Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/942/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3700899686 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3700899686.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emília Zimovej a členov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. O. H., bývajúceho v N., H. č. XX, 2/ H. B., bývajúcej v N., U. č. XX, 3/ O. T., bývajúcej v H. č. 3, v zastúpení JUDr. A. U., advokátom so sídlom v A. N., Z. A. č. XXXX/XX, 4/ Ing. P. T., bývajúcej v N., C. č. XX a 5/ Ing. Z. J., bývajúcej v N., D. č. XX, zastúpených L. Z., advokátom so sídlom v N., G. č. XX proti žalovaným 1/ Z. F., v mene ktorej koná P. úrad H., so sídlom v H. C. č. 3, 2/ U. Z. F..p., so sídlom v N. N., D.. Z. č. 8, 3/ P. U., so sídlom v U., 4/ H. Z. G., so sídlom v H., C. č. 1 a 5/ Z. A. T. so sídlom v N., N. č. XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 08. marca 2007, č. k. 4C/703/2000-403, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou na Okresný súd Považská Bystrica 09.11.2000 sa právny predchodca žalobcov 1/ až 5/ O. H. domáhal určenia, že jeho matka O. H. bola vlastníčkou v žalobe a počas konania špecifikovaných nehnuteľností k 01.10.1948, k 28.05.1958 a k 01.07.1958. Naliehavý právny záujem na tomto určení zdôvodnil potrebou preukázania vlastníckeho práva jeho matky ako podmienky úspešnosti ním uplatneného reštitučného nároku podľa Zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nehnuteľnosti mali podľa jeho názoru prejsť do vlastníctva matky zánikom Slovenskej účastinárskej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v W. U. 01.10.1948, a to následkom uznesenia valného zhromaždenia v spoločnosti z 15.09.1948 o vstupe spoločnosti do likvidácie k 01.10.1948 podľa vtedy platného Obchodného zákonníka. Štyrmi rozhodnutiami Odboru poľného hospodárstva a Lesného hospodárstva rady ONV Považská Bystrica, vydanými pre jednotlivé katastrálne územia (W. U., A., A. a H.) z 28.05.1958 a 02.07.1958 č. k. Pôd.978/57-EB boli nehnuteľnosti v nich uvedené jeho matke odňaté podľa Zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Súd prvého stupňa rozsudkom z 08.03.2007 č. k. 4C/703/2000-403 žalobu zamietol. Žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že podľa Zák. č. 142/1947 Sb. bola vykonaná revízia majetku spoločnosti o výmere 1085 ha nachádzajúceho sa v k. ú. H., W. U., A. a A., pričom v pozemkových vložkách bola o tom vyznačená poznámka. Poukázal na rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva Československej republiky zo dňa 06.05.1948 č. j. 48169/48-IX/R 12, ktorým bola vykonaná revízia prvej pozemkovej reformy ohľadne majetku spoločnosti a boli zrušené predtým vydané rozhodnutia a spoločnosti podľa § 1 ods. 2 Zák. č. 142/1947 Sb. vyvlastnené všetky jej nehnuteľnosti, okrem 50 ha, ktoré jej boli ponechané a v r. 1951 boli vykúpené štátom postupom podľa § 10 Zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Toto rozhodnutie ministerstva považoval za rozhodné, keďže práve ním došlo k odňatiu celého majetku spoločnosti s výnimkou 50 ha. Uviedol, že Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou uverejnenou 31.05.1948 dalo spoločnosti výpoveď z hospodárenia na jej pozemkoch a pôda sa stala predmetom prídelového pokračovania. Podľa názoru prvostupňového súdu boli potom rozhodnutia z roku 1958 vydané len za účelom usporiadania pozemnoknižného vlastníctva. Keďže v pozemkových vložkách bola ako vlastník nehnuteľností uvedená spoločnosť, mal za to, že nehnuteľnosti boli odňaté tejto spoločnosti a nie O. H., ktorá bola podľa jeho názoru len jednou z účastinárov spoločnosti. Nestotožnil sa s názorom O. H., že podľa vtedy platného obchodného zákonníka nadobudla nehnuteľnosti, patriace predtým spoločnosti, do svojho vlastníctva jeho matka a že spoločnosť prestala existovať ako právny subjekt k 01.10.1948 na základe uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti o vstupe spoločnosti do likvidácie k 01.10.1948. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie O. H. rozsudkom z 20.11.2007, sp. zn. 17Co/160/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie. Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd správne vyhodnotil rozhodnutia z roku 1958 ako rozhodnutia vydané len za účelom usporiadania pozemnoknižných vzťahov a vzťahov zápisu vlastníctva pre štát a jednotlivé subjekty, ktorým už boli pozemky pridelené. Konštatoval, že k vykonaniu revízie pozemkovej reformy na veľkostatku spoločnosti došlo na žiadosť Roľníckej komisie pre obec W. U. zo 16.02.1948, adresovanej Ministerstvu pôdohospodárstva v Prahe a že po vykonaní a predložení súpisu pozemkového majetku za spoločnosť v zmysle § 3 Zák. č. 142/1947 Sb. bolo vydané rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva. Právne poukázal na vyhlášku Ministerstva pôdohospodárstva z 08.03.1948 o riadnom hospodárení na pôde, ktorá je predmetom revízie prvej pozemkovej reformy, v ktorej prvom bode vyhláška ukladala vlastníkom pozemkového majetku, podrobeného revízii, povinnosť na tomto majetku riadne hospodáriť až do dňa, kedy tento majetok bude prevzatý štátom. Nakoniec poukázal na vyhlášku z 31.05.1948, ktorou bola k 01.10.1948 daná spoločnosti výpoveď z hospodárenia na majetku o výmere cca 1035 ha, nachádzajúcom sa v k. ú. W. U., A., A. a H.. Založil svoje rozhodnutie na tom právnom základe, že uplynutím výpovednej doby 01.10.1948 došlo k prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam zo zákona na štát prevzatím podľa § 6 Zák. č. 142/1947 Sb.. Neakceptoval v odvolaní O. H. uvedenú námietku vyžadovanej intabulácie v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Vzhľadom na tento právny záver odvolací súd potom považoval za právne bezvýznamné zaoberať sa okolnosťou zániku spoločnosti a následným prechodom vlastníctva predmetných nehnuteľností na právnu predchodkyňu žalobcov. Taktiež konštatoval, že Zák. č. 142/1947 Sb. v § 6 upravoval aj prechod nehnuteľnosti do vlastníctva štátu, a to v druhej vete tým, že prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Ďalej uviedol, že ustanovenie § 14 cit. zákona o príslušnosti a vykonávaní knihovného poriadku sa týkali konania o prídel nehnuteľností, získaných štátom revíziou pozemkovej reformy. Neakceptoval preto tvrdenia navrhovateľov o tom, že pre prechod vlastníctva týchto nehnuteľností na štát sa nevyhnutne vyžadoval zápis v pozemkovej knihe v súlade v tom čase platným intabulačným princípom, pretože vlastníctvo predmetných nehnuteľností pri zachovaní postupu podľa Zák. č. 142/1947 Sb. prešlo na štát zo zákona a pre prevzatie poľnohospodárskej pôdy nevyžadovali vyššie citované právne predpisy formálny úkon, pričom v danom prípade bolo nepochybné, že už od 31.05.1948 boli vykonávané úkony smerujúce k prídelom tejto pôdy, a preto k prechodu na štát došlo uplynutím výpovednej doby, t. j. 01.10.1948. Odvolací súd považoval svoje rozhodnutie za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, preto proti nemu podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil dovolanie na posúdenie správnosti svojho právneho záveru v znení, či nehnuteľnosti, ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval právny predpis, v danom prípade Zák. č. 142/1947 Sb. mohli prejsť do vlastníctva štátu zo zákona v období do 01.10.1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol nevyhnutný vklad vlastníckeho práva. Najvyšší súd SR rozsudkom z 31.01.2011 sp. zn. 4Cdo/180/2009 dovolanie žalobcov zamietol, keď právne vychádzal z príslušných ustanovení Zák. č. 142/1947 Sb. najmä § 6 a § 17 záborového zákona, náhradového zákona, pričom sa zameral na postup, akým sa realizovala revízia prvej pozemkovej reformy na základe Zák. č. 142/1947 Sb. (zápis poznámky zamýšľaného prevzatia, výpoveď a prevzatie a pod.). S poukazom na vtedajšie politické a hospodársko-ekonomické podmienky, ktoré viedli k odlišnému výkladu a aplikácii predpisov o revízii prvej pozemkovej reformy, tiež na platné právne predpisy, predovšetkým na § 6 ods. 1 Zák. č. 142/1947 Sb., na Zák. č. 90/1947 Sb. o „prevedení knihovního pořádku stran konfiškovaného nepřátelského majetku a o úpravě některých právních poměru ° vztahujících se na přidelený majetek“ mal za to, že z prípadného nevykonania knihovného poriadku nemožno vyvodiť, že by nevzniklo právo, ktoré malo byť do pozemkovej knihy zapísané a uzavrel, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pre 01.10.1948 došlo uplynutím výpovednej lehoty prevzatím, t. j. faktickým prevzatím nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 142/1947 Sb. bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. So zreteľom na uvedené dospel k záveru, že pôvodný dovolateľ napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Na základe sťažnosti žalobcov Ústavný súd SR v náleze zo dňa 07.02.2013 sp. zn. IV ÚS 294/2012 konštatoval, že základné právo L.. O. H., L.. P. T., O. T., Ing. Z. J. a H. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/180/2009 z 31.01.2011 boli porušené, rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že posudzoval, či právny názor vyslovený najvyšším súdom, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pre 01.10.1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľností bez zápisu vlastníckeho práva, je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení relevantných právnych predpisov. Zároveň preskúmal námietku sťažovateľov o tom, že najvyšší súd sa nevyrovnal s ich podstatnou dovolacou argumentáciou, že vo vzťahu k vymedzeným nehnuteľnostiam (o výmere 500 ha) nebol dodržaný ani čiastočne postup podľa Zák. č. 142/1947 Sb.. Ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu o spôsobe aplikácie a výkladu právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy (predovšetkým Zák. č. 142/1947 Sb.) z hľadiska skúmania dobovej súvislosti prijatia, aplikácie a výkladu týchto právnych predpisov považoval za príliš všeobecnú a nekonkrétnu. Ústavný súd zdôraznil, že pri rozhodovaní bol najvyšší súd povinný rešpektovať ústavné princípy vyvoditeľné z Ústavy SR týkajúce sa interpretácie a aplikácie právnych predpisov vydaných pred nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukázal na čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého vykladá uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, ktorý zásadným spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov. Poukázal na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné právo sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, u ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napríklad prílišného formalizmu. Rovnako tak výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Tieto východiská sú relevantné aj pri výklade právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy, pri ktorých je potrebné zohľadniť nielen zmysel a účel týchto predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, a teda aplikovať taký výklad, ktorý zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania. Zdôraznil, že v súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy je relevantné aj to, že predmet namietaného konania súvisí s uplatnením reštitučného nároku právneho predchodcu navrhovateľov. Primeraným spôsobom je preto potrebné prihliadať aj na to, že účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom období. Najvyšší súd SR potom vzhľadom na závery ústavným súdom prezentovaným v jeho náleze, s prihliadnutím na ústavné princípy vyvoditeľné z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR týkajúce sa interpretácie aplikácie právnych predpisov vydaných pred nadobudnutím jej účinnosti, s prihliadnutím na základné právo žalobcov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru opakovane posudzoval správnosť dovolaním napadnutého rozsudku a v ňom nastolenej dovolacej otázky, či k prechodu predmetných nehnuteľností na Československý štát podľa Zák. č. 142/1947 Sb. mohlo dôjsť v období do 01.10.1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy. Poukázal na to, že v súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolatelia namietali nesprávne právne posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona v období do 01.10.1948 uplynutím výpovednej doby i bez vkladu vlastníckeho práva. Podľa ich názoru k prechodu nehnuteľnosti do vlastníctva štátu mohlo dôjsť do 01.10.1948 až vkladom vlastníckeho práva pre štát, ktorý v tom čase vykonávali súdy na návrh pozemkového úradu. Pre právne posúdenie položené dovolacej otázky bolo potrebné vychádzať z obsahu právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme, a to predovšetkým zo Zák. č. 142/1947 Sb., s náhradového zákona, záborového zákona spojené s vykonávacími predpismi. Poukázal na celkový postup príslušných orgánov pri prechode vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát podľa Zák. č. 142/1947 Sb.. Vyplynulo z neho, že na zabranom majetku mal v súlade s náhradovým zákonom pozemkový úrad právo vykonať všetky prípravné práce, ktoré mali slúžiť k tomu, aby bol vypracovaný plán pre preberanie a prideľovanie zabraného majetku. Vlastníkovi zabraného majetku pozemkového oznámil pozemkový úrad, ktoré jeho nehnuteľnosti sa rozhodol prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie podal na súde, v ktorého knihách boli preberané nehnuteľnosti zapísané (§ 2 náhradového zákona). Súd nariadil poznámku zamýšľaného prevzatia vo svojich knihách a doručil vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie s výzvou, aby sa do 30 dní odo dňa doručenia písomne vyjadril, či uplatňuje právo podľa § 11 Záborového zákona (v spojení s § 1 ods. 3 a § 6 ods. 4 Zák. č. 142/1947 Sb.), aby mu boli pridelené pozemky o výmere 50 ha, inak sa malo za to, že súhlasil so zamýšľaným prevzatím. Pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom bolo potrebné dať osobám hospodáriacim na tomto majetku výpoveď, ktorú upravovali § 12 až § 25 Náhradového zákona. Podľa týchto ustanovení výpoveď bolo potrebné dať tak, aby osoba hospodáriaca na preberanom majetku mohla skončiť zberné práce a prevzatie pôdy, aby sa mohlo uskutočniť k 01.03. alebo k 01.10. bežného roku. V prípade, že sa pôda preberala k 01.03. stačila jednomesačná výpoveď. V súlade s § 26 Zák. č. 142/1947 Sb., kde bolo poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom a podaný návrh pozemkového úradu na vklad, vykonali súdy vklad vlastníckeho práva pre štát s odvolaním na § 1 Záborového zákona a na toto zákonné ustanovenie a súčasne vymazali z úradnej moci všetky bremená a dlhy, pokiaľ pozemkový úrad nepredložil iný návrh. Právo nakladať s týmto majetkom v mene štátu potom patrilo pozemkovému úradu v medziach záborového zákona (§ 26 ods. 2 Zák. č. 142/1947 Sb.). Až dňom vkladu vlastníckeho práva prechádzalo na základe § 29 Zák. č. 142/1947 Sb. vlastnícke právo na štát. Toto ustanovenie výslovne uvádzalo, že dňom vkladu vlastníckeho práva prechádza držba, užívanie a nebezpečenstvo, verejnoprávne povinnosti a prevzaté bremená, ako aj práva spojené s držbou prevzatých nehnuteľností na štát, alebo priamo na nadobúdateľov podľa § 28. Ďalej konštatoval, že na základe uvedených ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na úpravu revízie prvej pozemkovej reformy sa nestotožnil dovolací súd so záverom odvolacieho súdu, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 01.10.1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľnosti bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 142/1947 Sb., za splnenia predpokladov uvedených v tomto ustanovení, prechádzajú nehnuteľnosti do vlastníctva štátu, avšak týmto prevzatím sa rozumelo právne prevzatie v súlade s II. časťou náhradového zákona nazvanou „prevzatie“, na ktorý odkazovala práve posledná veta § 6 ods. 1 Zák. č. 142/1947 Sb.. Právnym prevzatím nehnuteľností bol vklad vlastníckeho práva na štát na návrh pozemkového úradu podľa § 26 a nasl. náhradového zákona. Pokiaľ pozemkový úrad rozhodol o prídele skôr, než došlo k ich prevzatiu, bolo vlastnícke právo zapísané priamo na nového nadobúdateľa. Až dňom vkladu vlastníckeho práva prešli na štát oprávnenia vlastníka nehnuteľnosti držať a užívať. Náhradový zákon upresňujúci prevzatie, tak výslovne vyžadoval vklad ako podmienku nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam. Pokiaľ odvolací súd zo záveru, že uplynutím výpovednej doby došlo k prevzatiu nehnuteľnosti, že týmto prevzatím prešlo podľa § 6 Zák. č. 142/1947 Sb. aj vlastnícke právo na štát aj bez toho, aby sa vyžadoval vklad vlastníckeho práva a jeho záver nemožno považovať za správny, lebo náhradový zákon vychádzal z intabulačnej povinnosti. Najvyšší súd SR zároveň poukázal na všeobecnú právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to Zák. č. 941/1811 - Všeobecný občiansky zákonník, podľa ktorého v § 423 a nasl. v preskúmavanom období sa vlastnícke právo k veciam, ktoré už mali vlastníka nadobúdalo tak, že sa právne previedli od vlastníka na inú osobu. Právnym dôvodom takéhoto nadobudnutia bola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie, alebo nariadenie vyplývajúce zo zákona. Samotný právny dôvod však ešte nezakladal vlastníctvo k veciam, ktoré sa mohlo okrem prípadov ustanovených priamo v zákone nadobudnúť len právnym odovzdaním a prevzatím. Na prevod vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyžadovala intabulácia (vklad) čo znamenalo, že nadobúdacie konanie muselo byť zapísané do verejných kníh (§ 431 VOZ). Až vkladom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo, práva s ním spojené a prešli na neho aj bremená zaznamenané vo verejných knihách. Pokiaľ išlo o zánik, vlastníctvo mohlo zaniknúť na základe vôle vlastníka, zákonom a súdnym výrokom a tak vlastníctvo nehnuteľných vecí z uvedených dôvodov zaniklo výmazom z verejných kníh (spôsob zániku § 444 VOZ). Tento zákonník platil do 01.01.1951, kedy nadobudol účinnosť nový Občiansky zákonník (Zák. č. 141/1950 Zb.). Vyslovil názor, že vzťahujúc uvedenú všeobecnú právnu úpravu na preskúmavaný prípad, právnym dôvodom titulu nadobudnutia vlastníctva štátu bol sám zákon. To však neznamená, že zákon bol aj spôsobom nadobudnutia vlastníctva štátu a že by vlastníctvo prešlo na štátu zo zákona. Spôsobom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam v preskúmavanom období bola intabulácia. Rovnako právna úprava rozlišovala aj pri zániku vlastníckeho práva medzi dôvodmi zániku a spôsobom zániku, podľa ktorej vlastníctvo zaniklo až výmazom z verejných kníh. Podľa tejto všeobecnej právnej úpravy sa intabulácia vyžadovala. Hoci boli prípustné výnimky v preskúmavanom prípade je z vyššie uvedenej osobitnej právnej úpravy zrejmé, že o takýto prípad nejde. Ďalej uviedol, že doterajší priebeh konania neumožňuje jednoznačný záver k žalobcom namietanému odlišnému právnemu režimu ním vymedzených nehnuteľností o výmere 500 ha. Odvolací súd bude mať preto povinnosť námietkami žalobcu sa zaoberať najmä, či ohľadne označených nehnuteľností bol dodržaný postup podľa zák. č. 142/1947 Sb.. Zo skutkového stavu v spise nevyplýva, že by do 01.10.1948 bol pozemkovým úradom podaný na súd návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam pre štát alebo priamo pre nadobúdateľov označených pozemkovým úradom a že bol vykonaný vklad vlastníckeho práva pre štát priamo na iných nadobúdateľov. Vzhľadom na to, že predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 20.11.2007 č. k. 17Co/160/2007-449 bol zrušený najvyšším súdom, bolo povinnosťou odvolacieho súdu opätovne preskúmať vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p.. Krajský súd preto opätovne preskúmal vec v zmysle cit. zákonného ustanovenia a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia. V prejednávanej veci žalobcovia v podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 08.03.2007 č. k. 4C/703/2000-403 uplatňujú dôvody na odvolanie podľa písm. d/ cit. zákonného ustanovenia (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Predtým, než sa odvolací súd bude zaoberať opodstatnenosťou takto uplatnených dôvodov na odvolanie je potrebné poukázať na podstatu odvolania žalobcu, ktorý súdu prvého stupňa vyčítal, že jeho pozornosti zrejme uniklo, že toto konanie nebolo konaním o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom v prípade úspechu žalobcu by právoplatné rozhodnutie nebolo záznamovou listinou na zápis vlastníckeho práva do katastra. Zdôraznil, že účelom podania návrhu na súd bolo iba vyriešenie predbežnej otázky, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu 01.10.1948, t. j. po zániku účastinárskej spoločnosti, resp. k 28.05.1958 a 02.07.1958, t. j. v čase, keď tieto prešli na štát v dôsledku ich odňatia bez náhrady postupom podľa Zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, pričom v prípade úspechu žalobcov by ďalšie riešenie a skúmanie podmienok reštitučného nároku spadalo do výlučnej pôsobnosti správneho orgánu, ktorý konal o povolení obnovy konania. Pri rozhodovaní o veci samej je preto nevyhnutné vychádzať zo skutočnosti, že návrh na začatie konania podal právny predchodca navrhovateľov 09.11.2000 na Okresnom súde v Považskej Bystrici s poukazom na to, že uplatnili svoje reštitučné nároky na Okresnom úrade - odbor PPLH v Považskej Bystrici, ktorý ich nároky neuspokojil s poukazom na to, že žalobcovia, resp. ich právna predchodkyňa nespĺňala predpoklady Zák. č. 229/91 Zb. najmä § 4 a nasl. cit. zákona, keď uplatňuje reštitučné nároky na nehnuteľnosti, ktoré sú v pozemkovej knihe zapísané na vlastníka „Slovenská spoločnosť pre spracovanie dreva v Dolnom U.“ a odňaté boli tejto spoločnosti. Krajský úrad v Trenčíne, ktorý konal o reštitučnom nároku právnej predchodkyne žalobcov listom zo dňa 23.10.2000 oznámil právnemu predchodcovi žalobcov, že podľa obyčajového práva, platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorému predchádzalo konanie pred knihovým súdom o povolenie vkladu vlastníckeho práva, ktorý zápis bol obligatórny. Pokiaľ predkladajú doklady, tieto sú len nepriame a podporné, ktoré správny orgán v reštitučnom konaní nemôže uznať za preukázanie vlastníctva, a preto v záujme zistenia objektívnej pravdy doporučili, aby podali žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam p. Márie H. v čase jeho prechodu na štát podľa Zák. č. 142/1947 Sb. na príslušný okresný súd, a to podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pretože súdy majú v rámci svojich právomocí oveľa širšie možnosti a prostriedky posudzovania, či tu vlastníctvo bolo alebo nie, na rozdiel od správneho orgánu rozhodujúceho podľa správneho poriadku. V závere uviedol, že pokiaľ by okresný súd rozsudkom uznal právnu predhodkyňu žalobcu v čase prechodu majetku na štát za vlastníčku, bol by krajský úrad Odbor PPLH v Trenčíne v ďalšom odvolacom konaní názorom súdu viazaný ako vyriešené predbežnej otázke v zmysle § 40 Správneho poriadku. Pokiaľ túto možnosť sa rozhodnú využiť a predložia citovanému orgánu do 15 dní od doručenia fotokópiu podania s potvrdením príjmu na súde, odvolací orgán rozhodnutím preruší konanie v zmysle § 29 ods. 1 Správneho poriadku až do doby rozhodnutia súdu. Povinnosťou súdu preto (a k tomu aj smerovala žaloba) bolo rozhodnúť, či právna predchodkyňa žalobcov bola v čase, kedy jej boli odňaté nehnuteľnosti štátom vlastníčkou týchto nehnuteľností, ktorá skutočnosť aj opodstatnila preukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. na takto žiadanom určení. Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku pritom vyplýva, že súd prvého stupňa svoj zamietavý rozsudok odôvodnil v podstate dvomi okolnosťami, pre ktoré nebolo možné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva. Prvou okolnosťou bolo, že žalobca nepreukázal, že by vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo zo subjektu, ktorý je uvedený v pozemkovej knihe ako vlastník predmetných nehnuteľností, a to „Slovenskej účastinnej spoločnosti pre zužitkovanie dreva“ a ktorému boli nehnuteľnosti odňaté. Svoje rozhodnutie o tejto otázke odôvodnil v podstate popisom okolností, ktoré nasledovali od zrušenia predmetnej spoločnosti a od jej vstupu do likvidácie ku dňu 01.10.1948. Uviedol, že dňa 30.09.1948 bol zo strany spoločnosti doručený Krajskému súdu v Trenčíne návrh na nariadenie likvidácie spoločnosti, ktorú súd nariadil ku dňu 01.10.1948 uznesením zo dňa 02.10.1948. Spoločnosť naďalej existovala, zamestnávala ľudí, čo vyplynulo aj z výmeru Krajského národného výboru v Žiline, Referátu vnútorného obchodu a výživy zo dňa 06.09.1949, kde sa uvádza, že v podniku Slovenskej účastinnej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v likvidácii, spr. Veľkostatku W. U. boli priznané pre zamestnancov vykonávajúcich fyzicky ťažkú prácu deväť kusov dodatkových lístkov pre 54 zásobovacie obdobie. Likvidátori spoločnosti dňa 10.11.1949 zaslali Krajskému súdu v Trenčíne správu o výsledku likvidácie so žiadosťou o výmaz spoločnosti z obchodného registra. Vyslovil názor, že v spise sa nenachádza rozhodnutie súdu o samotnom výmaze účastinnej spoločnosti zo zoznamu firiem a nebol preukázaný žiadny právny úkon, z ktorého by bolo zrejmé, aký majetok prešiel zo spoločnosti na Máriu H., a preto navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom, že vlastníčkou predmetných nehnuteľností bola práve Mária H.. Nepovažoval za naplnené ani ustanovenie Obchodného zákonníka z r. 1875, podľa ktorých mal majetok zaniknutej spoločnosti prejsť ku dňu 01.10.1948 priamo na jej právneho nástupcu, teda matku navrhovateľa. Nemal pritom za preukázané, že by matka navrhovateľa bola jediným účastinárom spoločnosti a poukázal na pozemnoknižný poriadok z r. 1885, ktorý sa na území SR uplatňoval do 31.12.1950, podľa ktorého bol k vzniku, zmene a zániku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nevyhnutný zápis vlastníctva do pozemkovej knihy v podobe vkladu, resp. záznamu, ktorý mal konštitutívne účinky, avšak takýto zápis predložený v pozemkových knihách právnej predchodkyni navrhovateľa nesvedčí. Druhým dôvodom, pre ktorý nepovažoval súd prvého stupňa opodstatnenú žalobu o určenie vlastníckeho práva bola tá skutočnosť, že medzičasom už boli nehnuteľnosti odňaté účastinnej spoločnosti podľa § 1 ods. 3 Zák. č. 142/1947 Sb.. Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí sa zaoberal len jedným z týchto dôvodov pre zamietnutie žaloby, a to, či nehnuteľnosti v čase, ku ktorému žiadal žalobca určiť vlastnícke právo jeho právnej predchodkyne už prešli zo Slovenskej účastinnej spoločnosti pre zužitkovanie dreva (ako vlastníka zapísané v pozemkovej knihe) na Československý štát postupom podľa Zák. č. 142/1947 Sb.. V konaní, ktoré nasleduje po rozhodnutí najvyššieho súdu, a teda vychádzajúc z nálezu ústavného súdu, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR navrhovateľa 4Cdo/180/2009 z 31.01.2011 treba mať za to, že dôvod, pre ktorý podľa názoru krajského súdu už nehnuteľnosti v čase rozhodnom podľa žaloby nepatrili právnej predchodkyni žalobcu z toho dôvodu, že boli medzitým odňaté štátom, je treba jednoznačne považovať za nesprávny. V súvislosti s preskúmaním pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa v novom odvolacom konaní sa preto odvolací súd zaoberal ďalším dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol, a to, či bol v konaní preukázaný prechod zo Slovenskej účastinnej spoločnosti pre spracovanie dreva v W. U., zapísaného v pozemkovej knihe, na právnu predchodkyňu žalobcov. Predovšetkým v danom konaní súd nerozhodoval o možnostiach a predpokladoch vydania nehnuteľnosti podľa Zák. č. 229/1991 Zb. a nevyplýva to ani z odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozsudku. V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa poukazuje na to, že zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v prospech právnej predchodkyne žalobcu je zrejmý len z novovytvorenej pozemkovej vložky č. 110 k. ú. W. U., kde boli na meno navrhovateľovej matky zapísané určité parcely, ktoré však preukázateľne predala iným osobám. Aj žalobcovia v odvolaní zdôrazňujú intabulačný princíp, ktorý je predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalobca v odvolaní poukazuje na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka (Zák. č. XXXVII/1875), podľa ktorého účastinná spoločnosť zaniká následkom uznesenia valného zhromaždenia. Ak zanikne spoločnosť okrem prípadov konkurzu je povinná to oznámiť príslušnej zápisu do príslušného zoznamu k uverejneniu. Zároveň je tam uverejnené v § 202, že majetok zaniknutej spoločnosti sa rozdelí po uhradení dlhov medzi účastinárov v pomere ich účastí. Skutočné rozdelenie však nemôže byť prevedené pred uplynutím šesť mesiacov od tretieho uverejnenia oznamu. Zdôraznil, že dňa 15.09.1948 valné zhromaždenie rozhodlo o likvidácii spoločnosti podľa § 201 ods. 2 Zák. č. XXXVII/1875, pričom prejav vôle účastinárov je potrebné vykladať v zmysle vtedy platnej právnej úpravy, podľa ktorej likvidácia spoločnosti sa mohla vykonať až po zániku spoločnosti (§ 202 ods. 2 cit. zákona). Poukázal na to, že samotné rozhodnutie valného zhromaždenia malo konštitutívny charakter, tzn., že dňom 01.10.1948 spoločnosť zanikla. Výmaz z firemného registra mal iba deklaratórny význam. Znamená to, že dňom 01.10.1948 spoločnosť zanikla následkom uznesenia valného zhromaždenia a bola odhlasovaná jej likvidácia. Právnym následkom zániku je, že aktíva a pasíva prechádzajú dňom zániku na účastinárov, ktorí si vyporiadajú záväzky. Zo samotnej zápisnice z valného zhromaždenia pritom vyplýva podstatná skutočnosť, že týmto dňom došlo platne k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré k tomuto dňu vlastnila účastinárska spoločnosť na Máriu H., ktorá mala najviac peňažných vkladov spoločnosti a prevzala aj všetky aktíva a pasíva (§ 204 cit. zákona). Tým došlo k vyporiadaniu medzi účastinármi. Samotný odvolateľ uvádza, že prechod vlastníctva na Máriu H. titulom rozhodnutia valného zhromaždenia bol vzhľadom na vyššie uvedené platný a k účinnosti bol potrebný podľa vtedy platnej právnej úpravy zápis do pozemkovej knihy. Že tomu tak bolo, vyplýva jednoznačne z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/165/2013 zo dňa 24.06.2015, kde najvyšší súd poukázal na str. 9 na všeobecnú právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práv ak nehnuteľnostiam, a to Zák. č. 941/1811 - Všeobecný občiansky zákonník, podľa § 423 v preskúmavanom období sa vlastnícke právo k veciam, ktoré už mali vlastníka nadobúdalo tak, že sa právne previedli od vlastníka na inú osobu (§ 423 VOZ). Právny dôvodom takéhoto nadobudnutia bola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie alebo nariadenie vyplývajúce zo zákona (§ 424 VOZ). Samotný právny dôvod však nezakladal vlastníctvo k veciam, čo sa stalo len vkladom do verejných kníh. Záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobe o určenie vlastníckeho práva nie je možné vyhovieť s poukazom na to, že aj keď existovali listiny týkajúce sa zrušenia predmetnej účastinnej spoločnosti nebola vykonaná intabulácia, t. j. vklad vlastníckeho práva, ktorý sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva nepochybne vyžadoval. Takýto záver je v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý bol vyslovený v zrušujúcom rozsudku, a podľa ktorého na prevod vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyžadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo, že nadobúdacie konanie muselo byť v zmysle ust. § 431 Všeobecného občianskeho zákonníka zapísané vo verejných knihách a až vkladom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo. S takýmto právnym názorom sa v podstate zhoduje právny predchodca žalobcov, ktorý v odvolaní uvádza, že prechod vlastníctva predmetných nehnuteľností bol na Máriu H. titulom rozhodnutia valného zhromaždenia bol platný, avšak k jeho účinnosti bol potrebný podľa vtedy platnej právnej úpravy zápis do pozemkovej knihy. Nedostatok takéhoto zápisu odôvodňuje svojim právnym názorom, podľa ktorého dňom 01.01.1951, t. j. nadobudnutím účinnosti Zák. č. 141/1950 Zb. už prestal platiť princíp konštitutívnosti zápisu do pozemkovej knihy a zápis nadobudol deklaratórnu povahu, čo znamenalo, že týmto dňom platný prechod účastinárskej spoločnosti na O. H. zo dňa 01.10.1948 nadobudol účinnosť aj bez intabulácie. Právne argumentuje ustanovením § 562, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak i právne pomery vzniknuté pred 01.01.1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom, ďalej ust. § 563 ods. 2, podľa ktorého spoločnosti zriadené podľa skoršieho obchodného práva, pokiaľ o nich neboli ustanovenia v iných predpisoch a spoločnosti podľa Všeobecného občianskeho zákonníka zanikajú dňom 01.01.1951; majetkovú usporiadania sa spravujú skorším právom. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení nie je možné vyvodiť a nie je to v súlade ani s doterajšou súdnou praxou, že by sa v dôsledku novej právnej úpravy hmotnoprávne účinky riadili novým právnym predpisom. Jednalo by sa tak o pravú spätnú účinnosť zákona, ktorá však týmito ustanoveniami Stredného občianskeho zákonníka, t. j. Zák. č. 141/1950 Zb. nebola vykonaná. Samotná okolnosť, na ktorú poukazuje odvolateľa, a to že orgány, ktoré v r. 1958 vyvlastňovali predmetný nehnuteľný majetok konali s O. H. a nie so všetkými likvidátormi a upovedomovali ju o všetkých svojich rozhodnutiach a uzneseniach nie je takou okolnosťou, ktorá by mohla byť dôvodom pre konštatovanie nadobudnutia vlastníckeho práva za situácie, keď nedošlo ku vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy vyžadovaného v ustanovení § 431 vtedy platného Všeobecného občianskeho zákonníka. Vzhľadom na tieto skutočnosti je nevyhnutné konštatovať, že súd prvého stupňa správne posúdil otázku prechodu vlastníckeho práva zo Slovenskej účastinnej spoločnosti pre spracovanie dreva, ktorá bola v rozhodnom čase zapísaná ako vlastník týchto nehnuteľností na právnu predchodkyňu žalobcov, a preto dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. nebol uplatnený opodstatnene. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. V danej veci žalobcovia v odvolaní vychádzali z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robili z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery, týkajúce sa skutočnosti, či nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania boli vo vlastníctve ich právnej predchodkyne predtým ako prešli na štát. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že rozhodnutie o tejto otázke je otázkou právneho posúdenia, pretože skutkové zistenia neboli v konaní spochybnené. Záver o tom, či právna predchodkyňa žalobcov bola vlastníčkou nehnuteľnosti k 01.10.1948 prípadne k 28.05.1958 a 02.07.1958 tak nie je otázkou hodnotenia dôkazov, ale právneho posúdenia otázky, či bolo možné pred rokom 1951 nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zachovania tzv. intabulačného princípu, pokiaľ to osobitné predpisy výslovne neumožňovali. Odvolací súd tak riadiac sa právnym názorom Najvyššieho súdu SR preskúmal aj ďalší tvrdený spôsob nadobudnutia vlastníctva právnou predchodkyňou žalobcov a zistil, že práve závery Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR neumožňujú vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré mala nadobudnúť právna predchodkyňa žalobcov bez toho, aby bol dodržaný postup upravený v ust. § 431 Všeobecného občianskeho zákonníka a vyjadrujúci intabulačný princíp. Rozsudok okresného súdu bol preto opätovne odvolacím súdom potvrdený. V odvolacom konaní boli tak úspešní žalovaní, ktorí by mali v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak náhradu týchto trov si neuplatnili postupom upraveným v ust. § 151 O.s.p., a preto im nebola priznaná. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .