Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13CoE/78/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607200590 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4607200590.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne vo veci exekučného konania oprávneného: Pohotovosť, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. C. C., advokátom so sídlom v J., G. XX, proti povinnému: O. C., bytom G., Y. XXXX/XX, pre vymoženie sumy 93,14 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 20. septembra 2011, č.k. 4Er/2018/2008-73, takto r o z h o d o l : Krajský súd p o t v r d z u j e uznesenie Okresného súdu Partizánske zo dňa 20. septembra 2011, č.k. 4Er/2018/2008-73. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. V odôvodnení uvádza, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 05.01.2007 domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 93,14 Eur s prísl., na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č.k. SR 2614/06 zo dňa 21.07.2006. Vychádzal z právneho názoru v uznesení Ústavného súdu SR z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu. V súvislosti s uvedeným, prvostupňový súd opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a dospel k záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Podľa § 45 ods. 2 ZRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Súd poukázal na článok 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorú je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Zároveň uviedol, že podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenie, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Okresný súd sa ďalej zaoberal § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), r), 5, 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Okresný súd konštatoval, že systém ochrany spotrebiteľa zavedený do práva Európskych spoločenstiev Smernicou 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, pričom táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. V nadväznosti na spomenuté poukázal na rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98. Ďalej sa okresný súd zaoberal možnosťou súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve v súvislosti s článkami 6 a 7 smernice, nakoľko ide o nevyhnutnú možnosť, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana. Tu poukázal okresný súd na rozsudok zo dňa 26.10.2006 vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-168/05. Prvostupňový súd uviedol, že oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy spotrebiteľskej a ktorej súčasťou sú aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Konštatoval, že táto doložka nebola osobitne dojednaná a dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných podmienok a teda, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Okresný súd bral zreteľ aj na ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Zároveň poznamenal, že ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, ide len o možnosť iluzórnu, pretože trvá len do podania návrhu na začatie arbitrážneho konania. Súčasne z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Súd skonštatoval, že rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom považuje za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil v zmysle ust. 221 O.s.p.. Uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. To znamená, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže Smernica Rady 93/13/EHS implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Ďalej mal oprávnený za to, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko táto vznikla podľa Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na to, že znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo od 01.01.2008 rozšírené aj o zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené, ale keďže predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 08.03.2006, nemožno na ňu použiť uvedenú právnu úpravu. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Aj podľa odbornej literatúry (Magál, M. - Kubina, P.: rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008 č. 4, str. 616 a nasl.) rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Prijatie argumentácie okresného súdu by znamenalo úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, čo však nie je zámerom ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený objasňuje a zdôrazňuje povahu Smernice Rady č. 93/13/EHS ako prameňa komunitárneho práva tak, že uvedená smernica v zásade nemá priamy účinok na území členského štátu. Priamy účinok je prípustný len vo výnimočných prípadoch, a to vo vertikálnej podobe, t.j. vo vzťahu jednotlivec vs. štát. V horizontálnej podobe, t.j. jednotlivec vs. jednotlivec je však, podľa názoru oprávneného, priamy účinok smernice kategoricky vylúčený. Oprávnený má za to, že je úplne nepochybné, že alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Na záver oprávnený poukázal na to, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom okresný súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný a následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili. Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne a preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. treba potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené, v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné: Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č.k. SR 2614/06 zo dňa 21.07.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. 3600273, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 08.03.2006. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 Smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 08.03.2006 je štandardnou formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (08.03.2006) právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade Zmluva o úvere zo dňa 08.03.2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) cit. zákona. Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil ako vecne správne. Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto uznesenie prijal jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .