Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010219 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:9011010219.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Eleny Zaťkovej v právnej veci žalobkyne: P. Q., bytom J. K. XXX/X, R., právne zast. H.. J. T., advokátom, so sídlom H. XXX, R., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa- ústredie, ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 7. októbra 2011, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 7. októbra 2011 a zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 3. augusta 2011 a vec vracia na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume XXX,XX Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám a dvokáta. o d ô v o d n e n i e : Žalobkyňa žalobou, doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 31. októbra 2011, žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 7. októbra 2011, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany (ďalej len správny orgán prvého stupňa) č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 3. augusta 2011 a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie, a to z dôvodu nezákonnosti týchto rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 8Sž/35/2011-12 zo dňa 8. decembra 2011 postúpil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne, z dôvodu vecnej príslušnosti. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. decembra 2011 a vec bola tunajšiemu krajskému súdu doručená dňa 9. januára 2012. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany, č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 3. augusta 2011. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bolo skonštatované, že skutočnosti známe z rozhodovacieho procesu a údaje osvedčené žalobkyňou vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 2. mája 2011 spolu s jej rodinnou situáciou, poukázali na existenciu väzieb primárne so štátom zamestnania. Uzavrel, že nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie za nezákonné a mala za to, že žalovaný vychádzal z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, tento skutkový stav nesprávne právne posúdil a napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Namietala, že podmienku doby poistenia v nezamestnanosti, v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení spĺňa, nakoľko v posledných troch rokoch preukázala dobu poistenia 1.095 dní. Žalobkyňa poukázala na to, že od 1. mája 2010 sa na území členských štátov EÚ uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v platnom znení a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004. Mala za to, že základnou zásadou premietnutou v uvedených predpisoch v súvislosti s dávkou v nezamestnanosti je zásada úhrnu dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle tejto zásady sa doby poistenia samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté na území iného členského štátu EÚ zohľadnia pri posudzovaní nároku na dávku v nezamestnanosti v SR tak, akoby boli dobami poistenia dosiahnutými podľa slovenských právnych predpisov za predpokladu, že tieto doby sa považujú za doby poistenia aj v štáte, v ktorom boli nadobudnuté. Ku svojim väzbám na území SR žalobkyňa uviedla, že nepochybne má neustále bydlisko na území SR, rovnako boli neustále zachované aj jej rodinné väzby na území SR, a preto za štát bydliska žalobkyne je potrebné považovať SR a nie iný členský štát EÚ. Podľa názoru žalobkyne z uvedeného vyplýva aj splnenie všetkých podmienok na dávky v nezamestnanosti na území SR, a teda vznik nároku žalobkyne na dávky v nezamestnanosti, nakoľko v tomto prípade je potrebné uplatniť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle č. 61 nariadenia č. 883/2004. Ďalej žalobkyňa poukázala oprávnenie osoby inej ako cezhraničný pracovník zvoliť si, či si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatní v štáte svojho posledného zamestnania alebo sa vráti na územie štátu bydliska. Žalobkyňa uviedla, že na území SR je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu, z čoho tiež vyplýva, že má zachované trvalé väzby na území SR. Jej zámerom nikdy nebolo trvale ostať na území iného členského štátu EÚ, vo Veľkej Británii sa dočasne zdržiavala za účelom dočasného výkonu práce. Práve naopak, jej zámerom bolo a je ostať na území SR. Má preto za to, že je nemysliteľné, aby dávky v nezamestnanosti poberala v štáte, na území ktorého už nemá žiadny záujem sa zdržiavať. Žalobkyňa uzavrela, že žalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť skúmaniu otázky, či sú alebo nie sú zachované jej väzby na území SR, pričom tento záver vyvodil len z jej Vyhlásenia na účely posúdenia bydliska zo dňa 2. mája 2011. Žalovaný žiadal žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe (č.l. 22) uviedol, že z ustanovení § 104 ods. 1 a 7 zákona o sociálnom poistení a čl. 61 ods. 1, 2 a 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 je zrejmá základná zásada platná pri zohľadňovaní dôb poistenia dosiahnutých na území iného členského štátu pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území SR, a to že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosianutá ako posledná. Žalovaný mal za to, že iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná a tou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území SR. K námietke žalobkyne, že splnila podmienku vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení žalovaný uviedol, že dosiahnutie doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ osvedčujú údaje potvrdené príslušnou britskou inštitúciou vo formulári U002 zo dňa 21. júla 2011, v zmysle ktorého bola žalobkyňa v posudzovanom období (t.j. od 30 marca 2008 do 29. marca 2011) poistená v nezamestnanosti na území Veľkej Británie. Ďalej žalovaný uviedol, že v zmysle čl. 61 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Toto pravidlo je však možné, v zmysle čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 uplatniť jedine v prípade, že dotknutá osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že počas pracovného pomeru na území Veľkej Británie bola žalobkyňa poistená v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov, a teda podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 nie je možné v jej prípade uplatniť čl. 61 ods. 1 uvedeného nariadenia a zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území členského štátu EÚ ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Ďalej žalovaný skonštatoval, že doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu EÚ je možné zohľadniť aj v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004, tzn. v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR. Vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán posudzoval, či si žalobkyňa zachovala bydlisko na území SR počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. Vychádzal pritom z údajov osvedčených žalobkyňou vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, ktorý žalobkyňa vyplnila a podpísala dňa 2. mája 2011. Žalovaný, so zreteľom na všetky dostupné informácie uzavrel, že nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území SR. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 nariadenia č. 883/2004. K tvrdeniu žalobkyne, že centrum záujmov sa nemusí zhodovať s trvalým alebo prechodným pobytom, ale musí byť určené na základe kritérií uvedených v tomto nariadení žalovaný uviedol, že posudzoval bydlisko žalobkyne v súlade s čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, pričom vychádzal z celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. Žalovaný mal za to, že vlastníctvo nehnuteľnosti a rodinná situácia žalobkyne, na ktoré sa odvoláva aj v žalobe sú síce skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, ale s ohľadom aj na ďalšie určujúce skutočnosti nebolo v tomto prípade možné posúdiť bydlisko žalobkyne za zachované na území SR počas jej výkonu zamestnania vo Veľkej Británii. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004. V zmysle tohto rozhodnutia je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenie aj so svojimi krajinami pôvodu. Avšak žalovaný má za to, že je neprijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozširovať oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Podľa výkladu žalovaného je z ustanovení nariadenia č. 883/2004 zrejmé, že dotknutá osoba má o dávku v nezamestnanosti prioritne požiadať v štáte zamestnania, teda v štáte, v ktorom platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. 64 nariadenia č. 883/2004, v zmysle ktorého je možné si dávku v nezamestnanosti priznanú vo Veľkej Británii exportovať na územie SR, bez toho aby žalobkyňa musela za týmto účelom opustiť územie SR. Žalovaný uzavrel, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky rozhodujúce skutočnosti - doba trvania jej prítomnosti na území členského štátu EÚ, charakter vykonávanej činnosti na území Veľkej Británie, je rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na daňové účely. Krajský súd postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p., preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného tunajší krajský súd zistil, že na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske zo dňa 5. apríla 2011 bola žalobkyňa dňom 30. marca 2011 zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Súčasťou administratívneho spisu žalovaného je aj Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 2. mája 2011, z ktorého vyplýva, že dôvodom návratu žalobkyne na územie SR bolo zhoršenie zdravotného stavu jej matky a zachovanie väzieb k SR počas svojho pobytu v členskom štáte EÚ žalobkyňa preukázala uzatvorenou životnou poistkou a listom vlastníctva. Z výpisu z LV č. XXXX, k.ú. R., ktorý je súčasťou administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX, súp. č. XXX, vchod X, X.. posch.. Napokon je súčasťou administratívneho spisu žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 3. augusta 2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. O odvolaní žalobkyne proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a zároveň potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyni. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zistiť či správne orgány dostatočne zistili skutkový stav (najmä týkajúci sa posúdenia zachovania väzieb žalobkyne k Slovenskej republike počas jej pobytu v inom členskom štáte EÚ), vyhodnotili dôkazy v súlade s § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a či napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené podľa § 47 ods. 3 uvedeného zákona. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia (§ 1 ods. 1 uvedeného zákona). Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len nariadenie č. 883/2004), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len nariadenie č. 987/2009), sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania najmä sporné to, či si žalobkyňa počas jej pobytu na území iného členského štátu EÚ (Veľká Británia) zachovala také väzby na území Slovenskej republiky, z ktorých by bolo zrejmé, že za štát jej bydliska (resp. jej centrum záujmov) treba, napriek jej šesťročnému pobytu na území Veľkej Británie, pokladať Slovenskú republiku. Tunajší krajský súd dospel k záveru, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav v danej veci, avšak z neho vyvodili nesprávny právny záver, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil. Žalobkyňa síce trvalo pracovala viac ako šesť rokov na území Veľkej Británie, avšak na Slovensko sa pravidelne cca štyrikrát ročne vracala za účelom návštevy svojich príbuzných (matky a brata). Na pojednávaní konanom dňa 2. mája 2012 žalobkyňa uviedla, že počas celého jej pobytu vo Veľkej Británii mala trvalý pobyt na Slovensku, v R.. Do Veľkej Británie odišla za prácou, pretože si chcela na Slovensku kúpiť byt z čoho jednoznačne vyplýva, že centrom jej záujmov bolo a aj po odchode do Veľkej Británie naďalej zostalo územie Slovenskej republiky. Toto tvrdenie žalobkyne mal krajský súd za preukázané z predloženého výpisu z LV č. XXXX, k.ú. R., z ktorého vyplýva, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou bytu č. XX zapísanom na uvedenom liste vlastníctva. Navyše žalobkyňa uviedla, že vo Veľkej Británii mala priateľa zo Slovenska, tento jej vzťah naďalej trvá, pričom sa obaja spoločne vrátili na Slovensko. Krajský súd skonštatoval, že uvedené skutočnosti preukazujú, že žalobkyňa mala počas celého jej šesťročného pobytu vo Veľkej Británii nielen trvalý pobyt, ale aj centrum záujmov na území Slovenska. Konanie žalobkyne počas jej pobytu na území iného členského štátu EÚ nasvedčuje tomu, že jej bydlisko vo Veľkej Británii bolo len prechodné a trvale sa vždy chcela zdržiavať na území Slovenska. Na záver krajský súd dodáva, že na rozdiel od žalovaného nedospel k záveru, že jediným dôvodom, ktorý by svedčal o zachovaní väzieb žalobkyne na území Slovenska je jej vlastníctvo nehnuteľnosti, naopak vyhodnotenie všetkých žalobkyňou uvedených okolností (kúpa nehnuteľnosti na Slovensku; príbuzenské vzťahy s matkou a bratom; vzťah so slovenským priateľom, s ktorým sa spoločne vrátili na Slovensko) svedčí o zachovaní väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd uzavrel, že žalobkyňa dostatočne preukázala zachovanie svojich väzieb na území Slovenskej republiky počas celého jej pobytu na území Veľkej Británie, a teda aj centrum svojich záujmov na Slovensku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol vo veci, v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/ XXXX-BA zo dňa 7. októbra 2011, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 3. augusta 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko mal za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania v celkovej sume XXX,XX Eur. Táto suma predstavuje trovy právneho zastúpenia vyčíslené: a) v zmysle § 14 ods. 1 písm. a), b), c) v spojení s § 11 ods. 4 veta druhá vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - 2 úkony právnej pomoci á 57 Eur/1 úkon + režijný paušál v sume 7,41 Eur/1 úkon, a to za prevzatie veci a prípravu zastúpenia; písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej a 1 úkon právnej pomoci á 58,69 Eur/1 úkon + režijný paušál 7,63 Eur/1 úkon, a to za účasť na pojednávaní dňa 2. mája 2012, spolu v celkovej sume 195,14 Eur, b) 20% DPH zo sumy 195,14 Eur - 39,03 Eur. Právny zástupca žalobkyne si vo vyúčtovaní doručenom súdu faxom dňa 4. mája 2012 uplatnil trovy konania v celkovej sume 471,54 Eur, ktoré vyčíslil ako: a) úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a), b), c) v spojení s § 10 ods. 1 uvedenej vyhlášky, a to za úkony 3 úkony á 123,50 Eur/1úkon (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd, účasť na pojednávaní); b) hotové výdavky podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, a to 2x režijný paušál á 7,41 Eur a 1x režijný paušál á 7,63 Eur; c) 20%DPH vo výške 78,59 Eur. V súvislosti s nepriznanými trovami konania krajský súd uvádza, že v tomto prípade nebolo možné, aby si právny zástupca účtoval odmenu za úkony právnej služby vypočítanú v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky, nakoľko v prejednávanej veci nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch. Preto bolo potrebné pri výpočte odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. a), b), c) vyhlášky postupovať v spojení s § 11 ods. 4 vyhlášky, avšak nie podľa prvej vety, keď by základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby bola jedna šestina výpočtového základu (t.j. 123,50 Eur), ale podľa § 11 ods. 4 veta druhá vyhlášky, v zmysle ktorého v dávkových veciach sociálnej poistenia (v tomto prípade išlo o dávku v nezamestnanosti, pričom týmto pojmom ju definuje aj § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.) patrí odmena za jeden úkon právnej služby len vo výške jednej trinástiny výpočtového základu (t.j. 57 Eur za rok 2011 a 58,69 Eur za rok 2012). Vzhľadom na uvedené krajský súd priznal právnemu zástupcovi žalobkyne len trovy konania podľa vyššie uvedeného výpočtu, v celkovej sume XXX,XX Eur. Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume XXX,XX Eur, na účet právneho zástupcu žalobkyne, JUDr. J., vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s., pobočka R. č.ú. XXXXXXXXX/XXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne, v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 42 ods.3 a § 205 ods.1 O.s.p. odvolanie musí mať tieto náležitosti: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané s uvedením dátumu vyhotovenia odvolania, proti ktorému rozhodnutiu súdu smeruje, v akom rozsahu rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.