Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 2CoE/209/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107200735 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3107200735.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: S. N., bytom C. H. č. XXX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie 368,45 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 6. februára 2013, č.k. 4Er/193/2008 - 76, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Odvolanie oprávneného o d m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú a vo výroku II. exekúciu zastavil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a s poukazom na § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 22.02.2006 Zmluvu o úvere (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Uviedol, že súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. Rozhodcovská doložka, upravujú rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý namietal, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012 zo dňa 24.05.2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Namietal, že súd prvého stupňa nedodržal procesný postup upravený v ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku, keď mal vo veci nariadiť ústne pojednávanie a tým odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, je vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej uviedol, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Uviedol, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zastával názor, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Mal za to, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Porušením princípu rovnosti zbraní bol žalobca (oprávnený) uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázkou súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Uviedol, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, okrem iného ročná percentuálna miera nákladov tak, ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Vyslovil názor, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur, ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní oprávnený súčasne alternatívne navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa jeho názoru vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Zastával názor, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. Uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty, vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov: Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08). Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky. Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Skôr, ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na podanie odvolania oprávnený, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa. Podľa ust. § 204 ods. 1 prvá veta O.s.p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Spôsob doručovania písomností súdom upravujú ustanovenia § 45 a nasledujúce O.s.p. Podľa ust. § 45 ods. 1 prvá veta O.s.p. súd doručuje písomnosti sám alebo poštou. V súlade s ust. § 47 ods. 1 O.s.p. do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon a iné písomnosti, ak to nariadi súd. Podľa ust. § 49 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Podľa ust. § 57 ods. 1, 2, 3 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo právnemu zástupcovi oprávneného riadne doručené prostredníctvom pošty dňa 11.02.2013, kedy právny zástupca oprávneného potvrdil prevzatie tejto písomnosti svojím podpisom, čo mal krajský súd za preukázané z vrátenej doručenky, ktorá má charakter verejnej listiny. Nasledujúcim dňom začala oprávnenému plynúť zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorá uplynula dňa 26.02.2013 (t. j. v utorok). Oprávnený podal, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, odvolanie na pošte dňa 01.03.2013, teda až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na podanie odvolania. Na základe uvedených skutočností, keďže oprávnený podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa oneskorene, odvolací súd podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odvolanie oprávneného odmietol a nezaoberal sa preto vecnou správnosťou odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ani samotnými dôvodmi odvolania. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .