Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6CoE/48/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607208064 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4607208064.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnej: Q. I., bytom J. G. G. XXX, o vymoženie 768,77 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 22. novembra 2011, č.k. 3Er/2069/2008 - 18, jednohlasne v senáte, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 11.06.2007 domáhal proti povinnej vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 768,77 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 1135/07 zo dňa 12.03.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdom udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému dňa 17.07.2007. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade zmluvy o úvere. Z obchodného registra vyplýva, že oprávnený je podnikateľ, predmetom činnosti ktorého je okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvorila s povinnou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Z listinných dôkazov nevyplýva, že by bola povinná podnikateľom, resp. že by zmluvu o úvere uzatvoril v rámci predmetu svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa preto v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prebratie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa posúdil zmluvu o úvere ako štandardnú (adhéznu, typovú) spotrebiteľskú zmluvu. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou zakotvenou v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Je treba brať na zreteľ ustanovenie § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytuje spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto možnosť je len iluzórna, pretože trvá len do podania návrhu na začatie rozhodcovského konania. Z rozhodovacej praxe exekučného súdu je zrejmé, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne (rozhodcovský súd má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodovanie čo najviac sporov). Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi účastníkmi zmluvného vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Odklon od ochrany spotrebiteľa by mohol byť akceptovaný, ak by rozhodcovská doložka bola skutočne individuálne dojednaná zmluvnými stranami. Keďže rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá nebola a fakticky ponecháva možnosť výberu riešenia sporov dodávateľovi, považoval súd prvého stupňa takúto zmluvnú podmienku za neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a z tohto dôvodu v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Použijúc eurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka (v pochybnostiach v prospech spotrebiteľa), rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd prvého stupňa exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Uviedol, že o trovách súd rozhodne samostatným uznesením. Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere medzi oprávneným a povinnou je zmluvou spotrebiteľskou. Poukázal na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinnou bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné podriadiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Ďalej uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinnej, aby spory s oprávneným riešila výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinná kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Zastával názor, že z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza. Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období kedy bola uzavretá zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi bola zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom, odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva, uzavretá medzi oprávneným a povinnou dňa 08.06.2006, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu, tak ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prihliadajúc na záväzky Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva a judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade) a stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .