Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoE/96/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812201218 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3812201218.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Czech, a.s., Praha 1, Jindřišská 24/941, Česká republika IČO: 61 860 069, s adresou na doručovanie písomností N., R. U. K. XXXX, F. W., proti povinnému: K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., M. H. XXX/X, pre vymoženie 30.567,- Kč s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 16Ercud/2/2012-08, zo dňa 29. februára 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora K.. X.. X. C., N.., so sídlom v R. K. R. C., Q. X, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 19.02.2011 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to rozhodcovského nálezu vydaného rozhodcom K.. K. Q. pod sp. zn. č.j. La XXXX/XX-XX zo dňa 10.11.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 04.01.2010 a vykonateľnosť 08.01.2010. Predmetom exekúcie podľa návrhu oprávneného je vymoženie istiny 30.567,- Kč s príslušenstvom. Posudzujúc žiadosť o udelenie poverenia, návrh oprávneného a pripojený exekučný titul, dospel súd k záveru, že poverenie nie je možné udeliť a žiadosť súdneho exekútora je nutné zamietnuť. Oprávnený je právnickou osobou iného štátu - ČR a predložený exekučný titul je tzv. cudzím rozhodnutím /rozhodčí nález č.j. La XXXX/XX-XX zo dňa 10.11.2010/. Česká republika a Slovenská republika sú členské štáty Európskej únie a pripojený exekučný titul bol vydaný po vstupe oboch členských štátov do Európskej únie. Nariadenie Rady /ES/ č. 44/2001 z 22.12. 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa s poukazom na predmet úpravy uvedený v kapitole I. v článku 1 odst. 2 písm. d/ nevzťahuje na rozhodcovské konanie. ČR a SR sú viazané Dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí z 10.06. 1958, ktorý pre Československú republiku nadobudol účinnosť 10.10.1959 a tento dohovor je záväzný aj pre ČR. Ide o špeciálnu úpravu medzinárodného práva procesného, ktorá osobitne upravuje konanie o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ktoré zahŕňajú nielen rozhodnutia vydané rozhodcami ustanovenými na každý jednotlivý prípad, ale aj rozhodnutia vydané stálymi rozhodcovskými orgánmi, ktorým sa strany podrobili /čl. 1 odst. 2 dohovoru/. V uvedenej veci sa uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia vydaného v Českej republike a jeho výkon spravuje bilaterálnou Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach č. 193/1993 Z.z. (Zmluva medzi SR a ČR), preto návrh na uznanie rozhodcovského nálezu a na vykonanie exekúcie skúmal prednostne v súlade s čl. 24 ods.3 Zmluvy medzi SR a ČR, teda či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský nález vydaný v Českej republike spĺňa podmienky uvedené v čl. 22 a 23 uvedenej zmluvy na uznanie rozhodnutia na území Slovenskej republiky a je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský nález splnil formálne náležitosti uznania v zmysle čl. 23 písm. a), rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné. Súd ďalej skúmal v súlade s čl. 23 písm. e) zmluvy súlad exekučného titulu - rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, prípadne či cudzí rozhodcovský rozsudok, ktorého uznanie sa žiada na území Slovenskej republiky neobchádza kogentné predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky. Teda, ak by uznanie alebo výkon rozhodnutia vydaného v Českej republike neprijateľným spôsobom zjavne porušoval právny poriadok Slovenskej republiky alebo by bola dotknutá nejaká základná zásada právneho poriadku Slovenskej republiky. Z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského nálezu vydaného v Českej republike súd zistil, že dňa 14.12.2005 uzatvoril oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX. Súd v prvom rade skúmal samotnú ,,Smlouvu o revolvingovém úveřu" zo dňa 14.12.2005, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Preto mal súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi, teda Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 1 ods.2 zákona č.129/2010 Z.z. Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 18.2 Zmluvných dojednaní, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne článku 18 označeného ako „Rozhodčí doložka" - rozhodcovská doložka, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v bode 18.1 bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere povinná strana vôbec pristúpila. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky upravenej v čl. 18. zmluvných dojednaní. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Ďalej okresný súd uviedol, že prihliada pri rozhodovaní o uznaní uvedeného rozhodcovského nálezu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade od „možnosti" výberu riešenia sporu, cez jej vopred pripravené znenie, jednostranný výber rozhodcu, ako aj náhradného rozhodcu, až po v nej upravené postupy, ktorými sa strany v rozhodcovskom konaní mali riadiť, považuje súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky z pohľadu vnútroštátnej úpravy, hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), bola kvalifikovaná ako nekalá. Preto okresný súd v súlade s § 44 ods.1,2 Exekučného poriadku a čl. 22 písm. c), 23 a 24 písm. c) Zmluvy medzi SR a ČR s poukazom na jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky a teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať a obchádzanie kogentných predpisy nášho právneho poriadku, ktorými sú aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi zákona č. 150/ 2004 Z.z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie, tým aj Slovenskej republiky, a preto rozhodcovský nález vydaný v Českej republike neuznal na území Slovenskej republiky a žiadosť exekútora o vydanie poverenia zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že udelí súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Uviedol, že povinný mal pred uzavretím zmluvy dostatok času, aby sa oboznámil s jeho znením. Svojím podpisom potvrdil, že súhlasí so zmluvnými dojednaniami k úverovej zmluve. V okamihu uzavretia zmluvy o úvere povinný proti rozhodcovskej doložke nenamietal a naopak, poskytnutý úver prijal a zaviazal sa ho splatiť v plnej výške. Ďalej oprávnený konštatoval, že dlžník má rovnaké možnosti bránenia svojich práv v rozhodcovskom konaní ako v súdnom konaní. Zvolenie alternatívneho riešenia sporu v podobe dojednania o rozhodcovskej doložke nie je narušením rovnosti medzi zmluvnými stranami. Žiadny zákon nedáva právomoc skúmať rozhodcovskú doložku súdom nariaďujúcim exekúciu. V prípade, že rozhodcovská doložka je súčasťou formulárovej zmluvy, je potrebné pripomenúť, že žiadny právny predpis nevylučuje ani neobsahuje žiadny výslovný zákaz, podľa ktorého by rozhodcovská doložka nemohla byť obsiahnutá vo formulárovej zmluve. Podľa názoru oprávneného je v rámci exekučného konania súd viazaný právnym a skutkovým posúdením veci v exekučnom titule. Súd preto nepreskúmava jeho správnosť po stránke skutkovej ani právnej, ale skúma, či je vykonateľný a formálne správny. Opačný postup by bol porušením zásady ne bis in idem ako jednej zo základných zásad procesného práva vôbec. V danej veci je oprávnený toho názoru, že na vec dopadajú ustanovenia Newyorského dohovoru a Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom ustanovenia medzinárodných zmlúv majú prednosť pred národným právnym poriadkom. Oprávnený je presvedčený, že k návrhu na vykonanie exekúcie priložil požadované dokumenty a že splnil všetky formálne náležitosti, vyžadované zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj Newyorským dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí. Preto sa domnieva, že poverenie k vykonaniu exekúcie by malo byť exekútorovi udelené a nie je možné vykonávať hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nárok, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, čo akceptuje aj odvolateľ. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a) b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/ EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na zmluvných ustanoveniach, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa, sa považujú za protiprávne, nie sú pre spotrebiteľa záväzné, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Aj v prejednávanej veci okresný súd opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka (čl. 18 - zmluvných podmienok) sa z dôvodov, na ktoré poukázal okresný súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Je potrebné poukázať na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva, podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak právo v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Okresný súd preto vyvodil správny právny záver o tom, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa prieči dobrým mravom. V postupe okresného súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu. Keďže rozhodcovská doložka dojednaná v zmluve medzi oprávneným a povinným bola vyhodnotená ako absolútne neplatná, čím rozhodcovský rozsudok (rozhodčí nález) nie je spôsobilým exekučným titulom, odvolací súd nevyhodnocoval splnenie požiadavky, aby pre potreby uznania cudzieho rozhodcovského rozsudku bol pripojený aj úradný preklad príslušných listín do slovenského jazyka, za účelom naplnenia podmienok podľa ust. § 47 zák. č. 244/2002 Z.z. pre rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 49 cit. zákona, keďže v tomto smere by rozhodovanie súdu bolo nadbytočné. Krajský súd preto uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .