Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/279/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608203572 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3608203572.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zastúpeného: S. T., s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: U. T., bytom A. W. W. XXX, o vymoženie 512,38 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 2Er/2530/2008-24 zo dňa 19. augusta 2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 05334/08 zo dňa 19.06.2008. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdom udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému dňa 04.11.2008. Exekučný súd v každej fáze exekučného konania ex offo skúma, či je alebo nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní vyplýva, že exekučný súd aj bez návrhu rozhodne o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ide o zákonnú výnimku zo zásady, že exekučný súd neskúma skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu. Poukázal na to, že ESD judikoval (vec C-243/08 Pannon GSM), že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Groupo Editorial SA proti Roció Muraciano Quintero, cieľ článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takýchto podmienok. Ďalej, podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Citoval ust. čl. 2. písm. a), čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a Prílohu k čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 52 ods. 1,2, § 52 ods. 3,4, § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k/, r/, ods. 5,6 Obč. zák. Konštatoval, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade zmluvy úvere č. 3600922 zo dňa 28.08.2007, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy - formulárovej zmluvy s vopred určenými podrobnými podmienkami. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného mal súd za to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných podmienok aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Podľa § 54 ods. 1 Obč. zák. sa zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Obč. zák. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98). Súd preskúmal opäť návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, exekučný titul a zmluvu o úvere a zistil, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie, keďže zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená Rozhodcovskou doložkou "dojednanou" v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Podľa bodu 17. všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., alebo pred b) príslušným súdom SR, ak žalujúca strana podá žalobu na súde. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovskom súde. Rozhodcovská doložka ako súčasť formulárovej zmluvy nebola individuálne dohodnutá, bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Obč. zák. účinného v čase podpisu zmluvy neplatná. Zmluvná podmienka, ktorá je súčasťou zmluvy nebola individuálne dohodnutá, v podstate prenecháva právo výberu riešenia sporov na dodávateľovi, a tým spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť si vybrať medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Aj keď rozhodcovská doložka umožňuje riešiť spory vzniknuté zo zmluvy buď pred štátnym alebo rozhodcovským súdom, v podstate ponecháva výber na žalobcovi, ktorým býva vo väčšine prípadov dodávateľ. Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi účastníkmi zmluvného vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá, fakticky tak ponecháva možnosť výberu riešenia sporov dodávateľovi, považuje súd takéto dojednanie za nekalú podmienku, ktorá je v rozpore s právnou úpravou spotrebiteľa, a spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zák. a tiež smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Obč. zák., s ustanoveniami smernice 93/13/EHS, a preto je potrebné exekúciu zastaviť. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Uviedol, že zmluvu o úvere, uzavretú s povinným nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože v čase uzavretia zmluvy sa za spotrebiteľské zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka považovali iba kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy, upravené v 8. časti Obč. zák., zmluva podľa § 55 Obč. zák., ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Vo veci ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorá má povahu absolútneho obchodu. Zmluvu o úvere uzavretú s povinným nemožno považovať ani za spotrebiteľský úver, pretože oprávnený úvery poskytuje podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorý zmluvný vzťah sa podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zák. vždy spravuje Obchodným zákonníkom. Naviac, zmluvné strany si aplikáciu obchodného zákonníka dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák. v čl. 19 VPPÚ. Svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale formou splátok. Keďže predmetom zmlúv sú peňažné prostriedky, nie tovary a služby, zmluvy nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované § 4 ods. 2 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Činnosť oprávneného pri poskytovaní úverov klientom nepatrí do pôsobnosti zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ďalej uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že v zmluve o úvere obsiahnutá rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, keďže predmetná doložka umožňuje obom stranám riešiť spory zo zmluvy buď pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. Vo veci ide o tzv. nevýhradnú doložku, ktorá i v zmysle odbornej literatúry nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Predmetná doložka umožňuje obom stranám riešiť spory zo zmluvy buď pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď konanie pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je zámerom ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné podľa vnútroštátneho i európskeho práva. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez právneho podkladu, ale v danom prípade rozhodcovské konanie prebehlo na základe a v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovské konanie prebehlo v písomnej forme a povinný mal možnosť sa k veci vyjadriť, napr. cestou žalobnej odpovede, čo však neurobil. Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne záväzného predpisu. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať (rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723,b 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92 Faccini Dori, bod 20). Súd prvého stupňa sa s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na nejasný právny základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinný aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného podľa zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“ )povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ ods.1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3. či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere, je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zmluva o úvere č. 3600922 v spojení s VPPÚ, uzavretá medzi účastníkmi dňa 28.08.2007, obsahujúca rozhodcovskú doložku (čl. 17 VPPÚ), z ktorej rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc a na základe ktorej priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Oprávnený pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zatiaľ čo v konaní nebolo zistené ani preukázané, že by povinný pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti. V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že mu nie je možné vyhovieť. Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia. Osobitné pravidlá týkajúce sa exekučného konania, stanovené v citovanom zákonnom ustanovení sa uplatňujú pri výkone rozhodnutia, resp. exekúcii so zreteľom na jej podstatu, pretože nasleduje až po tom, čo existuje exekučný titul, pred vydaním ktorého sa účastníci konania mohli brániť a presadzovať svoje oprávnenia procesne určeným spôsobom vrátane návrhov, ktoré sú týmto ustanovením priamo vylúčené. Odvolací súd tak návrh oprávneného na prerušenie exekúcie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol s poukazom na § 251 ods. 1 O.s.p., ktorý takýto postup neumožňuje. Taktiež návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ mal odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritéria používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie SD EÚ zo dňa 16.11.2010, C -76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 1.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 6.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.