Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 11CoE/73/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 4607209461 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:4607209461.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému: Q. K., bytom V., F.. W. XXX/X, nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie 766,78 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 21. septembra 2011, č.k. 5Er/1544/2008-19, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e s tým, že výrok uznesenia súdu prvého stupňa správne znie: ,,Súd exekúciu zastavuje“. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne má byť zastavil exekúciu). Svoje rozhodnutie odôvodnil § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. k), r), 5 a 6 Občianskeho zákonníka, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 09.08.2007 (správne má byť zo dňa 31.07.2007) sa domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 766,78 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 2675/07 zo dňa 02.05.2007. Súd prvého stupňa preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie, pričom vychádzal aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky z 09.12.2010, sp. zn. II ÚS 545/2010-15. Zistil, že v predmetnej exekúcii sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvoril oprávnený a povinný. Súčasťou tejto zmluvy boli aj všeobecné podmienky, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka, na podklade ktorej spor medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd. Uviedol, že rozhodcovská doložka nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože bola inkorporovaná do obchodných podmienok a tak v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným bez primeraného dôvodu vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Poukázal na skutočnosť, že v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, kto iniciuje rozhodcovské konanie proti dlžníkovi - spotrebiteľovi. V prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky (jej včlenením do formulára zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok), nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám môže určiť, kto s konečnou platnosťou ich spor rozhodne Aj z predloženého rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd neposkytol povinnému ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktorá mu ex lege patrila. Predmetnú rozhodcovskú doložku, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ inicioval voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie, a ktorá nebola dojednaná individuálne po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd prvého stupňa považoval súd za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú. Súd prvého stupňa uzavrel, že z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom, a preto rozhodol tak, že exekúciu v súlade s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil. Záverom dodal, že o trovách zastavenej exekúcie rozhodne po ich vyčíslení súdnym exekútorom v samostatnom uznesení. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Oprávnený sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pretože platná právna úprava v čase uzatvorenia zmluvy vylučovala možnosť podradenia predmetnej zmluvy o úvere pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Mal za to, že predmetná zmluva uzavretá medzi povinným a oprávneným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo možné podradiť ju pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Dal za pravdu, že znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo od 01.01.2008 rozšírené aj o zmluvy v Občianskom zákonníku priamo neupravené, ale nakoľko zmluva o úvere bola uzavretá dňa 03.05.2006, nemožno na ňu použiť uvedenú právnu úpravu. Uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautaire (v rámci tzv. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola smernica Rady 93/13/ EHS implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. V súvislosti s tvrdeniami súdu o rozhodcovskej doložke oprávnený nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu, keďže predmetná doložka umožňuje obom stranám riešiť spory zo zmluvy buď pred rozhodcovským alebo pred všeobecným súdom. V danej veci ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, ktorá nevyžaduje od povinného, aby spory riešil len v rozhodcovskom konaní, pričom i podľa odbornej literatúry (Magál, M. - Kubina, P.: rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, Justičná revue, 2008 č. 4, str. 616 a nasl.) nevýhradná rozhodcovská doložka nebude dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Prijatie argumentácie súdu by znamenalo znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre oprávneného, pričom takýto úmysel zákonodarcu z § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nevyplýva. Nie je pravdou, že by európske právo vylučovalo rozhodcovské konanie, alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné. V zmysle citovanej smernice sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide o prípady rozhodcovských konaní ad hoc, uskutočnených bez právneho podkladu, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Pripomenul, že aktuálna judikatúra ESD už nechráni spotrebiteľa, ktorý bol vo veci samej úplne pasívny (rozsudok č. C-243/08 vo veci Pannon, bod 33, rozsudok č. C-40/08 vo veci Astrucom, bod 47 vo veci Martín Martín). V danom prípade bol povinný v rozhodcovskom konaní úplne pasívny a rozhodcovskému súdu nezaslal žalobnú odpoveď. Na záver oprávnený poukázal na to, že predmetný rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom súd prvého stupňa v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný a následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa nasledovné: Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 2675/07 zo dňa 02.05.2007. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej Zmluvy o úvere č. 3600347, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 03.05.2006. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a 2 zákona. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú pre to splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS, a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS). Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v EÚ od 01.05.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98-C 244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) a Salvat Editores SA v José M. Sanchéz Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice. Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi povinným a oprávneným dňa 03.05.2006 je štandardnou formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnému finančné prostriedky vo forme úveru a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (03.05.2006) právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade Zmluva o úvere zo dňa 03.05.2006 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinný je a v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísal ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b) cit. zákona. Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia Komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní Komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým exekúciu zastavil, potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd považuje za potrebné záverom dodať, že vo výroku napadnutého uznesenia došlo k zrejmej chybe v písaní, keď namiesto ,,Súd exekúciu zastavuje“ bolo nesprávne uvedené ,,Súd exekučné konanie zastavuje.“ Z odôvodnenia uznesenia súdu prvého stupňa je totiž zrejmé, že rozhodoval o zastavení exekúcie, keďže v predmetnom prípade už bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie (dňa 20.08.2007). S poukazom na § 164 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vykonal opravu tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Vo zvyšnej časti zostalo pôvodné uznesenie nezmenené. Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch udáva, že toto uznesenie prijal jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .