Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 13S/259/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200884 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3014200884.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Juraja Floroviča v právnej veci žalobcu: M.. S. B., štátneho občana Z. republiky, bytom H., C. XXXX/XX, právne zastúpeného: JUDr. Jozefom Šimkom, advokátom, so sídlom Trenčín, J. Derku 18 proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo X/2 Spr 150/13/1000 zo dňa 12. októbra 2014, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Krajský súd žalobu z a m i e t a . Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. októbra 2014, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a bolo potvrdené rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej služobný úrad) č. 1/2Spr 128/14/3300 zo dňa 15. júla 2014, o zastavení konania o nároku žalobcu na odchodné, s poukazom na prekážku veci rozhodnutej. V predmetnej právnej veci vychádzali žalovaný, ako aj služobný úrad pri svojom rozhodovaní zo zistenia, že žalobca ako prokurátor krajskej prokuratúry sa vzdal funkcie podľa § 16 ods. 1 písm. c) zákona č. 154/2001 Z.z. a v dôsledku tohto jeho úkonu mu zanikol služobný pomer dňa 31.12.2012. Následne rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. 1/2Spr 171/13 zo dňa 10. júna 2013 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. X/2 Spr 150/13-7 zo dňa 4.7.2013 nebol žalobcovi priznaný nárok na odchodné z dôvodu, že v čase vzdania sa funkcie prokurátora nenadobudol nárok na starobný alebo invalidný dôchodok. V konaní o opätovnej žiadosti žalobcu, o priznanie tohto nároku správne orgány vyslovili právny záver, že vyššie uvedené rozhodnutia o nároku žalobcu na odchodné, predstavujú prekážku veci rozhodnutej. Konajúce orgány mali za to, že neskoršie priznanie starobného dôchodku žalobcovi, v čase keď už nevykonával funkciu prokurátora nie je takou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na posúdenie jeho nároku na odchodné a ktorá by podstatne menila skutkový stav. Podľa názoru služobného úradu, s ktorým sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí stotožnil, bola daná totožnosť predmetnej veci s vecou , o ktorej sa už právoplatne rozhodlo a preto bolo konanie zastavené. Vo včas podanej žalobe žalobca namietal správnosť rozhodnutia žalovaného a žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na to, že od 26.9.2013 mu bol priznaný starobný dôchodok. Na základe tejto skutočnosti opätovne požiadal príslušné orgány prokuratúry o priznanie alikvotnej časti odchodného za obdobie od 1.3.2005 do 31.12.2012. Administratívne konanie však bolo zastavené z dôvodu prekážky veci rozhodnutej. Namietal reštriktívnu interpretáciu zákona zo strany služobného úradu, ako aj Generálnej prokuratúry. Podľa jeho názoru je priznanie starobného dôchodku takou novou skutočnosťou, ktorá zakladá nový predmet konania a mení skutkový stav. Poukázal na to, že v pôvodnom konaní bola absencia priznania starobného dôchodku dôvodom pre zamietnutie jeho žiadosti a nepriznanie odchodného. Keď tu jeho nárok na starobný dôchodok existuje nemá podľa stanoviska príslušných orgánov prokuratúry žiaden význam, pretože bol priznaný až po skončení služobného pomeru. Žalobca namietal, že konajúce orgány nedostatočne ustálili skutkový stav, nesprávne vec právne posúdili a nevysporiadali sa s možnosťou aplikácie analógie prostredníctvom iného platného zákonného ustanovenia, a to § 95 ods. 8 zák.č. 385/2000 Z.z. o sudcoch. Ďalej namietal, že konajúce orgány vec rozhodli podľa vlastného uváženia a presvedčenia bez toho, aby si vyžiadali odborné stanovisko, či posudok k rozumnému a záväznému výkladu a aplikácii sporného ust. § 125 zák.č. 154/2001 Z.z. alebo vec konzultovali s legislatívnym orgánom, ktorý právnu normu prijal. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe, zotrval na svojich záverov uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí. Žalobu považoval na nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Poukázal na znenie ust. § 16 ods. 1, § 125, § 128 zákona o prokurátoroch a zdôraznil, že žalobca sa nedomáhal súdneho prieskumu rozhodnutí, ktorými bolo právoplatne rozhodnuté o jeho v poradí prvej žiadosti o odchodné. Uvedeným bol daný stav prekážky veci rozhodnutej, nakoľko v prejednávanej veci ide o totožného účastníka, totožný predmet konania. Taktiež skutkový stav, ktorý bol rozhodný sa nezmenil, keďže žalobca pri zániku služobného pomeru nenadobudol nárok na dôchodok. V čase keď tento nárok nadobudol zase nebol v služobnom pomere prokurátora. K námietke použitia analógie pri posudzovaní nároku uplatneného žalobcom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp zn. 1Sžhpu/2009 v ktorom bolo konštatované s poukazom na odbornú literatúru, že v odvetví správneho práva sa zásadne analógia nepripúšťa. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaných rozhodnutí (§ 7 ods. 2 O.s.p.), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p., § 246a ods. 1 veta druhá O.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutých rozhodnutí (§ 250i ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia a postup správneho orgánu podľa § 247 ods. 1 O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p. argumentum a contrario). Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 250 ods. 2 O.s.p.), v zákonnej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 2, § 248 O.s.p.), súd vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250g ods. 1 O.s.p.). Po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívnych spisov dospel jednohlasne k záveru, že nakoľko rozhodnutia a postup žalovaného v medziach žaloby, nie je možné priznať správnej žalobe úspech. Z tohto dôvodu rozsudkom vyslovil, že sa žaloba sa zamieta (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr 150/13/1000 zo dňa 12. októbra 2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. 1/2 Spr 128/14/3300 zo dňa 15. júla 2014. Potvrdeným rozhodnutím služobného úradu bolo konanie, ktoré začalo na základe opätovnej žiadosti žalobcu o odchodné zastavené, s poukazom na prekážku veci rozhodnutej. Z administratívneho spisu bolo zistené a medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobca bol do 31.12.2012 prokurátorom Krajskej prokuratúry v Trenčíne. Jeho služobný pomer skončil v dôsledku vzdania sa funkcie podľa § 16 ods. 1 písm. c) zákona č. 154/2001 Z.z., teda bez uvedenia dôvodu. Ako bolo uvedené vyššie, jeho služobný pomer zanikol dňa 31.12.2012. K tomuto dňu nemal žalobca nárok na starobný a ani invalidný dôchodok. Bol poberateľom výsluhového dôchodku. V súvislosti so skončením služobného pomeru, žalobca požiadal o vyplatenie odchodného. Rozhodnutím služobného úradu č. 1/2Spr 171/13 zo dňa 10. júna 2013 mu nebol takto uplatnený nárok priznaný. Na odvolanie žalobcu o veci následne rozhodoval žalovaný, ktorý napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Konajúce orgány dospeli k záveru, že žalobca nemá nárok na odchodné, keďže ku dňu zániku jeho funkcie prokurátora nebol poberateľom starobného dôchodku. Z uvedeného vyplýva, že o nároku žalobcu o odchodné bolo právoplatne rozhodnuté. Rozhodnutie žalovaného, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací orgán, žalobca nenapadol správnou žalobou. Následne, takmer 9 mesiacov po ukončení služobného pomeru, sa žalobca stal poberateľom starobného dôchodku. Z tohto dôvodu opätovne požiadal o odchodné. Mal za to, že priznaním tejto dávky došlo k splneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie nároku na odchodné. Súčasne mal za to, že skutočnosť, že žalovaný a služobný úrad už rozhodovali o jeho v poradí prvej žiadosti, a toto konanie bolo právoplatne skončené nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) zák.č. 71/1967 Zb. správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Podľa § 145 zák.č. 154/2001 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie a rozhodovanie vo veciach sociálneho zabezpečenia prokurátora sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 14 zák.č. 154/2001 Z.z. služobný pomer prokurátora zaniká a) odvolaním z funkcie prokurátora (§ 15), b) vzdaním sa funkcie prokurátora (§ 16), c) z iných dôvodov ustanovených týmto zákonom (§ 17). Podľa § 16 ods. 1 zák.č. 154/2001 Z.z. prokurátor sa môže funkcie prokurátora písomne vzdať a) z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, b) zo zdravotných dôvodov, ak nie je spôsobilý vykonávať svoju funkciu podľa lekárskeho posudku, rozhodnutia orgánu štátnej zdravotnej správy alebo orgánu sociálneho zabezpečenia, alebo c) kedykoľvek aj bez uvedenia dôvodov. Podľa § 16 ods. 2 zák.č. 154/2001 Z.z. služobný pomer prokurátora zaniká vzdaním sa funkcie prokurátora uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov nasledujúcich po mesiaci, v ktorom bolo oznámenie o vzdaní sa funkcie doručené generálnemu prokurátorovi, ak nedôjde k dohode o skoršom zániku služobného pomeru prokurátora. Podľa § 125 ods. 2 zák.č. 154/2001 Z.z. pri zániku služobného pomeru prokurátora vzdaním sa funkcie z dôvodov nadobudnutia nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok, alebo pri odvolaní z funkcie podľa § 15 ods. 3 písm. b) a pri prerušení výkonu funkcie prokurátora podľa § 12 ods. 5 patrí prokurátorovi odchodné vo výške jeho posledného základného platu, ak jeho započítateľná prax dosiahla najmenej päť rokov. Táto výmera odchodného sa zvyšuje za každý ďalší skončený rok započítateľnej praxe až do dosiahnutia 20 rokov započítateľnej praxe o 20 % základného platu prokurátora a za každý ďalší ukončený rok až do dosiahnutia 24 rokov započítateľnej praxe o 50% základného platu. Za 25. rok a každý ďalší ukončený rok započítateľnej praxe sa odchodné zvyšuje o jeden základný plat, najviac však do výšky desaťnásobku naposledy určeného základného platu prokurátora. Zastavenie konania je jednou z foriem, ktorou sa správne konanie uzatvára konečným spôsobom. Dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v správnom poriadku alebo v osobitných zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať v konaní. Pri zastavení konania je správne konanie skončené skôr, než sa dospeje k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Keďže dôvody na zastavenie konania sú vymedzené taxatívne, ak sú splnené zákonné podmienky, správny orgán nemá inú možnosť. Zastaviť správne konanie možno v ktoromkoľvek štádiu prvostupňového alebo druhostupňového konania. Najčastejšie však k nemu bude dochádzať v počiatočných štádiách konania, keď konajúci orgán skúma, či sú splnené podmienky, za ktorých vo veci môže konať. Pokiaľ ide o dôvod uvedený v ust. § 30 ods. 1 písm. i) zák.č. 71/1967 Zb. súd konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho, aby príslušný orgán nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už bolo prv právoplatne rozhodnuté. Vo všeobecnosti k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi; 3. a o tej istej veci. V zmysle ust. § 30 ods. 1 písm. i) zák.č. 71/1967 Zb. je pre posúdenie prekážky veci rozhodnutej taktiež podstatné, či sa oproti skôr rozhodnutej veci, podstatným spôsobom nezmenil skutkový stav. Medzi účastníkmi nie je sporné, že o v poradí prvej žiadosti žalobcu o priznanie odchodného, bolo služobným úradom a žalovaným právoplatne rozhodnuté. Žalobca taktiež nerozporuje, že vo veci vedenej na služobnom úrade pod sp. zn. 1/2Spr 171/13, ktorá bola právoplatne skončená išlo o totožný nárok ako v teraz prejednávanej veci. Sporným zostalo, či nadobudnutie nároku žalobcu na starobný dôchodok predstavuje podstatnú zmenu skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala opätovné prejednanie veci. Súd konštatuje, že z dikcie ust. § 125 ods. 2 zák.č. 154/2001 Z.z. je zrejmé, že pre posúdenie vzniku nároku prokurátora na odchodné, je okrem existencie zákonom stanovenej dĺžky započítateľnej praxe, podstatný najmä dôvod, pre ktorý došlo k vzdaniu sa funkcie. Tieto zákonom stanovené podmienky musia byť splnené kumulatívne, pričom obe musia existovať v čase skončenia služobného pomeru prokurátora. Už z povahy a charakteru týchto podmienok je zrejmé, že nie je možné, aby niektorú z týchto podmienok prokurátor splnil dodatočne, po skončení služobného pomeru. Samotná skutočnosť, či má prokurátor ku dňu skončenia funkcie nárok na starobný dôchodok sama o sebe nezakladá nárok na odchodné. Rozhodné je, či bola táto skutočnosť dôvodom vzdania sa funkcie prokurátora. Ako bolo uvedené vyššie pre posúdenie nároku žalobcu na odchodné sú teda podstatné dve základné skutočnosti, a to existencia zákonom stanovenej dĺžky započítateľnej praxe a skutočnosť, z akého dôvodu došlo k vzdaniu sa funkcie prokurátora. V danej právnej veci bolo z písomného úkonu žalobcu zo dňa 9.10.2012 zistené, že žalobca sa vzdal funkcie podľa § 16 ods. 1 písm. c) zák.č. 154/2001 Z.z., teda bez uvedenia dôvodu. To, že k vzdaniu sa dochádza práve podľa § 16 ods. 1 písm. c) zák.č. 154/2001 Z.z žalobca výslovne písomne uviedol. Súd konštatuje, že na uvedený spôsob a dôvod zániku služobného pomeru žalobcu nemá žiaden vplyv skutočnosť, že žalobca následne, necelých 9 mesiacov po skončení jeho služobného pomeru, nadobudol nárok na starobný dôchodok. Z uvedeného pohľadu teda vznik nároku žalobcu na starobný dôchodok nemôže predstavovať novú skutočnosť, ktorá by predstavovala zmenu skutkového stavu oproti tomu, ktorý tu existovala v čase rozhodovania o prvej žiadosti žalobcu o odchodné. Ak teda služobný úrad a žalovaný už právoplatne rozhodli o nároku žalobcu na odchodné, založili tým prekážku, ktorá bráni meritórnemu prejednaniu v poradí ďalšej žiadosti žalobcu. Súd súčasne konštatuje, že pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný mal pri rozhodovaní o jeho žiadosti použiť analógiu, tak uvedená námietka sa týka práve prípadného meritórneho posúdenia veci, ku ktorému v žalobou napadnutom rozhodnutí nedošlo. Okrem toho žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanej žalobe správne poukázal na to, že v správnom konaní je v zásade analógia neprípustná. Súd taktiež poukazuje na to, že analógia predstavuje skôr metódu interpretácie, výkladu práva a nie je ňou možné založiť kvalitatívne nové právo, nárok, oprávnenie, tak ako to de facto žiada žalobca. Rovnako nebolo povinnosťou žalovaného a ani služobného úradu vyžiadať si pred svojim rozhodnutím o veci odborné stanovisko, či posudok k záväznému výkladu sporného ust. § 125 zák.č. 154/2001 Z.z.. Odhliadnuc od toho, že aj táto žalobná námietka sa týka meritórneho prejednania veci, ku ktorému vôbec nedošlo, súd konštatuje, že tu nie je orgán, ktorý by mohol takéto záväzné stanovisko žalovanému poskytnúť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, žalobné námietky žalobcu neboli dôvodné a preto tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Žalobca bol v konaní nebol úspešný, a preto mu podľa § 250k ods. 1 O.s.p. náhrada trov konania nepatrí. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, cestou tunajšieho krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.