Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/804/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211205484 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3211205484.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa W. proti odporcovi Z., o obnovu konania, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 30. júna 2014, č.k. 4C/141/2011-74, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4C/148/2008. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 228 ods. 1, § 230 ods. 1, 3, § 232 ods. 1 a § 234 ods. 1 O.s.p. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že navrhovateľ návrhom zo dňa 10.11.2006 uplatnil proti odporcovi nárok na zaplatenie 2.655,51 Eur s prísl. z titulu zodpovednosti odporcu za nekonanie orgánov polície, prokuratúry a inšpekcie ministerstva vnútra v súlade so zákonom pri objasňovaní trestného oznámenia navrhovateľa. Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom, č.k. 4C/148/2008-77 zo dňa 19.10.2009 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“) návrh navrhovateľa zamietol. Súd návrh považoval za nedôvodný najmä z dôvodu, že rozhodnutie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania nebolo príslušným orgánom pre nezákonnosť zrušené, alebo zmenené, a že navrhovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup. K návrhu navrhovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania súd uviedol, že toto dokazovanie nevykoná jednak preto, že odporca nespochybňoval výšku škody, a tiež preto, že nemal preukázanú zodpovednosť odporcu za škodu, teda nezákonnosť rozhodnutia orgánov verejnej moci, ani ich nesprávny úradný postup, nebolo preto potrebné skúmať príčinu úhynu včiel navrhovateľa. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom, č.k. 4Co/349/2009-99 zo dňa 30.03.2010 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“) tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z rovnakých dôvodov. Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu dňa 04.05.2010. Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci konštatoval, že návrh na obnovu konania navrhovateľ zdôvodnil tým, že dňa 16.12.2011 zistil novú skutočnosť, a to, že súd prvého stupňa aj odvolací súd vyhodnotili, že Úrad inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky neodpovedal na jeho sťažnosť z 13.09.2006 ako nezjednanie nápravy, mali to však podľa názoru navrhovateľa posúdiť ako nečinnosť. Ďalej navrhovateľ odôvodnil návrh na obnovu konania tým, že súd prvého stupňa nepribral znalca z odboru včelárstvo, a že neboli preverovaní označení ľudia, ktorí by o úhyne jeho včiel mohli niečo vedieť. Súd prvého stupňa zdôraznil, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatný rozsudok, pričom Občiansky súdny poriadok v § 228 ods. 1 taxatívne uvádza dôvody, kedy je obnova konania prípustná. Mal za to, že všetky navrhovateľom uvádzané dôvody návrhu na obnovu konania sú skutočnosťami, ktoré navrhovateľ mohol uplatniť a aj uplatňoval už v pôvodnom konaní, a to buď v konaní pred súdom prvého stupňa alebo v odvolaní. V žiadnom z navrhovateľom uvádzaných dôvodov nejde o skutočnosť, ktorú bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Zdôraznil, že pokiaľ ide o navrhovateľom namietanú nečinnosť Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, nečinnosť akéhokoľvek orgánu verejnej moci sa vo všeobecnosti považuje za nesprávny úradný postup (bez ohľadu na to, či je označená ako „nezjednanie nápravy“ alebo ako „nečinnosť“). S namietanou nečinnosťou orgánov verejnej moci sa vysporiadal súd prvého stupňa v rozsudku, č.k. 4C/148/2008-77, keď uviedol, že nesprávny úradný postup nebol preukázaný. V odvolaní proti tomuto rozsudku navrhovateľ uviedol, že podľa neho bol postup orgánov štátu nesprávny, keďže tieto orgány boli nečinné a nesplnili svoje zákonné úlohy. Odvolací súd sa s týmto tvrdením vysporiadal v odôvodnení rozsudku, č.k. 4Co/349/2009-99, keď uviedol: „Pokiaľ navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odôvodňoval nesprávnym úradným postupom orgánov polície, prokuratúry, inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, aj v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že návrh je nedôvodný.“ Pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzaný dôvod obnovy konania, že súd prvého stupňa nepribral znalca z odboru včelárstvo, ani tu nejde o novú skutočnosť. Naopak, navrhovateľ už v konaní pred súdom prvého stupňa žiadal znalecké dokazovanie na určenie výšky škody. Dôvodom zamietnutia jeho žaloby však bola skutočnosť, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania nebolo nikdy zrušené (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), a že nesprávny úradný postup nebol preukázaný. Keďže nebol splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je preukázanie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, nebolo potrebné zisťovať ani výšku škody, ako žiadal navrhovateľ, ani príčinu vzniku škody. Dôvody nepribratia znalca boli objasnené v rozsudku súdu prvého stupňa, aj v rozsudku odvolacieho súdu. Napokon, pokiaľ ide o navrhovateľom uvádzaný dôvod obnovy konania, že neboli preverovaní ľudia, ktorí by o úhyne jeho včiel mohli niečo vedieť, nie je celkom jasné, či „preverovaním“ mal navrhovateľ na mysli vypočutie takýchto osôb v trestnom konaní vedenom na základe jeho trestného oznámenia, alebo ich vypočutie v občianskom súdnom konaní o náhradu škody. Ak mal navrhovateľ na mysli nevypočutie týchto osôb v trestnom konaní, s týmto argumentom sa vysporiadal súd prvého stupňa, keď uviedol, že nemôže posudzovať zákonnosť alebo nezákonnosť trestného konania ako predbežnú otázku v civilnom konaní. V konaní o náhradu škody nebolo preukázané, že by rozhodnutie o zastavení trestného stíhania bolo zrušené pre nezákonnosť, čo je predpokladom zodpovednosti za škodu. Pokiaľ mal navrhovateľ na mysli nevypočutie týchto osôb v konaní o náhradu škody, navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa nenavrhol vypočutie žiadnych svedkov, hoci bol súdom poučený, že je povinný predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa končí dokazovanie, a že na dôkazy predložené alebo označené neskôr súd neprihliada. Ani v tomto prípade teda nejde o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by navrhovateľ bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Na základe uvedených skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľ vo svojom návrhu neuviedol žiadnu skutočnosť, ani nepredložil žiadne rozhodnutie či dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť, či vykonať už v pôvodnom konaní na súde prvého stupňa alebo v odvolaní. Nemal za splnenú ani jednu z podmienok predpokladaných v § 228 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na povolenie obnovy konania. Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Z obsahu jeho odvolania vyplýva, že sa domáha zmeny napadnutého uznesenia a vyhovenia návrhu. Súdu prvého stupňa vytýkal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť účinne konať pred súdom, keď opakovane tvrdí, že ako navrhovateľ sám vo veci nekonal, pričom nepovažuje za nezákonný úradný postup tú skutočnosť, že nekonali práve štátne orgány. Mal za to, že súd prvého stupňa opätovne nerešpektoval skutočnosť, že mu bola spôsobená škoda. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý sa domáhal potvrdenia napadnutého uznesenia. Zastával názor, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, týkajúcimi sa obnovy konania. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, považuje za nedôvodné a ničím nepodložené. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a stotožňuje sa s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného dôvodu si osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľa dopĺňa. Podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak: a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšieho rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšieho rozhodnutie vo veci. Obnova konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, v dôsledku čoho zákon jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzuje. Návrhom na obnovu konania možno napadnúť výlučne rozhodnutie súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, len z taxatívne stanovených dôvodov, a to v zákonom stanovenej lehote. Návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť a popri všeobecných náležitostiach (ust. § 42 ods. 3 O.s.p.) musí obsahovať aj označenie rozsudku, proti ktorému smeruje, dôvod obnovy, skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že návrh je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa navrhovateľ domáha. Subjektom, oprávneným na podanie odvolania, je účastník pôvodného konania, prípadne jeho právny nástupca z dôvodu singulárnej a univerzálnej sukcesie (ust. § 92 O.s.p.). Dôvody spôsobilé pripustiť obnovu konania sú taxatívne uvedené v ust. § 228 ods. 1 O.s.p. Z iných dôvodov, ako sú uvedené v tomto ustanovení O.s.p., obnova konania prípustná nie je. Taktiež nie je prípustná len proti dôvodom rozhodnutia. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania je medzi iným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (ust. § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p) a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (ust. § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne, že sa tieto dôkazy nemohli vykonať a zároveň, že môžu privodiť pre tohto účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Skutočnosti a dôkazy, ktoré má na mysli ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., sú (v porovnaní s pôvodným konaním) nové vtedy, pokiaľ účastník konania i napriek tomu, že v dobe pôvodného rozhodnutia tieto objektívne existovali, ich nemohol bez svojej viny použiť preto, že o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznej povinnosti. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (ust. § 228 ods. 1 písm. b) O.s.p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie znaleckého dokazovania súdom prvého stupňa v pôvodnom konaní nemôže zakladať dôvod na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec prejednávajúceho súdu, či považuje v danej procesnej situácii za potrebné doplniť dokazovanie ďalším dokazovaním, a to aj znalcom. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svoje viny v pôvodnom konaní v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť označiť, či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí mať objektívny charakter, zatiaľ, čo v prejednávanej veci mala nemožnosť spočívať v subjektívnom prístupe vec prejednávajúceho súdu odmietajúcom nariadiť znalecké dokazovanie, resp. vykonať výsluch svedkov označených navrhovateľom. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady pre vyhovenie návrhu pre povolenie obnovy konania. Navrhovateľ totiž neuviedol žiadne nové dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pretože o ich existencii nevedel a ich vykonanie preto nemohol navrhnúť, a ani dôkazy, ktoré už teraz možno vykonať, pretože ich vykonanie v pôvodnom konaní navrhol, ale nemohli byť vykonané, pretože tomu bránila objektívna prekážka. Navrhovateľ žiadal len opätovne vykonať dokazovanie vo veci, pretože namieta nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu a nesúhlasí s právnym posúdením veci súdmi v pôvodnom konaní. Navrhovateľ sa fakticky domáha nového preskúmavania správnosti rozhodnutia súdov v pôvodnom konaní, čo odporuje zásade nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia v pôvodnom konaní. Pokiaľ navrhovateľ súdu prvého stupňa vytýka, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod nie je daný. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva za účelom jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok odňatie možnosti konať pred súdom navrhovateľovi nevyplývajú. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil a z obsahu spisu nevyplýva, že mu nejaké trovy vznikli. Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .