Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23CoE/218/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607201518 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4607201518.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Obvodný úrad Prievidza, Odbor odvetvových činností a vnútornej prevádzky, so sídlom Medzibriežková 2, Prievidza, proti povinnému: H. C., bytom V. W. XXX/XX, I., o vymoženie 33,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske, č.k. 4Er/1867/2008-28 zo dňa 23. marca 2012 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zastavení exekúcie, ako aj v časti výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Ex.por., nakoľko z exekučného spisu zistil, že podľa záveru poverenej súdnej exekútorky povinný nemá majetok postačujúci aspoň na úhradu trov exekúcie. So súdom prvého stupňa doplneného dokazovania vyplýva, že povinný ani v súčasnosti nie je evidovaný ako zamestnanec. Je vlastníkom motorových vozidiel Renault a Ford, a to od 21.07.2004, resp. 10.11.2004, avšak obe vozidlá sú blokované v piatich predchádzajúcich exekučných konaniach. Z výpisu zo živnostenského registra vyplýva, že povinný bol do 31.01.2012 podnikateľom, ku dňu 31.01.2012 podnikateľskú činnosť ukončil. Daňový úrad Trenčín súdu oznámil, že povinný nemal registrovaný účet. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že povinný je dlhodobo bez pracovného pomeru. V priebehu vykonávania exekúcie bol síce istý čas samostatne zárobkovo činnou osobou, avšak nemal registrovaný žiaden účet používaný na podnikanie. Nevlastní žiaden nehnuteľný majetok. Má síce ako vlastník evidované dve motorové vozidlá, avšak obe sú uvedené do evidencie v roku 2004 a obe sú blokované piatimi súdnymi exekútormi v piatich predchádzajúcich exekučných konaniach, preto nie je predpoklad, že by ich speňažením mohol byť uspokojený nárok oprávneného. Povinný nie je ani majiteľom bankového účtu, a to od začatia exekúcie až doteraz. Súdna exekútorka ani pri viacerých osobných návštevách v mieste bydliska povinného nezistila žiaden nehnuteľný alebo hnuteľný majetok postihnuteľný exekúciou. Keďže povinný nemá majetok, ktorý by bol postihnuteľný exekúciou a ide o dlhodobý stav (od roku 2007 doteraz), súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie je predpoklad, že bude pohľadávka oprávneného uspokojená. Z majetku povinného nie je možné uspokojiť ani len pohľadávku súdnej exekútorky na trovy exekúcie. Preto je namieste exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Ex.por. zastaviť. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 196, § 200 ods. 1, § 203 ods. 2 Ex.por., ako aj vyhl. č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. Súdnej exekútorke priznal časovú odmenu za výkon exekučnej činnosti podľa § 14 ods. 2 cit. vyhl. vo výške 13,28 eur za 2 začaté hodiny exekučnej činnosti á 6,64 eur (za prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie, jeho prekontrolovanie a zaevidovanie, vyhotovenie žiadosti o udelenie poverenia a založenie spisu 60 min., spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie, zaevidovanie údajov o účastníkoch konania do elektronickej databázy, zaevidovanie údajov o exekučnom titule a o poverení súdu 60 min.), paušálnu odmenu podľa § 14 ods. 3 cit. vyhl. vo výške 29,88 eur za 9 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 eur (za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, zisťovanie platiteľa mzdy povinného prostredníctvom sociálnej poisťovne, zisťovanie majetku povinného prostredníctvom katastra nehnuteľností, ďalšie zisťovanie majetku povinného - osobne v mieste bydliska povinného dňa 20.05.2007, prostredníctvom zisťovania podnikateľských aktivít povinného v obchodnom registri a živnostenskom registri, zisťovanie majetku na účte v banke dňa 18.06.2007 a zisťovanie príjmu zo zamestnania dňa 21.07.2007 pri osobných návštevách v mieste bydliska povinného) a hotové výdavky vo výške 14,63 eur (za 4 x poštové á 1,60 eur a cestovné v sume 8,23 eur, ako súčin vzdialenosti pracovnej cesty a základnej náhrady za jeden kilometer podľa opatrenia MPSVaR č. 260/2004 Z.z. zo dňa 08.04.2004; keďže sa pracovná cesta týkala 2 exekučných konaní, priznal náhradu vo výške jednej polovice tohto súčinu). Priznal jej aj náhradu za stratu času podľa § 23 ods. 2 cit. vyhl. za 4 začaté polhodiny vynaložené na exekučnú činnosť po 0,66 eur v sume 2,64 eur. Súd prvého stupňa pri určení rozsahu náhrady za stratu času prihliadal na to, že náhradu hotových výdavkov priznal len za jednu pracovnú cestu, ktorú považoval za účelnú a tiež na to, že pri tejto pracovnej ceste sa vykonávali úkony v dvoch exekučných veciach. Súdnej exekútorke ako platiteľke dane z pridanej hodnoty priznal aj 20 % DPH vo výške 12,09 eur (z časovej odmeny 13,28 eur + paušálnej odmeny 29,88 eur + náhrady hotových výdavkov 14,63 eur + náhrady za stratu času 2,64 eur). Súd prvého stupňa tak súdnej exekútorke priznal trovy exekúcie v celkovej výške 72,52 eur, na náhradu ktorých zaviazal oprávneného, lebo exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného. Proti tomuto uzneseniu podal včas v celom rozsahu odvolanie oprávnený z dôvodov uvedených v § 221 ods. 1 písm. c/, f/, h/ a i/. Mal za to, že súd prvého stupňa oprávnenému vôbec neoznámil začatie konania vo veci zastavenia exekúcie a ani vo veci uloženia povinnosti oprávnenému zaplatiť trovy exekúcie súdnej exekútorke Bc. Viere Hurtišovej. Takýmto postupom sa oprávnenému odňala možnosť konať pred súdom a uplatňovať si práva účastníka konania. Exekútorka a následne ani súd prvého stupňa neoboznámil oprávneného s obsahom podnetu, ktorý tvoril podklad na uznesenie, teda na uloženie povinnosti oprávnenému. Trovy exekúcie objektívne nemohli vzniknúť exekútorke Bc. Viere Hurtišovej, keďže exekučné úkony v roku 2007, ktoré si uplatnila spadajú do obdobia, kedy mala výkon exekučnej činnosti pozastavený. V uznesení vôbec nie je uvedené, kedy začal súd prvého stupňa konanie a ani z akého dátumu je podnet Bc. Viery Hurtišovej a kedy bol súdu doručený. V odôvodnení nie je dokonca jednoznačne uvedené, či súd prvého stupňa začal konanie na návrh exekútorky na zastavenie exekúcie zo dňa 15.10.2011, za ktorý jej priznal náhradu alebo na základe podnetu exekútorky z neuvedeného dňa. Súd prvého stupňa nemôže bez akýchkoľvek dôkazov a bez poznania majetkových pomerov (príjmov) povinného v uplynulom 4-ročnom období konštatovať dlhodobý stav. Naopak bolo preukázané, že povinný v tomto období podnikal. Exekučná činnosť prebiehala za účelom zistenia majetku povinného len necelé 2 mesiace v roku 2007 a posledný úkon (osobné šetrenie u povinného) exekútorka vykonala už dňa 21.07.2007. Teda vyše 4 roky pred vydaním rozhodnutia súdu sa nemajetnosť povinného neskúmala. Súd prvého stupňa v tejto veci nevykonal úplné dokazovanie o skutočných a aktuálnych majetkových pomeroch povinného a okrem oprávneného si nevyžiadal k tejto veci dokonca ani stanovisko od povinného, ktorý mohol súdu poskytnúť relevantné dôkazy. Nemôže v roku 2012 tvrdiť, že povinný je nemajetný, len z toho dôvodu, že bol nemajetný v roku 2007 a v marci 2012, pričom mal minimálne preukázané, že povinný bol do konca januára 2012 podnikateľom. Okrem toho nepreukázal, že povinný nie je zo zdravotných dôvodov schopný naďalej podnikať alebo sa zamestnať. Takisto neskúmal, a teda ani nepreukázal, že v čase pred rozhodnutím o zastavení exekúcie mohol povinný mať rôzne občasné príjmy a mohol nadobudnúť majetok dostačujúci nielen na trovy exekúcie. V tomto prípade išlo o mladého práceschopného muža a súd prvého stupňa mohol dôvodne predpokladať, že sa jeho majetkové pomery môžu zlepšiť. Z podnetu exekútorky a na základe jej prísľubu, že bude pre oprávneného vymáhať pohľadávky v rámci exekučného konania bez nároku na odmenu a náhrady trov konania, bola dňa 27.10.2006 uzatvorená medzi oprávneným a exekútorkou Rámcová zmluva o spolupráci pri vykonávaní exekúcií pre Obvodný úrad v Prievidzi. Neskôr bola dňa 02.01.2008 uzatvorená medzi oprávneným a exekútorkou Rámcová zmluva o spolupráci pri vykonávaní exekúcií pre Obvodný úrad v Prievidzi. Obsahom oboch zmlúv bola okrem iného aj dohoda, že v prípade nevymoženia pohľadávky v celom rozsahu, trovy exekúcie znáša exekútorka. Exekútorka sa v rámcových zmluvách zaviazala, že v prípade zistenia, že povinný nevlastní žiaden majetok, nepracuje a nie je predpoklad, že bude pohľadávka oprávneného vymožená, po uplynutí dvoch rokov, zašle oprávnenému o tomto informáciu a požiada o súhlas k podaniu návrhu na zastavenie exekučného konania z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Takúto informáciu ani žiadosť, vo vzťahu k povinnému, v tomto prípade nepodala. Rovnakú rámcovú zmluvu o spolupráci pri vykonávaní exekúcií má oprávnený uzatvorenú aj s inou exekútorkou a tá si v súlade so zmluvou nikdy trovy exekučného konania od oprávneného neuplatnila. Podľa názoru oprávneného, právo na výkon exekúcie pohľadávky bolo prekludované a exekučné konanie malo byť zastavené z tohto titulu. V tomto prípade mala exekútorka dať podnet a následne mal súd prvého stupňa rozhodnúť o zastavení exekúcie z úradnej povinnosti z tohto dôvodu, ktorý predchádzal dôvodu údajnej nemajetnosti povinného. Rovnako potom nesprávne aplikoval § 203 ods. 2 Ex.por., pričom do úvahy by pripadal § 203 ods. 1 Ex.por. V tomto prípade však oprávnený nemá procesné zavinenie na zastavení exekúcie z dôvodu straty účinnosti exekučného titulu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie. Oprávnený postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdnej exekútorky v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do straty jeho účinnosti v priebehu konania, nemohol ovplyvniť. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu. Súdna exekútorka sa k odvolaniu oprávneného vyjadrila tak, že nemá pozastavenú činnosť. Uviedla, že dnešným dňom aj Okresný súd Prievidza aj ostatné súdy vydávajú všetky rozhodnutia, kde jej priznávajú právo podať návrhy alebo iné úkony a zaväzujú oprávnených na zaplatenie trov konania vo veciach, kde je nevymožiteľná pohľadávka, takže skutočne nevie, o čo opiera oprávnený svoje tvrdenie, že aj na iných súdoch a v iných rozhodnutiach sa konštatuje, že má pozastavenú činnosť. Súd prvého stupňa bezdôvodne neuložil úhradu trov - má právo aj sám bez návrhu súdnej exekútorky vydať uznesenie o zastavení konania, ak sú splnené podmienky podľa § 57 a v tomto prípade, nakoľko povinný je nemajetný, podmienky sú splnené. Na základe názoru ministerstva spravodlivosti uvedeného v dôvodovej správe návrhu na novelizáciu zákona a aj základných ústavných zásad - súdna exekútorka je osoba štátom určená a splnomocnená na výkon exekučnej činnosti, avšak toto nemôže znamenať, že na výkon tejto činnosti, ktorou exekútor plní úlohy štátu, má exekútor používať svoj majetok. Prezentovaný názor právneho oddelenia p. N., že v zmluve sa súdna exekútorka zaviazala vykonávať exekučné konania bez nároku na odmenu - paušálnu za jednotlivé vykonané úkony je v rozpore s Ústavou SR - zákaz nútenej práce - práca by bola vykonaná bez mzdy za vykonanú prácu, a to by znamenalo návrat k núteným prácam a porušenie tejto zásady. Uvedeným nátlakovým konaním právneho oddelenia je porušované ústavné právo čl. 20 - každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, nakoľko súdna exekútorka musí hradiť všetky úkony so svojho zisku. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 1 dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť účastníkovi, ktorému to priamo priznáva (v tomto prípade sa súdna exekútorka považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jej nároku na náhradu trov konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konania pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon. Súdna exekútorka uviedla, že si nevšimla pri uzatváraní zmluvy čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 2, ale aj napriek tomu z právnej teórie platí, že zmluva, v časti v ktorej odporuje zákonu, je absolútne neplatná Trovami exekúcie sú podľa § 200 Ex.por. odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Súdna exekútorka má v zmysle zmluvy (v zmluve je, že - čl. 6 práva a povinnosti oprávneného a exekútora ustanovené v Ex.por. nie sú touto zmluvou dotknuté) nárok na odmenu exekútora, paušálnou sumou najmenej 33,19 eur (§ 14 ods. 2 cit. vyhl.) a paušálnou sumou za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti - 3,32 eur (získanie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie). Nakoľko v Ex.por. je jasne kogentnými ustanoveniami stanovená podmienka, že v prípade, ak povinný je nemajetný a procesne zavinil oprávnený, že pohľadávka nie je vymožená, platí trovy exekúcie oprávnený, majú zákonné ustanovenia prednosť pred zmluvou. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné vo výroku o zastavení exekúcie, ako aj vo výroku o trovách exekúcie, ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Ex.por., exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Podľa § 58 ods. 1 Ex.por., exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Z obsahu spisu, ako aj priloženého spisu súdnej exekútorky, mal odvolací súd za preukázané, že povinný je nemajetný, pohľadávka je nevymožiteľná a boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 58 ods. 1 Ex.por. V odvolaní oprávnený nepredložil žiadny dôkaz o tom, že povinný má majetok, na základe čoho by pohľadávka bola vymožiteľná. Exekútorka je navyše povinná v každom štádiu skúmať, či sa nevyskytli dôvody neprípustnosti exekúcie a ak dôjde k záveru, že takýto dôvod existuje, bez ďalšieho predloží vec exekučnému súdu na zastavenie exekúcie. V danom prípade sa preto súhlas oprávneného nevyžaduje. Zo spisu vyplýva, že súdna exekútorka náležite preskúmala majetkové pomery povinného. Podľa § 196 Ex.por. účinného v čase začatia exekučného konania, za výkon exekučnej činnosti, podľa tohto zákona, patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. Podľa § 197 ods. 1 Ex.por. účinného v čase začatia exekučného konania, náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa § 203 ods. 2 veta prvá Ex.por., ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Súdna exekútorka má nárok na náhradu trov exekúcie potrebných na účelné vymáhanie nároku oprávneného. Tento nárok pozostáva z odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, t.j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesný poriadkoch. Do pojmu majetok, patria veci, práva a pohľadávky. Odvolací súd preto považuje náhradu trov konania, ktorá patrí súdnej exekútorke po zastavení súdnej exekúcie, za majetok, ktorý sa nadobúda právoplatným výrokom všeobecného súdu o jeho priznaní. Tento nárok požíva v celom rozsahu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, pretože náhrada trov konania je nesporne pohľadávka účastníka konania voči inému účastníkovi konania, ktorá je dokonca nútene vymožiteľná, ako každý peňažný nárok. Pohľadávka na náhradu trov konania musí byť účastníkovi priznaná v celom zákonom upravenom rozsahu. Potrebné je venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdna exekútorka považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jej nároku na náhradu trov konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným (exekučným) súdom. S poukazom na vyššie uvedené, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené v jeho výrokovej časti. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.