Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/91/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608899387 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3608899387.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: ELITE SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Banská Bystrica, Majerská cesta 81, IČO: 31 707 564, proti povinnému: PPB, spol. s r.o., so sídlom Topoľčany, Tribečská 2136/8, IČO: 31 442 650, vymazaný z Obchodného registra Okresného súdu Nitra dňa 18.09.2008, o vymoženie 8.994,85 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske č.k. 2Er/713/2008-12, zo dňa 28. mája 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e . Odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Ex. por. v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. Súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 02.12.1997. Na základe podnetu súdneho exekútora súd z výpisu z obchodného registra zistil, že povinný dňa 18.09.2008 zanikol po zrušení spoločnosti bez likvidácie výmazom z obchodného registra, bez právneho zástupcu. Poukázal na § 103, § 107 ods. 4 O.s.p. a konštatoval, že keďže k zániku povinného došlo bez právneho nástupcu, nemôže v konaní pokračovať a musí exekúciu pre nedostatok spôsobilosti povinného byť účastníkom konania vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 2, § 203 Ex. por. v znení účinnom v čase začatia konania. Uviedol, že ak súd zastaví exekúciu, môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie (v konaniach začatých do 31.01.2002), avšak má povinnosť skúmať, z akého dôvodu sa exekúcia zastavila. Oprávnenému možno uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie len v takom prípade, ak mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V posudzovanej exekučnej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný dňa 14.11.1997. K zániku povinného došlo dňa 18.09.2008, čo je doba takmer 11 rokov. Oprávnený podľa názoru súdu v čase podania návrhu na začatie exekúcie ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať, že povinný o 11 rokov zanikne bez právneho nástupcu, že v tom čase exekúcia ešte nebude skončená a že exekúciu bude nutné z toho dôvodu zastaviť. Preto mu súd povinnosť nahradiť trovy exekúcie neuložil. Povinnosť nahradiť trovy exekúcie nemožno uložiť ani povinnému, pretože ten stratil spôsobilosť na práva a povinnosti. Súd preto rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V konečnom dôsledku môže nastať stav, že nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie nebudú uspokojené. Ide o riziko, ktoré súdny exekútor nesie a ktoré je kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (rozhodnutie ÚS SR č. III. ÚS 432/08-16 zo dňa 16.12.2008). Proti uzneseniu súdu prvého stupňa v celom rozsahu podal včas odvolanie súdny exekútor a žiadal, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že exekútor má na trovy exekúcie zákonný nárok s poukazom na § 196, § 199, § 200 ods. 1 a § 203 Ex. por. v znení platnom do 31.01.2002. Exekučný poriadok pritom neobsahuje dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zánik povinného, a preto treba použiť analógiu podľa procesného práva. Najbližším ustanovením, podľa ktorého bolo možné exekúciu zastaviť, je § 57 ods. 1 písm. h/ Ex. por. Naviac, exekučný súd zastavil exekúciu predčasne, keďže najprv mal vyčkať na právoplatnosť výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 113/2005 a rozhodnutie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 266/07. Na zaplatenie trov exekúcie mal exekučný súd podľa jeho názoru zaviazať oprávneného, pretože aplikácia § 203 Ex. por. v znení platnom do 31.01.2002 prichádza do úvahy len vtedy, ak existujú obaja účastníci konania. Ak povinný zanikne, nemá už súd možnosť úvahy, ale je povinný na zaplatenie trov exekúcie zaviazať oprávneného. Naviac, dôvodom, pre ktorý na zaplatenie trov exekúcie nie je možné zaviazať povinného, nie je jeho výmaz z obchodného registra, ale jeho nemajetnosť a teda nemožnosť tieto trovy od neho vymôcť. Ďalej poukázal na nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 49/03 zo dňa 10.01.2005, nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 21/00 zo dňa 15.11.2000 a rozsudok NS SR sp.zn. 6Sž 221/00 zo dňa 27.06.2001, v zmysle ktorých súdny exekútor nie je podnikateľom a nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva činnosť, ktorá mu je zverená štátom. Preto aj vzťah exekútora a účastníka exekúcie nie je súkromnoprávnym, ale verejnoprávnym vzťahom. Exekútor je štátom splnomocnený na realizáciu núteného výkonu rozhodnutí. Poukázal i na nález ÚS SR sp.zn. 31/04 a ÚS SR sp.zn. II ÚS 173/06 zo dňa 04.10.2007, z ktorého citoval, ako i na viacero rozhodnutí NS SR, pričom mal za to, že súd prvého stupňa nerešpektoval judikatúru Ústavného súdu SR ani Najvyššieho súdu SR. Záverom poukázal na skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru rozhodnutie ESĽP vo veci Van der Mussele proti Belgicku, na ktoré odkázal súd prvého stupňa, nemožné aplikovať vo veci. Mal za to, že postupom súdu boli porušené jeho práva, garantované Ústavou SR (čl. 4 ods. 2 čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), aj Európskym dohovorom (čl.6, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1). Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril. Pokiaľ ide odvolanie súdneho exekútora v časti smerujúcej proti výroku napadnutého uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, odvolací súd vec prejednal postupom podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora treba odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Podľa § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( § 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa § 37 ods. 1, 2 Ex. por. účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. Z ust. § 37 ods. 1, 2 Ex. por. je zrejmé, že účastníkmi exekučného konania sú v zásade oprávnený a povinný, tretia osoba len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania sa stáva aj súdny exekútor, ktorý bol vykonaním exekúcie poverený súdom, a to v rozsahu, v ktorom mu vznikol nárok na trovy exekúcie za výkon exekučnej činnosti (§ 196 Ex. por.). Len v tomto prípade môže súdny exekútor realizovať procesné práva účastníka konania. Čo sa týka výroku napadnutého uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por., s poukazom na dikciu ust. § 37 ods.1, 2 Ex. por. odvolací súd konštatoval, že súdny exekútor v tomto prípade nemá postavenie účastníka konania (keďže sa predmetným výrokom nerozhodovalo o trovách exekúcie), nepatria mu procesné práva účastníka konania, vrátane práva podať odvolanie proti rozhodnutiu exekučného súdu, a teda ani nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti predmetnému výroku uznesenia prvostupňového súdu. Na základe všetkých uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie súdneho exekútora proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení odmietol podľa § 218 ods. 1, písm. b/ O.s.p. ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Pokiaľ ide o odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu vo výroku o trovách exekúcie, odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné, uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne a je potrebné ho potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 14.11.1997, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnemu exekútorovi. Dňa 02.12.1997 bolo súdom vydané poverenie č. 5305 000158 na vymoženie istiny 270 978,80 Sk s prísl., ktorým vykonaním exekúcie súd poveril súdneho exekútora Ing. Karola Mihala, a to na základe platobného rozkazu Okresného súdu Partizánske sp.zn. 4Rob 204/97 zo dňa 10.07.1997. Podľa výpisu z obchodného registra ohľadne povinného bol uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 29CbR 12/2008-34 zo dňa 22.07.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.08.2007, povinný ako obchodná spoločnosť zrušený bez likvidácie. Povinný bol následne podľa § 68 ods. 4 Obch. zák. vymazaný z obchodného registra ex offo dňom 18.09.2008. Podľa § 200 ods. 2 Ex. por. v platnom znení ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa § 235 ods. 2 Ex. por. exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 196 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie vo výške 195,96 eur a na ich zaplatenie navrhol zaviazať oprávneného. Súdny exekútor má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 18.09.2008 ako subjekt práv a povinností. Na druhej strane, súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. S poukazom na znenie ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k totožnému záveru ako súd prvého stupňa, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 14.11.1997, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Konanie o zrušenie obchodnej spoločnosti - povinného začalo až v roku 2008, pričom z obchodného registra bol povinný vymazaný ku dňu 18.09.2008, t.j. takmer 11 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra. Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že podľa Ex. poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, ktorý je nutné na vec aplikovať podľa § 235 ods. 2 Ex. por., ani nebolo možné danú exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného. Z tohto dôvodu odvolací súd zhodne a názorom prvostupňového súdu dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002. Súd poukazuje i na dikciu zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 13.01.2005 č.k. II.ÚS 12/2005-4 konštatoval, že ust. § 203 Ex. por. vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť súdu nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Uvedené vyplýva z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, mieru jeho zavinenia a napokon aj to, že keby tu aj bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Pritom treba uviesť, že súdny exekútor síce nie je podnikateľom expressis verbis, avšak exekútorskú činnosť vykonáva za účelom dosiahnutia zisku, rovnako ako podnikateľ. Riziko, že trovy exekúcie nebudú uspokojené úplne alebo čiastočne, ktoré súdny exekútor nepochybne nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Pokiaľ exekútor namietal nesprávnu aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa nenachádza žiaden odkaz na predmetný rozsudok a odvolanie súdneho exekútora je v tomto smere absolútne nedôvodné, nerešpektujúce odôvodnenie napadnutého uznesenia. Záverom je potrebné konštatovať, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je stručné, výstižné a z právneho hľadiska odôvodnené príslušnými ustanoveniami právnych predpisov. Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .