Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoE/27/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811215331 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3811215331.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141 proti povinnému T. C., bytom B. XX/X, N., prechodne bytom W. XX/X, N., o vymoženie 581,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/2950/2011-10, zo dňa 20. septembra 2011, v senáte jednohlasne, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 07.04.2010, sp. zn. SR15840/09, ktorý priznal oprávnenému právo na peňažné plnenie na základe zmenky, ktorá slúžila na zabezpečenie pohľadávky oprávneného zo zmluvy o úvere zo dňa 09.12.2008. Právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák. Hodnotiac obsah zmluvy dospel k záveru, že medzi účastníkmi ide o zmluvu o pôžičke, pretože zo zmluvy vyplýva, že deň jej uzavretia je totožný s dňom prenechania peňažných prostriedkov povinnému. Veriteľ teda neposkytol peňažné prostriedky na základe požiadania dlžníka, ktorý záväzok predstavuje podstatnú časť zmluvy o úvere v zmysle § 497 ods. 1 Obch.zák. Súd zastával názor, že požiadanie dlžníka o čerpanie úveru má časovo nasledovať až po uzavretí zmluvy a časovo sa nekryje s momentom uzavretia zmluvy. Je teda nepochybné, že účastníci uzavreli zmluvu o pôžičke, i keď v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák. je bez právneho významu právna forma zmluvy. Konštatoval, že nebolo preukázané, že by povinný pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za spotrebiteľa. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda veriteľa. Bezpečným preukázaním účelu poskytnutia úveru nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s takýmto predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Na základe uvedeného dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej uviedol, že zmenkový vzťah medzi účastníkmi je akcesorický právny vzťah, ktorý zabezpečuje základný úverový právny vzťah založený medzi účastníkmi a nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže, a ktorý má zabezpečovať. Súd tak posúdil zmenkový vzťah medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľský vzťah s dôrazom na ochranu spotrebiteľa. Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne článku 18 „rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V čl.18 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo/2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira a rozsudok z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade Pannon GSM Zrt./Erzsébet Sustikine Győrfi C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky na to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, 54 Obč. zák., ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu oprávnený, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že v danej veci súd aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva bez toho, aby mal preukázané podmienky vzniku spotrebiteľského právneho vzťahu. Zdôraznil, že povinný je podnikateľom a úver mu bol poskytnutý za účelom podnikania, a teda nemôže byť spotrebiteľom v zmysle vnútroštátnej či európskej judikatúry. Ďalej dôvodil, že zmenkový právny vzťah je abstraktným právnym vzťahom a z uvedeného vyplýva, že jej platnosť nie je možné posudzovať z náležitosti platnosti právneho vzťahu, ktorý zmenka zabezpečuje. Zmenka je platnou v prípade, že obsahuje všetky náležitosti podľa § 1 a § 2 zák. č. 191/1950 Zb. V prípade blankozmenky je súd oprávnený posudzovať len to, či zmenka bola vypísaná v súlade s dohodou o vyplňovacom práve zmenky. Avšak považoval za nutné uviesť, že zmenkový úrok 0,25 % denne bol v blankozmenke už uvedený pri jej vystavení dlžníkom a tento úrok teda ani nebol predmetom vyplňovacieho práva. Skutočnosť, že zmenkový úrok nemá opodstatnenie v zmluve o úvere, je bez právnej relevancie, nakoľko jeho právny základ sa nachádza v zmenke samotnej ako samostatnom, t. j. od zmluvy o úvere odlišnom právnom titule. Vytýkal súdu, že síce poukazuje na existenciu zmenky a dohody o vyplňovacom práve zmenky, avšak na takto správne zistený skutkový stav vôbec neaplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. S poukazom na § 10 cit. zákona vyplýva, že vyplnená zmenka je platná aj v prípade, ak je vyplnená v rozpore s dohodou o vyplňovacom práve. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obdo V 43/2006, keď v rozhodcovskom konaní nebola vznesená námietka smerujúca proti použitiu zmenky povinným, preto súd nemal bez existencie tejto námietky dôvod zaoberať sa platnosťou zmenky a teda nemal dôvod zamietnuť poverenie pre súdneho exekútora. Namietal, že súd nemôže sám ex offo vzniesť námietku nedostatku dôvodu na použitie zmenky, pričom tento zmenkový vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. V rozhodcovskom konaní povinný takúto námietku nevzniesol, pričom o návrhu bol riadne upovedomený. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné: Oprávnený podal v danej veci návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 15840/09 zo dňa 07.04.2010. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmenky, vystavenej za účelom zabezpečenia pohľadávky oprávneného zo zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 09.12.2009. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex.por. ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex.por., zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Predmetná zmluva o úvere v spojení s VPPÚ, uzavretá medzi účastníkmi dňa 09.12.2009, na zabezpečenie ktorej bola vystavená zmenka, z ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie voči povinnému, je typizovanou spotrebiteľskou zmluvou. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností VPPÚ, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Na základe zmluvy o úvere oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti poskytol povinnému ako spotrebiteľovi úver v sume 331,94 eur. V zmluve sa síce uvádza, že peňažné prostriedky boli povinnému poskytnuté na výkon podnikania, avšak takýto účel poskytnutia peňažných prostriedkov nebol v konaní spoľahlivo preukázaný. S poukazom na interpretačné ust. § 54 Obč.zák. je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j., dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania je na oprávnenom /ako veriteľovi/. Oprávnený však okrem svojho subjektívneho tvrdenia nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1. Obč.zák, podľa ktorého je irelevantná právna forma zmluvy. Zároveň ide o spotrebiteľský úver, ktoré posúdenie nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ cit.zák. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedené stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že daná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v súlade s ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák., ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, a to i v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Pri výklade ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách je pritom potrebné vychádzať aj z prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, ktorá za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča ako vzor aj zmluvnú podmienku "neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane". V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil ako vecne správne. Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto uznesenie prijal jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .