Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 8CoE/116/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3105200457 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3105200457.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. Q., bytom B. pod P. č. XXX, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 143,40 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 18. apríla 2012, č. k. 5Er/1541/2008 - 34, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a. Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 5Er/1541/2008 - 34 zo dňa 18. apríla 2012 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Trenčín poveril súdneho exekútora JUDr. Vieru Kučerovú poverením zo dňa 20.04.2005 vykonaním exekúcie na vymoženie 4.320,- Sk (143,40 Eur) s príslušenstvom. Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 26Er/40/2005-12 zo dňa 20.04.2005 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti o vymoženie trov právneho zastúpenia, trov notára za spísanie notárskej zápisnice v celkovej výške 3.110,- Sk (103,23 Eur) a v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 5.400,- Sk (179,25 Eur) od 29.04.2004 do 07.05.2004. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.10.2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5CoE/86/2005 - 24 zo dňa 26.07.2005. V predmetnej veci prešiel výkon súdnictva ku dňu 01.01.2008 na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom podľa §18b ods. 1 zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. Exekučným titulom v danej exekučnej veci je notárska zápisnica pod sp. zn. N 2819/2004, NZ 74393/2004 spísaná dňa 10.10.2004 na notárskom úrade v Bratislave notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou. V danom prípade mal súd prvého stupňa za preukázané, že skutkovým a právnym základom exekučného titulu - notárskej zápisnice zo dňa 10.10.2004 je zmluva o úvere číslo XXXXXXX zo dňa 11.06.2003 spísaná medzi obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľom (oprávneným) a V. Q. ako dlžníkom (povinným). Predmetná zmluva o úvere bola spísaná na formulárovom tlačive. Súčasťou predtlače zmluvy o úvere je i splnomocnenie už obsahujúce meno splnomocnenca F.. K. A.. Splnomocnenie udelené povinným F.. K. A., tvoriace súčasť zmluvy o úvere, je podstatným pre posúdenie otázky spôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd prvého stupňa uvedené splnomocnenie preskúmal zo všetkých hľadísk nevyhnutných k vysloveniu záveru o platnosti právneho úkonu, pretože iba platný právny úkon spôsobuje žiadané právne účinky. Právny úkon musí byť dostatočne určitý, aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností z toho právneho úkonu vyplývajúcich. Pre svoju neurčitosť sa právny úkon stáva neplatným. Neurčitým právnym úkonom je i úkon, ktorý je síce vyjadrený zrozumiteľne, ale vyvoláva pochybnosti o obsahu práv a povinností účastníkov a túto neistotu nemožno odstrániť ani výkladom. Splnomocnenie udelené povinným F.. K. A. v zmluve o úvere je podľa názoru súdu prvého stupňa koncipované veľmi všeobecne a široko. Táto všeobecnosť a širokosť rozsahu splnomocnenia dáva veľmi široký priestor pre splnomocnenca F.. K. A. na konanie a právne úkony v mene povinného, súčasne však spôsobuje pochybnosti o skutočnom rozsahu oprávnenia F.. K. A. konať v mene povinného a tieto pochybnosti nie je možné odstrániť ani výkladom splnomocnenia. Takáto všeobecná a široká formulácia splnomocnenia udeleného F.. K. A. potom spôsobuje jeho neurčitosť a tým aj jeho neplatnosť. Povinný splnomocnením v zmluve o úvere splnomocnil F.. K. A., aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nebolo možné predpokladať. Zároveň týmto postupom, keď sa povinný vopred vzdal svojho práva uznať alebo neuznať záväzok, ktorý možno v budúcnosti vznikne, bolo povinnému už v čase udelenia splnomocnenia odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase jeho uznania. Neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše keď ani nemožno predpokladať, či vôbec k omeškaniu dôjde a ak áno, v akom rozsahu. Okrem toho splnomocnený zástupca povinného v notárskej zápisnici zo 10.10.2004 za povinného určil lehotu, v ktorej má povinný uhradiť záväzok, hoci takéto oprávnenie mu z udeleného splnomocnenia priamo nevyplýva a povinného tak zaviazal k povinnosti a lehote, o ktorej povinný ani vedomosť mať nemohol. Uviedol, že ďalšou právne významnou okolnosťou spôsobujúcou neplatnosť právneho úkonu je nedostatok slobody vôle. V danom prípade, ako už bolo vyššie konštatované, splnomocnenie pre F.. K. A. bolo súčasťou predtlače zmluvy o úvere a už v tomto splnomocnení bolo priamo meno F.. K. A. ako splnomocnenca dlžníka (povinného) zakomponované. Zmluvná voľnosť povinného pri výbere zástupcu bola týmto postupom podstatným spôsobom obmedzená. Povinný ani nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než F.. K. A.. Pri takomto postupe potom možno len veľmi ťažko hovoriť o slobodnej vôli povinného pri výbere svojho splnomocneného zástupcu. Navyše táto skutočnosť, že meno F.. K. A. ako zástupcu dlžníka bolo priamo zakomponované do predtlače, a teda menovaný advokát bol vybraný priamo veriteľom - oprávneným, nenasvedčuje záveru, že F.. K. A. bude hájiť záujmy osoby, ktorá mu plnú moc na svoje zastupovanie udelila, ale naopak nasvedčuje záveru, že bude hájiť predovšetkým záujmy subjektu, ktorý ho vybral a do predtlače zmluvy o úvere v časti splnomocnenie i uviedol, teda, že bude hájiť predovšetkým záujmy oprávneného, ktorého okrem toho i zastupuje v mnohých iných súdnych konaniach. Týmto postupom sa plnomocenstvo udelené povinným F.. K. A. opätovne dostáva do rozporu so zákonom, keďže splnomocnencom nemôže byť ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ústavný súd tiež uviedol, že pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, zákonodarca hlavný dôraz položil na výslovný súhlas povinnej osoby s exekúciou. Ponechal teda rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu v prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá samozrejme nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami, najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Na základe uvedeného súd prvého stupňa splnomocnenie udelené povinným F.. K. A. v zmluve o úvere číslo XXXXXXX zo dňa 11.06.2003 vyhodnotil ako absolútne neplatné v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Takáto absolútna neplatnosť splnomocnenia udeleného povinným F.. K. A. spôsobuje, že toto splnomocnenie nevyvoláva žiadne právne účinky, a teda ani z neskorších právnych úkonov splnomocneného zástupcu F.. K. A. vykonaných v mene povinného nemohli pre povinného nastať žiadne právne účinky. Z tohto dôvodu je i notárska zápisnica zo dňa 10.10.2004, v ktorej F.. K. A. ako splnomocnenec konajúci na základe splnomocnenia v mene povinného uznal záväzok tvoriaci predmet danej exekúcie a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou, nulitným právnym aktom (paaktom) a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, na poklade ktorého by bolo možné ďalej danú exekúciu viesť. Naopak takýto nespôsobilý exekučný titul vyvoláva neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii. Ak súd zistí, že exekučný titul, na poklade ktorého je exekúcia vedená, nie je spôsobilým byť exekučným titulom a spôsobuje nezákonnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii, je povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania exekúciu zastaviť a tomuto postupu nebráni ani už vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Keďže súd prvého stupňa predmetnú notársku zápisnicu vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul spôsobujúci neprípustnosť ďalšieho pokračovania v exekúcii na jej podklade, danú exekúciu vedenú vyhlásil za neprípustnú a zároveň v súlade s vyššie citovaným § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku túto exekúciu zastavil. Pre úplnosť súd prvého stupňa uviedol, že vo vzťahu k návrhu na zmenu súdneho exekútora JUDr. Viery Kučerovej na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., ktorého zmenu oprávnený navrhol podaním doručeným súdu dňa 07.10.2010, o tomto návrhu súd z hľadiska procesnej ekonómie už nerozhodoval, keďže celú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne celú exekúciu zastavil. Záverom uviedol, že o náhrade trov exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie a po ich vyčíslení súdnym exekútorom a predložení exekučného spisu zo strany súdneho exekútora. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenie § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Uviedol, že exekučný súd už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nepozornosti (ust. § 44 ods. 2 Ex. poriadku). Predovšetkým notár bol ten, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľný, pretože je v rozpore princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Všeobecný súd vo veci veriteľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Vzhľadom k tomu, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného notárom. Uviedol, že ak sa súd nestotožní s výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ho uviedol oprávnený vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci a svojím postupom porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Nestotožnil sa s odôvodnením súdu, že udelené plnomocenstvo je považované za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a so záverom, že plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Namietal, že uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Konštatoval, že plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 Občianskeho zákonníka. Plnomocenstvo udelené v zmluve je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvého stupňa, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa vzdal práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Žiadne z ustanovení zmluvy totiž nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo povinnému v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Ak teda povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom si to vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Záver súdu prvého stupňa o tom, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného je podľa názoru oprávneného nesprávny a nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu prvého stupňa. Ďalej namietal, že exekučný súd založil svoje rozhodnutie aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, pričom tento svoj záver podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe avšak bez toho, aby uviedol z akého publikovaného rozhodnutia vychádzal a ani tento záver bližšie nerozvinul. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V závere upozornil na to, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalším podaním, doručeným súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012, teda po uplynutí odvolacej lehoty, oprávnený navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že súd prvého stupňa sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, a to či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky z tejto zmluvy a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Na základe odvolania podaného oprávneným, krajský súd ako súd odvolací svojím uznesením č. k. 8CoE/60/2012 - 53 zo dňa 28. marca 2013 návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol a uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 5Er/1541/2008 - 34 zo dňa 18. apríla 2012 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Na základe dovolania podaného oprávneným, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2Oboer/317/2013 - 83 zo dňa 29. apríla 2015 návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 8CoE/60/2012-53 zo dňa 28. marca 2013, v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd zistil, že oprávnený vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol, aby súd prvého stupňa postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti oprávnený uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie. Dovolací súd ďalej zistil, že odvolací súd o tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zrušení uznesenia tunajšieho súdu č. k. 8CoE/60/2012 - 53 zo dňa 28. marca 2013, vec opätovne v zrušenej časti prejednal a preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozhodol tiež o návrhoch oprávneného na prerušenie konania. Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. a položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov: Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrhy oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol. Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie odvolací súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - predmetného splnomocnenia, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Odvolací súd poukazuje tiež aj na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze č. k. I. ÚS 218/2013 - 26 zo dňa 3. júla 2013, v ktorom rozhodnutí ústavný súd uviedol, že podľa § 254 ods. 3 O.s.p. na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí O.s.p. (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1 O.s.p.), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 O.s.p., pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd navyše ešte uvádza, že prerušiť konanie podľa druhej vety tohto ustanovenia možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, dospel súd a nie účastník konania (R 106/1998). K takému záveru však tunajší súd v danom konaní nedospel. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nie je právo na podanie návrhu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (I. ÚS 53/10). Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, keď súd prvého stupňa správne ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil. Vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V preskúmavanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 14.12.2004, ktorý bol doručený súdnemu exekútorovi JUDr. Viere Kučerovej dňa 04.01.2005, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica sp. zn. N 2819/2004, NZ 74393/2004 spísaná dňa 10.10.2004 notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou, v ktorej povinný zastúpený F.. K. A., advokátom, uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 7.538,- Sk (250,22 Eur). Z toho úver a poplatok predstavovali sumu 4.320,- Sk (143,40 Eur), pričom táto suma sa mala úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 08.05.2004 do zaplatenia. Celý uvedený dlh pozostával z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Povinný, zastúpený F.. K. A., zároveň vyhlásil, že dlh splatí v lehote do 19.10.2004 k rukám oprávnenej osoby a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou a s tým, aby bola táto notárska zápisnica použitá ako exekučný titul. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že F.. K. A. konal za povinného pri spisovaní predmetnej notárskej zápisnice na základe splnomocnenia udeleného povinným v Zmluve o úvere, ktorá bola uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 11.06.2003. Odvolací súd uvádza, že súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak ako to predpokladá ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku v náväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997). Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku) a preto námietky oprávneného vznesené v odvolaní neboli dôvodné. Odvolací súd tiež uvádza, že zákonom č. 335/2012 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2013 zrušené ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a zároveň bol do ustanovenia § 58 za odsek 1 vložený nový odsek 2, podľa ktorého, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k/, nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/, môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Z uvedeného znenia procesného ustanovenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení, ktorý je potrebné vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení aplikovať aj na predmetné exekučné konanie, vyplýva fakultatívna možnosť pre exekučný súd nariadiť pojednávanie v prípade rozhodovania súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. V danej veci preto súd prvého stupňa v čase jeho rozhodovania nebol podľa zákona povinný nariaďovať pojednávanie. V tejto súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne na podklade v spise doložených listinných dôkazov ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne právne posúdil a nariadenie pojednávania tak nebolo potrebné a nevyhnutné na objasnenie veci. Odvolací súd uvádza, že predmetná zmluva o úvere, ktorou bol založený právny vzťah medzi oprávneným a povinným, bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, išlo o typovú adhéznu zmluvu, ktorej obsah nebol individuálne dojednaný, keď jej obsah povinný nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. Rovnaké zmluvy používal veriteľ vo vzťahu k neurčitému počtu svojich klientov, pričom povinný bol v postavení, že buď celú zmluvu, aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami podpíše a úver dostane, alebo celú zmluvu odmietne a úver nedostane. Z uvedeného potom vyplýva, že samotného splnomocnenca, vopred stanoveného v predtlači predmetnej zmluvy, si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným. Zmluvná voľnosť a vôľa povinného bola týmto postupom obmedzená, keď povinný nemal možnosť voľby iného splnomocnenca než splnomocnenca vopred určeného oprávneným v samotnej formulárovej zmluve. Podpisom zmluvy sa povinný navyše vopred vzdal svojich práv (ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti) namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Navyše odvolací súd mal zo svojej rozhodovacej úradnej činnosti za preukázané, že uvedený advokát F.. K. A., ktorý konal v danej veci pri spisovaní notárskej zápisnice ako zástupca povinného, konal a vystupoval aj ako zástupca oprávneného pri právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom oprávneného. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil záujmy povinného v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, splnomocnenie pre advokáta je absolútne neplatným právnym úkonom a každý jeho právny úkon urobený za povinného je rovnako neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd nad rámec uvedeného zastáva právny názor, že predmetné ustanovenie zmluvy o splnomocnení je i neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko povinný ako spotrebiteľ zásadným spôsobom týmto zhoršil svoje zmluvné postavenie a dôsledkom toho vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným a povinným v neprospech spotrebiteľa, teda povinného, bez akejkoľvek možnosti ovplyvnenia obsahu tejto podmienky zo strany spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení zo zákona absolútne neplatné. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predložená zmluva, uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 11.06.2003, vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného v súlade § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z európskeho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo potrebné v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka subsidiárne aplikovať na právny vzťah účastníkov ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Odvolací súd dospel preto k záveru, že v posudzovanej veci je dôvodné aplikovať aj príslušné ustanovenia chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň uvádza, že v zmysle § 879f Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.04.2004 z odseku 3 vyplýva, že všetky zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv a boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, musia byť dané do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53 <aspi:// module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252353'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523879f'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Notárska zápisnica spísaná so zástupcom povinného na základe neplatného splnomocnenia je preto nulitným právnym aktom a ako taká nie je spôsobilým exekučným titulom, čo predstavuje dôvod pre vyhlásenie danej exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho a dovolacieho konania, odvolací súd o nich nerozhodoval, nakoľko súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol o trovách exekúcie ako celku. Súd prvého stupňa tak pri rozhodovaní o trovách exekúcie rozhodne aj o trovách odvolacieho a dovolacieho konania, a to po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .