Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/288/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710201854 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3710201854.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa H.. H. C., bytom J. L., R. XX/ XX, zastúpeného E.. S. J., C., so sídlom v J. L., B. XX/XX proti odporcom 1) B. J. J. L., V. N. XXX, J. L., IČO: XX XXX XXX, 2) A.. H. R., bytom J. L., F. XXX/XX-X, obaja zastúpení H.. E. D., C., so sídlom v G., M. A.. XX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 8. júla 2010, č.k. 3C/39/2010-98, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcom 1), 2) sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby odporcom 1), 2) bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne sa mu ospravedlniť za článok uverejnený v regionálnom týždenníku „H.“ dňa 16.02.2010 č. 6 a písomné ospravedlnenie mu doručiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku, aby odporcom 1), 2) bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne písomné ospravedlnenie navrhovateľovi na vlastné náklady uverejniť v regionálnom týždenníku „H.“ na titulnej strane v rozsahu 9 cm x 17,5 cm, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že text ospravedlnenia v požadovanom znení “B. a predseda B. A.. H. R. sa ospravedlňujú primátorovi H. J. L. H.. H. C. za článok, ktorý dali zverejniť v regionálnom týždenníku „H.“ č. 6 zo dňa 16.02.2010“ bude označený hrubým výrazným červeným nápisom „OSPRAVEDLNENIE“ s tučne vytlačeným podnadpisom „Primátorovi H. J. L.“, pričom celý text ospravedlnenia bude v žltom poli, a aby odporcom 1), 2) bola uložená povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu vo výške 10.000 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v regionálnom týždenníku H. v č. 6 zo dňa 16.02.2010 bol uverejnený článok pod názvom „Výzva“ s nasledovným znením: „Vážení poslanci mestského zastupiteľstva a spoluobčania nášho mesta, vyzývame Vás, aby ste zastavili šafárenie s peniazmi a majetkom mesta. Nedopustite, aby pre zlé rozhodnutia najvyššieho štatutára mesta bol ohrozený majetok mesta až do takej miery, že hrozia exekúcie v státisícoch eur. Hodnoty, ktoré zveľaďovali tisíce občanov J. L., ich otcovia a dedovia, sú ohrozené, lebo niekto sa pustil do súdnych sporov bez náležitej prípravy. Nepripravené súdne spory nie sú to jediné, čo nás trápi. Je už február a mesto stále nemá rozpočet. Máme právo vedieť, ako bude nakladané s prostriedkami, na ktoré prispievajú všetci občania. Buď je niekto neschopný, alebo chce rozhadzovať bez kontroly. Keby ktokoľvek z nás takto hospodáril, tak dnes chodí po žobraní aj so svojimi zamestnancami. Vážení poslanci, mnohí z Vás na zasadnutí mestského zastupiteľstva dokázali, že tieto problémy im nie sú ľahostajné. Pridajte sa aj ostatní a zabráňte poškodzovaniu mesta J. L.“. Ako autor predmetného článku bolo označené „Za B. A.. H. R., predseda“. Predmetný článok je z hľadiska grafickej úpravy označený tenkým čiernym rámikom so žltým podkladom s tým, že názov „Výzva“ je uvedený veľkým červeným písmom. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že uvedený článok bol zverejnený a jeho autorom je B. (odporca 1/), ktoré je dobrovoľným občianskym združením podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov a jeho predsedom je A.. H. R. (odporca 2/). Okresný súd ďalej zistil, že dňa 23.02.2010 bol v rovnakom regionálnom týždenníku uverejnený článok navrhovateľa ako reakcia na článok odporcu 1), v ktorom uviedol, že považuje článok odporcu 1) za ohováranie a nepravdivé očierňovanie a poškodzovanie svojej osoby ako primátora mesta. V rovnakom regionálnom týždenníku dňa 25.05.2010 navrhovateľ obsiahlym spôsobom pod názvom „H. C.: Prečo sa súdi mesto?“, rozoberá vedenie a povahu súdnych sporov vedených zo strany H. J. L.. Navrhovateľ tvrdil, že sporným článkom (uverejneným dňa 16.02.2010) došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere, keď on je otvorený prijať vecnú a konkrétnu kritiku, v uvedenom článku však ide o všeobecné očierňovanie a ohováranie, ktorému sa musí verejne brániť. Článok považoval v celom rozsahu za nepravdivý, text za všeobecný, neurčitý a nekonkrétny, zameraný len na jeho dehonestáciu, spochybnenie a osočovanie jeho osoby. Uviedol, že podľa jeho názoru každým článkom, v ktorom sa uvádzajú nepravdivé skutočnosti, ako je to i v danej veci, dôjde k zásahu do osobných práv osoby, ktorej sa článok týka. Potvrdil, že na mestskom zastupiteľstve nikto z poslancov konkrétne vo veci tohto článku nič nehovoril v tom zmysle, že by znižoval jeho vážnosť, ale podľa jeho názoru vo všeobecnosti platí, že pokiaľ k takému niečomu dôjde, má to vplyv aj na atmosféru v rodine, aj na pracovisku. Žiadne konkrétne skutočnosti, akým spôsobom, a v ktorej oblasti došlo k zásahu do jeho osobných práv, neuviedol. Okresný súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, vyslovil, že hranice kritiky verejne činných osôb, akou nepochybne navrhovateľ ako Primátor H. J. L. je, sú ďaleko širšie ako v prípade „bežných ľudí“. Osoby tzv. verejného záujmu predstavujú osobitnú kategóriu osôb, ktorých znížený prah citlivosti zásahu do súkromnej sféry vychádza z toho, že tieto osoby dobrovoľne a vedome vstupujú do verejného života, a preto musia počítať so zvýšeným záujmom verejnosti o svoj, poprípade aj súkromný život. Mal za nepochybné, že navrhovateľ má právo domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv, medzi ktoré nepochybne patrí aj právo na ochranu jeho občianskej cti a dôstojnosti, čo vyplýva jednak z Ústavy SR, ako i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v konečnom dôsledku aj z Občianskeho zákonníka, pričom musí byť v konaní preukázaná existencia takého zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý do týchto práv zasiahnuť. Na druhej strane vychádzal z práva slobody prejavu odporcu 1) garantovaného mu tak článkom 26 ods. 2 prvej vety Ústavy SR, ako aj článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keď k základným pilierom demokratickej spoločnosti patrí právo na slobodu prejavu, t. j. každému je dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. Dôvodom obmedzenia práva na slobodu prejavu môže byť aj ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, konkretizované ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z obsahu predmetného článku podľa názoru súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že predmetom kritiky, vyjadrenej zo strany odporcu 1), rozhodne nie je osobnosť navrhovateľa ako súkromnej osoby a rovnako tak ani jedna zo sfér súkromného života navrhovateľa. Keďže limitačná klauzula v zmysle článku 26 ods. 4 Ústavy SR pôsobí obmedzujúco len vo vzťahu k súkromiu fyzických osôb, nie je možné v zmysle nej obmedziť slobodu prejavu a v zmysle nej právo vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotové súdy. Vyslovil jednoznačný záver, že predmetom dotknutého článku nie je osoba navrhovateľa ako súkromná osoba, rovnako tak ani jeho súkromný život, podstatou sporu je teda stret slobody prejavu odporcu 1), ktorý je právnickou osobou, záujmovým občianskym združením, ktorého cieľom je podpora podnikania a podnikateľov v regióne J. L. a navrhovateľa, ktorý zastáva funkciu komunálneho politika v pozícii Primátora H. J. L., do ktorej funkcie bol zvolený ako člen a kandidát politickej strany, teda jednoznačne spadá pod všeobecnú kategóriu politika - verejného činiteľa. Zverejnený článok, ktorého autorom je odporca 1), je čo do svojej formy sociálnou diskusiou s prvkami kritiky, priamym objektom, ktorej je postup H. J. L. v prípade súdnych sporov, v ktorých je H. J. L. účastníkom konania, s tým súvisiace náklady z titulu trov právneho zastúpenia a kritika nehospodárneho nakladania orgánov H. J. L. s majetkom H. J. L.. Prisvedčil tvrdeniu odporcu 1), že tón predmetného článku je možno považovať za burcujúci a apelačný jednak vo vzťahu k poslancom mestského zastupiteľstva, ako aj k samotným občanom H. J. L. a súvisiaceho regiónu. Článok neobsahuje žiadne urážlivé, útočné, prípadne vulgárne vyjadrenia na adresu orgánov vedenia H. J. L. a ani samotného navrhovateľa vo funkcii primátora H. J. L. a navrhovateľ v článku nie je ani menovite uvedený a obsah článku sa nevzťahuje len k výkonu funkcie primátora H. J. L., ale z jeho znenia je zrejmé, že autor kritiky poukazuje, resp. formou kritiky vyjadruje svoj nesúhlas s postupom H. J. L. ako celku. Pri posúdení adekvátnosti realizácie práva odporcu 1) na slobodu prejavu a v ňom obsiahnutého práva na vyjadrenie kritického názoru je nemenej dôležitou okolnosťou skutočnosť, kde je predmetná kritika realizovaná. Článok odporcu 1) bol zverejnený v regionálnom týždenníku, ktorý je distribuovaný v H. J. L. a jeho najbližšom okolí, teda okruh zverejnenia článku priamo zodpovedá téme obsiahnutej v článku a nebol ďalej šírený inými masovo komunikačnými prostriedkami nad rámec regiónu, ktorého sa predmet kritiky týka. Adekvátnosť tejto kritiky posudzoval aj z hľadiska obdobia, kedy bola táto realizovaná a zistil, že bola realizovaná, pokiaľ sa týkala neprijatia rozpočtu H. J. L. práve v období, keď rozpočtové obdobie už prebiehalo a samotný navrhovateľ v konaní nespochybnil, že skutočne v čase zverejnenia predmetného článku rozpočet mesta prijatý nebol. Súdu neprináleží hodnotiť, či boli, alebo neboli relevantné príčiny neschválenia rozpočtu, ani hodnotiť, či súdne konania vedené H. J. L. sú, alebo nie sú účelné, a či v súvislosti s nimi vyplácané trovy právneho zastúpenia sú, alebo nie sú hospodárne. Dospel k záveru, že predmetný článok, pokiaľ ide o samotné znenie, obsahuje hodnotové súdy týkajúce sa otázok verejného záujmu, teda nakladania s majetkom H. J. L., čo sa bytostne dotýka tak fyzických, ako aj právnických osôb bývajúcich a podnikajúcich v H. J. L. a v jeho regióne. Vzhľadom na verejný záujem a povahu hodnotového súdu je potom nevyhnutné uprednostniť výklad, ktorý zasahuje do slobody prejavu čo najmenej. Okresný súd vychádzal vo svojom rozhodnutí z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II.ÚS 152/08-52 zo dňa 05.12.2009 a výroky obsiahnuté v spornom článku uverejnenom v regionálnom týždenníku sú podľa názoru súdu z hľadiska ochrany práva odporcu 1) na slobodu prejavu akceptovateľné ako forma primeranej kritiky, vzhľadom na to, že sa jedná o otázky verejného záujmu. Súdu nebolo zrejmé, z akého dôvodu si navrhovateľ celý obsah kritického článku stiahol na svoju osobu, keďže z jeho obsahu vyplýva, že predmetnom hodnotového súdu zo strany odporcu 1) je činnosť H. J. L., jeho orgánov ako celku. Z týchto dôvodov dospel okresný súd k záveru, že zo strany odporcu 1), ktorý je autorom predmetného článku, v príčinnej súvislosti s ktorým sa navrhovateľ ochrany osobnosti domáha, nedošlo k takému zásahu do ochrany osobnosti navrhovateľa, v dôsledku ktorého by bolo opodstatnené priznanie satisfakcie tak v rovine písomného ospravedlnenia, ako aj vo finančnom vyjadrení, ako sa navrhovateľ domáhal, ale, že obsah predmetného článku je svojou povahou hodnotovým súdom vo veciach týkajúcich sa verejného záujmu, čím odporca 1) realizoval len svoje právo dané mu Ústavou SR na slobodu prejavu, ktoré vzhľadom na to, že jeho obsahom nebola kritika navrhovateľa ako súkromnej osoby, do ktorého práva spôsobom, ako sa domáhal navrhovateľ, súd zasiahnuť nemôže. Z týchto dôvodov považoval návrh navrhovateľa po skutkovej stránke za neopodstatnený. Vo vzťahu k odporcovi 2) návrh zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetný článok uverejnil odporca 1) a odporca 2) v ňom figuroval iba ako predseda B., t. j. ako štatutár tejto právnickej osoby. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 19 ods. 1, článkom 26 ods. 2, 4 Ústavy SR, článkom 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 90 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a úspešným odporcom 1), 2) priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 1.093,19 Eur. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu v celom rozsahu vyhovie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O.s.p., keď podľa jeho názoru má konanie pred súdom prvého stupňa vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vykonal dokazovanie, ktoré vykonať nesmel s poukazom na § 118a ods. 1, 2 O.s.p., keď prvé pojednávanie pred súdom prvého stupňa sa konalo dňa 12.05.2010, v ktorý deň odporcovia predložili súdu písomné vyjadrenie k návrhu, pričom odporcovia neoznačili žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a tieto návrhy predložili až vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 18.06.2010, ktoré bolo dourčené súdu dňa 22.06.2010. Súd prvého stupňa v rozpore s ust. § 118a O.s.p. tieto dôkazy vykonal a použil ich pri odôvodnení rozsudku. Z tohto dôvodu súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že neupiera odporcom právo na vyjadrenie, ani právo na kritiku jeho pôsobenia vo verejnej funkcii, ale tvrdenia odporcov 1), 2) v spornom novinovom článku nie sú určité, jeho tzv. „nekompetentné“ pôsobenie vo funkcii a jednotlivé skutky, rozhodnutia a podobne nie sú pomenované, a ide preto o tzv. kritiku všeobecnú, paušálnu, na ktorú sa nedá vecne odpovedať, a preto ju považuje za ohováranie a poškodzovanie jeho povesti a za útok proti jeho osobe v súvislosti s výkonom verejnej funkcie. Podľa jeho názoru článok mal jediný cieľ, a to zdiskreditovať jeho osobu v očiach verejnosti, a to najmä pred občanmi H. J. L. v súvislosti s komunálnymi voľbami, ktoré sa uskutočnia 27.11.2010. Jeho oponentom, ktorí sú členmi odporcu 1), záleží na tom, aby mu zmarili a sťažili úspech v nastávajúcich komunálnych voľbách a majú záujem na tom, aby do funkcie nebol zvolený, a preto proti nemu načasovali „antikampaň“. Dôkazom tohto tvrdenia je i ďalší skutok odporcu 1), ktorý po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa v týždenníku J. č. 33 zo dňa 17.08.2010 dal na strane 6 ako platený inzerát uverejniť ďalší článok označený ako „Výzva primátorovi J. L. na odstúpenie“, v ktorom článku popisujú jeho „pracovné metódy“ a pomenujú „desatoro“ prípadov, ktoré mu vytýkajú. Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nevenoval pozornosť a nevzal do úvahy zásadnú líniu jeho žaloby, a to, že kritika, ktorá je obsahom sporného článku, je všeobecná a nekonkrétna, a preto ju považuje za zákernú, pretože nedáva možnosť na odpoveď, ktorá je jeho zákonným právom podľa tlačového zákona č. 167/2008. Ďalej uviedol, že nikdy v konaní nepoukazoval na ochranu osobnosti vo vzťahu k narušenému súkromiu a nepožadoval ochranu osobnosti v tejto sfére týkajúcu sa osobného - súkromného života. Za podstatu sporu a jeho návrhu na začatie konania a práva na ochranu osobnosti, ktoré žiada, je, že nebolo napadnuté jeho súkromie, ale jeho postavenie v spoločnosti vo funkcii Primátora H. J. L., pričom neoprávnenosť zásahu v tejto sfére vidí v tom, že kritika bola všeobecná, nekonkrétna, neurčitá, a tým spôsobom zákerná, a proti ktorej sa nemožno konkrétne brániť a takúto kritiku považuje za ohováranie a zásah do sféry jeho osobnosti. O adekvátnosti kritiky v danej veci nie je možné hovoriť, nakoľko nešlo o vecnú kritiku. Vytýkal preto súdu prvého stupňa, že vykonal dôkazy navrhnuté odporcom a tieto dôkazy hodnotil, pričom jeho hodnotenie je povrchné a nepresné a tvrdí, že súd nemá právo rozoberať, hodnotiť a vyvodzovať dôsledky konkrétnych súdnych konaní a rozhodnutí, pretože takáto kritika by vyžadovala omnoho serióznejšie skúmanie a v zásade je neoprávnená. Nesúhlasil so záverom súdu, že obsah článku je hodnotovým úsudkom odporcu 1), nakoľko článok obsahuje len všeobecné frázy, ktoré on hodnotí ako ohováranie. Pokiaľ súdu nebolo zrejmé, prečo obsah článku „stiahol“ na seba, jemu to je zrejmé, keď celý článok sa vyjadruje k činnosti „najvyššieho štatutára mesta“ a každému je zrejmé, že týmto štatutárom je primátor mesta. Tvrdenie odporcov 1), 2), že v článku mali na mysli orgány mesta, je tvrdením účelovým, pretože článok nepochybne smeruje voči jeho osobe. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že odporca 2) nie je v konaní pasívne legitimovaný, nakoľko odporcu 2) nežaluje z titulu jeho funkcie ako predsedu občianskeho združenia, ale ako občana, ktorý pod článok uviedol svoje meno a priezvisko, pričom uvedený článok nie je právnym úkonom, ktorý musí byť podpísaný štatutárnym zástupcom a článok mohol byť signovaný „B.“, ktoré je právnickou osobou a pod týmto označením bežne vystupuje a publikuje svoje stanoviská a nemusel byť podpísaný odporcom 2). Z tohto dôvodu je odporca v konaní pasívne legitimovaný po práve. Odporcovia 1), 2), ktorým bolo odvolanie navrhovateľa doručené prostredníctvom ich zástupcu, sa k uvedenému odvolaniu písomne nevyjadrili. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvého stupňa a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné: V danej veci sa navrhovateľ proti odporcom 1), 2) domáhal ochrany osobnosti s poukazom na § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky takýchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Občiansko-právna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri takých zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. právnym poriadkom. Ku vzniku občiansko-právnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (Čl. 19 Ústavy SR). Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (článok 26 ods. 1 Ústavy SR). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informovať bez ohľadu na hranice štátu (článok 26 ods. 2 prvá veta Ústavy SR). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy SR). Citované články 19 a 26 Ústavy SR vyjadruje základné ústavné hodnoty Právneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu chápanú ako vládu ľudu, ľudom a pre ľud je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických, preto, aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami, nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v článku 19 Ústavy SR. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občiansko- právnej ochrany osobnosti. Povinnosťou súdu v takomto prípade je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j., aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takémuto zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu alebo mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, ktorej sa navrhovateľ v danej veci domáhal, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia, či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplne presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na časť, resp. dobrú povesť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých ku tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná, a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie, či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky odvodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami) znamená, že nevybočuje z medzí nutných dosiahnuť u sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Práva na ochranu osobnosti sa samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba, vstúpiaca na verejnú scénu, musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny, ale aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. V danej veci je nesporné, že ochrany osobnosti sa domáhal navrhovateľ, ktorý v čase ním tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv bol Primátorom H. J. L., čiže jednoznačne osobou verejne činnou. Je nesporné, že verejnosť je oprávnená mať informácie o osobách verejne činných pre možnosť posúdenia ich spôsobilosti tak odbornej, ako i morálnej, zastávať a náležite riadiť veci verejné. Prezentácia týchto údajov a prípadná kritika verejne činných osôb musí však súvisieť s verejnou činnosťou, ktorú daná osoba vykonáva. Je preto možné konštatovať, že hranice prijateľnej kritiky sú adekvátne širšie u politikov, než u súkromnej osoby. Požiadavka ochrany verejne činnej osoby, ktorou navrhovateľ nesporne je, musí byť v pomere vo vzťahu k záujmu na otvorenej diskusii o politických témach. V danej veci je nesporné, že navrhovateľ sa ochrany osobnosti domáhal ako verejne činná osoba a z tohto pohľadu súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že článok, ktorým malo byť zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľa, je svojou povahou hodnotiacim úsudkom autora článku vo veciach týkajúcich sa verejného záujmu, nedosiahol intenzitu, ktorej následkom by mal byť neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Aj odvolací súd je toho názoru, že uvedeným článkom nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ide o hodnotiaci úsudok, kritiku, resp. výzvu poslancom mestského zastupiteľstva a občanom mesta, aby dozerali nad hospodárením s majetkom mesta. Navrhovateľ ako volený zástupca obyvateľov H. J. L. je povinný takúto kritiku zniesť. Odvolací súd pripúšťa, že v danej veci sa nejednalo o vecnú kritiku, ale o všeobecnú výzvu určitej skupine ľudí vyplývajúcu z vlastného hodnotiaceho úsudku, a preto nebolo možné ani posudzovať pravdivosť podkladov, z ktorých hodnotiaci úsudok mal vychádzať tak, ako správne vyslovil súd prvého stupňa, ktorý síce dokazovanie, navrhované odporcami 1), 2), vykonal (oboznámenie súdnych spisov), ale v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že predmetnom jeho skúmania nebolo zisťovanie, či boli, alebo neboli relevantné príčiny k neprijatiu rozpočtu H. J. L. a ani skúmanie, či súdne konania vedené H. J. L., sú alebo nie sú účelné, a či v súvislosti s nimi vyplácané trovy právneho zastúpenia sú alebo nie sú hospodárne. Vzhľadom na uvedené je i námietka navrhovateľa o postupe súdu prvého stupňa v rozpore s ust. § 118a O.s.p. ako právne bezvýznamná, keďže vykonané dôkazy súd prvého stupňa síce vykonal, tieto však žiadnym spôsobom nevyhodnotil (§ 132 a nasl. O.s.p.), naopak odmietol hodnotenie týchto dôkazov a pri svojom rozhodovaní z nich nevychádzal. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obidve náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. V danej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že obsah zverejneného sporného článku nie je kritikou neprimeranou, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby - navrhovateľa, ale jedná sa o hodnotiaci úsudok autora článku, ktorý vyjadruje jeho subjektívny názor k hospodáreniu s majetkom mesta tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti na základe vlastných (subjektívnych) kritérií, pričom nesporne nebolo jeho hlavným cieľom hanobenie, či zneuctenie osoby navrhovateľa, ale vyvolanie verejnej diskusie a oslovenie volených zástupcov obyvateľov mesta (poslancov mestského zastupiteľstva) a všetkých obyvateľov k uvedenej téme. Obsah sporného článku nie je možné vyhodnotiť ako neoprávnený zásah objektívne spôsobilý porušiť, alebo ohroziť osobnostné práva navrhovateľa, ktorý bol verejne činnou osobou a nesporne tak musí v rámci kritiky strpieť väčšiu mieru zveličovania, ironizovania, použitia relatívne ostrejších výrazov a prípadne i hodnotenie nadsadené a neobjektívne, s ktorými prejavmi kritiky musel počítať už pri svojom vstupe do funkcie primátora okresného mesta. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že konanie o ochranu osobnosti je návrhové konanie, ktorého procesný nárok je vymedzený jeho predmetom (tzv. petitom žaloby) a základom (t. j. právne relevantnými skutočnosťami, na ktorých je petit založený). Jeho presná formulácia má byť obsiahnutá len v tej časti žaloby, ktorý sa nazýva žalobný petit, t. j. čoho sa žaloba domáha. Z ustálenej súdnej praxe a judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že rozsudok, ktorým sa ukladá autorovi článku uverejniť v periodiku vydavateľstva správu určitého obsahu, je nevykonateľný. Táto povinnosť môže byť uložená výlučne vydavateľovi konkrétneho periodika a autorovi článku môže byť len uložené, aby strpel uverejnenie správy určitého obsahu v periodiku vydavateľa. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal, aby odporcom 1), 2) bola spoločne a nerozdielne uložená povinnosť na vlastné náklady uverejniť písomné ospravedlnenie v regionálnom týždenníku „H.“ na titulnej stráne v rozsahu 9 cm x 17,5 cm, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku v znení požadovanom navrhovateľom, odvolací súd musí poukázať na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vychádzajúc z ktorej nebolo možné takémuto návrhu vyhovieť ani z dôvodu, že petit takéhoto návrhu je nevykonateľný. Odporcovia 1), 2) nemajú procesnú pasívnu legitimáciu, t. j. nemôžu byť osobami z hmotného práva povinnými, keďže takúto povinnosť - uverejniť opravný článok v príslušnej tlači, by ani nemohli splniť pre zásadný nedostatok svojich rozhodovacích a technických podmienok - nemohli by si vynútiť uverejnenie takéhoto článku v regionálnom týždenníku H., ani v inej tlači. Takýto rozsudok by bol nevykonateľný. Druhý žalobný petit, požadovaný navrhovateľom, by mohol teda smerovať výlučne voči vydavateľovi regionálneho týždenníka H. a nie voči odporcom 1), 2). Týmto by mohla byť uložená iba povinnosť, aby strpeli uverejnenie takéhoto ospravedlnenia. I z tohto dôvodu považoval odvolací súd druhý žalobný petit, požadovaný navrhovateľom, za nedôvodný. Pokiaľ ide o vecnú pasívnu legitimáciu odporcu 2), odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že odporca 2) v danej veci vôbec nie je legitimovaný jednak z dôvodu uvedeného v predchádzajúcom odstavci tohto odôvodnenia (pokiaľ ide druhý žalobný petit navrhovateľa), jednak z dôvodu, že sporný článok v regionálnom týždenníku neobsahoval uvedenie mena odporcu 2) ako fyzickej osoby, ale ako predsedu odporcu 1), ktorý je právnickou osobou a konkrétne bol podpísaný „Za B. A.. H. R., predseda“. Z uvedeného je nesporné, že odporca 2) svoje meno pod uvedený článok neuviedol ako nezávislá fyzická osoba, ale ako štatutár odporcu 1). Odporca 1) je teda právnickou osobou v zmysle § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka, za ktorú všetky právne úkony robí štatutárny orgán, ktorým bol odporca 2). Jeho úkony vždy zaväzujú právnickú osobu, nemôžu z týchto úkonov vytvárať akékoľvek práva a povinnosti konkrétne pre štatutárneho zástupcu ako fyzickú osobu. Pokiaľ teda odporca 2) svoje meno k uvedenému článku pripojil, v súvislosti s výkonom svojej funkcie predsedu občianskeho združenia (odporcu 1/) neprichádza do úvahy pasívna legitimácia odporcu 2) v tomto súdnom konaní. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p. Odporcovia 1), 2) boli v konaní úspešní, patrila by im náhrada trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania si nevyčíslili, a preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .