Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6CoE/121/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812200085 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3812200085.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 44 703 015, právne zast. advokátskou kanceláriou Havel, Holásek & Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856 584 proti povinnému: N. Z., bytom B.-X., V. XXX/XX, o vymoženie istiny vo výške 1.173,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. februára 2012, č.k. 16Er/3/2012 - 26, v senáte jednohlasne, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Denisy Uhríkovej, exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Tomášikova 5/A o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 12.12.2011 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.173,59 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp.zn. II/2011-4639, vydaný jediným rozhodcom JUDr. Jozefom Humenským dňa 06.07.2011 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.11.2011 a vykonateľnosť dňa 01.12.2011. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal súd prvého stupňa za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 18. obchodných podmienok. Preskúmaním obchodných podmienok, konkrétne článku 18. obchodných podmienok, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bol spôsob riešenia sporu, aj voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je veriteľ (právny predchodca oprávneného), pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach zmluvy podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p. Uviedol, že platným právnym poriadkom nie je fixovaná neplatnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovské konanie reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1 a 3, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúce sa otázkou rovnocennosti rozhodcovského rozsudku a rozsudku všeobecného súdu. Uviedol, že súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky vychádzal najmä zo smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že k posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v danom konkrétnom prípade nemožno dôjsť eurokonformným výkladom. Zo strany Slovenskej republiky došlo k nesprávnemu prekladu predmetnej časti smernice. Korektným prekladom možno jednoznačne vyvodiť, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie rozhodne nie je arbitrážou, o ktorej hovorí smernica. V zmysle smernice nie je možné klasifikovať predmetnú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú (nekalú). Rozhodcovskú doložku v danom prípade je možné posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmyslom neprijateľnej podmienky je skutočnosť, že jej dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Slovenská právna úprava však výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, preto mal súd prvého stupňa hlbšie skúmať a porovnať postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní a v klasickom súdnom konaní. Táto argumentácia však v odôvodnení absentuje. V odvolaní oprávnený ďalej poukázal na rozsiahlu judikatúru ESD. Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v štádiu exekučného konania skúmať, či právoplatný a vykonateľný rozsudok súdu alebo rozsudok rozhodcovského orgánu, je inak vecne správny. Vnútroštátna právna úprava plne korešponduje s požiadavkou stability práva a právnych vzťahov. Vo všetkých rozhodnutiach Európsky súdny dvor zdôraznil potrebu rešpektovať zásadu rovnocennosti, ktorej porušenie by znamenalo neprípustný rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom. Poukázal aj na právnu úpravu inštitútu zastavenia exekúcie v zákone o rozhodcovskom konaní a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 zo dňa 18.01.2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, kde sa najvyšší súd zaoberal otázkou rovnocennosti, skúmania právomoci orgánu, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal a vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov. Dospel k záveru, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Záverom uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka nie je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou ESD, právnym poriadkom Slovenskej republiky a s dobrými mravmi. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora alebo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. O odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň považuje za potrebné dodať: Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku 6 smernice Rady 93/13/ EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom v posudzovanej veci, z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o kontokorentnom úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi účastníkmi konania bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva uzatvorená dňa 18.02.2005 vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovení § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, upravenú v článku 18 Všeobecných obchodných podmienok, správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom v rozhodnom období. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvorili súčasť zmluvy a ktoré predkladal právny predchodca oprávneného povinnému vopred pripravené na formulári, neboli individuálne dojednané a obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Dlžník ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu, a tým úver aj so všetkými podmienkami prijme alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. Zo znenia samotnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v ustanoveniach všeobecných obchodných podmienok. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ stratil právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd uvádza, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do článku 18 všeobecných obchodných podmienok, ktoré pripravil veriteľ a používal vo viacerých prípadoch pre neurčitý počet klientov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv, resp. obchodných podmienok také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného. Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .