Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16CoE/254/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606208401 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4606208401.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, pr. zastúpeného: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: H. P., bytom J., H. L. XXX, o vymoženie 661,22 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 10. augusta 2011, č.k. 4Er/781/2008-20, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 1480/06 zo dňa 12.05.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdom udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Pavlovi Šajánkovi dňa 06.09.2006. Poukázal na to, že využil oprávnenie, ktoré mu dáva § 58 ods. 1 Ex.por. a preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov na zastavenie exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR z 9.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Súd pri opätovnom preskúmaní veci vzal do úvahy i rozhodovaciu činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Systém ochrany spotrebiteľa bol zavedený do práva Európskych spoločenstiev smernicou 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98). Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ bol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudok zo dňa 26.10.2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05). Citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami § 52 a nasl. Obč.zák. Z vykonaného dokazovania zistil, že záväzkovo-právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi nimi dňa 30.11.2005. Ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, je uzatvorená medzi veriteľom - dodávateľom, ktorý koná v rámci predmetu svojho podnikania a dlžníkom - spotrebiteľom, ktorý pri uzavretí nekonal v rámci predmetu svojho podnikania. Irelevantná je pritom tá skutočnosť, že zmluva je uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou môže byť akákoľvek zmluva, a to bez ohľadu na jej právnu formu. Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný na podklade spotrebiteľskej zmluvy, musí byť exekučný súd obzvlášť obozretný a musí venovať pozornosť zvýšenej miere ochrany spotrebiteľa. Spotrebiteľ neprestáva byť spotrebiteľom a neprestáva požívať zvýšenú mieru ochrany v právnych vzťahoch s dodávateľom ani v exekučnom konaní. V zmysle § 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní má exekučný súd povinnosť skúmať, či ide o vec, ktorá je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade kladného zistenia je potom exekučný súd povinný exekúciu zastaviť. V danej veci súd konštatoval, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore s dobrými mravmi, pretože nepriznal žalovanému (povinnému) postavenie a ochranu, ktorá mu prináležala pre jeho postavenie spotrebiteľa v právnom vzťahu s žalobcom, neskúmal primeranosť zmluvných podmienok zmluvy o úvere, ich nekalú povahu alebo súlad s dobrými mravmi. Dobré mravy nie sú všeobecne definované. Negatívnu definíciu dobrých mravov, ktorú možno aplikovať aj na posudzovaný právny vzťah, možno nájsť v § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa: konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Skutočnosť, že nekalé zmluvné podmienky nemajú zaväzovať spotrebiteľov ako slabšiu stranu v právnom vzťahu vyplýva nielen zo zákona, ale súd ju považuje za súčasť hodnotového poriadku spoločnosti, a teda ak má byť spotrebiteľ viazaný neprijateľnou zmluvnou podmienkou, bolo by to nielen v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné (§ 53 ods. 5 Obč.zák.). Za neprijateľnú podmienku súd považoval predovšetkým samotnú rozhodcovskú doložku. Návrh na začatie rozhodcovského konania podáva v zásade bezvýnimočne veriteľ. Veriteľ si vo všeobecných podmienkach v typovej zmluve určil arbitrážny súd, ktorý prípadný spor bude rozhodovať. Tento má sídlo v mieste sídla veriteľa (Bratislava). Podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd veriteľ znemožní dlžníkovi brániť sa proti jeho nárokom na všeobecnom súde v mieste jeho bydliska (§ 85 ods. 1, § 87 písm. f) O.s.p.). Rozhodovanie sporu medzi účastníkmi rozhodcovským súdom vybratým výlučne veriteľom, sídliacim v mieste sídla veriteľa, podľa názoru súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech dlžníka - povinného. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Je treba brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Zmluvná podmienka v štandardnej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z uvedených dôvodov súd exekúciu v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu s dobrými mravmi a so zákonom. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom. Uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o úvere boli v zmysle Obč. zák. spotrebiteľskými zmluvami len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Znenie ust. § 52 Obč. zák. bolo doplnené až novelou, účinnou od 01.01.2008, t.j. po uzavretí zmluvy o úvere. Zmluvu o úvere uzavretú s povinným nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože úvery poskytuje podľa § 497 a nasl. Obch. zák., ktorý zmluvný vzťah predstavuje tzv. absolútny obchod. Zmluvy o úveroch, ktoré poskytuje oprávnený, nemôžu z hľadiska ich obsahu obsahovať všetky údaje, stanovené § 4 ods. 2 zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom činnosť oprávneného do pôsobnosti tohto zákona nepatrí. Ďalej namietal, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že v zmluve o úvere obsiahnutá rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, keďže predmetná doložka umožňuje obom stranám riešiť spory zo zmluvy buď pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. V závislosti od druhu podanej žaloby tak do úvahy prichádzalo buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom, a preto sa nemožno stotožniť so závermi súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. V danej veci ide o tzv nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá nevyžaduje od povinného, aby spory riešil len v rozhodcovskom konaní, pričom i podľa odbornej literatúry (Magál, M. - Kubina, P.: rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008 č. 4, str. 616 a nasl.) nevýhradná rozhodcovská doložka nebude dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, pričom takýto úmysel zákonodarcu z § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. nevyplýva. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné aj podľa európskeho práva, pričom v zmysle citovanej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, t.j. rozhodcovské konania ad hoc bez príslušného právneho podkladu. Poukázal na to, že rozhodcovské konanie prebehlo v písomnej forme a obe strany mali rovnaký priestor na vyjadrenie sa. Povinný bol počas rozhodcovského konania úplne nečinný, nezaslal rozhodcovskému súdu ani žalobnú odpoveď. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa správne uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné. Odvolací súd na základe uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.