Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoP/67/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113228917 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113228917.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: M. B. K. W., nar. XX.XX.XXXX a K. Y. K. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, deti rodičov: B. K., bytom V. G. Z., R. T.. XX/XX a Y. M. W., bytom XX C.. O. L. P. R.., V., C. P., o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletými deťmi, na odvolanie matky maloletých detí proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 20. novembra 2013, č.k. 31P/347/2013-35, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať, konanie zastavil, štátu nepriznal právo na náhradu trov konania a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 103, § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., Nariadenie Rady Európskych spoločenstiev č. 2201/2003, a to kapitolu I článok 1 bod 1 písmeno b/, kapitolu I článok 1 bod 2 písm. a/, kapitolu II oddiel 2 článok 8 bod 1, 2, kapitolu II oddiel 2 článok 10. Uviedol, že matka podala návrh, ktorým sa domáhala zákazu styku otca s maloletými deťmi. Z návrhu vyplynulo, že obe maloleté deti sa narodili v C. V., kde aj s otcom spolu bývali. Počas ich vzťahu sa otec detí ku nej nesprával úctivo, mal výrazné problémy s alkoholom, čo iba prehlbovalo jeho násilnícke sklony, ktoré si často vybíjal na jej osobe. V apríli 2013 ju otec s maloletými deťmi vyhodil zo spoločnej domácnosti a od toho času spolu nežijú. Následne sa v C. ocitla sama s deťmi vo finančnej núdzi a keďže sa z dôvodu nepretržitej starostlivosti o maloleté deti, ktoré boli vo veku 1,5 roka a dva mesiace nemohla zamestnať, vrátila sa na územie Slovenskej republiky. Otec detí ju emailom dňa 29.09.2013 vyzval, aby sa s deťmi bezodkladne vrátila do C., pričom uviedol, že bude nútený prísť na A. a obe deti vziať so sebou proti jej vôli. Na základe týchto skutočností, ako aj s ohľadom na agresívne správanie otca detí v minulosti sa obáva, že otec jej deti odoberie násilím, následne s nimi vycestuje do C. a svojím správaním bude ohrozovať ich zdravie, telesný a duševný vývoj. Z návrhu ďalej vyplynulo, že Mestský súd v Dubline vydal dňa 30.05.2013 príkaz o ustanovení otca ako nositeľa rodičovských práv k obom maloletým deťom. Z tohto príkazu vyplýva, že súd so súhlasom otca detí ho vymenúva, aby bol spolunositeľom rodičovských práv k obom maloletým deťom, spoločne s ich matkou, ktorá má deti v osobnej starostlivosti na základe tamojšieho právneho poriadku. Súd ďalej uviedol, že z úradnej povinnosti v každom štádiu konania musí skúmať, či je daná právomoc súdu Slovenskej republiky vo veci konať. Nedostatok právomoci zásadne vedie k zastaveniu konania. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je povinnosťou slovenských súdov aplikovať predpisy Európskeho spoločenstva, týkajúce sa právomoci súdov na prejednávanie sporu. V danej veci ide o občianskoprávny vzťah s medzinárodným prvkom, t.j. konanie o zákaz styku otca s maloletými deťmi a tento sa týka členských štátov Európskej únie, preto súd postupoval v zmysle predpisov Európskej únie upravujúcich právomoc súdov členských štátov. Z návrhu matky a jeho príloh mal súd za preukázané, že otec detí bol príkazom Mestského súdu v Dubline zo dňa 30.05.2013 vymenovaný za spolunositeľa rodičovských práv k maloletým deťom spoločne s matkou, ktorá má deti v osobnej starostlivosti. Nositeľmi rodičovských a opatrovníckych práv sú teda obaja rodičia maloletých detí. Z tohto rozhodnutia nevyplýva, že by matka detí mala výhradné určovacie právo obvyklého pobytu maloletých detí, pričom matka súdu žiadnym spôsobom nepreukázala, že by otec súhlasil s vycestovaním, či premiestnením a zotrvávaním detí na území iného členského štátu. Matka opustila obvyklý pobyt maloletých detí v Írsku a odcestovala na územie Slovenskej republiky, bez súhlasu otca detí, kde sa aj doposiaľ zdržiava. Žiadnym spôsobom nepreukázala, že by premiestnenie maloletých detí z Írska na územie Slovenskej republiky bolo oprávnené. Podľa názoru súdu za relevantný dôkaz o oprávnenom premiestnení maloletých detí je možné považovať iba výslovný písomný súhlas otca detí s ich premiestnením, prípadne postoj otca, ktorý by nenamietal premiestnenie detí, súhlasil by s právomocou slovenských súdov alebo by sa s premiestnením detí zmieril, čo preukázané nebolo. Z obsahu návrhu matky vyplýva, že otec detí ju písomne emailom vyzýval, aby sa spolu s deťmi bezodkladne vrátila do Írska. Z tohto je teda nepochybné, že otec detí takýmto spôsobom prezentoval svoj nesúhlas s premiestnením maloletých detí. Súd mal za to, že je zrejmé, že deti, ktoré sa narodili a žili so svojimi rodičmi v Írsku, ktoré je aj krajinou ich obvyklého pobytu, boli svojou matkou neoprávnene premiestnené do iného členského štátu. Právomoc slovenských súdov by bola daná iba za splnenia prísnych podmienok uvedených v článku 10 Nariadenia, čo v konkrétnej veci splnené nebolo. Súdy členského štátu, v ktorom mali deti obvyklý pobyt pred ich neoprávneným premiestnením, v danom prípade Írsko, zostávajú príslušné vo veci rozhodovania vo veci rodičovských práv a povinností aj po premiestnení maloletých detí. Právomoc súdov nového členského štátu, v danom prípade Slovenskej republiky, možno priznať iba za splnenia citovaných podmienok uvedených v článku 10 Nariadenia. Ako už bolo uvedené, tieto však splnené neboli, keďže otec žiadal vrátenie detí do Írska a s ich premiestnením či zadržiavaním sa nezmieril. Krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je teda aj naďalej Írsko, ktorého príslušné írske justičné orgány majú aj právomoc na rozhodovanie vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky je neodstrániteľnou prekážkou konania, preto súd konanie v zmysle citovaných ustanovení zastavil. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania štátu súd odôvodnil s poukazom na ust. § 141 ods. 2 O.s.p. a o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka maloletých detí, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a následné vydanie uznesenia, ktorým bude otcovi maloletých detí zakázaný styk s maloletými deťmi. Odvolanie podáva z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Uviedla, že obvyklý pobyt maloletých detí dodnes nie je nijakým spôsobom v žiadnom právnom predpise definovaný a ani napriek rozsiahlym pokusom a iniciatívam niektorých zmluvných štátov EÚ v procese prejednávania jednotlivých dohovorov obvyklý pobyt Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného nikdy nedefinovala. Pojmom obvyklý pobyt sa dvakrát zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s článkom 8 ods. 2 Nariadenia. V prvom prípade Súdny dvor označil obvyklý pobyt dieťaťa za miesto, ktoré vykazuje určitú integráciu dieťaťa v rámci sociálneho prostredia a uviedol 9 pojmových znakov, na ktoré by pri zisťovaní obvyklého pobytu dieťaťa malo byť prihliadnuté, a to trvanie pobytu, jeho pravidelnosť, podmienky pobytu, dôvody pobytu, ale aj štátna príslušnosť dieťaťa, miesto školskej dochádzky, jazykové znalosti, rodinné a sociálne väzby. V druhom prípade hral hlavnú rolu vek dieťaťa, konkrétne sa jednalo o dojčené dieťa, pričom Súdny dvor uviedol, že prostredím dieťaťa nízkeho veku je spravidla rodinné prostredie tvorené osobou, s ktorou dieťa žije. Podľa slovenskej právnej teórie, obvyklý pobyt dieťaťa vzniká v zásade po šiestich mesiacoch pobytu na jednom mieste. S poukazom na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, ako aj právne názory slovenských právnych teoretikov je konštatovanie súdu prvého stupňa o tom, že maloleté deti nemajú pobyt na území Slovenskej republiky nepodložené a nijako relevantne nepreukázané. Súd toto skutkové zistenie nepodložil a neodôvodnil, iba ho konštatoval. Berúc v úvahu uvádzané rozsudky Súdneho dvora je nepochybné, že maloleté deti majú obvyklý pobyt u matky, ktorá je občiankou Slovenskej republiky a má trvalý pobyt v V. G. Z.. Jediné interpersonálne väzby, ktoré majú maloleté deti vytvorené, sú na Slovensku, kde majú deti starých rodičov, ktorí sa aktívne zapájajú do ich výchovy. Maloletý M. má hlboké citové väzby na starého otca, ktorý takmer od narodenia pomáha matke s jeho starostlivosťou, keďže biologický otec rolu otca nikdy skutočne nezastával. Maloletý K. vlastne otca nepozná. Maloletý K.il v C. menej ako šesť mesiacov, a preto je nepochybným, že u neho nie je možné konštatovať, že má obvyklý pobyt na území Írskej republiky. Mala za to, že ak súd prvého stupňa má pochybnosť o svojej právomoci, resp. o obvyklom pobyte detí, mal postupovať v zmysle článku 13 Nariadenia, podľa ktorého, ak nemožno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a právomoc nemožno založiť podľa článku 12 (Dohoda o súdnej právomoci), právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Pokiaľ by sa súd prvého stupňa dostatočne zaoberal otázkou obvyklého pobytu detí, vzhľadom aj ku komplikovanosti prípadu, nemohol by jednoznačne vysloviť, že obvyklý pobyt detí nie je v Slovenskej republike, a teda, že v danom prípade nemá právomoc rozhodovať. Pokiaľ súd prvého stupňa konštatoval, že ona neoprávnene premiestnila deti do iného členského štátu, poukázala na Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch, podľa ktorého, aby sa jednalo o neoprávnené premiestnenie detí, vyžaduje sa splnenie troch podmienok, a to existencia opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia a porušenia opatrovníckeho práva. Otec maloletých detí nikdy neprejavoval skutočný záujem o deti a opatrovnícke právo k maloletému K. nikdy nevykonával. Jeho kroky a vyhrážky, že jej deti zoberie, sú iba snahou ublížiť matke maloletých detí. Otec maloletých detí sa k podanému odvolaniu matky písomne nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie matky maloletých detí nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli matkou v podanom odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd si osvojil aj dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva: Od 1. marca 2005 sa právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach spravuje Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 Ú.v. ES o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej Nariadenie Rady). Uplatňuje sa vo všetkých členských štátoch Európskej únie s výnimkou Dánska, je záväzné a priamo vykonateľné v členských štátoch v súlade so zmluvou a založení Európskeho spoločenstva a má prednosť pred ich vnútroštátnymi právnymi normami. Rozsah pôsobnosti Nariadenia vymedzuje jeho článok 1, podľa ktorého Nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, ako i na nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností. Pojem rodičovské práva a povinnosti v spojení s článkom 1 odsek 2 Nariadenia Rady sa vzťahuje na všetky práva a povinnosti nositeľa rodičovských práv a povinností, týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa. Zahŕňa preto nielen právo osobnej starostlivosti a právo styku s dieťaťom, ale aj veci ako poručníctvo, umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti alebo do ústavnej starostlivosti. Zoznam vecí spadajúcich pod pojem rodičovské práva a povinnosti nie je v uvedenom ustanovení taxatívny, ale len demonštratívny a je determinovaný len odsekom 3 článok 1, kde je výslovne uvedené, na ktoré veci sa Nariadenie nevzťahuje. Právomoc súdov členského štátu konať o návrhu vo veci rodičovských práv a povinností vyplýva z článkov 8 až 14 Nariadenia Rady. Tieto obsahujú ucelený systém princípov právomoci na určenie členského štátu, ktorého súdy majú právomoc vo veci konať, nie však vecne a miestne príslušný súd v rámci tohto členského štátu. Článok 8 odsek 1 Nariadenia Rady zakotvuje všeobecnú právomoc, podľa ktorej súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Je tu premietnutá základná zásada Nariadenia, že najvhodnejším miestom na rozhodovanie vo veci rodičovských práv a povinností je súd toho členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt. Výnimky z tohto všeobecného princípu právomoci ustanovujú iba články 9, 10, 12 a 13, ktoré určujú podmienky, za splnenia ktorých je daná právomoc súdov členského štátu, v ktorom nemá dieťa svoj obvyklý pobyt. Článok 9 Nariadenia Rady takto zachováva právomoc pre súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa počas trojmesačného obdobia po jeho presťahovaní do iného členského štátu vo veci zmeny rozsudku o práve styku, článok 10 rieši súdnu právomoc v prípadoch únosu dieťaťa, článok 12 upravuje výnimku v prípadoch dohody o súdnej právomoci a článok 13 v prípadoch, ak nemožno obvyklý pobyt dieťaťa určiť priznáva právomoc súdom členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Pojem obvyklý pobyt je potrebné podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora v zmysle Nariadenia Rady vykladať tak, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto členského štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej alebo predškolskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. V danom prípade je predmetom konania zákaz styku otca s maloletými deťmi, na ktoré konanie sa v zmysle uvedených záverov vzťahuje Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudku o manželských veciach vo veciach rodičovských práv a povinností. Súd prvého stupňa správne v intenciách Nariadenia Rady skúmal, či má vo veci právomoc konať a rovnako tak správne vyhodnotil, že pri posudzovaní právomoci je potrebné vychádzať z článku I bod 1 písmeno b/, bod 2 písmeno a/ a z článku 8 bod 1, 2 v spojení s článkom 10 Nariadenia Rady. Súd prvého stupňa správne ustálil, že nemá právomoc na konanie v tejto veci, s poukazom na článok 8 a 10 Nariadenia Rady. Aj odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa, s poukazom na všetky uvedené skutočnosti toho názoru, že v danej veci je krajinou obvyklého pobytu maloletých detí Írsko, kde sa deti narodili a žili so svojimi rodičmi, pričom boli matkou neoprávnene premiestnené do iného členského štátu EÚ. Je nepochybné, že obaja rodičia sú nositeľmi rodičovských a opatrovníckych práv k maloletým deťom, a to aj s poukazom na príkaz Mestského súdu v Dubline zo dňa 30.05.2013, ktorým bol otec maloletých detí vymenovaný za spolunositeľa rodičovských práv k maloletým deťom, spoločne s matkou, ktorá má deti v osobnej starostlivosti. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že otec maloletých detí nesúhlasil s vycestovaním, resp. s premiestnením detí do iného členského štátu EÚ, a teda matka, spolu s maloletými deťmi, opustila obvyklý pobyt maloletých detí v Írsku a odcestovala na územie Slovenskej republiky bez súhlasu otca detí, kde aj v súčasnosti s nimi žije. Skutočnosť, že otec maloletých detí nesúhlasil s vycestovaním a premiestnením maloletých detí do iného členského štátu EÚ, potvrdzuje aj predložený e-mail otca, ktorý adresoval matke maloletých detí a vyzýval ju, aby sa spolu s deťmi bezodkladne vrátila do Írska. S poukazom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd nemohol stotožniť s námietkami matky maloletých detí, týkajúcimi sa obvyklého pobytu maloletých detí na Slovensku, pretože ako vyplýva z uvedeného, obvyklým pobytom maloletých detí je Írsko a na Slovensku sa maloleté deti zdržujú neoprávnene. V danej veci bolo správne ustálené, že nedošlo k založeniu právomoci Slovenskej republiky v zmysle článku 10 písmeno a/, b/ Nariadenia Rady z dôvodu, ako už bolo uvádzané, že otec maloletých detí sa s ich premiestnením nezmieril. Napriek tej skutočnosti, že matka s maloletými deťmi žije na území Slovenskej republiky takmer rok, naďalej právomoc vo veci rodičovských práv a povinností v zmysle uvádzaného článku 8 odsek 2 Nariadenia Rady v spojení s článkom 10 Nariadenia Rady prináleží príslušným súdom v Írsku. S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd správne rozhodol, keď v súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s článkom 8 bodu 1, 2 a článku 10 Nariadenia Rady, po konštatovaním neodstrániteľnej prekážky konania - nedostatku právomoci, ktorá bráni súdu v konaní pokračovať a o návrhu rozhodnúť, konanie zastavil. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .