Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/285/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3610201293 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3610201293.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľov 1) D.. F. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2) P. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, toho času bytom L. L., C., Z. XX/XX, 3) F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 4) V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., B. X, 5) E. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, zastúpených T. A. P.. Q. T., so sídlom K., Z. X proti odporcom 1) F.. T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., časť V. B., X. XXX/XX, 2) E. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., časť V. B., K. XXX/XX, zastúpeným P.. T.M., T. v K., X. XX/X, za účasti D.. G. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., časť V. B., X. XXX/XX ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní odporcov 1), 2) proti rozsudku Okresného súdu Partizánske, č.k. 4C/30/2010-366 zo dňa 10. mája 2011, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok okresného súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd svojím rozsudkom určil, že nehnuteľnosti v katastrálnom území V. B., zapísané Správou katastra X. v LV č. XXX ako parc. č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 197 m2 a parc. č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 98 m2, v LV č. XXX ako parc. č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 385 m2 v celosti patria do dedičstva po V. X., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX. Rozhodol, že odporcovia 1), 2) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom v 1. až 5. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 1.271,05 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil podrobným opísaním svojich skutkových zistení - detailným opisom všetkých listinných dôkazov a doslovnou citáciou právnych ustanovení, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Dospel k záveru, že navrhovatelia majú podľa § 80 písm. c) O.s.p. naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez tohto určenia nie je možné prejednať túto časť nehnuteľností v dedičskom konaní po V. X., lebo v súčasnej dobe sú zapísané v Správe katastra na LV č. XXX, č. XXX ako vlastníctvo odporcov. Uviedol, že navrhovatelia 1) až 5) sú dedičmi po neb. V. X., ktorý je dedičom po V. X.. V. X. bola vlastníčkou pozemku v katastrálnom území V. B., zapísaného v PKN vložka č. XXX ako parcela č. XXX - roľa vo výmere 66 árov 75 m2. Na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v K. zo dňa 28.11.1978, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 26.01.1979, nadobudol vlastnícke právo okrem iného aj k pozemku zapísanému v PKN vložka č. XXX ako parcela č. XXX v katastrálnom území V. B. V. X., nar. XX.XX.XXXX. Sporné nehnuteľnosti nikdy neboli majetkom štátu alebo obce, ale zostali vo vlastníctve V. X. a jej dediča V. X., pretože výmerom zo dňa 15.04.1959 č. XXX/XX-XXX/XXXX, opraveného výmerom zo dňa 28.06.1960 a rozhodnutím ONV, odboru výstavby v K. zo dňa 13.06.1961 č. Výst. XXXX/XX, bola pre potreby RFD v X. odňatá z parcely č. XXX časť vo výmere 2.539 m2 a časť vo výmere 3.332 m2. Spolu bolo z celkovej výmery 6.657 m2 parcely č. XXX odňatých a vyvlastnených 5.871 m2, čo vyplynulo aj z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v X. zo dňa 16.04.2000 č. OPÚ-XXX-XXXX/XXXX/ XXX-C. Vo vlastníctve právnej predchodkyne navrhovateľov zostala z pôvodnej parcely č. XXX výmera 804 m2. Z tejto výmery bolo 9 m2 vrátených v rámci ROEP právnemu predchodcovi navrhovateľov. Zvyšok predstavuje výmeru 795 m2. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ide o pozemky v súčasnosti evidované ako parcela č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X vo výmere spolu 680 m2, pričom zvyšok výmery (115 m2) sa stratil zrejme nepresnosťami pri vytyčovaní hranice pozemkov a pri zápisoch do evidencie nehnuteľností. Dokazovaním tak nebolo preukázané tvrdenie odporcov o tom, že sporné pozemky sa v minulosti stali vlastníctvom štátu. Po vyvlastnení ostala časť z PKN parcely č. XXX, označená ako „pásik“, v súčasnosti evidovaná ako parcela č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X nevyvlastnená. Konštatoval, že právna predchodkyňa odporcov F. H. Q. nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území V. B., zapísaným na LV č. XXX a č. XXX na základe Osvedčenia o vyhlásení o vydržaní v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) a § 63 zákona č. 323/1992 Zb. Z osvedčenia vyplýva, že tieto nehnuteľnosti užívali v prírode pôvodne jej rodičia neb. Q. H. a X., rod. U., pričom ona užíva predmetné nehnuteľnosti od roku 1950 v prírode nerušene, dobromyseľne a pokojne až doteraz. Prvostupňový súd posudzoval podľa § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka tvrdenia odporcov, že ich právna predchodkyňa nadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom vydržaním. Dospel k záveru, že neb. Q. H. a jeho manželka nemohli byť dobromyseľní v tom, že titul (dôvod) na prevzatie sporných nehnuteľností do držby bol, lebo žiadny úkon z ich strany vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti v tom čase nebol vykonaný. Pokiaľ právna predchodkyňa odporcov bola v tom, že spolu s ostatnými nehnuteľnosťami, ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.09.1952 od svojho otca Q. H., nadobudla aj sporné nehnuteľnosti, takéto tvrdenie odporcov súd nemohol považovať za preukázané. Právna predchodkyňa odporcov nemala v roku 1952 dôvod domnievať sa, že kúpnou zmluvou zo dňa 12.09.1952 nadobudla od svojho otca aj časť susedného pozemku, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1952 susedný pozemok (teraz sporné nehnuteľnosti) ešte užívala jeho vlastníčka, právna predchodkyňa navrhovateľov, a to až do roku 1954. K vytvoreniu tzv. pásika došlo až po odňatí a vyvlastnení časti pozemku parcely č. XXX v roku 1959 a v roku 1961, preto v roku 1952, keď bola kúpna zmluva uzavretá, boli pozemky užívané ešte ich vlastníkmi v súlade s ich zápisom v evidencii nehnuteľností a ich hranice neboli sporné. Starí rodičia a právna predchodkyňa odporcov nepochybne vedeli, kto bol vlastníkom susedného pozemku a vedeli aj to, pokiaľ siahajú hranice ich pozemku, pretože svoj pozemok užívali, obrábali a v čase uzavretia kúpnej zmluvy susedný pozemok parcelu č. XXX užívali a obrábali rodičia navrhovateľov. Hranica časti pôvodného pkn. pozemku č. XXX, vyvlastneného na výstavbu školy, na strane od pozemkov odporcov bola v teréne tvorená plotom až po výstavbe ihriska v 60-tych rokoch. Tento plot netvoril v tom čase hranicu s pozemkom právnej predchodkyne odporcov č. XXX/X. Okresný súd uviedol, že hranicu pozemkov starí rodičia odporcov pri normálnej bežnej opatrnosti museli zistiť. Omyl v ploche skutočne nadobudnutého a skutočne držaného pozemku neprichádza do úvahy, nakoľko starí rodičia odporcov užívali svoje pozemky v určitých hraniciach už dlho pred vytvorením sporných nehnuteľností. Sporné nehnuteľnosti neprevzali do držby v rovnakom čase ako svoje nehnuteľnosti, aby mohlo dôjsť u nich k ospravedlniteľnému omylu v pomere skutočne nadobudnutých nehnuteľností a skutočne užívaných nehnuteľností. Omyl v pomere skutočne nadobudnutých nehnuteľností a skutočne užívaných nehnuteľností neprichádza do úvahy ani u právnej predchodkyne odporcov, pretože ona tiež nenadobudla svoje nehnuteľnosti v tom istom čase, keď začala užívať sporné pozemky. Svoje nehnuteľnosti nadobudla v roku 1952 a sporné nehnuteľnosti začala užívať niekedy začiatkom 60-tych rokov. Z uvedených dôvodov nemožno považovať za preukázané tvrdenie odporcov, že podmienky vydržania vlastníckeho práva zo strany ich právnej predchodkyne boli splnené už v roku 1962. Okresný súd zaujal stanovisko aj k tvaru pozemku. Uviedol, že pozemok parcela č. XXX/X netvoril súvislý rovnobežný pás s pozemkom parcela č. XXX/X vo vlastníctve právnej predchodkyne odporcov. Bol vytvorený geometrickým plánom v roku 1976, teda muselo byť právnej predchodkyni odporcov zrejmé, že nejde o súčasť jej pozemku a nemohlo u nej dôjsť k omylu, že sporný pozemok, vtedy označený ako parcela č. XXX/X, patril k pozemku parcela č. XXX/ X. Parcela č. XXX/X mala podľa geometrického plánu rovnú hranicu a parcela č. XXX/X s ňou susedila, ale len v určitej časti. Pozemok parcela č. XXX/X nebol ani predmetom vyporiadania pri rozdelení podielového spoluvlastníctva pozemku k pozemku parcela č. XXX/X a pozemku parcela č. XXX/X. V tom čase právna predchodkyňa odporcov vlastnícke právo k sporným pozemkom neuplatňovala, nebola u nej prítomná subjektívna stránka oprávnenej držby, t. j. presvedčenie, že je vlastníčkou aj sporného „pásika“. Pri hodnotení, či bola právna predchodkyňa odporcov držiteľkou nehnuteľností v dobrej viere, súd bral do úvahy, či pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú bolo možné vzhľadom na okolnosti od právnej predchodkyne odporcov požadovať, nemala, resp. nemohla mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že jej nehnuteľnosti patrili. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právni predchodcovia odporcov, ich starí rodičia a ich matka síce prevzali od určitého obdobia sporné pozemky do držby, avšak ich držbu nemožno so zreteľom na všetky okolnosti považovať za držbu oprávnenú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právna predchodkyňa odporcov užívala sporné nehnuteľnosti po dobu stanovenú zákonom pokojne aj nerušene a prispela k tomu aj nečinnosť navrhovateľov, ktorí časti parcely, ktorá nebola vyvlastnená, neužívali, avšak poručiteľ V. X. vlastnícke právo k tejto časti parcely nestratil, pretože vlastnícke právo sa nepremlčuje. Uzavrel, že pri rozhodovaní vychádzal z toho, že predmetom dedičského konania po poručiteľovi sú veci, ktoré poručiteľ ku dňu smrti vlastnil, a keďže neb. V. X. ku dňu smrti nepochybne bol vlastníkom sporných nehnuteľností, za dôvodný podľa § 80 písm. c) O.s.p. považoval určovací návrh, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporcovia 1) a 2). Navrhli, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol. Uviedli, že hranice susedných pozemkov do určitej doby neboli presne geometricky vytýčené, resp. aspoň plotom alebo iným preukázateľným nemenným spôsobom, ale boli vytýčené v prírode len brázdou, čo nie je spôsob určenia hranice pozemkov, ktorý by bol presný a hlavne nemenný. Pri každej orbe sa hranice pozemkov menia, a teda iba geometrickým zameraním a ich vytýčením je možné presne určiť hranice pozemkov. Tým, že neboli hranice susedných pozemkov presne vytýčené, susedia nemali vedomosť, ako presne vedú. Pri tak veľkej výmere oboch susedných pozemkov - parcela č. XXX vo výmere 6.675 m2 a parcela č. XXX/X vo výmere 7.787 m2, na ktorých nebolo nič iné iba pôda a inak, než brázdou oddelené neboli, je veľmi ťažko poznať, že po celú dobu ich užívania pred rokom 1952 nedošlo k posunu hranice, a preto nie je vylúčené, že niektorý zo susedov užíval viac, ako v skutočnosti vlastnil bez toho, aby to druhá strana poznala. S ohľadom na tieto dôvody je aj veľmi ťažko ustáliť, kedy sporný „pásik“ prvýkrát vznikol a aké mal pôvodné rozmery, pričom nie je vylúčené, že sa menili rozmery pred vyvlastnením, po vyvlastnení a v súčasnosti. Zastával názor, že závery súdu prvého stupňa sú subjektívne a ničím nepodložené. Súd takto tvrdené skutočnosti nebral do úvahy a zaujal jednoznačný názor, že musela vydržiteľka H. Q. poznať hranice susedných pozemkov, a že sporný pásik vznikol prvýkrát až po vyvlastnení. Vytýkali súdu, že skúmal právny titul aj u právneho predchodcu vydržiteľky, čo však pre daný prípad nie je podstatné, nakoľko nehnuteľnosti si nechala osvedčiť H. Q. a do 10-ročnej vydržacej doby si nezapočítavala dobu užívania jej právnym predchodcom. V danom prípade sa jednalo o prevod medzi blízkymi osobami a predmetnom prevodu bola nehnuteľnosť, ktorú nadobúdateľka predtým dobre poznala. Preto nebol dôvod na jej strane sa o nehnuteľnosti bližšie zaujímať. V kúpnej zmluve nie je uvedená výmera, ani k nej priložený žiadny geometrický plán, resp. náčrt, ktorý by určoval tvar nadobúdaného pozemku. Vydržiteľka začala užívať sporné nehnuteľnosti od roku 1952. Súd prvého stupňa uzavrel, že sporné nehnuteľnosti začala právna predchodkyňa odporcu 1) a 2) užívať až po výstavbe ihriska v 60-tych rokoch, resp. po vyvlastnení PKN parcely č. XXX v roku 1960, nakoľko predtým podľa neho sa nebol dôvod domnievať, že sporný pozemok patrí do vlastníctva vydržiteľky, pričom táto skutočnosť nebola preukázaná žiadnym z vykonaných dôkazov a aj sami navrhovatelia uviedli, že sa nevedia vyjadriť, v akom rozsahu užívala vydržiteľka nehnuteľnosti v čase od roku 1953. Uviedli, že súd prvého stupňa nepovažoval tvrdenia odporcov čo do titulu (dôvodu), na základe ktorého vydržiteľka nadobudla aj sporné nehnuteľnosti, za preukázané, avšak jedná sa o sporové konanie, kde povinnosť tvrdenia, že zo strany vydržiteľky tu titul nebol, mali navrhovatelia. Nenamietanie rozsahu užívania navrhovateľmi, že ani pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú je možné od nich požadovať, nezistili, že im zostala malá časť pôvodnej PKN parcely č. XXX, svedčí v prospech vydržiteľky, že rozsah užívania v rozhodnom období zodpovedal rozsahu užívania v súčasnosti, t. j. nepoukázali na zmenu rozsahu užívania vydržiteľkou. Namietali, že súd prvého stupňa nebral do úvahy tvar pozemkov, ich celkovú výmeru a skutočnosť, že hranice v prírode neboli určené, pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa z hľadiska pomeru plochy nadobudnutého pozemku a plochy skutočne držaného pozemku. Navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia v roku 1953 prestali z dôvodu združstevnenia parcelu č. XXX ako celok užívať a o jej „osud“ sa ďalej nezaujímali. Boli v tom, že bola vyvlastnená celá parcela č. XXX a je nelogické, aby zostal tzv. „pásik“, ktorý bol prakticky nevyužiteľný, absolútne k ničomu. Pokiaľ by bolo pravdou, že susedia si hranice skutočne dobre poznali a užívali v rozsahu, ako uvádzajú, navrhovatelia by museli pri bežnej normálnej opatrnosti zistiť, že im zostala veľmi malá časť pozemku. Žiadny námietky zo strany navrhovateľov čo do sporných nehnuteľností neboli vnesené ani v rámci ROEP-u, kedy im bolo vrátených 9 m2 z pôvodnej PKN parcely č. XXX. Namietali aj skutkové zistenia prvostupňového súdu ohľadne hraníc pozemku. Poukázali na to, že Správa katastra X. vo svojom vyjadrení uviedla, že v rozhodnom čase boli veľké nezrovnalosti v evidencii nehnuteľností, kde osoba neznalá pomerov sa môže ľahko pomýliť a je veľmi ťažké zaujať jednoznačné stanovisko. Vlastnícke právo k „pásiku“ označeného ako PKN parcela č. XXX/X v roku 1976 svedčila pre Československý štát v správe X. a neskôr v správe F., preto nie je správne tvrdenie, že H. Q. minimálne od roku 1976 musela vedieť, že zostal tzv. pásik, a že vlastnícke právo k nemu svedčí navrhovateľom. H. Q. nemala odkiaľ získať vedomosť, že vlastnícke právo k pásiku svedčí právnym predchodcom navrhovateľov. Skutočnosť, že následne po presnom geometrickom zameraní a vypracovaní geometrického plánu H. Q. zistila, že od roku 1952 užívala aj tzv. pásik, bola v čase zistenia tejto skutočnosti právne irelevantná, nakoľko zákonné podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nastali ešte za platnosti a účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. v roku 1962, kde osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním malo len deklaratórny charakter. Spísaním osvedčenia sa len zjednotil skutočný a právny stav. Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby krajský súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a odporcov zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré uplatnili celkom v sume 77,29 eur. K jednotlivým argumentom odporcov uviedli: ak hranice pozemkov nie sú presne vytýčené a zreteľné, nemôže žiaden zo susediacich vlastníkov argumentovať pokojnou a nerušenou držbou a vydržaním nejakej plochy zo susedného pozemku, pretože musí brať zreteľ na to, že hranice nie sú v prírode presné a zreteľné. Užívanie nehnuteľností bolo tak, ako opísal navrhovateľ pred prvostupňovým súdom, t. j. boli užívané podľa vlastníckych hraníc a na hranici bola dlhé roky vytvorená brázda, t. j. pásik pôdy na hranici pozemkov, ktorý bol stabilný, výškovo oddelený, hranice sa nedalo pomýliť, alebo posunúť bez toho, aby to vlastník z druhej strany nezbadal. Nesúhlasili s tvrdením odporcov, že sporovú plochu 680 m2 možno považovať za zanedbateľnú. Predmetná plocha 680 m2 je v prírode usporiadaná tak, že predstavuje pás dlhý 190 m a široký vpredu 3 m a vzadu 4,1 m. Vlastný pozemok odporcov je vpredu široký 23 m a vzadu 22,9 m. Porovnaním týchto plôch možno dôjsť k záveru, že výmera a rozmery pozemku navrhovateľov nie sú zanedbateľné a v prírode sú zistiteľné. Zastávali názor, že tvrdením, že „vydržiteľ“ H. Q. bola objektívne v tom, že sporné nehnuteľnosti nadobudla na základe kúpnej zmluvy od svojho otca Q. H.“, sa odporcovia evidentne snažia posunúť držbu do dávnej minulosti, najmenej do roku 1952, kedy bola robená medzi právnymi predchodcami odporcov kúpna zmluva. Táto kúpnu zmluva z roku 1952 sa týkala len pozemkov odporcov, nič iné preukázané nebolo, najmä nebola preukázaná dobromyseľná držba sporového pozemku právnymi predchodcami odporcov. Pozemok č. XXX/X, o ktorom odporcovia tvrdia, že vlastníctvo k nemu v roku 1976 svedčilo pre Československá štát v správe Y. a neskôr v správe F., nie je totožným s pozemkom, ktorý je predmetom sporu. Opakovane považovali za potrebné poukázať na skutočnosti, z ktorých je zrejmé, že právna predchodkyňa odporcov si bola dobre vedomá veľkosti svojho pozemku vrátane jeho hraníc a tieto skutočnosti svedčia proti tvrdeniu o jej dobromyseľnosti. Je totiž zrejmé, že poľný náčrt zo dňa 17.09.1976, ktorý bol robený pre účely geometrického plánu č. XXX-XXXX- XXXX/XX, vychádza z meraní, na ktorom boli prítomní a dokonca vystupovali ako figuranti H. Q. spolu s P. Q.. Museli preto poznať hranice svojich parciel. Na základe tohto geometrického plánu v roku 1977 si právna predchodkyňa odporcov usporadúvala vlastnícke právo k pozemkom. Predmetom tohto usporiadania boli výslovne len susediace nehnuteľnosti, pás vytvorený z PK parcely č. XXX nechala bokom, nevyvolalo to u nej snahu usporiadať si tento pozemok, čo by bolo logické očakávať, pokiaľ by ho mala v oprávnenej držbe a usporiadavala ho až v roku 2000 osvedčením. Zastávali názor, že konkrétne okolnosti tohto prípadu nasvedčujú tomu, že odporcovia, ani ich právna predchodkyňa nemohla byť dobromyseľná vo svojej držbe, museli mať vedomosť, že užívajú cudzí pozemok, na ktorý nemajú žiaden právny titul. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcov je dôvodné. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Súd rozhoduje na základe riadne zisteného skutkového stavu. Pokiaľ skutkový stav nie je zistený riadne a úplne, je rozhodnutie súdu predčasné, a preto nesprávne. Spornú parcelu, v súčasnosti zapísanú Správou katastra X. v LV č. XXX ako parcela č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 197 m2, parcela č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 98 m2, v LV č. XXX ako parcela č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 385 m2, katastrálne územie V. B., právna predchodkyňa odporcov F. H. Q. podľa svojho vlastného vyjadrenia v notárskej zápisnici, spísanej dňa 17.03.2000 notárkou P.. V. J. pod č. N 131/2000, NZ 133/2000, užíva od roku 1950. Podľa tvrdení odporcov túto užívala až do uzavretia darovacej zmluvy zo dňa 07.12.2000, a to nepretržite a nerušene. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na závere, že právna predchodkyňa odporcov nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Nemohla byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam dobromyseľným nadobúdateľom týchto nehnuteľností. Kúpnu zmluvu zo dňa 12.09.1952, ktorou Q. H. previedol na svoju dcéru, právnu predchodkyňu odporcov, vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území V. B., zapísaným v PKN vložka č. XXX ako parcela č. XXX/ X v podiele 6/14 a vo vložke č. XXX ako parcela č. XXX/X v podiele 1/2, a ktorú odporcovia 1), 2) považovali za titul pre nadobudnutie susedných (sporných) nehnuteľností, okresný súd za nadobúdací titul nepovažoval. Tvrdenie odporcov, že kúpna zmluva je dôvodom, na základe ktorého nadobudla odporkyňa do držby aj sporné nehnuteľnosti, za preukázané nepovažoval. Právna predchodkyňa odporcov nemala v roku 1952 dôvod domnievať sa, že kúpnou zmluvou zo dňa 12.09.1952 nadobudla od svojho otca aj časť susedného pozemku, pretože v čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1952 susedný pozemok (sporné nehnuteľnosti) užívala jeho vlastníčka, právna predchodkyňa navrhovateľa, a to až do roku 1954. V zmysle ust. § 854 Občianskeho zákonníka (rovnako ako § 498 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1964) ustanoveniami tohto zákona sa riadia aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.04.1964. Ak nie je v prechodných ustanoveniach Občianskeho zákonníka uvedené inak, vznik týchto právnych vzťahov, ako i nároky z nich vzniknuté pred 01.04.1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Nakoľko právna predchodkyňa odporcov mala sporné nehnuteľnosti užívať v rokoch 1950, resp. 1952 a nasl., tvrdené nadobudnutie vlastníckych práv vydržaním je potrebné posudzovať v režime ust. § 116, § 143 a § 145 zákona č. 141/1950 Zb., ktorým zákonom bola pôvodná 30-ročná vydržacia doba v prípade držby skrátená na desať rokov (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.). Konštrukcia držby a vydržania v Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb. bola obdobná platnej právnej úprave, preto sú pre posúdenie vydržania obdobne aplikovateľné aj závery príslušnej judikatúry vzťahujúcej sa k vydržaniu podľa platnej právnej úpravy, čo prvostupňový súd aj správne urobil. Prvostupňový súd vychádzal pri posudzovaní zákonných predpokladov vydržania stanovených v § 134 ods., 1 a 2 Občianskeho zákonníka z premisy, že dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Pri objektívnom hodnotení, ktoré sa vyžaduje, je potrebné brať do úvahy nielen osobné presvedčenia držiteľa ohľadne existencie svojho práva, ale aj to, či pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávneným držiteľom je v zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka len ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Úvahy, z ktorých súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal, sú v zásade správne, zodpovedajú hmotnému právu a súdnej praxi. Je nepochybné, že pokiaľ sporné nehnuteľnosti nie sú uvedené v kúpnej zmluve zo dňa 12.09.1952, nemohla byť právna predchodkyňa s ohľadom ku všetkým okolnostiam objektívne presvedčená o ich nadobudnutí. Pokiaľ by aj išlo o omyl, ako vo svojich podaniach podsúvajú odporcovia, právne relevantný by bol len omyl objektívne ospravedlniteľný, t. j. bolo by „dobre ospravedlniteľné“, aby sa pri uzatváraní zmluvy nepresvedčila, či sa prevádzajú nehnuteľnosti, ktoré mienila kúpou nadobudnúť. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že pri zákonných podmienkach vydržania (§ 129, § 130 Občianskeho zákonníka) sa jedná o dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti, teda o dobrú vieru objektívne hodnotenú. Judikatúra preto dôvodne dôvodí, že o dobromyseľnosť so zreteľom ku všetkým okolnostiam môže ísť len tam, kde držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú od neho s ohľadom na okolnosti prípadu možno požadovať, nemal, či nemohol mať po celú vydržaciu dobu pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Aj keď teda právna predchodkyňa odporcov bola subjektívne presvedčená, že užíva svoje nehnuteľnosti nadobudnuté kúpou, okolnosť, uvádzaná v osvedčení o vydržaní, že nehnuteľnosti začala užívať od roku 1950, vylučujú oprávnenú držbu odvodenú od kúpnej zmluvy z roku 1952, ktorá podľa odporcov vyvolala u ich právnej predchodkyne presvedčenie, že nadobúda nehnuteľnosť v rozsahu, ako užívali jej rodičia, od ktorých kúpou sporné nehnuteľnosti mala nadobudnúť. Súdnou praxou bolo ustálené, že od zmluvných strán možno objektívne požadovať, aby sa presvedčili o tom, ako je predmet zmluvy vymedzený. Za daných okolností a za daného skutkového stavu, z ktorého aj odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, nie je možné uznať vlastnícke právo právnej predchodkyne odporcov k sporným pozemkom. Či právni predchodcovia H. Q. boli oprávnenými držiteľmi, a či ich oprávnená držba mohla u H. Q. vôbec vyvolať dobromyseľné nadobudnutie sporných nehnuteľností s ohľadom na tvrdenie odporcov, že rozsah užívania sporných nehnuteľností bol totožný u právnych predchodcov H. Q., sa súd prvého stupňa nezaoberal. Dôkaznú povinnosť však majú odporcovia, nakoľko v súlade s ustálenou judikatúrou dobrú vieru s prihliadnutím na požiadavku bežnej a obvyklej opatrnosti držiteľa musí preukazovať ten, kto tvrdí, že vec vydržal. Dôkazné bremeno nemajú navrhovatelia, ako sa o tom odporcovia mylne domnievajú, nakoľko preukázanie dobromyseľnosti je procesnou povinnosťou toho, kto sa dovoláva pre nich priaznivých záverov vyplývajúcich z vydržania vlastníckeho práva. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .