Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 11Scud/1/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200344 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:5014200344.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr. Miroslava Manďáka a JUDr. Eleny Zaťkovej v právnej veci žalobcu: O. D., bytom I. XX, XX-XXX, D., Z., občan Poľskej republiky proti žalovanému: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom Bratislava, ul. 29. augusta č. 8 a 10 za účasti: ADVERTON, s.r.o., so sídlom Čadca, Palárikova 76, IČO: 46 550 291, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 23. januára 2014, č. 16299-2/2014-BA, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline dňa 25.03.2014 žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 16299-2/2014-BA zo dňa 23. januára 2014, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, č. 46452-1/2013-CA zo dňa 7. októbra 2013 (ďalej aj ,,prvostupňové rozhodnutie"), ktoré navrhol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca súčasne žiadal priznať náhradu nákladov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9Nds/16/2014 zo dňa 9. apríla 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.04.2014, rozhodol, že na prejednanie a rozhodnutie veci je príslušný Krajský súd v Trenčíne. Následne Krajský súd v Žiline postúpil vec tunajšiemu súdu ako súdu miestne príslušnému. Žaloba bola tunajšiemu súdu doručená dňa 26.05.2014. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a účastníka konania ADVERTON, s.r.o. so sídlom Čadca, Palárikova 76, IČO: 46 550 291 a súčasne potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca č. 46452-1/2013 zo dňa 7. októbra 2013, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca (ďalej aj ,,správny orgán prvého stupňa“) rozhodla, že žalobcovi ako zamestnancovi účastníka ADVERTON, s.r.o. (ďalej aj ,,zamestnávateľ“) nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe kontroly vykonanej za účelom preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v období od 26.02.2013 do 08.03.2013 sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Z uvedeného dôvodu správny orgán prvého stupňa rozhodol, že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.03.2012. S uvedeným právnym názorom sa žalovaný stotožnil. Žalobca v podanej žalobe uviedol, že podnikateľskú činnosť, z ktorej platil príspevky v prospech dôchodkového orgánu, vykonáva na vlastný účet. Dňa 01.03.2012 dodatočne uzavrel pracovnú zmluvu s firmou ADVERTON s.r.o. Z dôvodu novej zmluvy podal návrh na sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. Žalobca podľa pracovnej zmluvy mal plniť úlohy, ktoré dostal na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci podnikateľskej činnosti. Zastával názor, že dôchodkový orgán nesprávne použil voči žalobcovi čl. 11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia č. 883/2004, v dôsledku čoho bol porušený čl. 11 ods. 1 základného nariadenia č. 883/2004. Pre žalobcu platí čl. 13 ods. 3 základného nariadenia č. 883/2004, podľa ktorého osoba, ktorá normálne vykonáva nájomnú prácu a prácu na vlastný účet v rôznych členských štátoch, podlieha legislatíve členského štátu, v ktorom vykonáva svoju nájomnú prácu. Zastával názor, že základ vydaného rozhodnutia spočíva na neoprávnenom vyhlásení Zakładu Ubezpieczeń Społecznych, že práca má marginálny charakter, pričom pomer sociálneho zabezpečenia sa riadi podľa miesta pracoviska (lex loci laboris), teda poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, toto oprávnenie patrí výhradne sociálnej poisťovni. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že v konaní bol porušený aj čl. 5 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. Uviedol, že na základe uvedenej pracovnej zmluvy bol žalobca zaregistrovaný pre potrebu poistenia v Slovenskej republike a príslušná slovenská inštitúcia mu udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste fyzickej osoby. V takom prípade treba uznať, že existoval doklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie. Sociálna poisťovňa vykonala kontrolu zamestnávateľa žalobcu, ktorá však podľa názoru žalobcu bola vykonaná tendenčným spôsobom, s cieľom vylúčenia žalobcu zo sociálneho zabezpečenia na Slovensku. Zamestnávateľ v osobe vlastníka spoločnosti predložil zamestnancom sociálnej poisťovne dokumentáciu personálu s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Sociálna poisťovňa podľa názoru žalobcu z neznámych dôvodov tvrdí, že práca nie je vykonávaná, pretože zamestnanci spoločnosti ADVERTON, s.r.o. neboli počas kontroly v sídle spoločnosti, pričom nikde v zmluve sa nevyžaduje od žalobcu, aby bol v sídle spoločnosti. Námietky sociálnej poisťovne, že práca nebola vykonaná, považoval žalobca za neopodstatnené, pretože žalobca má výkazy z vykonanej práce, ako aj doklady o pobyte na Slovensku. Sociálna poisťovňa mylne uvádza, že trvalé bydlisko vlastníka spoločnosti má nejaký význam, pričom žalobca zdôraznil, že sa jedná o kapitálovú, a nie osobnú spoločnosť. Spoločnosť ADVERTON, s.r.o. je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Zároveň neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali držanie titulu vlastníctva spoločnosťou v priestoroch, v ktorých pôsobí. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný v obsahu napadnutého rozhodnutia neuviedol právny základ pre rozhodnutie vzťahujúce sa na žalobcu. Záverom žalobca upozornil na diskrimináciu poľských občanov pracujúcich na Slovensku. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na koordinačné nariadenia Európskeho spoločenstva, úlohou ktorých je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Pri určení uplatniteľnej legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale i reálny výkon činnosti. Správny orgán prvého stupňa vykonal kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese sídla spoločnosti ADVERTON, s.r.o. nemá zamestnávateľ samostatnú kanceláriu (na uvedenej adrese sídla aj iné spoločnosti). V čase kontroly sa v sídle zamestnávateľa nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti ADVERTON, s.r.o. Z uvedeného dôvodu konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s.r.o., ktorá sídli na adrese Palárikova 76, Čadca a ktorý podľa jeho vyjadrenia v prípade potreby sprístupní konateľovi žalobcu priestory, dohodol na 05.03.2013 osobné stretnutie medzi konateľom zamestnávateľa a zamestnancami sociálnej poisťovne. Podľa vyjadrenia p. Z., splnomocneného konať za žalobcu, všetci zamestnanci v spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky, pričom prácu im zadáva zamestnávateľ telefonicky, e-mailom alebo poštou - o čom predložil doklad - Príkaz na vykonanie práce. Ku kontrole bol zároveň predložený originál štvrťročných správ o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky slovenských firiem, ktoré mali zamestnanci navštíviť. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dostavia buď po vlastnej osi, alebo im zamestnávateľ zabezpečí dopravu. Sociálna poisťovňa vyhodnotila, že žalobca nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Žalovaný zároveň uviedol, že prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. V súlade s článkom 76 (4) základného nariadenia sociálna poisťovňa listom č. 36968-2/2013-BA zo dňa 25.07.2013 informovala poľskú inštitúciu sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v prípade zamestnávateľov, medzi ktorými je aj zamestnávateľ žalobcu, ide o firmy, ktorých zamestnanci reálne nevykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom zo dňa 10.10.02013 tieto skutočnosti akceptovala. Žalovaný ďalej uviedol, že v danom prípade sociálna poisťovňa formulár PD A1 žalobcovi nevystavila. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu do sociálneho poistenia 01.03.2012 a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, správny orgán prvého stupňa rozhodol, že žalobcovi týmto dňom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Tvrdenie žalobcu o porušení princípu rovnakého zaobchádzania považoval žalovaný za neopodstatnené. Záverom žalovaný uviedol, že sociálna poisťovňa pri rozhodovaní o povinnom sociálnom poistení žalobcu rozhodla podľa zákona č. 461/2003 Z.z. s odvolaním sa na koordinačné nariadenia Európskej únie, a nie podľa Zákonníka práce. Žalovaný navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol. K podanej žalobe sa vyjadril aj zamestnávateľ žalobcu, spoločnosť ADVERTON, s.r.o., ktorý uviedol, že kľúčovou okolnosťou je, že žalobca vykonáva prácu na základe pracovnej zmluvy na území Slovenska. Poukázal na skutočnosť, že spoločnosť má k dispozícii dokumenty z pracovných ciest v podobe prepravných listov, listiny zamestnancov nahlásených do komerčného poistenia, prihlasovacie karty potvrdzujúce pobyt v hoteli a správy z vykonanej práce. Rovnako ako spoločnosť, tak aj zamestnanci majú k dispozícii potvrdenia mesačných prevodov mzdy za vykonávanú práce v prospech spoločnosti na svoj bankový účet. Z vykonávania práce má žalobca povinnosť dodávať štvrťročné správy o vykonávaní práce. Žalobca si plní svoje povinnosti a všetky správy z vykonanej práce predložil. Registračným sídlom spoločnosti je Palárikova 76, Čadca, kde si spoločnosť prenajíma priestory na vykonávanie podnikateľskej činnosti. V sídle spoločnosti je skladovaná účtovná a personálna dokumentácia. Na administratívnu činnosť bola získaná vonkajšia firma, čo zbavuje spoločnosť povinnosti uzatvárať poistné zmluvy o zodpovednosti za škody, organizovať pracovisko, vybavovať pracovisko počítačovými a kancelárskymi zariadeniami a licenciami na špeciálny softvér. Vonkajšia kancelária zastupuje spoločnosť pred orgánmi verejnej správy a nesie za to plnú zodpovednosť. Zamestnávateľ žalobcu ďalej citoval z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-10/05 zo dňa 30.03.2006, Cynthia Mattern, Hajrudin Cikotic v. Ministre du travail et de l´emploi. Poukázal na skutočnosť, že podľa judikatúry Súdneho dvora ak je príjem zárobkovej činnosti nižší ako životné minimum alebo ak normálna pracovná doba neprekračuje určený počet hodín v týždni, neexistuje prekážka, aby bola osoba uznaná takouto činnosťou za zamestnanca podľa čl. 48 a čl. 119 Dohovoru EHS alebo na základe iných smerníc hovoriacich o zamestnávaní občanov z iných členských štátov. Uviedol, že práca žalobcu nepredstavuje marginálnu prácu, keďže zaberá viac ako 5 % času venovaného na podnikateľskú činnosť. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 244 a nasl. O.s.p.) preskúmal postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov žaloby, vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250g ods. 2 O.s.p.) a dospel jednomyseľne k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a žalobu ako nedôvodnú zamietol z týchto dôvodov: Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 16299-2/2014-BA zo dňa 23. januára 2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o. a súčasne potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 46452-1/2013-CA zo dňa 7. októbra 2013. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že v dňoch 26.02.2013 až 07.03.2013 vykonali zamestnanci správneho orgánu prvého stupňa u zamestnávateľa žalobcu - spoločnosti ADVERTON, s.r.o. kontrolu za účelom preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. O predmetnej kontrole bol dňa 07.03.2013 spísaný Záznam č. 34103-2/2013-CA, výsledky ktorého boli dňa 14.03.2013 prerokované a podpísané zodpovednými zamestnancami zamestnávateľa žalobcu, čo potvrdili svojím vlastnoručným podpisom. Jeho súčasťou je Správa o kontrole. Na základe zistení z vykonanej kontroly správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. 46452-1/2013- CA zo dňa 7. októbra 2013 rozhodol, že žalobcovi ako zamestnancovi ADVERTON, s.r.o. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podali žalobca a zamestnávateľ včas odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcu a zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o. zamietol a súčasne prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že žalovaný, ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. V prejednávanom prípade bolo sporné, či výsledky kontroly vykonanej v dňoch 26.02.2013 až 07.03.2013 u zamestnávateľa žalobcu, spoločnosti ADVERTON, s.r.o., opodstatňujú záver, že jeho zamestnanci nevykonávajú reálnu činnosť na území Slovenskej republiky a či zamestnávateľ žalobcu spĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, ktoré skutočnosti majú vplyv na vznik povinného sociálneho poistenia žalobcu. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 461/2003 Z.z.") zárobková činnosť podľa tohto zákona je, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem a) fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, b) fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak je poberateľom 1. starobného dôchodku, 2. invalidného dôchodku, 3. výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a dovŕšila dôchodkový vek, 4. invalidného výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu, c) žiaka strednej školy v právnom vzťahu, na základe ktorého vykonáva praktické vyučovanie podľa osobitného predpisu7aa) a študenta vysokej školy v právnom vzťahu, na základe ktorého vykonáva praktickú výučbu alebo odbornú prax podľa osobitného predpisu. Podľa § 7 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. zamestnávateľ je podľa tohto zákona pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Podľa § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak. Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že žalobca je ako zamestnanec spoločnosti ADVERTON, s.r.o. vedený v Registri poistencov sociálnej poisťovne od 01.03.2012. Zároveň bolo nesporné, že žalobca vykonáva v Poľskej republike činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Z výpisu z Obchodného registra má súd ďalej za preukázané, že zamestnávateľ žalobcu - spoločnosť ADVERTON, s.r.o. je ako právnická osoba zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina, oddiel: Sro, Vložka číslo: 56175/L, od 17.02.2012. Krajský súd konštatuje, že v oblasti sociálneho zabezpečenia sa od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie uplatňujú tzv. koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Od 01.05.2010 sa vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia uplatňuje tzv. základné nariadenie - Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,základné nariadenie"). Od 01.05.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,vykonávacie nariadenie"). Predmetné koordinačné nariadenia určujú príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v štátoch Európskej únie. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel, ktorých úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu (zamestnanca/ /samostatne zárobkovú činnú osobu) počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonáva činnosť, resp. zamedziť vzniku situácie, kedy by sa na fyzickú osobu nevzťahovala legislatíva žiadneho členského štátu. Tieto pravidlá majú výhradný účinok, čo znamená, že neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať vhodnejší systém sociálneho zabezpečenia, prípadne aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte ostala poistená v štáte bydliska. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j. na sociálne poistenie (dôchodkové poistenie, nemocenské poistenie, úrazové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, garančné poistenie) a na verejné zdravotné poistenie. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na zásade, podľa ktorej príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť. Uvedená zásada predstavuje všeobecné pravidlo vyjadrené v článku 11 (3) základného nariadenia. Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. V nadväznosti na pravidlo uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. V oboch vyššie uvedených prípadoch je však pri určení uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon jeho činnosti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte nemusí znamenať, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Ďalším faktorom nevyhnutným na určenie príslušnej legislatívy sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla, resp. miesta podnikania zamestnávateľa. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. V článku 14 (5a) vykonávacieho nariadenia je za účelom uplatňovania hlavy II základného nariadenia definovaný pojem "registrované sídlo alebo miesto podnikania", pod ktorým sa rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor") na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Súdny dvor rozhodol, že termín sídlo hospodárskej spoločnosti je miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia riadiaceho orgánu spoločnosti a kde sa uskutočňujú úlohy ústredia tejto spoločnosti. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť taktiež. Z vyššie uvedeného vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určených podmienok. Ich splnenie skúma inštitúcia spravidla v mieste bydliska v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V prípade, že by zamestnávateľ nepreukázal splnenie podmienok pre registráciu sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na jeho zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Z rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na základe článku 76 základného nariadenia sú za účelom zabezpečenia riadneho vykonávania základného nariadenia príslušné orgány členských štátov povinné vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, navzájom spolupracovať a poskytovať svoje služby. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 16 (5) vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Podľa článku 16 (6) vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava zaslala sociálnej poisťovni informáciu, z ktorej vyplýva, že v posledných rokoch vznikli spoločnosti, ktoré pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby sprostredkovávajú prácu na úväzok v iných členských štátoch, a to za účelom vyhýbania sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľsku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny orgán prvého stupňa vykonal na území Slovenskej republiky kontrolu zameranú na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Predmetná kontrola bola u zamestnávateľa žalobcu, ADVERTON, s.r.o., vykonaná v dňoch 26.02.2013 až 07.03.2013. Na základe jej výsledkov nemal správny orgán prvého stupňa a ani žalovaný preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov u zamestnávateľa ADVERTON, s.r.o. na území Slovenskej republiky a rovnako ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Podľa § 195 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania, fyzická osoba alebo právnická osoba zúčastnená na konaní, ktorí majú listiny, ktoré môžu byť dôkazom, sú povinní na výzvu organizačnej zložky sociálnej poisťovne tieto listiny predložiť. Podľa § 195 ods. 6 a 7 zákona č. 461/2003 Z.z. účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Priebeh kontroly vykonanej v rámci správneho konania u zamestnávateľa žalobcu, spoločnosti ADVERTON, s.r.o., je obsiahnutý v Správe o kontrole tvoriacej prílohu k Záznamu č. 34103-2/2013-CA zo dňa 07.03.2013. Vyplýva z nej, že dňa 26.02.2013 vykonali zamestnanci správneho orgánu prvého stupňa fyzickú kontrolu v sídle zamestnávateľa žalobcu, spoločnosti ADVERTON, s.r.o. Bolo zistené, že spoločnosť sídli na adrese Palárikova 76, Čadca, pričom však nemá samostatnú kanceláriu. Na uvedenej adrese sídli aj spoločnosť ACARTUS Slovakia, s.r.o., ktorá pre spoločnosť ADVERTON, s.r.o. vykonáva účtovnícke práce. V deň kontroly sa v mieste sídla zamestnávateľa žalobcu nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ. Konateľ spoločnosti ACARTUS Slovakia, s.r.o., p. Mgr. Ing. A. K., LL.M. uviedol, že v prípade potreby sprístupnia príslušným konateľom spoločnosti ADVERTON, s.r.o. priestory na vykonanie práce. Mgr. Ing. A. K., LL.M. zároveň dohodol s konateľom spoločnosti ADVERTON, s.r.o. osobné stretnutie so zamestnancami správneho orgánu prvého stupňa na deň 05.03.2013. Na adrese sídla spoločnosti ADVERTON, s.r.o. sa dňa 05.03.2013 nachádzali p. D. R., konateľ spoločnosti a p. D. Z., splnomocnený konať za spoločnosť ADVERTON, s.r.o. Zo Správy o kontrole ďalej vyplýva, že doklady zamestnávateľa žalobcu sa nachádzajú na adrese jeho sídla Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú od 28.06.2012 uzatvorené na 4 hodiny mesačne a po tomto dátume sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia p. Z. všetci zamestnanci spoločnosti ADVERTON, s.r.o. roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ žalobcu ku kontrole predložil originály štvrťročných správ o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky zo slovenských firiem, ktoré zamestnanci navštívili. Podľa vyjadrenia p. Z. spoločnosť zadáva prácu zamestnancom takým spôsobom, že im telefonicky, e-mailom alebo poštou oznámia, kde a kedy sa majú dostaviť, o čom predložil ,,Príkaz na vykonanie práce“: Zamestnanci sa na miesto dostavia buď po vlastnej osi, alebo im spoločnosť zabezpečí dopravu. Na základe vykonanej kontroly bolo preukázané, že v čase kontroly sa v sídle zamestnávateľa žalobcu nenachádzali žiadni zamestnanci. Vykonanou kontrolou bolo zistené, že hoci spoločnosť ADRVERTON s.r.o. má oficiálne sídlo na adrese Palárikova 76, Čadca, na uvedenej adrese nemá ani samostatnú kanceláriu. Vykonaným zisťovaním bolo ďalej preukázané, že chod spoločnosti zamestnávateľ bezprostredne neriadi zo sídla spoločnosti, nakoľko zamestnávateľ jednotlivým zamestnancom zadáva pracovné úlohy telefonicky, prostredníctvom e-mailu, či poštou. Uvedené skutočnosti vzbudzujú značné pochybnosti o reálnom sídle spoločnosti, v ktorom sa vykonáva skutočná činnosť zamestnávateľa. Krajský súd zároveň konštatuje, že žalobca v správnom konaní nepredložil dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác pre zamestnávateľa - spoločnosť ADVERTON, s.r.o. preukazovali. Žalobca v podanej správnej žalobe uviedol, že pre zamestnávateľa vykonáva prácu promotéra služieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientom zamestnávateľa. Poukázal na to, že jeho pracovnou náplňou je kontaktovanie potenciálnych klientov zamestnávateľa, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, hoci p. Z. v priebehu vykonanej kontroly uviedol, že všetci jeho zamestnanci roznášajú letáky po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Žalobca však v konaní žiadne relevantné dôkazy k týmto skutočnostiam nepredložil. Skutočnosť, že žalobca k správnej žalobe priložil formálne doklady (ako napr. pracovnú zmluvu a štvrťročné správy o vykonaní prác s priloženými vizitkami a odtlačkami pečiatok podnikov na území Slovenskej republiky), nepreukazuje podľa názoru krajského súdu reálny výkon práce žalobcu ako zamestnanca v konkrétny deň na konkrétnom mieste. Správnym orgánom ani súdu doposiaľ neboli predložené žiadne doklady ani písomnosti (napr. cestovný príkaz, vyúčtovanie cestovných nákladov), z ktorých by bolo zrejmé, akú prácu v aký deň a na ktorom mieste žalobca ako zamestnanec vykonával. Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepredložil dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, že žalobca od 01.03.2012 reálne nevykonával prácu pre zamestnávateľa - spoločnosť ADVERTON, s.r.o. Neobstojí tak tvrdenie o predložení dokumentácie personálu s prihliadnutím na správy z vykonanej práce. Žalobca mal možnosť uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre spoločnosť ADVERTON, s r.o. vykonával, uviesť konkrétne dátumy vykonávania prác na Slovensku, s ktorými osobami žalobca konal, ktoré by rozsah ním vykonávaných prác pre zamestnávateľa potvrdili. Ani prípadné dôkazy ako pracovná zmluva či štvrťročné správy o vykonaní prác nemôžu preukázať faktický výkon činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky. Pokiaľ žalobca chcel zvrátiť zistený skutkový stav, mal sám predložiť dôkazy, ktoré by preukázali jeho konkrétny status ako osoby, ktorá je nielen formálne zamestnaná u pribratého účastníka, ale aj prácu skutočne reálne vykonáva. Krajský súd zároveň v zhode s názorom žalovaného konštatuje, že v konaní nebolo preukázané ani splnenie podmienok pre určenie miesta podnikania, ktorá skutočnosť je zároveň jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa. Nakoľko zamestnávateľ žalobcu nespĺňa kritériá stanovené na určenie miesta podnikania, je podľa názoru krajského súdu potrebné z tejto skutočnosti vychádzať aj vo vzťahu k jeho jednotlivým zamestnancom, v danom prípade vo vzťahu k žalobcovi. Krajský súd ďalej uvádza, že v prejednávanej veci žalobcovi formulár PD A1 nebol vystavený. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu od 01.03.2012 do sociálneho poistenia a podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami a vzhľadom aj na skutočnosť, že na základe kontroly vykonanej u zamestnávateľa žalobcu boli zistené vyššie uvedené nedostatky, v dôsledku čoho správne orgány nemali preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov, resp. žalobcu na území Slovenskej republiky, správne správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný konštatovali, že od 01.03.2012 žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška fyzickej osoby do sociálnej poisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ. Podanie a registrácia prihlášky nie sú dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ust. § 15 ods. písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je status zamestnanca, ktorý žalobca nepreukázal. Keďže v konaní nebolo sporné, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky, žalobca podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť [čl. 11 (3)] základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a samostatne zárobkovo činnej osoby v dvoch členských štátoch, keďže len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia [čl. 13 (3)] a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Záverom krajský súd konštatuje, že postupom žalovaného a vydaním napadnutého rozhodnutia nebol porušený princíp individuálneho zaobchádzania so žalobcom a ani princíp rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k iným zamestnancom. V prípadoch, kedy má osoba (zamestnanec) bydlisko na území Slovenskej republiky, sa cudzí prvok nevyskytuje, a preto sa postupuje podľa vnútroštátnej legislatívy upravujúcej sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov a predpisy komunitárneho práva sa na daný prípad nevzťahujú. Ak však má fyzická osoba bydlisko v Poľskej republike, v takomto prípade cudzí prvok existuje a uplatniteľná legislatíva sa na daný prípad určuje podľa koordinačných nariadení, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade. Zároveň krajský súd uvádza, že žalovaný sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia neriadil úvahou o marginálnom charaktere činnosti zamestnanca. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade s § 209 ods. 1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti v súlade s citovaným právnym predpisom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne, v troch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.