Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/59/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3710208196 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3710208196.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa N. K., bytom I. M. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Ondrejom Polákom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Železničná 90/12 proti odporcom 1/ Q. PRO, s.r.o., V. M. XXX, IČO: XXX XXX XX, právne zastúpený JUDr. Róbertom Faturom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Centrum 18/23 a 2/ A. republika - A. pozemkový fond K., K. č. XX, o určenie vlastníctva a určenie hranice, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 06. decembra 2011, č.k. 4C/146/2010-113 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov odvolacieho konania 79,58 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu 1/ JUDr. Róberta Faturu, advokáta. Odporcovi 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcom určenia vlastníckeho práva ku KNC parc. č. 277/2 a 278/1, k.ú. I. M., ktoré sú vo vlastníctve odporcu 1/. Zároveň sa domáhal aj určenia spornej hranice medzi parcelami č. KNE 2796, ktorá susedí s KNC parc. 278/1 vo vzťahu, ku ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva. Zároveň o trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 1/ trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 562,24 eur a odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. §§ 123, 126 ods. 1, 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a § 80 písm. c/ O.s.p.. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že právny predchodca navrhovateľa a odporcu 1/ bol vlastníkom pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 2796, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 1204. Výmera parcely nebola presne určená, ale jej hranice boli v priestore dané a vlastníci ich rešpektovali o čom tvrdí zhodné tvrdenie účastníkov. Právny predchodca účastníkov konania dal nehnuteľnosť do užívania Z. A. ml. a M. K.. V dedičskom konaní po Z. A. st. boli všetky nehnuteľnosti zapísané na Z. A. ml., teda právneho predchodcu odporcu 1/, o čom vedela aj matka navrhovateľa. V roku 1969 bol vytvorený geometrický plán, na základe ktorého bola pôvodná pozemnoknižná parc.č. 2796 rozdelená na parcelu 2796/4, ktorá zodpovedá KNC parceliam 277/1 a 278/2 a ktoré sú vo vlastníctve navrhovateľa. Ďalej vznikla EN parc.č. 2796/1, ktorá zostala vo vlastníctve Z. A. ml. a EN parc. č. 2796/3, ktorá ako vyplýva z výkazu zmien bola zapísaná v prospech otca navrhovateľa O. K.. Tvrdenia navrhovateľa v konaní o užívaní jednotlivých parciel neboli preukázané. Zo znaleckého dokazovania v tomto konaní bolo preukázané, že parcely, ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa navrhovateľ domáha a to KNC parc. 277/2 vznikla celá z pôvodnej EN parcely 2796/3, ale parc. č. KNC 278/1 bola utvorená len čiastočne z parc. EN 2796/3 a čiastočne z EN parc. 3019 (aktuálne časť parcely 3019/501). Navrhovateľ síce na obhliadke na mieste samom tvrdil, že na sporné parcely užíva a má ich ohradené, ale svedok, ktorý bol vypočutý sa vyjadril tak, že navrhovateľ má ohradené len nehnuteľnosti okolo domu aj keď sa jedná o veľkú plochu. V dodatočnom dedičskom konaní po starom otcovi navrhovateľa zdedil zvyšnú časť pozemnoknižnej parc.č. 2796 Z. A. ml.. O tejto skutočnosti vedela a súhlasila s ňou matka navrhovateľa, ktorá podpísala dedičskú dohodu. Konanie matky navrhovateľa v omyle nebolo preukázané a ani nebolo predmetom dokazovania. Súd mal teda za preukázané, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností a mal záujem riešiť úpravu vlastníckych vzťahov aj v rámci konania o ROEP, kedy sa mienil so Z. A. ml. dohodnúť a nehnuteľnosti ním užívané po vytvorení riadneho geometrického plánu od neho odkúpiť. Súd mal ďalej za preukázané, že tomuto konaniu predchádzalo rokovanie medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu 1/, výsledkom ktorého bola dohoda, že v prípade vytvorenia nového geometrického plánu, predá Z. A. už nehnuteľnosti na novo zamerané navrhovateľovi a tento ich odkúpi. Právny predchodca odporcu 1/ však uzavrel kúpnu zmluvy s odporcom 1/, ktorý nadobudol vlastnícke právo ku KNE parc.č. 2796 o výmere 898 m2 a je zapísaný ako jej výlučný vlastník. Dispozičné právo Z. A. ml. nebolo žiadnym spôsobom obmedzené, mohol s predmetom vlastníctva disponovať podľa vlastného uváženia. Preto súd konštatuje, že na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním len s poukazom na plynutie vydržacej doby ako jeho, tak aj jeho rodičov, pretože plynutie zákonom predpokladanej doby nie je jediným predpokladom na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134 OZ. V danom prípade mal súd pochybnosti jednak o spôsobilom predmete držby, keď sa nepodarila preukázať navrhovateľovi konkrétna výmera nehnuteľností, ktoré mal užívať a vo vzťahu ku ktorým mal nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, pretože neboli identifikované parcely zapísané v registri KNC, ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa navrhovateľ domáha a jednak o dobromyseľnosti navrhovateľa. Ďalším predpokladom na posúdenie vydržania je, že oprávnený držiteľ, ktorý vec drží s vedomím, že mu toto patrí a pri jeho výkone je dobromyseľný. V tomto prípade navrhovateľ ako aj jeho právny predchodcovia nemohli byť po celú potrebnú dobu na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním dobromyseľní, pretože vedeli, že vlastníkom nehnuteľností na základe pôvodného dedičského konania bol právny predchodca odporcu 1/. Rovnako vedeli, že časť nehnuteľnosti zapísaná ako EN parc.č. 2796 bola prevedená a aj v roku 2001 v dodatočnom dedičskom konaní zapísaná ako vlastníctvo Z. A. ml.. Naviac sám navrhovateľ súhlasil, že sporné nehnuteľnosti v prípade dohody so Z. A. a v prípade, že bude vyhotovený geometrický plán odkúpi. Preto na jeho strane podľa názoru súdu prvého stupňa absentuje dostatok dobrej vôle. Z tohto dôvodu súd musel žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože neboli splnené zákonné predpoklady pre vyhovenie návrhu. Čo sa týka návrhu týkajúceho sa odporcu 2/, teda určenia hranice medzi spornými nehnuteľnosťami KNC 278/1 a KNE 3019/501, súd aj v tejto časti musel konanie zamietnuť. A to jednak z dôvodu, že návrh navrhovateľa v časti určenia vlastníckeho práva k KNC parc.č. 278/1 k.ú. I. M. zamietol a jednak z dôvodu, že žiaden iný subjekt nepodal žalobu o určenie tejto hranice. Naviac súd musí opätovne poukázať na závery znaleckého dokazovania, z ktorých vyplynulo, že hranica je síce sporná, ale dá sa určiť len na základe svedeckých výpovedí a takéto návrhy súdu neboli dané. Súd preto po vyhodnotení dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti musí skonštatovať, že vlastnícke práva navrhovateľa nie sú dotknuté, vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nebolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi 1/ boli priznané trovy právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej pomoci v zmysle vyhl.č. 655/2004 Z.z. + režijný paušál a 20% DPH. Celkovo odmena právneho zástupcu predstavuje 562,24 eur. O povinnosti zaplatiť trovy konania súd rozhodol v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p.. Odporca 2/ si trovy konania voči navrhovateľovi neuplatnil a preto súd vyslovil, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mal za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v konaní poukazoval na to, že sporná plocha vznikla z pôvodnej pozemnoknižnej parc.č. 2796 zapísanej vo vložky č. 1204 k.ú. I. M., ktorá bola v celosti vlastníctvom jeho starého otca Z. A. ml.. Tento začiatkom 50- tych rokov minulého storočia túto parcelu rozdelil na dve rovnaké polovice a daroval svojim deťom Z. A. ml. a M. K., rod. A.. Odvtedy títo užívali pozemky reálne rozdelené. Z. A. st. zomrel v roku 1954 a dedičstvo po ňom bolo prejednané. Podľa bodu 2. Dedičského uznesenia dedičstvo po poručiteľovi nadobudli ako dedičia zo zákona jeho manželka a deti rovnakým dielom. V roku 1969 mu jeho matka M. K. chcela darovať pozemok na stavbu rodinného domu a to časť pôvodnej pozemnoknižnej parc.č. 2796, ktorú dostal do vlastníctva od svojho otca, avšak toto nebolo možné, lebo parcelu formálne zdedil Z. A. ml. a preto bola v roku 1969 spísaná darovacia zmluva, ktorou Z. A. ml. daroval jeho matke M. K. stavebný pozemok a to parc.č. 2796/4 o výmere 600 m2. Táto parcela bola vytvorená geometrickým plánom, pričom tento geometrický plán predstavoval skutočnú deľbu vlastníctva a držbu pôvodnej pozemnoknižnej parc.č. 2796. Plocha o výmere 1328 m2 predstavovala reálne vydelený podiel Z. A. ml. a rovnakú plochu mala mať vo vlastníctve jeho matka M. K., rod. A.. V tomto geometrickom pláne je parc.č. 2796/4 stavebný pozemok o výmere 600 m2 zapísaná na navrhovateľa a jeho manželku a parc. 2796/3 o výmere 728 m2 na otca O. K.. Na parc.č. 2796/4 postavil dom súp. č. 171 a hospodárske stavby, celú plochu oplotil a od roku 1969 ju užíva ako svoje výlučné vlastníctvo. Následne v konaní pred Okresným súdom v Považskej Bystrici sa dodatočne prejednávalo dedičstvo po Z. A., pričom nadobúdateľom zvyšku pozemnoknižnej parc.č. 2796 vo vložke č. 1204 k.ú. I. M. sa stal syn poručiteľa Z. A. ml.. Jeho matka túto dohodu podpísala v omyle. Keďže predpokladal, že toto nedorozumenie sa dá do poriadku, dal predvolať Z. A. ml. na Obvodný pozemkový úrad v Považskej Bystrici, pričom toto konanie sa uskutočnilo v roku 2001. Formálne mal následne tento previesť kúpnou zmluvou za symbolickú cenu nehnuteľnosti, ktoré má on užívaní. Následne však Z. A. ml. dohodu porušil a spornú parcelu napriek dohode predal žalovanému 1/. Vyslovil teda presvedčenie, že pozemky a teda spornú plochu nadobudol darom od svojej matky M. K., rod. A. v roku 1969 a odvtedy pozemky, teda po dobu 41 rokov užíva nepretržite, nerušene a v dobrej viere ako svoje výlučné vlastníctvo. V prvej fáze sa preto domáha určenia vlastníctva a keďže je sporná hranica medzi parcelou, ku ktorej sa domáha určenia vlastníckeho práva a parcelou vo vlastníctve odporcu 2/, žiadal určiť aj hranicu medzi týmito parcelami, avšak súd neprihliadol na svedectvo svedkov N. U., Q. Z., ktorý jeho vlastníctvo potvrdili. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca 1/, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Vyslovil presvedčenie, že navrhovateľ nepreukázal splnenie predpokladov na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Uviedol, že pri prejednaní novoobjaveného majetku po právnom predchodcovi Z. A. st. matka navrhovateľa vyjadrila svoj výslovný súhlas s takýmto prejednaním dedičstva, pričom v prípade, že nesúhlasila s obsahom osvedčenia, mala možnosť požiadať Okresný súd v Považskej Bystrici a pokračovanie v dedičskom konaní. Túto možnosť však nevyužila. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu parcela 2796 orná pôda o výmere 898 m2 nachádzajúcich sa v k.ú. I. M. patrí, naopak z predložených listín vyplýva, že navrhovateľ si bol od smrti Z. A. st. vedomý, že pozemok patrí Z. A. ml.. Darovacia zmluva z roku 1969, keď darcom bol Z. A. ml. je ďalším dôkazom vyvracajúcim tvrdeniam navrhovateľa o jeho a matkinej dobromyseľnosti. Poukázal tiež na rozsiahlu judikatúru NS SR aj Českej republiky v rámci, ktorej boli ustálené podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, najmä s ohľadom na dobromyseľnosť užívateľa vecí, pričom ide napr. o rozhodnutie 5Cdo 49/2010, kde sa okrem iného konštatuje, že držiteľ musí byť s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí. Vyslovil teda presvedčenie, že návrh je nedôvodný a prvostupňový súd rozhodol správne pokiaľ ho zamietol. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci vrátane režijného paušálu a DPH spolu vo výške 79,58 eur. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona ex lege, treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnej úpravy a to obdobie platnosti Obyčajového práva na území Slovenska do 31.12.1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. od 01.01.1951 do 31.03.1964 a napokon obdobie platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. od 01.04.1964. Podľa Obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo tomu tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný aj hmotnoprávny charakter bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takýmto prípadom dochádzalo napr. vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti Obyčajového práva nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. V takomto prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému, teda i voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené podmienky vydržania, t.j. ak došlo k udalosti, ktorá pôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkov aj ostatných spoluvlastníckych podielov. Ak však došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na samostatné časti a tieto v takto rozdelenom stave dlho užívali, došlo v zmysle rozhodnutia č. 911/1932 ÚR Zb. k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým reálnym rozdelením nehnuteľnosti. V prejednávanej veci však navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by došlo k reálnej deľbe pôvodnej pozemnoknižnej parcely, tak ako uvádzal vo svojom vyjadrení podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona ešte pred platnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. Pokiaľ by k takejto reálnej držbe skutočne došlo, nebola by pôvodná pozemnoknižná parcela následne predmetom dedenia po poručiteľovi Z. A. st., pretože tento zomiera už za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950, podľa ktorého platí (§ 115 až 116 ods. 1 v spojení s § 145), že vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohlo nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 10 rokov pri nehnuteľnej veci. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného nemohol vec vydržať. V pochybnostiach sa aj tu predpokladalo, že držba je oprávnená. Prípadná dobromyseľnosť právnej predchodkyne navrhovateľa, teda jeho matky bola následne prerušená dedičským konaním po Z. A. st., ktorý zomrel v roku 1954, kedy prebehlo dedičské konanie po ňom s tým, že neobstojí námietka navrhovateľa v odvolaní, že majetok po Z. A. st. dedila manželka a všetci súrodenci. Z obsahu dedičského konania vedenom na Štátnom notárstve v Považskej Bystrici pod sp.zn. D 134/55 je zrejmé, že preberateľom celého majetku bol práve Z. A. s tým, že toto dedičské rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 13.12.1955, minimálne týmto dedičským rozhodnutím je prerušená dobromyseľnosť matky navrhovateľa M. K., rod. Sečíkovej, ktorá bola tiež dedičkou po Z. A. st.. K ďalšiemu prerušeniu dobromyseľnosti následne potom dochádza v roku 1969, kedy ako vyplýva z vykonaného dokazovania a táto skutočnosť je medzi účastníkmi nesporná, Z. A. ml. daroval časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely, ktorá bola rozdelená na parc.č. 2796/4 a 2796/3 s tým, že parc.č. 2796/4 zodpovedá parceliam KNC 277/1 a 278/2, ktoré sú vo vlastníctve navrhovateľa a následne takto vyčlenená časť pozemnoknižnej parcely bola predmetom daru zo strany Z. A. ml. v prospech matky navrhovateľa. To, že v rámci tohto geometrického plánu bola zakreslená aj EN parc. 2796/3 a zapísaná v rámci geometrického plánu na otca navrhovateľa neznamená, že by táto skutočnosť mohla zakladať počiatok plynutia vydržacej doby zo strany navrhovateľa. Pokiaľ by bol skutkový stav skutočne taký ako tvrdí navrhovateľ Z. A. ml. nebránilo nič v tom, aby predmetom daru boli všetky nehnuteľnosti, ktoré mal údajne mať navrhovateľ následne vo svojej držbe na základe pôvodnej reálnej deľby. Správne bolo teda konštatovanie súdu prvého stupňa v tom smere, že už pri tomto právnom úkone, t.z. pri darovacej zmluve z roku 1964 dochádza opätovne k prerušeniu vydržacej doby. Občiansky zákonník č. 40/1964 držbu a vydržanie až novelizácie zák.č. 131/1982 Zb., t.j. do 01.04.1983 neupravoval. Až táto novela nanovo upravila ochranu držby v §§ 132a a 135a s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby z pred 01.04.1983 s tým, že tento čas sa neskončil skôr než 01.04.1984. Podľa tejto úpravy vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve nadobudol občan, ktorý mal nehnuteľnú vec nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, nakladal s ňou ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Ani podľa týchto ustanovení nie je preukázaná dobromyseľnosť držby na strane navrhovateľa z dôvodov, na ktoré správne poukazoval súd prvého stupňa. Okrem iného je opätovne prerušená dobromyseľnosť navrhovateľa náhradným dedičským konaním po Z. A. st., v rámci ktorého je prejednaný zbytok pôvodnej pozemnoknižnej parcely, ku ktorej sa určenia vlastníckeho práva navrhovateľ v konaní domáha s tým, že tohto dedičského konania sa zúčastnila aj matka navrhovateľa a akékoľvek jeho námietky o jej údajnom omyle v prejednávanej veci neobstoja. Pokiaľ mala za to, že z hľadiska svojho veku nie je spôsobilá chápať zmysel daného dedičského konania, nič jej nebránilo v tom, aby si zvolila zástupcu pre toto dedičské konanie, prípadne namietala postup notára. Pokiaľ sa dedičského konania riadne zúčastnila súhlasila s tým, že aj túto pozemnoknižnú parcelu opätovne dedí Štefan Sečík ml. potvrdila tým len nedostatok dobromyseľnosti na strane navrhovateľa. Nedostatok dobrej viery na strane navrhovateľa dokumentujú aj jeho ďalšie kroky pri rokovaniach s právnym predchodcom odporcu 1/ v roku 2009. Súd prvého stupňa správne v prejednávanej veci ustanovil znalca na stotožnenie pôvodnej pozemnoknižnej parcely, správne uzatvoril, že navrhovateľ nepreukázal všetky podmienky na to, aby mohol získať vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Následne keďže sa mu nepodarilo preukázať, že skutočne nadobudol vlastnícke právo vydržaním, nebolo potrebné ani určovať ďalej hranicu medzi parcelami aj za predpokladu, že táto by bola sporná a to z dôvodu, že sporná hranica prebieha medzi parcelami, ktoré sú vo vlastníctve odporcu 1/ a odporcu 2/, pričom navrhovateľ v takomto prípade nie je vecne aktívne legitimovaný a nemá naliehavý právny záujem na určenie priebehu hranice medzi pozemkami, ktoré mu vlastnícky nepatria. Preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh aj v tejto časti zamietol. Odvolací súd nezistil ani pochybenia na strane súdu prvého stupňa pri vyčíslení trov prvostupňového konania a preto aj v tejto časti bolo rozhodnutie ako vecne správne potvrdené. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi 1/ boli priznané trovy právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci, za písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 58,69 eur + režijný paušál 7,63 eur + 20% DPH, spolu 79,58 eur. K náhrade konania úspešného odporcu 1/ bol zaviazaný navrhovateľ, ktorý v rámci odvolacieho konania úspech vo veci nemal. O náhrade trov odvolacieho konania odporcu 2/ bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 a § 151 O.s.p., kedy odporca 2/ si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú a preto mu priznané neboli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .