Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16Cob/77/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201503 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3213201503.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom K Červenému dvoru 3269/25a, 130 00 Praha 3, Česká republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej L. L., bydliskom P. XXXX/XX, XXX XX V. O. V., v konaní o zaplatenie zmenkovej sumy 1 050 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Cb/56/2013-69 zo dňa 19. decembra 2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie). Súd prvého stupňa vyzval žalovanú na odpoveď k žalobe. Žalovaná na výzvu nereagovala. Súd prvého stupňa konštatoval, že v zmysle čl. 3 Nariadenia sa jedná o cezhraničný spor, žalobca má sídlo v Českej republike, v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Súd prvého stupňa pri určovaní rozhodného práva, ktorým sa spor má riešiť, dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude spor považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, kedy je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, alebo výlučne za spor zo zmenky, kedy sa rozhodné právo určí podľa § 10 ods. 1, 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Zdôraznil, že v tomto konaní bol súd prvého stupňa povinný skúmať z úradnej moci, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah bez ohľadu na to, že sa uplatňuje právo zo zmenky. Uvedené v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora. Z činnosti súdu bolo súdu prvého stupňa známe, že pôvodný remitent, spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a je vedený v registri veriteľov a podregistri iných veriteľov vedeného Národnou bankou Slovenska. Súd prvého stupňa zabezpečil zmluvu o úvere, na základe ktorej bola zmenka vystavená, zaslal ju účastníkom konania a písomne im oznámil, že vykoná dôkaz oboznámením tejto listiny. V odpovedi na oznámenie súdu prvého stupňa žalobca uviedol, že súd nepostupuje podľa procesných pravidiel Nariadenia a prednostne aplikuje vnútroštátne právo. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, keď súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. K tejto argumentácii žalobcu poukázal súd prvého stupňa, že v súlade s čl. 9 ods. 1 a čl. 19 Nariadenia sa riadil procesným právom Slovenskej republiky, pretože Nariadenie neobsahuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov a nevylučuje skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je žalovaná nečinná. Cieľom Nariadenia nie je v žiadnom prípade vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa. Z listinných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že dňa 10.3.2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. so žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 800 eur. V tejto zmluve žalovaná potvrdila podpisom prevzatie peňažnej hotovosti. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, ktorú vystavila žalovaná na zabezpečenie svojho peňažného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s tým, že v zmenke nebola vyplnená zmenková suma a dátum začatia úročenia zmenkovej sumy. Za aplikácie § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 4 písm. k/, l/, § 39 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, čl. I § 77 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 3, § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 bod 2 zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového súd prvého stupňa dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere v súlade s bodom 17 všeobecných podmienok ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum úročenia zmenovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere. Zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa jedná o spotrebiteľský úver upravený zákonom o spotrebiteľských úveroch napriek tomu, že v zmluve o úvere je účel úveru vyznačený na výkon podnikania. Z úradnej činnosti boli súdu prvého stupňa známe zmluvy uvedeného veriteľa a takmer v každej z nich (uzatvárané v r. 2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel výkon povolania alebo zamestnania. V iných konaniach (najmä exekučných) boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za spotrebiteľské zmluvy. Súd prvého stupňa mal dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia úveru a o tom, či bola zmluva o úvere uzatváraná so žalovanou ako podnikateľkou, keď na prvom mieste zmluvy sú uvádzané osobné údaje žalovanej ako dlžníka a až následne údaje ako o podnikateľke, pričom aj tieto sú vpísané do predtlačeného formulára zmluvy. Pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie účelu zmluvy zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí. Účel vyznačený v zmluve preukázaný nebol. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že úver bol poskytnutý pre súkromné účely. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Bol taktiež toho názoru, že sa pojmovo nejedná o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli dlžníkovi fakticky odovzdané pri podpise zmluvy, ide o zmluvu o pôžičke. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.1.2011, sp.zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. V prípade uzavretia zmluvy o úvere podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V zmluve o úvere nie je uvedený údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ani o priemernej RPMN, ako povinných údajov v čase uzavretia zmluvy o úvere vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Neuvedenie týchto údajov má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvého stupňa k záveru, že zmluva a všeobecné podmienky sú koncipované tak, že je v nich hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých jej ustanoveniach sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľovi zo zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 6.5.2008, sp.zn. 4 Obo 161/2007). Súd prvého stupňa bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvého stupňa považoval dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky neplatná. Za takýchto okolností nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Na zmenke bol uvedený zmenkový úrok 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Podľa názoru súdu prvého stupňa nie je možné akceptovať také konanie veriteľa, ktorý by síce vyplnil zmenku tak, že zmenkovú sumu tvorí len istina s príslušenstvom vo výške maximálne 30 % poskytnutého úveru (čo ale v danom prípade neplatí), ale súčasne by prijal zmenku s takým úrokom, ktorý je v demokratickej spoločnosti neakceptovateľný. Takéto konanie veriteľa by bolo potrebné považovať za obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Konanie, ktorým by veriteľ prijal zmenku s takto vysokým úrokom nie je možné považovať za výkon práva, ktorý by nebol v rozpore s dobrými mravmi, resp. ak by išlo o režim Obchodného zákonníka, v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda ktorý by mal požívať právnu ochranu. Vzhľadom k tomu, že pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej vyplnenie právo nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Súd prvého stupňa dospel k jednoznačnému záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie okrem iného aj oboznámením sa so zmluvou o úvere. Žalobca ani žalovaná dokazovanie zmluvou o úvere nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme a obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učiní, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Žalovaná uplatnený nárok nepoprela, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol. Žalobca navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada odvolací súd z úradnej povinnosti aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z úradnej moci odvolací súd podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 (ďalej len Nariadenie), ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 1 050 eur, zmenkového úroku 0,25 % denne z konkrétnych súm a za konkrétne obdobia, 6 % ročného úroku z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne obdobia, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva. Odvolací súd v konaní zistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Súd prvého stupňa v zmysle čl.4 ods. 4 Nariadenia na tlačive B vyzval žalobcu na doplnenie informácie o pohľadávke a žiadal bližšie identifikovať a predložiť zmluvu označenú na zmenke, o akú zmluvu sa jedná, či ide o spotrebiteľskú zmluvu a či bola zmenka vystavená len na zabezpečenie povinnosti dlžníka z uvedenej zmluvy. Žalobca vo svojej odpovedi uviedol že disponuje len indosovanou zmenkou a nemá dostatočne presné a primerané údaje na to, aby mohol zodpovedne zhodnotiť typ zmenky a titul jej vzniku. Súd prvého stupňa pripojil do spisu úverovú zmluvu č. 3920119 a všeobecné podmienky k nej patriace (tieto listiny predložila súdu spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. na výzvu súdu), ktorú identifikoval z údajov uvedených na zmenke, pričom postupoval podľa čl. 9 Nariadenia. Tieto listiny zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd prvého stupňa skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne, rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods. 1 Nariadenia v spojení s § 156 ods. 1 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok. V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť účastníkov o ich procesných právach. Pretože samotné Nariadenie nerieši procesný postup pri verejnom vyhlásení rozhodnutia, je potrebné postupovať v súlade s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne v § 115a a § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Súd prvého stupňa nedodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p., pričom nepostupoval v súlade s § 120 O.s.p., keď nepoučil účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený. V nadväznosti na oznámenie súdu adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa musí splniť túto poučovaciu povinnosť s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej. Pri absencii takéhoto poučenia účastníkov konania nebolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby predpokladal, že súd prvého stupňa uplatnený nárok zo zmenky posúdi ako vzťah spotrebiteľský. Nebola mu preto umožnená realizácia jeho procesných práv a rozsudok súdu prvého stupňa tak vykazuje pre žalobcu nepochybne znaky prekvapivého rozhodnutia. Pretože rozsudok súdu prvého stupňa nie je z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. správny, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní nezaoberal. Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko tento výrok závisí od výsledku sporu a od miery úspechu účastníkov konania v sporovom konaní. Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. vec prejedná a vo veci opätovne rozhodne. Vady konania spočívajúce v procesnom postupe súdu prvého stupňa, tak ako ich odvolací súd zistil a uviedol v tomto zrušujúcom uznesení, odstráni súd prvého stupňa v ďalšom konaní a rozhodnutí vo veci. Podľa ustanovenia § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.