Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/125/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010241 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:9011010241.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Márie Prikrylovej v právnej veci žalobcu: C. F., bytom D. B. XXXX/XX, C., právne zast. JUDr. I. D., advokátom, so sídlom N. XXX, C., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21.októbra 2011, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. októbra 2011 a zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 4.augusta 2011 a vec vracia na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť JUDr. I. D., advokátovi žalobcu, náhradu trov konania v sume 313, 26 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca žalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 30. novembra 2011, žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. októbra 2011, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany (ďalej len správny orgán prvého stupňa) č. XXXXX- X/XXXX-TO zo dňa 4. augusta 2011 a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie, z dôvodu nezákonnosti týchto rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3Sž/37/2011 zo dňa 7. decembra 2011 postúpil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne, z dôvodu vecnej príslušnosti. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. decembra 2011 a vec bola tunajšiemu krajskému súdu doručená dňa 27. januára 2012. Žalovaná napadnutým rozhodnutím potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany, č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 4. augusta 2011. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaná stotožnila s prvostupňovým rozhodnutím, ktorým bolo skonštatované, že skutočnosti známe z rozhodovacieho procesu a údaje osvedčené žalobcom vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 2. mája 2011 spolu s jeho rodinnou situáciou, poukázali na existenciu väzieb primárne so štátom zamestnania. Uzavrel, že nie je možné považovať väzby žalobcu počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov a počas jeho posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, nevzťahuje sa na neho čl. 65 ods. 2 a 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a nie je možné uplatniť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 uvedeného nariadenia. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie za nezákonné a mal za to, že žalovaná vychádzala z nesprávne a neúplne zisteného skutkového stavu, tento skutkový stav nesprávne právne posúdila a napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodnila. Namietal, že podmienku doby poistenia v nezamestnanosti, v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení spĺňa, nakoľko v posledných troch rokoch preukázal dobu poistenia 10 915 dní. Žalobca poukázal na to, že od 1. mája 2010 sa na území členských štátov EÚ uplatňuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v platnom znení a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004. Mal za to, že základnou zásadou premietnutou v uvedených predpisoch v súvislosti s dávkou v nezamestnanosti je zásada úhrnu dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle tejto zásady sa doby poistenia samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté na území iného členského štátu EÚ zohľadnia pri posudzovaní nároku na dávku v nezamestnanosti v SR tak, akoby boli dobami poistenia dosiahnutými podľa slovenských právnych predpisov za predpokladu, že tieto doby sa považujú za doby poistenia aj v štáte, v ktorom boli nadobudnuté. Ku svojim väzbám na území SR žalobca uviedol, že nepochybne má neustále bydlisko na území SR, rovnako boli neustále zachované aj jeho rodinné väzby na území SR, a preto za štát bydliska žalobcu je potrebné považovať SR a nie iný členský štát EÚ. Podľa názoru žalobcu z uvedeného vyplýva aj splnenie všetkých podmienok na dávky v nezamestnanosti na území SR, a teda vznik nároku žalobcu na dávky v nezamestnanosti, nakoľko v tomto prípade je potrebné uplatniť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle č. 61 nariadenia č. 883/2004. Ďalej žalobca poukázal na oprávnenie osoby inej ako cezhraničný pracovník zvoliť si, či si nárok na dávku v nezamestnanosti uplatní v štáte svojho posledného zamestnania alebo sa vráti na územie štátu bydliska. Žalobca pobyt v zahraničí v dĺžke 6 rokov nepovažoval za dôkaz o jeho trvalom úmysle pracovať v inom štáte ako je Slovenská republika. Uviedol, že jeho zámerom nikdy nebolo trvale ostať na území iného členského štátu EÚ, vo Veľkej Británii sa dočasne zdržiaval za účelom dočasného výkonu práce. Práve naopak, jeho zámerom bolo a je ostať na území SR. Považoval za nemysliteľné, aby dávky v nezamestnanosti poberal v štáte, na území ktorého už nemá žiadny záujem sa zdržiavať, nakoľko má a vždy mal pevne zachované väzby na území Slovenskej republiky. Žalobca uzavrel, že žalovaný nevenoval dostatočnú pozornosť skúmaniu otázky, či sú alebo nie sú zachované jeho väzby na území SR, pričom tento záver vyvodil len z jeho Vyhlásenia na účely posúdenia bydliska zo dňa 2. mája 2011. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení k žalobe (č.l. 17) poukázala na ustanovenia § 104 ods. 1 a 7 zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, 2 a 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Uviedla, že žalobca v období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázal dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú podľa slovenských právnych predpisov (t.j. 730 dní). Formulár U002 - Záznam o dobe poistenia zo dňa 21. júla 2011, potvrdený britskou inštitúciou preukázal, že žalobca bol poistený v nezamestnanosti v posudzovanom období vo Veľkej Británii od 30. marca 2008 do 25. marca 2011, celkovo však bol poistený vo Veľkej Británii viac ako 6 rokov. Žalovaná mala za to, že iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná a tou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ bydlisko na území SR. Ide o výnimku z pravidla stanoveného v čl. 61 ods. 2 nariadenia. Žalovaná považovala za potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie. V súvislosti s určovaním centra záujmov žalobcu žalovaná poukázala na čl. 11 ods. 1 nariadenia. Zhodnotila, že dĺžka zamestnania vo Veľkej Británii (od roku 2005 do roku 2011) a skutočnosť, že zamestnanie skončilo z dôvodu na strane zamestnanca nasvedčujú, že zamestnanie bolo stabilné. Za menej významné v porovnaní so stabilitou zamestnania považovala skutočnosť, že časť rodiny žalobcu zostala na území Slovenskej republiky a žalobca sa v obdobiach čerpania dovolenky 4x ročne zdržiaval na Slovensku. Žalovaná nespochybňovala právo voľby určiť si, v ktorom štáte si nezamestnaná osoba uplatní dávku v nezamestnanosti, ale mala za to, že nárok na dávku v nezamestnanosti majú výlučne fyzické osoby, ktoré spĺňajú podmienky na zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas posedného zamestnania. Ostatné nezamestnané osoby si mali uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte poslednej zárobkovej činnosti v zmysle zásady v čl. 61 nariadenia. Príslušná inštitúcia štátu posledného zamestnania posúdi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa svojich vnútroštátnych predpisov a neskúma, aké väzby má nezamestnaný v tejto krajine. Štát, ktorý nie je štátom posledného zamestnania skúma, aké väzby má nezamestnaný v tejto krajine, či tu má centrum záujmov a bydlisko. Iba ak kladne posúdi bydlisko, zohľadní príslušný orgán zahraničnú dobu poistenia v nezamestnanosti. Žalovaný za bydlisko považoval miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde aj aktuálne býva, pracuje a trávi svoj mimopracovný čas. Mala za to, že zachovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, nemá vplyv na určenie bydliska. Vzhľadom na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 žalovaná uviedla, že je prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t.j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia s krajinami svojho pôvodu. Širší výklad pojmu bydlisko, ktorý by zahŕňal všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu, by nebol prijateľný. Žalovaná uzavrela, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov. Krajský súd postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p., preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovanej tunajší krajský súd zistil, že žalobca dňa 30. marca 2011 požiadal o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Súčasťou administratívneho spisu žalovaného je aj Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 2. mája 2011, z ktorého vyplýva, že dôvodom návratu žalobcu na územie Slovenskej republiky boli rodičia, konkrétne zhoršenie zdravotného stavu otca. Pravidelnosť návštev žalobcu na územie SR počas pobytu vo Veľkej Británii bola štyrikrát ročne. Súčasťou administratívneho spisu žalovaného je aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č. XXXXX-X/XXXX-TO zo dňa 4. augusta 2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. O odvolaní žalobcu proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a zároveň potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyni. Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia, zistiť či správne orgány dostatočne zistili skutkový stav (najmä týkajúci sa posúdenia zachovania väzieb žalobcu k Slovenskej republike počas jeho pobytu v inom členskom štáte EÚ), vyhodnotili dôkazy v súlade s § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a či napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené podľa § 47 ods. 3 uvedeného zákona. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia a konanie vo veciach sociálneho poistenia (§ 1 ods. 1 uvedeného zákona). Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len nariadenie č. 883/2004), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Podľa čl. 61 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 883/2004, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len nariadenie č. 987/2009), sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či si žalobca počas jeho pobytu na území iného členského štátu EÚ (Veľká Británia) zachoval také väzby na území Slovenskej republiky, z ktorých by bolo zrejmé, že za štát jeho bydliska (resp. jej centrum záujmov) treba, napriek jeho šesťročnému pobytu na území Veľkej Británie, pokladať Slovenskú republiku. Tunajší krajský súd dospel k záveru, že žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav v danej veci, avšak z neho vyvodili nesprávny právny záver, a preto napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil. Žalobca síce trvalo pracoval viac ako šesť rokov na území Veľkej Británie, avšak na Slovensko sa pravidelne cca štyrikrát ročne vracal za účelom návštevy svojich príbuzných. Až na pojednávaní konanom dňa 18. júla 2012 žalobca uviedol, že do Veľkej Británie odišiel za prácou, s úmyslom nasporiť si finančné prostriedky na kúpu bytu v C. a vrátiť sa na Slovensko. Priateľka žalobcu J. T., ktorá má rovnako ako žalobca trvalý pobyt v C., vycestovala za prácou asi 4 mesiace pred jeho odchodom. Pracovali v tej istej firme, na Slovensko sa vrátili, nakoľko tu majú rodičov, vždy chceli žiť v rodnej krajine a nasporili si dostatok finančných prostriedkov na kúpu bytu v C.. Nikdy nemali záujem zotrvať vo Veľkej Británii, z čoho jednoznačne vyplýva, že centrom ich záujmov bolo a aj po odchode do Veľkej Británie naďalej zostalo územie Slovenskej republiky. Vzťah žalobcu s J. T. naďalej trvá a žijú v spoločnej domácnosti. Po návrate na Slovensko si J. T. zo spoločne zarobených finančných prostriedkov vo Veľkej Británii kúpila v C. trojizbový byt (byt č. XX na X. p. stavby so súpisným číslom XXX, na LV XXXX, k.ú. C., na adrese I. B. XXX/X, C.), pričom v roku 2012 previedla spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 z predmetného bytu na žalobcu. Krajský súd skonštatoval, že uvedené skutočnosti preukazujú, že žalobca mal počas jeho celého šesťročného pobytu vo Veľkej Británii nielen trvalý pobyt, ale aj centrum záujmov na území Slovenska. Konanie žalobcu počas jeho pobytu na území iného členského štátu EÚ nasvedčuje tomu, že jeho bydlisko vo Veľkej Británii bolo len prechodné a trvale sa vždy chcel zdržiavať na území Slovenska. Na záver krajský súd dodáva, že na rozdiel od žalovaného nedospel k záveru, že nie sú dôvody svedčiace o zachovaní väzieb žalobcu na Slovenskú republiku, naopak vyhodnotenie všetkých žalobcom uvedených okolností (kúpa nehnuteľnosti na Slovensku; príbuzenské vzťahy s rodičmi; vzťah so slovenskou priateľkou, s ktorou sa spoločne vrátili na Slovensko a spoločne tu žijú v kúpenom byte) svedčí o zachovaní väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd uzavrel, že žalobca dostatočne preukázal zachovanie svojich väzieb na území Slovenskej republiky počas celého jeho pobytu na území Veľkej Británie, a teda aj centrum svojich záujmov na Slovensku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol vo veci, v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. októbra 2011, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa zo dňa 4. augusta 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko mal za to, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania v celkovej sume 313,26 Eur. Táto suma predstavuje trovy právneho zastúpenia vyčíslené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ako: a) úkony právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 písm. a), b), c) v spojení s § 11 ods. 1 vyhlášky - 1 úkon právnej služby á 57 Eur/1 úkon, a to za prevzatie veci, prípravu zastúpenia a prvú poradu s klientom; 1 úkon právnej služby á 57 Eur/1 úkon, a to za písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej, 1 úkon právnej služby á 58,69 Eur/1 úkon, a to za účasť na pojednávaní dňa 18. júla 2012; b) hotové výdavky v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky - režijný paušál za 2 úkony v roku 2011 a 1 úkon v roku 2012, spolu 22,45 Eur; c) náhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky - cesta z C. do U. a späť v roku 2012, celkom 50,84 Eur; d) cestovné náklady za vykonané cesty - cesta z C. do U. a späť za účelom pojednávania dňa 18. júla 2012, spolu za spotrebované pohonné hmoty a amortizáciu vozidla 28,25 Eur; e) daň z pridanej hodnoty 20% - celkom 39,03 Eur. Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov konania v sume 313,26 Eur, na účet právneho zástupcu žalobkyne, N.. I. D., vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s., pobočka C., č.ú. XXXXXXXXX/XXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne, v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 42 ods.3 a § 205 ods.1 O.s.p. odvolanie musí mať tieto náležitosti: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané s uvedením dátumu vyhotovenia odvolania, proti ktorému rozhodnutiu súdu smeruje, v akom rozsahu rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.