Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 11S/14/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200422 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3014200422.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr. Miroslava Manďáka a JUDr. Eleny Zaťkovej v právnej veci žalobcu: 1/ C. Y. O., trvale bytom X. XX, XX- XXX D., V., občan Poľskej republiky, 2/ COMPLEX HM, s.r.o., so sídlom Dvory 581, Púchov, IČO: 45 517 991, právne zastúpený: V 4 Legal, s.r.o., so sídlom Žilina, Tvrdého 4, IČO: 36 858 820 proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Bratislava, 29. augusta č. 8 a 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22573-2/2014-BA zo dňa 28. februára 2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Žalobcom 1/ a 2/ sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobcovia 1/ a 2/ žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.05.2014 žiadali preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 22573-2/2014-BA zo dňa 28. februára 2014, ktoré navrhli zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnili náhradu trov konania, na ktorých úhradu žiadali zaviazať žalovaného. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a súčasne potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 32185-1/2013-PB zo dňa 13. septembra 2013, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica (ďalej len ,,správny orgán prvého stupňa") rozhodla, že zamestnancovi (t.j. žalobcovi 1/) zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 28.02.2013. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe kontroly vykonanej dňa 08.03.2013 za účelom preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 01.06.2010 do 31.01.2013 sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa (t.j. žalobcu 2/) na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Žalobca 2/ (ďalej aj ,,zamestnávateľ") síce predložil formálne doklady, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaný vystavil pre žalobcu 1/ (ďalej aj ,,zamestnanec") formulár PD A1 s platnosťou od 01.03.2011 do 28.02.2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Správny orgán prvého stupňa túto skutočnosť vzal do úvahy, ako aj výsledky kontroly z 08.03.2013, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa. Z uvedeného dôvodu správny orgán prvého stupňa rozhodol, že zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 28.02.2013. S uvedeným právnym názorom sa žalovaný stotožnil. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanej žalobe vyslovili názor, že žalovaný nesprávne (neúplne) zistil skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav veci aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis, a preto bol jeho postup pri vydaní napadnutého rozhodnutia v rozpore so zákonom. Uviedli, že výsledky kontroly neboli podkladom pre napadnuté rozhodnutie, nakoľko s poukazom na Priebežný protokol č. 22938-3/2013 o kontrole neboli zistené žiadne pochybenia a nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, že by k výkonu závislej činnosti zamestnancov v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. Kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov žalobcu 2/, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobcu 1/ uskutočnené neboli. Žalobcovia 1/ a 2/ predložili všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú možno od nich rozumne požadovať, čím bolo ich dôkazné bremeno v súvislosti s reálnym výkonom závislej činnosti vyčerpané. Zo správy o vykonanej kontrole a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov žalobcu 2/ neboli zistené, ktorá skutočnosť v odôvodnení rozhodnutia absentuje. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, že žalobca 2/ je tzv. schránkovou firmou a miestom podnikania nie je Slovenská republika, pričom toto tvrdenie dostatočne neodôvodnil. S poukazom na obsah Priebežného protokolu č. 22938-3/2013 o kontrole žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Tvrdenie žalovaného o prenájme nebytových priestorov s výmerou len 13 m2, ktoré dal do súvisu s počtom zamestnancov žalobcu 2/, považovali za účelové, irelevantné a bez opory v právnych predpisoch. Povaha práce zamestnancov žalobcu 2/ si vyžaduje spravidla prácu v teréne na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Ďalej vyjadrili názor, že žalobcu 2/ nemožno označiť za schránkovú firmu, nakoľko nie sú individuálne splnené kritériá tohto pojmu. Konštatovali, že žalovaný porušuje princíp rovnakého zaobchádzania voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky. Princíp rovnakého zaobchádzania je tiež porušený tým, že u iných zamestnancov žalobcu 2/, ktorí vykonávajú tú istú prácu za tých istých podmienok, vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady, sú zamestnanci, o ktorých žalovaný rozhodol, že podliehajú slovenskej legislatíve ako uplatniteľnej legislatíve. Záverom žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na diskriminačný charakter oznámenia žalovaného týkajúceho sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na koordinačné nariadenia Európskeho spoločenstva, úlohou ktorých je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Pri určení uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale i reálny výkon činnosti. Správny orgán prvého stupňa vykonal dňa 11.03.2013 u žalobcu 2/ ako zamestnávateľa kontrolu zameranú na faktické fungovanie spoločnosti a faktický výkon činností zamestnancov na území Slovenskej republiky. Na základe kontroly dospel k záveru, že zamestnanci žalobcu 2/ reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky, nakoľko v čase kontroly bol prítomný len konateľ a v sídle spoločnosti nebol ani jeden zamestnanec; zamestnanci sa prijímajú do pracovného pomeru pohovorom v Poľskej republike, aj keď pracovná zmluva je uzavretá podľa slovenských právnych predpisov; zamestnanci roznášajú letáky po celej Slovenskej republike, avšak v čase kontroly sa osoby vykonávajúce kontrolu so žiadnymi zamestnancami v sídle spoločnosti nestretli, čo je na veľký počet zamestnancov registrovaných v systéme sociálneho poistenia pochybné; činnosť spoločnosti zamestnávateľ neriadi bezprostredne zo sídla spoločnosti; podľa zmluvy o podnájme nebytových priestorov má zamestnávateľ prenajaté priestory s výmerou 13 m2, čo pri celkovom počte zamestnancov vzbudzuje odôvodnený predpoklad, že nemôže ísť o také sídlo spoločnosti, v ktorom sa reálne vykonáva činnosť zamestnávateľa. Doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň tiež neboli predložené. Priebežný protokol č. 22938-3/2013 z 11.03.2013 bol prerokovaný a podpísaný konateľom spoločnosti. Správny orgán prvého stupňa na základe skutkových zistení dospel k záveru, že zamestnávateľ nespĺňa kritériá na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a preto je nutné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom. Žalovaný ďalej uviedol, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Ak teda nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná. Zamestnanec žalobcu 2/ podliehal slovenskej legislatíve do 28.02.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 01.03.2011 do 28.02.2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou platnosti však nebolo možné žalovaným vystaviť, čomu bránia skutočnosti zistené kontrolou. Žalovaný ďalej uviedol, že žalovanému bol dňa 21.02.2014 doručený list ZUS Bielsko-Biala, v ktorom oznamuje, že na žalobcu 1/ sa vzťahuje od 01.03.2013 poľská legislatíva, pričom žalovaný voči určeniu uplatniteľnej legislatívy v lehote dvoch mesiacoch od doručenia tohto oznámenia nenamietal. Tvrdenie žalobcov 1/ a 2/ o porušení princípu rovnakého zaobchádzania považoval žalovaný za neopodstatnené. Uviedol, že u osôb s bydliskom v Poľskej republike existuje cudzí prvok, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje podľa koordinačných nariadení Európskeho spoločenstva. Ak nie sú splnené kritériá na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia, dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia. Navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol. Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.) preskúmal postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov žaloby, vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250g ods. 2 O.s.p.) a dospel jednomyseľne k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a žalobu ako nedôvodnú zamietol z týchto dôvodov: Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22573-2/2014-BA zo dňa 28. februára 2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a súčasne potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 32185-1/2013-PB zo dňa 13. septembra 2013. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že dňa 08.03.2013 vykonali zamestnanci správneho orgánu prvého stupňa u žalobcu 2/ ako zamestnávateľa kontrolu za účelom preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a preverenia plnenia povinností zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. O predmetnej kontrole bol dňa 11.03.2013 spísaný Priebežný protokol č. 22938-3/2013 o vykonaní kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, výsledky ktorého boli dňa 12.03.2013 prerokované s konateľom žalobcu 2/. Uvedené potvrdil svojím vlastnoručným podpisom. Jeho súčasťou je Správa k priebežnému protokolu č. 22938-3/2013. Na základe zistení z vykonanej kontroly správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. 32185-1/2013-PB zo dňa 13. septembra 2013 (ďalej aj ,,prvostupňové rozhodnutie") rozhodol, že zamestnancovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 28.02.2013. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podali žalobcovia 1/ a 2/ včas odvolanie, v ktorom namietali obsahovo tie isté skutočnosti, ako v samotnej správnej žalobe. O odvolaní žalobcov 1/ a 2/ rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcov 1/ a 2/ zamietol a súčasne potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. V prejednávanom prípade bolo sporné, či výsledky kontroly vykonanej u žalobcu 2/ dňa 08.03.2013 opodstatňujú záver, že jeho zamestnanci nevykonávajú reálnu činnosť a žalobca 2/ predstavuje tzv. schránkovú firmu, ktoré skutočnosti majú vplyv na zánik povinného sociálneho poistenia žalobcu 1/. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 461/2003 Z.z.") zárobková činnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem a) fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, b) fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom 1. starobného dôchodku, 2. invalidného dôchodku, 3. výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a dovŕšila dôchodkový vek, 4. invalidného výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu, c) žiaka strednej školy v právnom vzťahu, na základe ktorého vykonáva praktické vyučovanie podľa osobitného predpisu7aa) a študenta vysokej školy v právnom vzťahu, na základe ktorého vykonáva praktickú výučbu alebo odbornú prax podľa osobitného predpisu. Podľa § 7 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ je podľa tohto zákona pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak. Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že žalobca 1/ bol od 01.03.2011 zamestnancom žalobcu 2/. Z výpisu z Obchodného registra má súd ďalej za preukázané, že žalobca 2/ je ako právnická osoba zapísaná od 27.04.2010 v Obchodnom registri Okresného súdu Trenčín, oddiel: Sro, Vložka číslo: 22906/R. Žalobca 2/ ako zamestnávateľ je v registri zamestnávateľov prihlásený od 01.06.2010. Krajský súd konštatuje, že v oblasti sociálneho zabezpečenia sa od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie uplatňujú tzv. koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Od 01.05.2010 sa vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia uplatňuje tzv. základné nariadenie - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,základné nariadenie"). Od 01.05.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,vykonávacie nariadenie"). Predmetné koordinačné nariadenia určujú príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktorých úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu (zamestnanca/ /samostatne zárobkovú činnú osobu) počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp. zamedziť vzniku situácie, kedy by sa na fyzickú osobu nevzťahovala legislatíva žiadneho členského štátu. Tieto pravidlá majú výhradný účinok, čo znamená, že neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať vhodnejší systém sociálneho zabezpečenia, prípadne aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostala poistená v štáte bydliska. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (dôchodkové poistenie, nemocenské poistenie, úrazové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, garančné poistenie) a na verejné zdravotné poistenie. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na zásade, podľa ktorej príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť. Uvedená zásada predstavuje všeobecné pravidlo vyjadrené v článku 11 (3) základného nariadenia. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V nadväznosti na pravidlo uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. V oboch vyššie uvedených prípadoch je však pri určení uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon jeho činnosti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte nemusí znamenať, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Ďalším faktorom nevyhnutným na určenie príslušnej legislatívy sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla, resp. miesta podnikania zamestnávateľa. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. V článku 14 (5a) vykonávacieho nariadenia je za účelom uplatňovania hlavy II základného nariadenia definovaný pojem "registrované sídlo alebo miesto podnikania", pod ktorým sa rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor") na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Súdny dvor rozhodol, že termín sídlo hospodárskej spoločnosti je miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia riadiaceho orgánu spoločnosti a kde sa uskutočňujú úlohy ústredia tejto spoločnosti. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Z vyššie uvedeného vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určených podmienok. Ich splnenie skúma inštitúcia spravidla v mieste bydliska v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci splnenia vyššie uvedených kritérií musí zamestnávateľ preukázať napr. miesto, kde má registrované sídlo a správu, miesto, kde sa uzatvárajú zmluvy s klientmi, miesto, kde sa vykonáva nábor zamestnancov a hlavné finančné funkcie, počet administratívnych pracovníkov a podobne. V prípade, že by zamestnávateľ nepreukázal splnenie podmienok pre registráciu sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na jeho zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Z rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na základe článku 76 základného nariadenia sú za účelom zabezpečenia riadneho vykonávania základného nariadenia príslušné orgány členských štátov povinné vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, navzájom spolupracovať a poskytovať svoje služby. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 16 (5) vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Podľa článku 16 (6) vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava zaslala sociálnej poisťovni informáciu, z ktorej vyplýva, že v posledných rokoch vznikli spoločnosti, ktoré pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby sprostredkovávajú prácu na úväzok v iných členských štátoch, a to za účelom vyhýbania sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľsku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny orgán prvého stupňa vykonal na území Slovenskej republiky kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Predmetná kontrola bola u žalobcu 2/ vykonaná dňa 08.03.2013. Na základe jej výsledkov nemal správny orgán prvého stupňa a ani žalovaný preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov u žalobcu 2/ ako zamestnávateľa na území Slovenskej republiky a rovnako ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Podľa § 195 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej zložky sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť. Podľa § 195 ods. 6 a 7 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Zo Správy k priebežnému protokolu č. 22938-3/2013 vyplýva, že riadiace osoby žalobcu 2/ sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v mieste registrovaného sídla spoločnosti, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Z tohto miesta sa vykonávajú finančné transakcie. Pohovory s uchádzačmi o zamestnanie prebiehajú v Bielsko- Biala, C. H. Sarni Stok, Poľsko. Realizáciu predmetu činnosti zamestnávateľa na základe kontroly pracovných zmlúv zamestnanci vykonávajú po celom území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva pracovné úlohy zamestnancom ústne pri stretnutiach v teréne, telefonicky, prípadne prostredníctvom e-mailu. Pracovné úlohy zadáva zamestnávateľ podľa aktuálnych požiadaviek klientov. Zamestnanci na základe popisu zamestnávateľa vykonávajú roznášanie letákov, zasielanie ponúk, činnosti obchodných zástupcov podľa pracovnej zmluvy. Pracovný čas je 5 hodín týždenne. Jeho začiatok a koniec určuje zamestnávateľ. Personálnu a mzdovú agendu žalobcu 2/ vykonáva spoločnosť PROCTUM CONSULT, s.r.o. Podklady ku kontrole predložila Ing. X. E. - poverená zastupovaním konateľa žalobcu 2/. Počas kontroly sa na adrese žalobcu 2/ nachádzal zamestnanec X. Y. Q., ktorý je zároveň konateľom žalobcu 2/, spolu s tlmočníkom poľského jazyka Mgr. X. S., PhD. Na základe vykonanej kontroly mali správne orgány preukázané, že v čase kontroly sa v sídle žalobcu 1/ nenachádzali žiadni zamestnanci. Vzhľadom na veľký počet registrovaných zamestnancov (viac ako 300) je podľa názoru krajského súdu absencia všetkých zamestnancov na pracovisku značne podozrivá. Je pravdou, že jedným z predmetov činnosti zamestnancov je roznášanie letákov, a teda niektorí zamestnanci mohli byť v teréne a roznášať reklamné materiály, avšak predmetom činnosti zamestnancov majú byť aj rôzne administratívne práce v kancelárii, t.j. v sídle žalobcu 2/, v ktorej sa však žiadny zamestnanec nenachádzal. Vykonanou kontrolou bolo ďalej zistené, že zamestnávateľ má prenajaté nebytové priestory len o výmere 13 m2, čo vyplýva aj zo zmluvy o podnájme nebytových priestorov. Uvedená skutočnosť, vzhľadom aj na vyššie uvedený veľký počet registrovaných zamestnancov, vzbudzuje značné pochybnosti o reálnom sídle spoločnosti, v ktorom sa vykonáva skutočná činnosť zamestnávateľa. Vykonaným zisťovaním bolo ďalej preukázané, že chod spoločnosti zamestnávateľ bezprostredne neriadi zo sídla spoločnosti, nakoľko zamestnávateľ jednotlivým zamestnancom zadáva pracovné úlohy telefonicky, prostredníctvom e-mailu, či dokonca ústne v mieste výkonu práce. Pokiaľ ide o prijímacie pohovory zamestnancov, kontrolou bolo zistené, že zamestnanci žalobcu 2/ sa prijímajú do zamestnania na základe pohovoru vykonaného v Poľskej republike, a to aj napriek skutočnosti, že pracovná zmluva je uzatvorená v súlade so slovenskou legislatívou. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatuje, že žalobca 1/ ani žalobca 2/ v správnom konaní nepredložili dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu 1/ pre žalobcu 2/ ako zamestnávateľa preukazovali. Skutočnosť, že žalobca 2/ predložil formálne doklady, ako napr. pracovnú zmluvu, evidenciu dochádzky, mzdový list, nepreukazujú podľa názoru krajského súdu reálny výkon práce žalobcu 1/ ako zamestnanca v konkrétny deň na konkrétnom mieste. Správnym orgánom ani súdu doposiaľ neboli predložené žiadne doklady ani písomnosti (napr. cestovný príkaz, vyúčtovanie cestovných nákladov), z ktorých by bolo zrejmé, akú prácu v aký deň a na ktorom mieste žalobca 1/ ako zamestnanec vykonával. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/ a 2/ neuniesli v konaní dôkazné bremeno a nepredložili dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že žalobca 1/ reálne vykonával prácu pre žalobcu 2/ ako jeho zamestnávateľa. Neobstojí tak tvrdenie o predložení všetkej dokumentácie zamestnanca, ktorú možno od žalobcu 1/ a 2/ rozumne požadovať. Žalobcovia 1/ a 2/ mali možnosť uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy žalobca 1/ pre žalobcu 2/ vykonával, uviesť konkrétne dátumy vykonávania prác na Slovensku, s ktorými osobami žalobca 1/ konal, ktoré by rozsah ním vykonávaných prác pre zamestnávateľa potvrdili. Ani prípadné dôkazy ako pracovná zmluva, mzdové listiny podľa názoru súdu nemôžu preukázať faktický výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Krajský súd zároveň v zhode s názorom žalovaného konštatuje, že žalobca 1/ na základe výsledkov vykonanej kontroly nepreukázal ani splnenie podmienok pre registráciu sídla, ktorá skutočnosť je zároveň jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti. Nakoľko žalobca 2/ nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla, je podľa názoru krajského súdu potrebné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jeho jednotlivým zamestnancom, v danom prípade vo vzťahu k žalobcovi 1/. Krajský súd ďalej uvádza, že v prejednávanom prípade žalovaný vystavil pre žalobcu 1/ formulár PD A1 s platnosťou od 01.03.2011 do 28.02.2013. Formulár PD A1 (potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa) potvrdzuje príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia. PD A1 zároveň oslobodzuje držiteľa od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom činnosť vykonáva či už dočasne z dôvodu vyslania, alebo zvyčajne pri súbežne vykonávaných činnostiach zamestnanca a/alebo samostatnej zárobkovej činnosti. PD A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol vyhlásený za zrušený alebo neplatný. V prípade, keď už sociálna poisťovňa vystavila zamestnancovi formulár PD A1, zamestnanec podlieha slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulára. Sociálna poisťovňa predmetný formulár spätne neruší. Po ukončení platnosti formulára sociálna poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. V prejednávanom prípade bol formulár PD A1 žalobcovi 1/ vystavený v čase, keď neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a kedy splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Nakoľko však v rámci kontroly vykonanej u žalobcu 2/ dňa 08.03.2013 boli zistené vyššie uvedené nedostatky, formulár PD A1 s pokračujúcou dobou nebolo možné vystaviť. Správne preto správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný konštatoval, že posledný deň platnosti formulára PD A1 (t.j. dňa 28.02.2013) je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu 1/ ako zamestnanca žalobcu 2/. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi 1/ bol vydaný registračný list - prihláška fyzickej osoby do sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky nie sú dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ust. § 15 ods. písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je status zamestnanca, ktorý žalobca 1/ nepreukázal. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na skutočnosť, že žalovanému bol dňa 21.02.2014 doručený list ZUS Bielsko - Biala, ktorým bolo oznámené, že na žalobcu 1/ sa od 01.03.2013 vzťahuje poľská legislatíva. Nakoľko voči určeniu uplatniteľnej legislatívy nepodal žalovaný v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto oznámenia námietky, v zmysle čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia sa určenie uplatniteľnej legislatívy (v danom prípade poľskej) stalo definitívnym. Nakoľko na základe výsledkov kontroly vykonanej dňa 08.03.2013 u žalobcu 2/ nebolo preukázané, že žalobca 1/ vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, neboli tak splnené podmienky pre aplikáciu čl. 11 (3) (a), čl. 13 (1) a čl. 13 (3) základného nariadenia. Vzhľadom na túto skutočnosť sa na žalobcu 1/ nevzťahujú slovenské právne predpisy, a žalobca 1/ nemôže byť poistený na území Slovenskej republiky. Záverom krajský súd konštatuje, že postupom žalovaného a vydaním napadnutého rozhodnutia nebol porušený princíp individuálneho zaobchádzania so žalobcom 1/ a ani princíp rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným zamestnancom. V prípadoch, kedy má osoba (zamestnanec) bydlisko na území Slovenskej republiky, sa cudzí prvok nevyskytuje, a preto sa postupuje podľa vnútroštátnej legislatívy upravujúcej sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov a predpisy komunitárneho práva sa na daný prípad nevzťahujú. Ak však má fyzická osoba bydlisko v Poľskej republike, v takomto prípade cudzí prvok existuje a uplatniteľná legislatíva sa na daný prípad určuje podľa koordinačných nariadení, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Zároveň krajský súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade s § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti v súlade s citovaným právnym predpisom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešným žalobcom 1/ a 2/ náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie j e p r í p u s t n é odvolanie (§ 250ja ods. 1 O.s.p.).