Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/38/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3511210076 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3511210076.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mliekarenská 10, IČO: 35 792 752, pr. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti povinným: 1/ Y. T., bytom L. XXX, 2/ C. Q., bytom H. XXX, o vymoženie 6.091,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 5Er/1043/2011-12 zo dňa 7. decembra 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28.10.2011 podľa § 44 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku rozhodcu JUDr. Michala Krnáča, sp.zn. RK-210/10-MK zo dňa 19.04.2010, ktorým boli povinní 1/, 2/ zaviazaní na plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8400001723, uzavretej medzi účastníkmi dňa 27.12.2007 (ďalej len „zmluva o úvere). Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52 a nasl. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou štandardných spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Úver poskytnutý oprávneným povinným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré povinní nemohli ovplyvniť, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Z VPPÚ, ktoré tvoria súčasť zmluvy, vyplýva, že sa na ňu vzťahuje režim § 497 a nasl. Obch. zák. a špecifické ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ustanovenia Obchodného zákonníka však v danom prípade nemožno použiť, pretože prednosť má špeciálna právna úpravu - zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v zmysle zásady lex specialis derogat lex generalis a tiež preto, že podľa ustanovenia § 54 ods. 1 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Vyššie uvedená zmluva je v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - oprávneným) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Takisto zo zmluvy nevyplýva, že ide o prípady v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady, kedy nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona. Súd ďalej uviedol, že § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Takýmto ustanovením je § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v ustanovení § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, nestráca síce svoju vlastnosť exekučného titulu, tieto jeho nedostatky však predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Podľa § 44 ods. 2 Ex. por., ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Exekučný súd je tak povinný už v tejto fáze konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie a v prípade, že ich zistí, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Jediným obmedzením exekučného súdu je, že vzhľadom na neúčasť povinných v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh (§ 45 ods.1 písm. a/ v spojení s ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Súd zistil, že vo VPPÚ zmluvy, v bode 18. je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák., pretože vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil pred niektorým z vopred určených rozhodcov. Táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Súd poukázal i na to, že o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Konštatoval, že takýto postup súdu je napokon aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira. Podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Neprijateľné podmienky demonštratívne uvedené v ustanoveniach § 53 Obč. zák. ako inštitút predstavujú pretavenie princípu dobrých mravov do pozitívneho práva, preto bez ohľadu na účinnosť novely Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. týkajúcu sa rozhodcovskej doložky (zák. č. 568/2007 Z. z. účinný od 01.01.2008), takého ustanovenie, ak je obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve, bude vždy v rozpore s dobrými mravmi, keďže dobré mravy nepodliehajú zmenám tak dynamickým spôsobom ako slovenský právny poriadok. Exekučný súd bude podľa § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu, resp. v tomto prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to pre rozpor vymáhaného plnenia s dobrými mravmi. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je totiž plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z dôvodu, že sa má vymáhať plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom, súd ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to v celom rozsahu. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa a odňatie jeho možnosti konať pred súdom. Poukázal na znenie čl. 18.1 Zmluvy o úvere, z ktorého vyplýva, že žalobca, ktorým môže byť veriteľ, ale i dlžník, sa môže rozhodnúť pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom a neobsahuje povinnosť postupovať výlučne v rozhodcovskom konaní. Ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. taktiež takéto znenie rozhodcovskej doložky pripúšťa. V prípade, že je žalobcom spotrebiteľ, má možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, na ktorých môže uplatniť svoje nároky zo zmluvy (napr. určenie neplatnosti zmluvy alebo jej časti, splnenia povinnosti veriteľa zo zmluvy a pod.). Ak má postavenie žalovaného, ani v konaní pred všeobecným súdom si nemôže zvoliť súd, na ktorý má byť podaná žaloba a musí sa podrobiť začatému konaniu. Ďalej uviedol, že písm. q/ Prílohy 1 Smernice Rady 93/13/EHS hovorí o podmienke zmluvy, nie o rozhodcovskej doložke, čo je právne významné. V tomto smere poukázal na rôzne jazykové znenia predmetného ustanovenia a dôvodovú správu k zák. č. 568/2007 Z.z. Podľa dôvodovej správy by i v prípade, že by rozhodcovská doložka vyžadovala, aby sa postupovalo výlučne v rozhodcovskom konaní, bola by neplatná len takáto časť rozhodcovskej doložky, nie doložka celá. Oprávnený odkázal aj na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina, č.k. 14C/166/2008-82 zo dňa 26.05.2009, ktorý konal o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaného z dôvodu tvrdeného porušenia rovnosti účastníkov konania a neplatnosti rozhodcovskej doložky. Zdôraznil, že súd nie je orgánom tvorby práva, pričom neexistuje právna norma, ktorá by upravovala dojednanie rozhodcovskej doložky až po vzniku vymáhateľných nárokov. Mal za to, že rozhodcovská doložka vo veci nie je neprijateľnou podmienkou. Ďalej sa podrobne zaoberal rozsahom preskúmavacej právomoci exekučného súdu v zmysle § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. s tým, že exekučný súd môže preskúmavať materiálnu a formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu a posudzovať rozpor plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia možného, právom dovoleného a súladného s dobrými mravmi. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p., kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. Súd sa môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať svojmu preskúmavaniu. Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovské konania podanej účastníkom konania, v rámci právom upraveného typu konania. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Poukázal na rozhodnutie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 37, 40 a 47, ktoré jediné sa týka otázky výkonu rozhodcovského rozsudku. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z., teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie, či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho na to neoprávňujú. Vo veci Mostaza Claro bolo pripustené, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon takého rozhodnutia. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Súd prvého stupňa podľa oprávneného nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy, rozhodujúceho o priznaní plnenia, či konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Položil otázku, z akej časti § 44 Ex. por. vyplýva súdu právo ex offo rozhodovať o otázkach, ktoré podľa § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní môže rozhodovať len na návrh. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a uplatnil si i trovy odvolacieho konania 270,76 eur. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne, pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. por., zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd preskúmavať, či predložený rozhodcovský rozsudok nemá nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) cit. zák., alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. V zmysle čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi účastníkmi dňa 27.12.2007, je štandardnou formulárovou, resp. typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Na základe zmluvy o úvere oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol spotrebiteľom - povinnému 1/ ako dlžníkovi a povinnému 2/ ako spoludlžníkovi úver v sume 1.991,63 eur. Toto posúdenie nevylučuje ani ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ cit. zák., a teda ide o spotrebiteľský úver, ako správne konštatoval súd prvého stupňa. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku však ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex. por., nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ani práva na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie pasivity povinných 1/, 2/. Oprávnenému nič nebránilo v tom, aby svoje nároky zo zmluvného vzťahu s povinnými riešil vo vnútroštátnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .