Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/81/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200424 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3013200424.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Miroslava Manďáka v právnej veci žalobcu W. D., bytom C. XXX, zastúpeného JUDr. Frederikou Birkovou, advokátkou so sídlom Košice, Rastislavova 68, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, Bratislava, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta 8, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-H. zo dňa 26. marca 2013, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej číslo XXXXX-X/XXXX-H. zo dňa 26. marca 2013 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 2, písm. a) O.s.p.. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 135,76 euro do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám jeho advokátky. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa včas podanou žalobou domáha preskúmania a zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovanej, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, č. XXX/ XXXX-U.-S. zo dňa 4. januára 2013, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná, ako i Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín (správny orgán I. stupňa) ustálili, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky, preto sa na žalobcu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základného nariadenia), z ktorého dôvodu nie je možné u žalobcu použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Žalobca v správnej žalobe vytýka žalovanej nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca tvrdí, že sa naňho vzťahuje čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nakoľko žalobca mal vždy bydlisko na území Slovenskej republiky, vo D. H. bol iba z dôvodu výkonu práce a nie s cieľom dlhodobo tam ostať, pracovný pomer vo D. H. ukončil práve z toho dôvodu, aby sa vrátil domov. Žalobca zdôraznil, že pokiaľ by mal žalobca vo D. H. zachované väzby a bydlisko, tak by sa tam chcel vrátiť, čo by muselo vyplynúť z jeho správania (napr. by neskončil pracovný pomer, neukončil nájomný vzťah k miestu, kde bol ubytovaný a pod.). Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktorú si súd od neho vyžiadal, navrhol žalobu v celom rozsahu ako neopodstatnenú zamietnuť. Uviedol, že základnou zásadou pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky je to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska v takýchto prípadoch (v prípadoch výnimiek zo základnej zásady) je otázkou zásadnou. Žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nemal ako poslednú dobu poistenia „slovenskú dobu poistenia“, teda bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca neukončil dobu poistenia v súlade so slovenskými právnymi predpismi. V jeho prípade bolo teda potrebné posúdiť, či si žalobca zachoval centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území D. H., t.j., či sa naňho vzťahuje výnimka podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia. Žalovaný vo svojom vyjadrení zdôraznil, že centrum záujmov dotknutej osoby sa posudzuje podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009). Podľa názoru žalovanej, jedinou väzbou žalobcu so Slovenskou republikou, počas výkonu jeho zárobkovej činnosti vo D. H. boli jeho rodičia a ich pravidelné návštevy. Žalovaná je ďalej toho názoru, že nie je prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie, alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaný tvrdí, že väzba žalobcu v Slovenskej republike (pobyt rodičov a ich pravidelné návštevy štyrikrát ročne) nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobcu na území D. H. (viac ako 5 rokov) a jeho stabilnou pracovnou situáciou vo D. H. (plnením si daňových povinností na územní D. H.) silnejšie, čo svedčí o tom, že žalobca si počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie vytvoril centrum záujmov vo D. H.. Žalovaná zdôraznila, že pri posudzovaní miesta bydliska žalobcu uplatnila objektívne kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a pri ich uplatnení nevznikli žiadne pochybnosti, preto nebolo potrebné čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia aplikovať a skúmať subjektívny úmysel žalobcu a dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu. V súvislosti so žalobou žalobcu žalovaný v závere svojho vyjadrenia poukázal na skutočnosť, že fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie, podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú zásadu, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Štát posledného zamestnania (t.j. štát, v ktorom bolo odvádzané poistné na sociálne poistenie) je teda miestom, kde by malo dôjsť k uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti (v súvislosti s uvedeným poukázala žalovaná na to, že pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky). Nezamestnaná osoba má taktiež možnosť následne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti podľa čl. 64 základného nariadenia do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. Krajský súd v Trenčíne preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 247 ods. 1 O.s.p., v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p. argumentum a contrario) a ustálil, že žalobe žalobcu je potrebné priznať úspech. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-H. zo dňa 26. marca 2013, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín, č. XXX/XXXX-U.-S. zo dňa 4. januára 2013, ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva tento skutkový a právny stav: Z formulára „U1“ zo dňa 27. novembra 2012 je zrejmé, že žalobca bol na území D. H. poistený v nezamestnanosti od 28. septembra 2008 do 27. septembra 2012. Rozhodnutím Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23. októbra 2012, č. B./XXXX/XXXXX bol žalobca podľa § 34 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 5. októbra 2012. Žiadosťou zo dňa 27. novembra 2012 požiadal žalobca Sociálnu poisťovňu, pobočka Trenčín o dávku v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, pobočka Trenčín rozhodnutím č. XXX/XXXX-U.-S. zo dňa 4. januára 2013 podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 vo veci nároku žalobcu na dávku nezamestnanosti rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti s odôvodnením, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo bydlisko žalobcu na území Slovenskej republiky, preto sa na žalobcu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základného nariadenia), z ktorého dôvodu nie je možné u žalobcu použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. Voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trenčín č. XXX/XXXX-U.-S. zo dňa 4. januára 2013 podal žalobca odvolanie z dôvodov, ktoré sú totožné so žalobnými dôvodmi. Žalobca zdôraznil, že počas výkonu práce v G. väzby so Slovenskou republikou neprerušil a že počas výkonu práce v G. si nevytvoril žiadne iné ako pracovné väzby so štátom zamestnania, t.j. vzťahy so G. Y.. Žalobca zdôraznil, že všetky jemu blízke osoby mal na území Slovenskej republiky. V G. žalobca nenadobudol žiadnu nehnuteľnosť, žiadnu nehnuteľnosť nemal ani v nájme. Počas výkonu svojej práce v G. Y. býval u svojich kamarátov, ktorí mu poskytli jednu izbu na bývanie a on sa následne podieľal na platení spoločne vzniknutých nákladov. U žalobcu sa teda nejednalo v žiadnom prípade o stále ubytovanie. Žalobca zdôraznil, že stále považoval a považuje za svoje bydlisko Slovenskú republiku, po celý čas svojho pobytu v G. Y. sa finančne podieľal na zveľaďovaní rodinného domu svojich rodičov na Slovensku, kde so svojimi rodičmi po návrate z D. H. býva. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. K odvolacím dôvodom (ktoré sú totožné s dôvodmi uvedenými v správnej žalobe) uviedla žalovaná v napadnutom rozhodnutí tie isté argumenty, aké sú obsiahnuté vo vyjadrení k žalobe (obsah vyjadrenia žalovanej k žalobe je uvedený vyššie v tomto rozsudku). Rozhodnutie žalovanej nie je v súlade so zákonom. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie, alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania, alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa čl. 61 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa čl. 65 ods. 2 veta prvá a druhá Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch, alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, situáciu dotknutej osoby vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, jej rodinného stavu a rodinných väzieb, vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti, v prípade študentov zdroja ich príjmov, jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná, členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Žalovaná, ani správny orgán I. stupňa sa dôsledne neriadili vyššie citovanými ustanoveniami. V súdenej veci bol žalobca zaradený do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie dňom 5. októbra 2012, posudzovaným obdobím pre nárok na dávky v nezamestnanosti je obdobie posledných troch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda obdobie od 5. októbra 2009 do 4. októbra 2012. Z formuláru „U1“ je zrejmé, že na území D. H. bol žalobca poistený v nezamestnanosti v období od 28. septembra 2008 do 27. septembra 2012, t.j. v rámci posudzovaného obdobia od 5. októbra 2009 do 27. septembra 2012 (čo je viac ako 2 roky). V súdenej veci je však ďalej zrejmé, že žalobca nemal ako poslednú dobu poistenia v nezamestnanosti „slovenskú dobu poistenia“ (bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie žalobca nebol na Slovensku poistený v nezamestnanosti ani 1 deň), t.j. celú dobu poistenia (viac ako 2 roky v posledných 3 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie) ukončil žalobca vo D. H.. Ako správne uviedla žalovaná a aj správny orgán I. stupňa, v takomto prípade je možné priznať žalobcovi nárok na dávky v nezamestnanosti (započítať dobu poistenia vo D. H.) len v prípade, že sa na žalobcu vzťahuje výnimka obsiahnutá v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. len v prípade, že si žalobca zachoval na Slovensku pobyt. Avšak práve túto otázku - zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku žalovaná a aj správny orgán I. stupňa nesprávne právne posúdili, z ktorého dôvodu musel Krajský súd v Trenčíne napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.. Je pravdou, že žalobca pracoval na území D. H. približne 5 rokov, čo je možné považovať za trvalý pracovný pomer. Počas uvedeného obdobia však žalobca pravidelne 4 krát do roka navštevoval svojich rodičov na Slovensku. Vo D. H. si žalobca nezakúpil a ani neprenajal žiadnu nehnuteľnosť (keď býval u svojich kamarátov), naopak financie získané prácou vo D. H. investoval do rodičovského domu na Slovensku, kde v súčasnosti (po návrate na Slovensko) so svojimi rodičmi býva. Do D. H. vycestoval žalobca sám, všetci jeho príbuzní zostali na Slovensku a žalobca v období pobytu vo D. H. nenadviazal žiaden vzťah, ktorý by ho akýmkoľvek spôsobom zväzoval s D. H.. Na základe týchto skutočností je súd toho názoru, že žalobca mal centrum záujmu na území Slovenskej republiky, t.j. Slovensko je pre žalobcu miestom, kde mal žalobca vždy úmysel sa vrátiť a zdržiavať sa natrvalo. Naopak, D. H. bola pre žalobcu len miestom lepšieho zárobku, t.j. bydlisko vo D. H. bolo pre žalobcu len bydliskom prechodným. Z pohľadu súdu je teda jednoznačné, že vyššie uvedené skutočnosti preukazujú zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky (v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. 7Sžso/4/2012). Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd v Trenčíne po prieskume zákonnosti napádaného rozhodnutia a procesného postupu predchádzajúceho jeho vydaniu konštatuje, že žalovaný ani správny orgán I. stupňa sa neriadili dôsledne zákonnými ustanoveniami na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi. Rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa i žalovaného, ako vyplýva z vyššie uvedeného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je vadou spôsobujúcou nezákonnosť rozhodnutia. S poukazom na to Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, že žalovaná je povinná v ďalšom konaní právny názor Krajského súdu v Trenčíne rešpektovať (§ 250j ods. 7 O.s.p.). Podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p., ak mal žalobca úspech celkom, alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú, alebo čiastočnú náhradu trov konania. Základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je v zmysle ust. § 11 ods. 4 veta druhá vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. jedna trinástina výpočtového základu, čo predstavuje suma 60,07 €. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd podľa cit. ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 60,07 € - prevzatie a prípravu právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.), podanie správnej žaloby (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.), 2 x 7,81 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Úhrnom tak súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 135,76 €, ktoré v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. je žalovaná povinná zaplatiť k rukám advokáta žalobcu. Pre úplnosť súd uvádza, že súdne konanie vo veciach štátnych sociálnych dávok (ktorým je aj prejednávaná vec) je oslobodené od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb.). Preto žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada za súdny poplatok 70 euro, ktorý žalobca nebol povinný v prejednávanej veci zaplatiť a ani nezaplatil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, cestou tunajšieho krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.