Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 4Co/574/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3100899951 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3100899951.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v právnej veci v právnej veci navrhovateľky M. Z. bytom X. X., U. XXX/X, zastúpenej 1/ JUDr. H. V., advokátom, so sídlom I. P. J., A. mieru XXX/X, 2/ N. kanceláriou G.. D. Y. - G.. H. Y., so sídlom X., E. XXXX proti odporcom 1/ I. Y., bytom X. X., U. XXX/X, 2/ J. Y. ml., bytom O. XX, B. republika, 3/ C. H., bytom X. X., U. 3, 4/ V. H., bytom X. X., H. 5, všetci zastúpení N. kanceláriou G.. G. U. s.r.o. so sídlom so sídlom X., O. XXXX/X, o zaplatenie úhrady za užívanie nebytových priestorov, o odvolaní navrhovateľky a odporcov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. novembra 2013, č.k. 8C/41/2000-607 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcom 1/ - 3/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 382,56 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11.05.2012 do zaplatenia všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V ostatnej časti voči odporcom 1/ - 3/ a odporkyni 4/ návrh zamietol. O náhrade trov konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením. Právne vec posúdil podľa § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení mal za to, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť. Zdôraznil, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke právo. Právo každého zo spoluvlastníkov vec užívať je obmedzené rovnakým právom ostaných užívať vec podľa veľkosti podielov. Právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcu jeho spoluvlastníckemu podielu ja dané zákonom a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ak neumožňujú existujúce pomery (rozhodnutie alebo dohoda spoluvlastníkov) plnú realizáciu tohto práva patrí mu (ak sa spoluvlastníci nedohodli inak) zodpovedajúca náhrada za obmedzenie spoluvlastníckeho práva , pričom pri stanovení výšky náhrady nie je rozhodujúce čo spoluvlastník užívajúci vec nad rámec podielu získa, ale čo by spoluvlastník pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu získal. Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 123 Obč. zák. Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon, v prípade práva podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia. Po posúdení výsledkov vykonaného dokazovania podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľky je voči odporcom 1/ - 3/ čiastočne dôvodný. Navrhovateľka sa domáhala zaplatenia žalovanej sumy od odporcov titulom nezaplateného nájmu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na podnikateľské účely ako ich bezdôvodného obohatenia na jej úkor v období od roku 1997 do 31.12.2009 voči odporcom 1/-3/ a do 31.12.2011 voči odporkyni 4/). Účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi rodinného domu č. XXX postaveného na parc. č. XXX o výmere XXX m2 ako zastavané plochy, vedenom v LV č. XXX, k. ú. X. X. pričom ich podiely na v priebehu rozhodného obdobia menili. Nehnuteľnosť užívajú spoločne s tým, že odporcovia 1/-3/ užívajú výlučne byt v podkroví, navrhovateľka byt na 2.nadzemnom podlaží, ostatné (komunikačné) priestory užívajú spoločne. Odporkyňa 4/ spolu s odporcami 1/-3/ priestory na prízemí a v suteréne nimi užívané užívajú výlučne na podnikateľské účely pričom odporkyňa 3/ prevádzkuje (od smrti jej právneho predchodcu J. st.) minimarket a odporkyňa 4/ výrobňu a predajňu oplátok. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané tvrdenie odporcov, že medzi spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nedošlo k dohode o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade i keď je nesporné, že právni predchodcovia spoluvlastníkov sa o jej dosiahnutie resp. o akési majetkové vysporiadanie pokúšali. Pokiaľ ide o namietané premlčanie uplatnených nárokov tieto sa vzhľadom na vyššie uvedené premlčujú v trojročnej premlčacej dobe a s poukazom na podanú žalobu (i pri jej následných upresneniach a zmene) súd považoval za rozhodnú dobu od 19.01.1997, za ktorú bol nárok uplatnený pred jej uplynutím. Navrhovateľka nespochybnila, že na trvalý pobyt v dome bola prihlásená v r. 1994, pričom zároveň namietala, že toto neznamená, že v dome bývala, nakoľko sa zdržiavala ako opatrovateľka v Rakúsku. Až po ochorení matky sa k nej v roku 2000 nasťahovala. Súd posúdil tieto jej tvrdenia ako účelové a skresľujúce reálne skutočnosti, pričom vychádzal predovšetkým z nespochybniteľných písomných podaní navrhovateľky v iných súdnych konaniach v ktorých výslovne uviedla, že na žiadosť neb. matky sa k nej nasťahovala do bytu, v novembri 1994 sa prihlásila na trvalý pobyt do ich spoločného domu a od tej doby žili v spoločnej domácnosti, teda, že s matkou žila v spoločnej domácnosti od roku 1994. Od roku 2000 už v plnom rozsahu zabezpečovala aj kompletnú starostlivosť o ňu. Navrhovateľka tak od roku 1997 realizovala svoje právo dotknutú nehnuteľnosť užívať. Nemožno sa stotožniť s jej námietkou, že svoje spoluvlastnícke právo nevyužívala, nakoľko len žila s matkou, ktorá užívala svoj spoluvlastnícky podiel. Túto skutočnosť navrhovateľka doteraz ani vo vzťahu k ostaným spoluvlastníkom netvrdila a predniesla ju až pred záverom dokazovania v tomto konaní. Užívanie spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti nemožno stotožniť s každodenným zdržiavaním sa v nej. Od roku 1997 ako 1/8-inová spoluvlastníčka tak navrhovateľka užívala (spolu s nebohou matkou) byt na prvom poschodí, teda tú časť objektu, ktorý užíva až do súčasnosti, a to v celkovej o výmere XXX,XX m2. Jej spoluvlastníckemu podielu zodpovedala pritom výmera vo výške 72,75 m2 (1/8), následne výmera 90,94m2 (25/160) a 134,59m2 (37/160). Až po zvýšení jej spoluvlastníckeho podielu na 49/160 (od 12.06.2009) zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu výmera 178,24m2. Od 12.06.2009 užíva výmeru menšiu o 24,41m2 ako zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu. Spoluvlastník, ktorý neužíva nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu má právo na peňažné vyrovnanie, ekvivalentnú peňažnú náhradu za užívanie od druhého spoluvlastníka, ktorý ju užíva nad rámec spoluvlastníckeho podielu. Za ekvivalentnú peňažnú náhradu súd považoval sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote nájmu, ktorý by za užívaný priestor musel takto užívajúci zaplatiť za predpokladu, že by neužíval plochu zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu( resp. jeho časti) iného spoluvlastníka, navrhovateľky. Súd sa preto skúmal či v období od 12.06.2009 odporcovia 1/- 3/ a odporkyňa 4/ užívali vec v rámci svojho podielu alebo nad tento rámec ( u odporcov 1/ - 3/ do 31.12.2009 a u odporkyni 4/ do 31.12.2011). Odporkyňa 4/ užívala priestory o výmere 148,59 m2 pričom veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu (57/160-in) v období od 12.06.2009 do konca roku 2011 zodpovedá plocha o výmere 207,34 m2. Navrhovateľka neuniesla v spore dôkazné bremeno ohľadom toho, že odporkyňa 4/ užívala v rozhodnom období nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Uviedol, že nemožno teda konštatovať, že v dôsledku užívania nehnuteľnosti v rozsahu väčšom ako je jej spoluvlastnícky podiel musí navrhovateľke zaplatiť peňažnú náhradu. Preto súd žalobu voči nej zamietol. Pokiaľ ide o odporcov 1/-3/ je nesporné, že užívajú plochu o výmere 115,28m2(priestory na podnikanie odporkyňou 3/) a spoločne byt prerobený v podkroví teda aj plochu o výmere, ktorá zodpovedá spoluvlastníckemu podielu navrhovateľky 24,41m2 (resp. rozdielu medzi výmerou užívanou navrhovateľkou a výmerou zodpovedajúcou jej spoluvlastníckemu podielu). Sú preto povinní zaplatiť navrhovateľke ekvivalentnú peňažnú náhradu za užívanie nad rámec spoluvlastníckeho podielu (v rozsahu rámca spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky) zodpovedajúcu výške obvyklého nájomného za tento priestor, ktorú by navrhovateľka pri obvyklom užívaní veci v rámci svojho podielu (resp. jeho prípadným využitím na prenajatie) získala. Výmera 153,83 m2 (užívaná navrhovateľkou) zodpovedá 42,26/160-ám, teda navrhovateľka užíva len podiel vo výške 42,26/160-in. Odporcovia 1/-3/ teda užívali 6,74/160-in(49-42,26) výmery navrhovateľky. Podľa výpočtu (zo znaleckého posudku str. 9,10 ZP č. 14/2011) výška ekvivalentnej náhrady za priestory užívané odporcami 1/-3/ bola vo výške 18.170,75 eur/rok//8.459,57 eur+ 9.502,09 eur+1/3 z 429,04 eur + 1/3 z 198,23 eur// = 1.514,23 eur/mesiac. Za 6,74/160-in (pri 1/160-ina = 9,46 eur / mesiac) predstavuje náhrada sumu vo výške 63,76 eur / mesiac a za 6 mesiacov (01.07.2009 až 31.12.2009) sumu vo výške 382,56 eur. Súd preto uložil odporcom 1/-3/ (vzhľadom na netvrdenie a nepreukázanie rozsahu užívania jednotlivými odporcami) zaplatiť túto žalovanú sumu. Pre účely výkonu rozhodnutia, ak bola niekoľkým dlžníkom uložená voči veriteľovi povinnosť k deliteľnému plneniu bez toho, že by bolo vyslovené, koľko je ktorý z nich povinný zaplatiť, treba pre účely konania o výkon rozhodnutia z ustanovení § 74 ods. 2, § 75 ods. 1 o. z. per analogiam dovodiť, že dlžníci sú povinní plniť veriteľovi rovnakým dielom (2 Cz 15/69). Nakoľko k uvedenému užívaniu časti spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky, vzniku dlhu došlo až v období po smrti ich právneho predchodcu nemožno aplikovať ustanovenia o prechode dlhov na dedičov. Ďalšie dokazovanie vypracovaním kontrolného znaleckého posudku a ďalším znaleckým posudkom na stanovenie výšky nájmu za jednotlivé prevádzky považoval súd i vzhľadom na vyššie uvedené závery za nadbytočné a nedôvodné a z týchto dôvodov ho nevykonal. Stotožnil sa s tvrdeniami odporcov, že sporové strany ustálili v akom rozsahu užívajú nehnuteľnosť a prípadné ďalšie znalecké stanovenie nájomného (po odčlenení spoločných priestorov) považoval preto za bezpredmetné. Navrhovateľkou uplatnený nárok na zaplatenie príslušenstva - úroku z omeškania z dlžnej sumy peňažnej náhrady súd posúdil podľa cit. ust. § 517 ods.2 Obč. zák. v spojení s ust. § 559 ods.2, § 563 Obč. zák. a § 3 cit. nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. (pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania) a priznal jej ho v súlade s nimi, odo dňa nasledujúceho po podaní návrhu na zmenu žaloby (podaním zo dňa 10.05.2012) kedy odporcovia 1/-3/ boli preukázateľne požiadaní o plnenie a dostali sa nasledujúci deň do omeškania s plnením peňažného záväzku voči navrhovateľke, v zákonnej výške 9 % ročne (pri základnej úrokovej sadzbe ECB 1%) z dlžnej sumy do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p., samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka a odporcovia 1/, 2/, 3/. Navrhovateľka odvolaním napadla zamietajúcu výrokovú časť rozsudku súdu prvého stupňa. Navrhla ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne právne posúdenie veci. Vytýkala súdu prvého stupňa spôsob, akým určil náhradu a vyporiadal sa s rozsahom a spôsobom užívania predmetnej nehnuteľnosti jednotlivými spoluvlastníkmi. Poukázala na to, že obchodné priestory na prízemí predmetného domu majú najväčšiu hodnotu a napriek tomu, že žiadala náhradu za nemožnosť užívania nebytových priestorov, súd prvého stupňa vo veci samej zaujal ten právny názor, podľa ktorého k nehnuteľnosti domu súp. č . XXX pristúpil ako ku homogénnej veci, ktorá má v každej časti rovnakú kvalitu a hodnotu a je v zásade jedno, ktorý spoluvlastník, ktorú časť užíva, pokiaľ výmera podlahovej plochy zodpovedá veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Vyslovila presvedčenie, čo preukazuje aj znalecké dokazovanie, že jednotlivé časti spoločnej nehnuteľnosti majú rôznu trhovú a úžitkovú hodnotu a užívaním obchodných priestorov získava dotyčný spoluvlastník podstatne viac úžitkovej hodnoty, než spoluvlastník, ktorému zostala na užívanie bytová časť s menšou úžitkovou hodnotou. Uviedla, že v časti nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzajú obchodné priestory má preukázateľne podiel aj ona, a preto jej zákonite náleží za nemožnosť užívania tejto časti nehnuteľnosti náhrada v zmysle § 137 v spojení s § 123 Obč. zákonníka. Mala za to, že ak by bol súd toho názoru, že je potrebné pre vyváženie zvážiť aj spoluvlastnícky podiel v byte na II. nadzemnom podlaží, ktorý užíva ona, a ktorý odporcovia neužívajú, je potrebné k tomuto pristupovať diverzifikovane podľa výšky úžitkovej hodnoty toho ktorého priestoru. Ďalej namietala nepreskúmateľnosť a nesprávnosť záverov znaleckého posudku spoločnosti M. s.r.o. a požadovala kontrolné znalecké dokazovanie, keď súd prvého stupňa sa v podstate ani závermi tohto znaleckého posudku neriadil. Poukázala na to, že predložila súdu potvrdenia realitných kancelárií o výške nájomného i odborné stanovisko č. 1/2013, ktoré jasne vypovedajú o rozdielnej úžitkovej hodnote jednotlivých častí spoločnej nehnuteľnosti. Ďalej vytýkala súdu prvého stupňa, že nesprávne ustálil jednak veľkosť (rozsah) spoločnej veci, a tým nesprávne ustálil, aká podlahová plocha pripadá na spoluvlastnícky podiel jednotlivých spoluvlastníkov a zároveň nesprávne ustálil aj veľkosť plochy, ktorú v skutočnosti užívajú jednotliví spoluvlastníci. Napriek tomu, že navrhovala v tomto smere vykonať znalecké dokazovanie, súd prvého stupňa vychádzal len zo zamerania Ing. D., ktorý však celý dom fyzicky nemeral, vychádzal len zo starších nákresov. Preto sa stalo, že byt odporkyne 3/ v III. nadzemnom podlaží nie je vôbec správne zameraný a už vôbec nie je zameraná povala na IV. nadzemnom podlaží, na ktorú je možné sa dostať len z bytu v užívaní odporkyne 3/ a táto má výmeru cca 45m2 . Túto povalu užíva výlučne odporkyňa 3/. Napriek tomu súd prvého stupňa plochu schodišťa pred bytom navrhovateľky pripočítal len na jej ťarchu, hoci je evidentne používaná aj odporkyňou 3/. Dôvodila, že súd prvého stupňa mal pomerne (minimálne na 1) rozdeliť využívanie tohto priestoru, aby spravodlivo vyjadril mieru užívania v porovnaní so spoluvlastníckym podielom. Za nesprávny ďalej označila názor súdu prvého stupňa, že v období od 19.01.1997 do 12.06.2009 užívala viac, než koľko je jej spoluvlastnícky podiel. Poukázala na to, že v období od 19.01.1997 do 19.02.2005 užívala byt na II. nadzemnom podlaží spoluvlastníčka T. Y.. Do roku 2000 byt využívali tiež opatrovateľky, ktoré sa starali o jej matku a do tohto bytu mali voľný prístup aj ostatní spoluvlastníci, pričom ona sa v tomto byte zdržiavala len sporadicky. Okrem toho v tej dobe vôbec neužívala pivnicu. Ak by napriek tomu súd prvého stupňa zobral do úvahy jej užívanie tohto bytu v tej dobe, bolo potrebné zohľadniť tú okolnosť, že tento byt užívala s ďalšou spoluvlastníčkou T. Y.. Je preto potrebné užívaciu plochu tohto konkrétneho bytu (samozrejme správne zistenú) rozdeliť na 1. Ďalej poukázala na to, že samotná matka T. Y. ostatných spoluvlastníkov nabádala k tomu, aby za užívanie obchodov v prízemí žiadali kompenzácie, pretože ako J. Y., tak V. H. užívali kvalitatívne aj kvantitatívne viac, než bol ich spoluvlastnícky podiel. Sám nebohý J. Y. uviedol, že investoval cca 200.000 Sk do opravy bytu matky, teda nie do bytu navrhovateľky. To preukazuje, že byt bol v prvom rade v užívaní matky T. Y. a ona tam mala miestnosť o výmere 18m2. Ďalej dôvodila, že náhradu za garáž si uplatnila včas, takže nie je premlčaná. Záverom namietala nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku. Odporcovia 1/ - 4/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhli rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti ako vecne správy potvrdiť. Uviedli, že v odvolaní navrhovateľky absentuje uvedenie právnych predpisov, z ktorých navrhovateľka pri svojom názore, že súd prvého stupňa mal určiť úžitkovú hodnotu veci pomocou nájmu podľa jednotlivo užívaných častí spoločnej veci a nie ako homogénnej veci, vychádzala. Poukázali na to, že na predmetný prípad a právny vzťah je potrebné aplikovať ust. § 137 ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého každý zo spoluvlastníkov má právo užívať spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom výške jeho spoluvlastníckeho podielu. Žiadny právny predpis neupravuje spôsobom, akým má spoluvlastník časť spoločnej veci zodpovedajúcej výške jeho spoluvlastníckeho podielu užívať, pokiaľ nie je medzi spoluvlastníkmi uzavretá dohoda o spôsobe užívania spoločnej veci alebo rozhodnutie súdu určujúce spôsob užívania spoločnej veci, vrátane určenia peňažnej náhrady za užívanie časti spoločnej veci v rozdielnej kvalite, ktoré jediné by zaväzovali spoluvlastníka ku konkrétnemu spôsobu užívania spoločnej veci a k výplate dohodnutej, alebo súdom určenej sumy peňazí do odplaty za užívanie kvalitnejšej časti nehnuteľnosti. Bez právneho významu je podľa názoru odvolateľov, že časť spoluvlastníkov začala užívať vymedzené časti spoločnej nehnuteľnosti, tieto si uzavrela pre seba a spôsobom svojho užívania vylúčila ostatných spoluvlastníkov z užívania tejto časti spoločnej veci, keď aj navrhovateľka si uzavrela pre seba časť spoločnej nehnuteľnosti a rozhodla sa túto časť využívať ako byt na bývanie. Vstupné dvere do bytu sú uzamknuté, kľúče od zámky má jedine navrhovateľka a nikto z ďalších spoluvlastníkov nemôže bez jej súhlasu do bytu vstúpiť. Takýto spôsob užívania spoločnej veci akceptujú spoluvlastníci dlhé roky a nikto zo spoluvlastníkov sa doposiaľ nedomáhal zmeny spôsobu užívania spoločnej veci. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní namietala, že zameranie vykonané Ing. D. je nesprávne a súd nemal z neho vychádzať, poukázali na to, že účastníci na pojednávaní dňa 04.12.2012 sa zhodli na skutkovom tvrdení, že zameranie - projekt Ing. D. nespochybňujú, resp. nerozporujú. Navrhovateľka uviedla, že celková výmera priestorov ňou užívaných je 153,83m2, odporcovia uviedli, že celková výmera priestorov užívaných navrhovateľkou by mala byť zvýšená o výmeru 12,18m2, ktorú tvorí loggia užívaná výlučne navrhovateľkou. Dodali, že zameranie veľkosti priestorov v dome a jeho spresnenie zameraním výmery konkrétnych miestností v dome si objednala navrhovateľka, toto zameranie si aj zaplatila, takže nemôžu vznikať pochybnosti, že by Ing. D. zameriaval nehnuteľnosti v neprospech navrhovateľky a v rozpore so skutočným stavom. Tvrdenie navrhovateľky, že náhradu za garáž si uplatnila už v pôvodnej žalobe označili za nepravdivé, keď navrhovateľka podala žalobu dňa 19.01.2000 a až neskôr na pojednávaní dňa 18.06.2003 rozšírila svoj návrh aj o platenie nájomného za garáž. Jej nárok je teda premlčaný. Odvolatelia považovali odôvodnenie napadnutého rozsudku pre nich za zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. Odporcovia 1/ až 3/ odvolaním napadli vyhovujúcu výrokovú časť napadnutého rozsudku. Navrhli ho v tejto časti zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Namietali nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov. Dôvodili, že navrhovateľka v období od 12.06.2009 do 31.12.2009 užívala priestory vo výmere väčšej, než je výmera XXX,XXmX. Nesúhlasili s určením výšky ekvivalentnej náhrady za priestory nimi užívané vo výške 1514,23 eur mesačne. Poukázali na to, že v priebehu súdneho konania, vychádzajúc pritom z projektu stavby č. 4/2003 spracovaného Ing. E. D., uviedli, že navrhovateľka užíva priestory o výmere 166,93m2 a k tejto výmere je potrebné pripočítať aj užívanie spoločných priestorov, t.j. chodieb, v ktorých má dlhodobo uskladnené rôzne väčšie veci ako skrine, krabice a ďalšie veci. Podľa ich výpočtu celková úžitková výmera predmetného domu je 569m2, z ktorej výmery predstavuje podiel navrhovateľky nárok na užívanie 174,4m2 priestoru. Rozdiel teda predstavuje 7,51m2 a nie 24,41m2 ako určil súd prvého stupňa. Tento rozdiel je však kompenzovaný tým, že navrhovateľka užíva v spoločných priestoroch viac, než jej patriaci podiel 49/160. Preto bolo potrebné návrh navrhovateľky zamietnuť v celom rozsahu. Ďalej namietali aj určenie výšky ekvivalentnej náhrady za užívanie ich priestorov, pretože nezodpovedá realite daného obdobia, najmä pokiaľ sa jedná o priestory používané na podnikanie. Poukazovali na sezónnosť podnikania s veľkými výkyvmi ziskov a strát. Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcov 1/ až 3/ písomne nevyjadrila. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľky a odporcov 1/,2/,3/ nie sú dôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a k jednotlivým odvolacím námietkam dodáva nasledovné: Súd prvého stupňa správne posudzoval uplatnený nárok podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok za jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný. V prejednávanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľka od roku 1997 realizovala svoje právo spornú nehnuteľnosť užívať (podrobne odôvodnené v napadnutom rozsudku str.9). Správne súd prvého stupňa zohľadnil aj rozsah užívania predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľkou podľa jej spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/8-iny a uzavrel, že od 12.06.2009 spoluvlastníckemu podielu navrhovateľky zodpovedá výmera 178,24m2, pričom navrhovateľka užívala od 12.06.2009 výmeru menšiu o 24,41m2 ako zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu, ktorú výmeru nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu užívali odporcovia 1/ - 3/. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní si v zmysle §120 ods. 3 O.s.p. osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov, ustálené na pojednávaní dňa 04.12.2012 ohľadne rozsahu užívania predmetnej nehnuteľnosti. Vychádzal pritom zo zamerania - projektu Ing. E. D., ktoré zameranie si objednala samotná navrhovateľka. Námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní ohľadne nesprávneho zamerania a ustálenia rozsahu užívania predmetnej nehnuteľnosti preto nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Taktiež za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku navrhovateľky uvádzanú v odvolaní, že súd mal určiť úžitkovú hodnotu veci pomocou nájmu podľa jednotlivo užívaných častí spoločnej veci a nie ako homogénnej veci, ktorá má v každej svojej časti rovnakú kvalitu a hodnotu. Súd prvého stupňa pri určení náhrady za užívanie predmetnej nehnuteľnosti odporcami 1/ - 3/ v príslušnom období nad rozsah ich spoluvlastníckeho podielu vychádzal zo znaleckého posudku spoločnosti M. spol. s r.o. X. č. XX/XXXX, na základe ktorého správne výšku úhrady určil tak, že výšku obvyklého nájomného za konkrétne časti predmetnej nehnuteľnosti užívanej odporcami 1/ - 3/ stanovil ako priemernú náhradu za užívanie aj nebytových priestorov, konkrétne predajňu a sklad. Pokiaľ sa týka námietky odvolateľky, že náhradu za garáž (teraz sklad o výmere 16,5m2) si včas uplatnila a nemôže byť tento jej nárok voči odporkyni 4/ premlčaný, odvolací súd nepovažuje ani túto námietku za dôvodnú. Je síce pravdou, že navrhovateľka si náhradu za užívanie garáže uplatnila už v žalobe, avšak v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľka neužívala až do rozhodného obdobia (do zvýšenia jej spoluvlastníckeho podielu na 46/160) od 12.06.2009 svoj spoluvlastnícky podiel v menšom rozsahu, aký jej prináležal. Po 12.06.2009 veľkosti spoluvlastníckeho podielu odporkyne 4/ zodpovedá (57/160-in) plocha 207,34m2, znamená to, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, že navrhovateľka neuniesla v danej veci dôkazné bremeno, že odporkyňa 4/ užívala v rozhodnom období predmetnú nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Pokiaľ sa týka námietky odporcov 1/ -3/ uvádzanej v odvolaní, že do výmery užívanej navrhovateľkou je potrebné započítať aj loggiu, táto podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná, nakoľko plocha loggie je príslušenstvom bytu, súvisí s bytom a nachádza sa priamo v byte a je určená na to, aby sa s bytom užívala, do obytnej plochy bytu sa nezapočítava. Ani ďalšia námietka, že navrhovateľka v spoločných priestoroch predmetnej nehnuteľnosti užíva viac ako jej patriaci podiel 49/160-in neobstojí z dôvodu ako už bolo konštatované vyššie, účastníci svojimi zhodnými tvrdeniami ustálili v prvostupňovom konaní rozsah užívania spornej nehnuteľnosti a súd si v zmysle § 120 ods. 3 O.s.p. ich tvrdenia osvojil. Odvolatelia ďalej namietali výšku ekvivalentnej náhrady za užívanie predmetných priestorov, nakoľko táto nezodpovedá realite daného obdobia, najmä pokiaľ sa jedná o priestory používané na podnikanie, ktoré je sezónne s veľkými výkyvmi ziskov a strát. Odvolací súd poukazuje opätovne na to, že súd prvého stupňa správne pri určení výšky náhrady nad rozsah užívania spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky odporcami 1/ - 3/ vychádzal z priemernej náhrady vypočítanej tak z obvyklého nájomného nebytových priestorov, ako aj obvyklého nájomného za byt. Ani táto námietka nemá preto na vecnú správnosť napadnutého rozsudku vplyv. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., preto o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .