Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/230/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3808206985 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3808206985.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: A. D., bytom B. E. K. XXX, o vymoženie 423,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/1024/2008-28 zo dňa 30. mája 2011 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 00228/08 zo dňa 04.02.2008. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti, že dňa 26.04.2007 bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená zmluva o úvere č. 3281892 /ďalej len „zmluva o úvere“/ a dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Mal za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a povinným- dlžníkom ako spotrebiteľom. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Z uvedeného mal súd za to, že veriteľ neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obch. zák., ale že k poskytnutiu peňažných prostriedkov došlo súčasne s uzavretím zmluvy, pričom podľa názoru súdu požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke podľa Obč. zák., i keď v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák. je bez právneho významu právna forma zmluvy Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytovania úverov (ďalej len „VPPÚ“) vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.. V čl.17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vo všeobecnosti poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, 54 Obč. zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere zo dňa 26.04.2007 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák, ktorá nespadá do ust. § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zároveň poukázal na dikciu ust. § 52 Obč. zák. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Znenie tohto ustanovenia bolo zmenené až novelou - zák.č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, t.j. po uzavretí zmluvy o úvere. Ďalej sa zaoberal postupom uzavretia daného právneho vzťahu s tým, že nesúhlasil s názorom súdu, že ide o zmluvu o pôžičke, pretože klient - dlžník požiada o poskytnutie úveru žiadosťou o úver a až následne sa uzatvorí zmluva o úvere, po podpise ktorej sa dlžníkovi vyplatia peňažné prostriedky. Mal za to, že predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorá nespadá do ust. § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej zmluve tak ako základná náležitosť nemusela byť dojednaná RPMN. Taktiež podotkol, že zmluvy o úvere, ktoré uzaviera s dlžníkmi nemôžu vzhľadom na svoj obsah zahŕňať všetky podmienky uvedené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Činnosť oprávneného tak nepatrí do pôsobnosti citovaného zákona. V zmluve o úvere bola pritom obsiahnutá tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského súdu alebo všeobecného súdu. Preto nie je správny záver súdu o tom, že sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru renomovanej advokátskej kancelárie, publikovaného v Justičnej revue (Magál, M. -Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, Justiční revue, 2008, č.4, str. 616 a nasl.) nevýhradná rozhodcovská doložka nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Zdôraznil, že následky výberu spôsobu riešenia sporu nerieši rozhodcovská doložka, ale príslušné procesné predpisy. Namietal taktiež, že v zmysle § 106 O.s.p. začatie rozhodcovského konania znamená prekážku litispedencie pre ďalšie žaloby v tej istej veci, a to aj v obrátenom procesnom postavení. Postavenie spotrebiteľa postupom oprávneného nebolo dotknuté, mal možnosť obrátiť sa na všeobecný súd skôr ako dodávateľ, resp. mal možnosť brániť sa v rozhodcovskom konaní. Prijatie argumentácie prvostupňového súdu by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je zámerom ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné podľa vnútroštátneho i európskeho práva. V zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez právneho podkladu, ale v danom prípade rozhodcovské konanie prebehlo na základe a v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Záverom namietal, že exekučný titul už súd preskúmaval pri vydaní poverenia pre exekútora a uznal ho za súladný so zákonom. Položil otázku, čo viedlo súd k zastaveniu exekúcie, keď počas jej trvania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 00228/08 zo dňa 04.02.2008. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa26.04.2007. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne upravil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.