Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19CoE/51/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3706207859 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3706207859.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému N. K., bytom X.N. XXX/X, I. E., o vymoženie 844,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 21. novembra 2011, č.k. 8Er/210/2006-43 takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e . Vo výroku o trovách exekúcie uznesenie okresného súdu m e n í tak, že oprávnený j e p o v i n n ý zaplatiť trovy exekúcie vo výške 82,70 eur, k rukám súdnej exekútorky JUDr. Viery Kučerovej, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučné poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zároveň oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť trovy exekúcie vo výške 99,46 eur do rúk súdnej exekútorky JUDr. Viery Kučerovej. Vychádzal pri tom zo skutočnosti, že oprávnený podal dňa 25.10.2006 návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie 844,45 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 2809/06 dňa 21.07.2006. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 12.12.2005 uzavretá zmluva o úvere č. 3670002, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému ako fyzickej osobe - nepodnikateľovi úver v sume 331,94 eur (10 000,-Sk). Za poskytnutie úveru sa povinný zaviazal zaplatiť oprávnenému poplatok v sume 321,32 eur ( 9 680,-Sk), t.j. celkovo sa zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 653,26 eur (19 680,-Sk), a to v 10 mesačných splátkach po 54,44 eur (1 640,-Sk) počnúc dňom 12.01.2006. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru ( ďalej len VPPÚ). Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania alebo povolania, preto sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na uvedené, bez ohľadu na označenie zmluvy, okresný súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Okresný súd ďalej skonštatoval, že vo VPPÚ je v bode 17. Obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle čl. 3 ods.3 v spojení s bodom 1 písm. q) Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to rozhodcovská doložka. Uvedenú rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, vrátane VPPÚ, mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú zmluvu odmietnuť. V bode 17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu, a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu, oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, je podľa § 53,54 Občianskeho zákonníka, ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 nekalou podmienkou. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, §8 a §9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky odvodil a následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považoval za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. O náhrade trov exekúcie okresný súd rozhodol v súlade s § 196, § 200 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že oprávneného zaviazal nahradiť trovy exekúcie vo výške 99,46 eur. Súdnej exekútorke priznal odmenu za výkon exekučnej činnosti v zmysle § 14 ods. 1,2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. za žiadosť o poverenie 10 min., vyhotovenie upovedomenia o začatí exekúcie 30 min., vyhotovenie exekučného príkazu 30 min., vyhotovenie upovedomenia o spôsobe exekúcie 30 min., 4 x zisťovanie platiteľa mzdy 40 min., zisťovanie majetku povinného 10 min., spolu je to 180 min. po 6,64 eur, teda 3 hodiny t.j. 19,92 eur. Ďalej jej priznal paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 1 písm. b), ods. 3, a § 15 ods .1 cit. vyhlášky za 15 úkonov exekučnej činnosti (získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 3x doručenie príkazu na začatie exekúcie, 3 x doručenie exekučného príkazu, 2x doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie, 4x zisťovanie platiteľa mzdy povinného, zisťovanie majetku povinného) po 3,32 eur, t.j. paušálna odmena predstavuje sumu 49,80 eur. Odmena za výkon exekučnej činnosti celkovo predstavuje sumu 69,72 eur. Okresný súd pri výpočte odmeny súdnej exekútorky preskúmal úkony vykonané exekútorkou podľa exekučného spisu a priradil i čas trvania, ktorý podľa názoru súdu zodpovedá povahe, náročnosti a rozsahu týchto úkonov a následne vykonal sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určil odmenu súdnej exekútorky. Poukázal pritom na rozsudok NS SR 1MCdo/7/2006 zo dňa 28.05.2007, podľa ktorého je určujúci čas potrebný na vykonanie exekúcie bez zreteľa na počet úkonov, ktoré si exekúcia vyžaduje. Súdnej exekútorke priznal aj náhradu hotových výdavkov v zmysle § 22 cit. vyhlášky, a to za poštovné vo výške 15,80 eur. Vzhľadom na skutočnosť, že súdna exekútorka je platiteľom DPH, okresný súd jej priznal DPH 20% z odmeny vo výške 69,72 eur, t.j. 113,94 eur. Nepriznal je DPH z hotových výdavkov, nakoľko s poukazom na aktuálne znenie § 196 Exekučného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné podriadiť pod vtedy platný režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebehlo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal aj na skutočnosť, že v tomto prípade okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Nesúhlas vyjadril aj výrokom o trovách exekúcie. Namietal, že z predloženej špecifikácie trov súdneho exekútora je evidentné, že zo strany súdneho exekútora dochádza k duplicitnému počítaniu odmeny za úkony exekučnej činnosti. Podľa súdnej praxe úkony exekučnej činnosti ako napríklad získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie sú odmeňované paušálnou sumou a preto je neprípustné tieto úkony exekučnej činnosti odmeňovať aj podľa časového hľadiska tým spôsobom, že sa tieto úkony inak označia (vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia, vypracovanie upovedomenia od začatí exekúcie). Ako vyplýva z ustanovení § 14 a § 15 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. súdnemu exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, ktorá sa skladá z jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, ktoré sú buď odmeňované hodinovou sadzbou 6,64 eur alebo paušálnou sumou 3,32 eur. Taxatívny výpočet jednotlivých úkonov exekučnej činnosti odmeňovaných paušálnou sumou 3,32 eur je uvedený v ust. § 15 ods. 1 cit. vyhlášky pod písmenami a) až j). Vyhláška presne stanovuje, za ktoré jednotlivé úkony exekučnej činnosti patrí odmena paušálnou sumou 3,32 eur a teda za tieto úkony nepatrí odmena podľa hodinovej sadzby 6,64 eur. Navyše kým za úkony uvedené pod písm. g) až j) patrí súdnemu exekútorovi odmena za každý takýto úkon, pri úkonoch uvedených pod písm. a) až f) mu patrí odmena len raz, bez ohľadu na to, koľkokrát takýto úkon súdny exekútor vykoná. Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila súdna exekútorka a uviedla, že trvá na trovách exekúcie vo výške 99,46 eur, tak ako rozhodol okresný súd napadnutým uznesením. Zároveň dala do pozornosti novelu § 196 Exekučného poriadku účinnú od 01.01.2012, podľa ktorej, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správne a vo výroku o trovách exekúcie je potrebné podľa § 220 O.s.p. zmeniť. Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Trnavská cesta 70, Bratislava, sp. zn. SR 2809/06 zo dňa 21.07.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 20.12.2005. Krajský súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho Súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do Slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98) Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice. Krajský súd poukazuje na to, že predmetná zmluva o úvere v spojení so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, uzavretá medzi účastníkmi dňa 20.12.2005 na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvu. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd zdôrazňuje, že v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, tak ako tomu je aj v tomto prípade. Preto je na vec nepochybne potrebné aplikovať akékoľvek ustanovenia, obsiahnuté či už v Občianskom zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo aj v iných právnych predpisoch, ktorých účelom je ochrana spotrebiteľa a jeho práv. V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES zo dňa 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Ako správne uviedol aj okresný súd, rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu, a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Okresný súd vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej spotrebiteľskej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Spôsob určenia a výšku odmeny, ako aj náhradu hotových výdavkov súdneho exekútora upravuje vyhláška č. 288/1995 Z.z. v znení účinnom v čase podania návrhu, t. j. v znení účinnom do 30.04.2008 (§ 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z.). Podľa § 14 ods. 1, 2, 3 vyhlášky, ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, alebo ak exekúciu zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti. Základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 6,64 eur (200,- Sk) za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Paušálna odmena za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eur (100,- Sk). Podľa § 22 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí pri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, pričom náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Vyhláška nevylučuje, aby sa k tzv. časovej, hodinovej odmene, ktorá patrí súdnemu exekútorovi za čas účelne vynaložený na exekúciu, pripočítala aj tzv. paušálna odmena za úkony, ktoré sú ňou v zmysle vyhlášky odmeňované. Je logické, že časová odmena má pokryť všetok čas, ktorý exekútor strávil exekučnou činnosťou, teda aj čas za realizáciu úkonov, odmeňovaných paušálnou odmenou. Netreba pritom zabúdať na fakt, že v niektorých prípadoch patrí exekútorovi paušálna odmena za úkony doručenia (upovedomenie o začatí exekúcie, príkaz na začatie exekúcie, exekučný príkaz a pod.), a teda vyslovene nezahŕňa odmenu za vyhotovenie týchto písomností, ktoré sa doručujú. Opačný názor by viedol k tomu, že exekútor bude síce odmenený napríklad za doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, ale nie za jeho vyhotovenie. Krajský súd sa teda v tomto smere nestotožnil s námietkou oprávneného a zastáva právny názor, že je plne v súlade s právom, ak súdnemu exekútorovi bude priznaná tzv. časová (hodinová) odmena za čas účelne vynaložený na vykonanie exekúcie a k tejto odmene pristúpi aj tzv. paušálna odmena za úkony, ktoré sú ňou v zmysle § 15 odmeňované. Krajský súd po preskúmaní špecifikácie trov predloženej súdnym exekútorom, ako aj obsahu priloženého exekútorského spisu Ex 1615/06 dospel k záveru, že okresný súd správne vypočítal odmenu súdnej exekútorky v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008. Čo sa týka výpočtu paušálnej odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) a § 15 ods. 1 citovanej vyhlášky krajský súd zastáva názor, že súdnej exekútorke prináleží paušálna odmena len za jeden úkon doručenia príkazu na začatie exekúcie, rovnako len za jeden úkon doručenia exekučného príkazu a za jeden úkon doručenia upovedomenia o spôsobe exekúcie. Ďalšie doručovanie je zohľadnené v hotových nákladoch za poštovné, ako aj v odmene podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu za čas strávený vyhotovením týchto písomnosti. Vo zvyšnej časti okresný súd vyhodnotil paušálnu odmenu správne. Súdnej exekútorke tak prináleží paušálna odmena za 10 úkonov po 3,32 eur, t. j. 33,20 eur, tzv. časová, hodinová odmena (3x6,64 eur) v sume 19,92 eur, náhrada hotových výdavkov za poštovné v sume 15,80 eur a 20% z odmeny a náhrady hotových výdavkov v sume 13,78 eur. Celkovo tak súdnej exekútorke prináležia trovy exekúcie vo výške 82,70 eur. Vzhľadom na uvedené krajský súd uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .