07.2011 navrhol vykonanie exekúcie voči povinnej na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, vydaného JUDr. Michalom Rašlom, rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno č. 8, sp. zn. SR 00500/11 zo dňa 16.03.2011, na základe ktorého bola povinná zaviazaná plniť oprávnenému pohľadávku 498,97 Eur s príslušenstvom. Dňa 13.09.2011 doručil súdny exekútor Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe pripojeného exekučného titulu a návrhu oprávneného. K návrhu a žiadosti o udelenie poverenia bola zároveň pripojená zmluva o úvere zo dňa 23.11.2009, ktorej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru a tiež Zmenka zo dňa 23.11.2009. Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou /blankozmenkou/, vystavenou dňa 23.11.2009, kde povinná vystupovala ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinná svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnila, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku, oprávnený vyplnil dňa 31.05.2010 zmenku povinnej v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 498,97 eur s dátumom začiatku úročenia dňa 22.03.2010 a táto bola povinnej predložená na zaplatenie dňa 07.06.2010. Po preskúmaní podmienok na vedenie rozhodcovského konania rozhodcovský súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky. Po doplnení v zmenke absentujúcich údajov ide o vlastnú zmenku žalovaného "bez protestu" a na "platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia", vyplnenú žalobcom v zmysle dohody o vyplnení zmenky. Zmenková suma 498,97 Eur pozostáva z istiny vo výške 241 eur, poplatku za zasielanie upomienok vo výške 24 Eur a zmluvnej pokuty vo výške 0,00, známeho príslušenstva vo výške 233,47 Eur. Okrem toho rozhodcovský súd priznal oprávnenému i zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 265 Eur od 16.11.2010 do zaplatenia a zákonný úrok vo výške 6 % ročne zo sumy 265 Eur od 16.11.2010 do zaplatenia. Rozhodcovský súd konštatoval, že kauzálny vzťah zo zmenky, t.j. zmluvu o úvere, nie je možné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože tento vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Povinná pri uzavretí zmluvy vyhlásila, že si úver berie na účel, ktorý vylučuje jej postavenie spotrebiteľa. Vychádzal pritom zo smernice Rady č. 93/13, čl. 2 písm. b) a totožného znenia čl. 3 smernice EP a Rady č. 2008/48 o spotrebiteľských úveroch. Pretože Občiansky zákonník sa od tejto právnej úpravy odkláňa, použil eurokonformný výklad. Poukázal na to, že povinná ani zmenkový vzťah nenamietala a túto jeho nečinnosť nemôže suplovať rozhodcovský súd. Oprávnený pripojil k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere uzavretú dňa 23.11.2009, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej ako dlžníkovi sumu 200 Eur za poplatok 196 Eur, pričom povinná sa zaviazala vrátiť úver s poplatkom v 12 mesačných splátkach po 33 Eur počnúc dňom 17.12.2009. V zmluve je označená povinná svojim menom, priezviskom, rodným číslom a ďalšími údajmi, vrátane prehlásenia, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon zamestnania. Na zmluve je podpis povinnej s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ), vyhotovené oprávneným ako formulár. V článku 17 VPPÚ je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V článku 14 VPPÚ pod názvom Dohoda o vyplnení zmenky je zakotvená nasledovná dohoda: "Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remintentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmeny zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. V článku 15 VPPÚ zmluvné strany, ručiteľ a dlžník prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmenky a zmenky. Účastníci ďalej uzavreli rozhodcovskú doložku s tým, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava, Karloveské rameno č. 8, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu súd po dôkladnom preskúmaní rozhodcovského rozsudku, pripojenej zmluvy o úvere a všeobecných zmluvných podmienok dospel k názoru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je potrebné zamietnuť pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. V danej veci je ďalej nepochybné, že povinná je a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Účel povinnej poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania tak, ako je vyplnené v predtlači textu zmluvy o úvere, a tak ako to vyplýva z odôvodnenia exekučného titulu, však nie je v konaní preukázaný. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie / povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd konštatoval, že vymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon zamestnania" v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t.j. súd na vec musel aplikovať i ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 17 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná. Rozhodcovský rozsudok pritom nie je preskúmateľný v tom zmysle, že z neho nie je možné vyvodiť, čo z priznanej istiny predstavuje nevrátené peňažné prostriedky a čo nedovolené úroky a poplatky, a to s poukazom na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcovským súdom odôvodnený výlučne len ako plnenie z vlastnej zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Aj právne zdôvodnenie priznania nároku oprávnenému, o ktoré sa opieral rozhodcovský súd, vychádza len zo zákona č. 191/1950 Sb. zmenkový a šekový. Súd pritom považuje zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm. i/, k/, o/ Občianskeho zákonníka) a sleduje ciel obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Takáto dohoda o vyplnení zmenky a jej následné použitie je v rozpore s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia, upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Súd má za to, že dodávateľ nebol oprávnený takú zmenku vyplniť, a tým si ani uplatniť nárok z tejto zmenky na rozhodcovskom súde. V zásade je potrebné uviesť, že spotrebiteľské právo nevylučuje prijať od dlžníka zmenku, avšak len na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, ktorá úprava je obsiahnutá v § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to len za určitých, presne stanovených podmienok. V praxi sa však tento inštitút ukázal ako ľahko zneužiteľný v neprospech spotrebiteľa a preto súčasná koncepcia spotrebiteľského práva je založená na princípe zákazu splniť dlh zmenkou alebo šekom (viď dôvodová správa k zákonu č. 568/2007 Z. z..). Dohoda uzavretá v článku 14 všeobecných zmluvných podmienok umožňuje vystaviť povinnej zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré údaje za určitých podmienok môže vyplniť oprávnený ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľnú, a tým neplatnú zmluvnú podmienku v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako i dojednanie, rozporné s § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Takouto dohodou veriteľ /oprávnený/ jednostranne zmenil podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom oprávnený dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o zmenkový úrok 0,25% denne z dlžnej sumy, t. j. 91,25 % ročne, ktorý predstavuje úrok z omeškania, je zrejmé, že tento si oprávnený "pripravil" v zmenke, ktorú povinná podpísala pri uzavretí zmluvy. Takto špecifikované úroky z omeškania nie sú dojednané ani v zmluve, pretože v čl. 6 VPPÚ zmluvy si účastníci dohodli, že ak sa stane celý dlh splatný naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere už bola účinná nová právna úprava, smerujúca k ochrane spotrebiteľa a podľa § 369 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, na ktorého použitie odkazuje i samotná zmluva (VPPÚ), ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Oprávnený teda v rozpore so zákonom i s vlastnou zmluvou voči povinnému uplatňuje "zmenkový" úrok v uvedenej výške. Pokiaľ teda rozhodcovský rozsudok priznal plnenie oprávnenému len na základe zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, je potrebné konštatovať, že plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku je v rozpore s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 4 písm. k), o) Občianskeho zákonníka, resp. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je pritom zrejmé, že oprávnený ako dodávateľ mal znenie tohto zmluvného dojednania vopred pripravené vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré používa vo všetkých prípadoch. Súd ďalej dodáva, že rozhodnutie rozhodcu, ktorý zo spotrebiteľského vzťahu vytvoril bezkauzálny vzťah zo zmenky, vylučuje akékoľvek inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa, čím porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a výrazne preberá len argumenty oprávneného. Z dôvodov uvedených vyššie je potom zrejmé, že oprávnenému neprináleží ani zákonný úrok v zmysle § 191/1950 Sb. vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Ďalej súd dospel k záveru, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal v rozpore so zákonom istinu a úroky z úveru v prospech oprávneného a rozhodol tak na základe rozhodcovskej žaloby, ktorou žiadal oprávnený prisúdiť tieto nedovolené plnenia, povinná ako spotrebiteľ nesmie doplácať na nezákonnosť postupu oprávneného a rozhodcovského súdu, a tieto náklady na rozhodcovské konanie nemôžu byť od nej vymáhané. Trovy rozhodcovského konania, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemožno vzhľadom na uvedenú situáciu a za použitia princípu proporcionality pripísať na vrub povinnej. Bolo by to nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Otázka trov rozhodcovského konania je vzhľadom na uvedené predovšetkým otázkou vzťahu medzi rozhodcom a oprávneným. Súd taktiež uvádza, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní podľa úpravy uvedenej vyššie. Rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je záväzný len pre účastníkov konania v rozsahu ako právoplatný rozsudok súdu. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, musí súd v zmysle citovaného ustanovenia v exekučnom konaní v tomto štádiu exekúcie zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu, pričom následne dôjde k úplnému zastaveniu exekučného konania. Ak by za daného stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno). Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a že by len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinnej. Exekučná súdna kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov, ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v tomto smere treba aj uviesť, prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa pri súdnej kontrole ,,zvezie "aj pohodlnejší spotrebiteľ, no treba počítať s množstvom priemerných spotrebiteľov, ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde o bezbrehú ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 169, čl. 7 Ústavy SR), a to v záujme vyššej kvality života ľudí. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadri len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich spotrebiteľskú zmluvu. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Nakoľko rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Zmluvná podmienka v štandardnej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi, bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky "nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielen že nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. Súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú hrubú nerovnováhu, naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany. Podľa názoru súdu tak ako banky, tak aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách). Podľa rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého má vnútroštátny súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci a taktiež rozsudok vo veci Pannon túto zásadnú ochranu spotrebiteľa nemení, akurát si možno predstaviť, že by spotrebiteľ na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na nekalosť zmluvnej podmienky, a to sa častokrát podceňuje v teórii aj v aplikačnej praxi. Neprijateľnej zmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné konanie založené na takejto zmluvnej podmienke (v danom prípade na viacerých neprijateľných podmienkach ) by bolo v rozpore s dobrými mravmi a preto súd rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zák. č. 244/2002 Z.z.. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s povinnou. Uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť nesplnila a preto by mala za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, a s ktorými sa už vyporiadal aj súd prvého stupňa a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na zdôraznenie správnosti len dodáva: Súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne skúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Námietku oprávneného uvádzanú v odvolaní, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, Zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Súd prvého stupňa preto v zmysle uvedených zákonných ustanovení správne zameral svoju rozhodovaciu činnosť na skúmanie súladu exekučného titulu so zákonom, najmä, či predmetný rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. V danej veci súd prvého stupňa správne uzavrel, že zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou má charakter spotrebiteľského úveru a je potrebné na ňu použiť ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. a následne ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Rovnako správny bol aj postup súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že povinná nemala možnosť zmeniť znenie rozhodcovskej doložky, daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a preto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto ako taká je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Spotrebiteľ nemá žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu, čo pri garantovanej rovnosti účastníkov znamená, že tu dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so stanoviskom súdu prvého stupňa v tom smere, že dohodu o vyplnení zmenky je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá vyznieva v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy. Rovnako neprijateľnou je podmienka vo výške dohodnutého úroku z omeškania 0,25 % denne. V tejto časti odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na rozsiahle a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa. Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.