Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 19Co/248/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108203952 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3108203952.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľky B., zastúpenej I. proti odporcovi W., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. októbra 2013, č.k. 18C/50/2008-196, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že je vlastníčkou dámskeho prsteňa zo žltého kovu o hmotnosti 3,70 gramov so syntetickým akvamarínom, jedného páru dámskych náušníc zo žltého kovu s patentným uzáverom o hmotnosti 4,45 gramu, v každej náušnici je osadený syntetický akvamarín a dámskeho článkového náramku zo žltého kovu, starožitného, o hmotnosti 13,85 gramov, dĺžka náramku 18,5 cm, články dupľované, uzáver krabičkový s poistnou retiazkou, ktorá má otvorené závesné uško. Okresný súd konštatoval, že v danom prípade existencia naliehavého právneho záujmu na podanom návrhu vyplýva z § 97 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak si na vec, ktorá bola podľa § 89 vydaná, podľa § 91 odňatá, alebo podľa § 92 prevzatá, uplatňuje právo iná osoba, vydá sa vlastníkovi veci alebo jej oprávnenému držiteľovi, ktorého právo na vec je nepochybné. Pri pochybnostiach sa vec ponechá v úschove podľa § 94 a osoba, ktorá si na vec robí nárok, sa upozorní, aby ho uplatnila v občianskom súdnom konaní. Vzhľadom k tomu, že predmetné hnuteľné veci boli v trestnom konaní odňaté, bolo rozhodnuté o ich uložení do súdnej úschovy a navrhovateľka, ako osoba, ktorá si na ne uplatnila právo, bola upozornená orgánom činným v trestnom konaní, aby si svoje právo uplatnila v občianskom súdnom konaní, okresný súd konštatoval, že navrhovateľka má naliehavý právny záujem na žalobnom návrhu. Okresný súd zdôraznil, že predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva navrhovateľky k uvedeným hnuteľným veciam, nie je preto významné, či odporca vie preukázať svoje vlastnícke právo k týmto veciam. Preukázanie tejto skutočnosti je jedným z viacerých možných dôvodov na zamietnutie návrhu navrhovateľky. Dôvodom na zamietnutie návrhu je však takisto aj samotná skutočnosť, že navrhovateľka v konaní o určenie vlastníckeho práva neunesie dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia skutočnosti o existencii jej vlastníckeho práva k týmto veciam. Navrhovateľka v konaní na preukázanie svojho vlastníckeho práva k uvedeným veciam navrhovala vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, účastníkov konania, listinnými dôkazmi, a to znaleckým posudkom č. XX/XXXX znalkyne S. D., ktorý bol vypracovaný na účely trestného konania, predloženými fotografiami, ktoré dokazovanie okresný súd vykonal. Návrh v časti určenia vlastníckeho práva navrhovateľky k náušniciam okresný súd zamietol, pretože navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadne dokázania ňou tvrdenej skutočnosti o ich vlastníctve. V konaní bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že náušnice, ktoré darovala matka navrhovateľky navrhovateľke, sú iné, ako tie, ktoré boli zaistené v trestnom konaní, a teda sú iné ako tie, ktoré sú predmetom tohto konania. Táto skutočnosť je celkom zrejmá aj z porovnania týchto náušníc s náušnicami, ktoré sú odfotografované na fotografiách, ktoré predložila navrhovateľka za účelom preukázania ich vlastníctva. Ustanoveným znalcom bolo zistené, že predmetné náušnice nie sú totožné a nie sú identické so šperkmi na fotografiách. Dôvodom je rozdielny tvar náušníc. V prípade náušníc na fotografiách ide o tvar kosoštvorcový a v prípade náušníc z úschovy ide o tvar štvorca. Na náušniciach z fotografií je rozpoznateľné, že náušnica má v krpaniach štyri malé kamene, pričom náušnica z úschovy má osadený jeden kameň, a to v obrube. Ako účelové sa okresnému súdu javí tvrdenie navrhovateľky, resp. jej právnej zástupkyne vo vyjadrení k znaleckému posudku, že je možné, že fotografie, ktoré dali do súdneho spisu, neobsahujú práve tieto náušnice, keďže navrhovateľka návrh odôvodňovala, poukazujúc na tieto fotografie a v priebehu celého konania sa odvolávala práve na tento dôkaz. Zmena v jej tvrdeniach nastala až po tom, čo bolo znaleckým dokazovaním vyvrátené tvrdenie navrhovateľky, že zaistené náušnice nie sú tie isté ako tie na predložených fotografiách. Skutočnosť, či sa jedná o ten istý prsteň a ten istý náramok, ktoré boli navrhovateľke odcudzené, nie je preukázaná ani z porovnania týchto vecí, ktoré sú odfotografované na fotografiách, ktoré predložila navrhovateľka, ani iným dôkazným prostriedkom. Navrhovateľkou predložené fotografie nezachycujú tieto veci v takom rozlíšení, aby sa dalo jednoznačne konštatovať, že ide na pohľad o tie isté veci. Vlastnícke právo navrhovateľky k predmetným veciam nedokazuje ani skutočnosť, že odporca v trestnom konaní ako svedok nevedel presne uviesť, za akých podmienok kúpil tieto veci. Táto okolnosť mohla vyvolať len neistotu ohľadne jeho vlastníctva týchto vecí. Vlastnícke právo navrhovateľky nie je možné jednoznačne preukazovať ani skutočnosťou, že svedkyňa D. Y. uviedla, že matka navrhovateľky, ktorá bola jej priateľkou, nosila zlaté náušnice s modrými kameňmi a zlatý náramok. Svedkyňa vo svojej výpovedi takisto uviedla, že náramok, vyobrazený na fotografii predloženej navrhovateľkou, nie je týmto náramkom. Nevie to presne rozoznať, vzhľadom na to, že uplynul dlhší čas odvtedy, čo ho videla naposledy. Jej výpoveď ohľadne totožnosti šperkov v úschove, ktoré boli vyobrazené na fotkách na č.l. 98 až 102 spisu a šperkov, ktoré nosila matka navrhovateľky, nebola jednoznačná. Náramok nikdy nedržala v ruke, iba ho videla pri nosení. Vlastnícke právo navrhovateľky nie je možné jednoznačne preukazovať ani skutočnosťou, že svedkyňa bola prítomná pri tom, keď matka navrhovateľky darovala navrhovateľke k je narodeninám šperky. Tvrdenie navrhovateľky, že podstatné je, že šperky spoznala, keď boli položené na pulte u starožitníka a tiež vedela, že jedna náušnica bola opravovaná, nepreukazuje skutočnosť, že navrhovateľka je vlastníčkou týchto náušníc. Uvedené tvrdenia nie sú postačujúce ani na preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľky k prsteňu a k náramku. Samotná skutočnosť, že navrhovateľka spoznala šperky, ktoré mali patriť jej, vychádza len z jej subjektívneho presvedčenia o zhodnosti týchto šperkov, ktoré jej boli odcudzené. Toto jej presvedčenie o ich zhodnosti nebolo v rámci dokazovania v konaní žiadnym spôsobom objektivizované. Teda nebolo dôveryhodne a presvedčivo preukázané, na základe akých skutočností bola navrhovateľka presvedčená, že ide o šperky v jej vlastníctve. Naopak, v prípade náušníc bol tento záver vyvrátený. Navrhovateľka takisto nevedela uviesť, či náušnice a prsteň boli opuncované, nepoznala teda tieto šperky dôkladne v čase, keď bola ich držiteľkou. Z tohto dôvodu nie je možné identifikovať tieto šperky na základe takýchto údajov, teda na základe toho, či boli opuncované, kedy, akou značkou a pod. Privedené do krajnosti, navrhovateľka mohla nadobudnúť subjektívne presvedčenie o jej vlastníctve šperkov k akýmkoľvek šperkom s približne rovnakým vzhľadom, popisom. Okresný súd považoval za potrebné uviesť, že podľa vyjadrenia navrhovateľky v trestnom konaní mali byť v náušniciach a v prsteni osadené pravé akvamaríny, pričom ustanovený znalec zistil, že v náušniciach je osadený pravdepodobne syntetický spinel, rovnako ako v prsteni. Tvrdenie navrhovateľky, že prsteň opoznala podľa toho, že jej sedel na prste, nie je dôkazom toho, že je vlastníčkou tohto prsteňa. Takáto skutočnosť, aj keď by bola preukázaná, objektívne nemôže byť dôkazom o jej vlastníckom práve. Takisto je nedostatočným dôkazom o jej vlastníctve tvrdenie, resp. skutočnosť, že ich opoznala napriek tomu, že boli rozložené na rôznych miestach pod pultom, a že odporca zakúpil náramok v období, kedy došlo ku krádeži. Pritom odporca tvrdil, že ho nadobudol pred jeho krádežou navrhovateľke. Okresný súd zdôraznil, že nerozhoduje o tom, či je pravdepodobnejšie vlastníctvo navrhovateľky alebo odporcu, ale rozhoduje o tom, či navrhovateľka je vlastníčkou predmetných hnuteľných vecí. Pritom pre rozhodnutie súdu je potrebné dokázať túto skutočnosť, a to tak, aby na základe vykonaného dokazovania bol záver súdu o vlastníckom práve navrhovateľky presvedčivý. Na základe vykonaného dokazovania však okresný súd konštatoval, že tomu tak nie je a uzavrel, že pri pochybnostiach nie je možné určiť vlastnícke právo. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka a domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jej návrhu v celom rozsahu vyhovie a vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uviedla, že v konaní preukazovala, že šperky boli vlastníctvom jej matky, a to svedeckými výpoveďami, fotografiami, ako i vyšetrovacím spisom, týkajúcim sa krádeže z roku 2000. Je pravdou, že tvrdila, že kamene v prsteňoch a náušniciach sú pravé, a že ide o ťažký náramok a až znalec určil, že sa jedná o syntetické kamene, a že náramok nie je ťažký. Považovala za podstatné, že odporca nevedel preukázať svoje vlastnícke právo k predmetným šperkom ani v čase, keď tieto šperky opoznala v starožitníctve, ani v súdnom konaní. Poukazovala na rozpory vo výpovediach odporcu, keď v prípade náramku tvrdil, že ho zakúpil v roku 1999 - 2000 v záložni v J., uvádzal, že predloží doklady o kúpe, žiadny doklad nepredložil a neskôr vypovedal, že žiadne doklady nemá. Až na pojednávaní predložil doklad bez dátumu, z ktorého vyplýva, že v J. kupoval zlomkové zlato a šperky a mohol tu zakúpiť i náramok. Pokiaľ ide o náušnice a prsteň, tu tiež odporca tvrdil, že od nich nemá doklady, ale dal ich vyrobiť pre svoj obchod, neskôr uviedol, že ich kúpili jeho pracovníčky v B. C.. Poukazovala na výpoveď svedkyne Y., z ktorej vyplynulo, že prsteň, náramok a náušnice boli vlastníctvom jej matky, a že tieto jej matka darovala na oslave jej narodenín. Pokiaľ sa týka náušníc, tvrdila, že tieto opoznala u starožitníka a uviedla, že jedna z náušníc bola opravovaná. Pokiaľ znalec poukazoval na rôzny tvar náušníc (kosoštvorec, resp. štvorec), uviedla, že predložila fotografie, na ktorých matka mala náušnice. Ďalej uviedla, že bola presvedčená, že v náušniciach aj prsteňoch sú pravé kamene, matka jej ich darovala a ona nemala vedomosť, či boli šperky opuncované, či boli osadené pravými alebo syntetickými kameňmi. Zdôraznila, že sa jedná o jedinú pamiatku na matku, nakoľko po krádeži v roku 2000 jej žiadny šperk nezostal. Pokiaľ sa týka prsteňa a náramku, poukazovala na výpoveď svedkyne D., ktorá uviedla, že prsteň a náramok sú totožné so šperkmi v úschove a na fotografiách a sám znalec G. uviedol, že môže určiť iba tvar a typ náramku - článkovaný náramok. Svedkyňa D. potvrdila, že prsteň je totožný s prsteňom na fotografii, znalec G. sa nevedel k tejto otázke vyjadriť a svedkyne Y. a D. potvrdili, že prsteň je totožný. Z týchto dôvodov mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa jej názoru svedeckými výpoveďami, fotografiami a tým, že ona opoznala šperky, ktoré neboli vyložené vedľa seba a uviedla, že náušnica bola opravovaná, náramok má retiazku, preukázala, že predmetné šperky boli pôvodne vlastníctvom jej matky a následne jej vlastníctvom, keď jej ich matka darovala. Ako podporný dôkaz poukázala na to, že odporca nevedel preukázať svoje vlastnícke právo ani k jednému šperku. Pokiaľ ide o náhradu trov konania štátu, poukázala na skutočnosť, že je invalidnou dôchodkyňou, držiteľkou preukazu o fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím a výška jej invalidného dôchodku je 125,60 Eur. Žiadala o aplikáciu § 150 O.s.p. Z priloženého odborného posudku invalidity, vydaného Sociálnou poisťovňou, pobočka J. vyplynulo, že navrhovateľka je od 05.08.2010 invalidná, percento MPSVZČ predstavuje 50 %, od roku 2012 vo výške 60 %, výška jej invalidného dôchodku v roku 2012 predstavovala sumu 125,60 Eur. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Žiadal, aby odvolací súd nariadil predmetné šperky vrátiť do starožitností „A.“ v J., kde boli políciou odobraté a zadržané, navrhovateľka je povinná osobne sa ospravedlniť majiteľke starožitností „A.“ za spôsobenú traumu a je povinná sa ospravedlniť jemu a nahradiť mu trovy konania vo výške 200 Eur. Poukázal na znalecký posudok znalca G., ktorý na strane 7 v bode 2 konštatuje, že predmetné náušnice nie sú totožné a nie sú identické so šperkmi vyobrazenými na fotografiách, predloženými navrhovateľkou, vzhľadom na rozdielny tvar náušníc. Prsteň a náušnice mali tvoriť jeden komplex, a teda ani prsteň jej nepatrí, čo konštatuje i súdny znalec. V prípade náramku súdny znalec sa vyjadril, že nie je možné určiť, či je totožný, resp. identický s náramkom vyobrazeným na fotografii predloženej navrhovateľkou. Opakoval, že predmetný náramok zakúpil v J. v bazáre rok pred údajnou krádežou u navrhovateľky. Pokiaľ ide o svedectvo svedkyne Y., táto uviedla, že šperky nikdy v ruke nedržala, iba ich sporadicky videla na matke navrhovateľky, resp. na navrhovateľke a súdna znalkyňa S. D. nikdy neuviedla, že predložené šperky na fotografii sú totožné so šperkmi z úschovy. Za vrchol považoval, že navrhovateľka naznačuje, že fotografie, ktoré predložila, nemusia byť dôkazom, pričom počas celého súdneho procesu tvrdila, že ide o hlavný dôkaz a následne tvrdí, že hlavným dôkazom je skutočnosť, že náušnica sa zle otvárala a bola opravovaná, čo je prípad takmer všetkých zlatých šperkov - náušníc. Podotkol, že navrhovateľka nikdy nikde neuviedla, že jej matka mala aj iné náušnice a prsteň s modrým kameňom, tak asi ťažko nájde inú fotografiu s inými náušnicami s modrým očkom. Konštatoval, že navrhovateľka dôkazné bremeno neuniesla a mala by sa zmieriť s tým, že predložené šperky z úschovy nie sú tie, ktoré hľadá, a ktoré sú na predložených fotografiách. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľky vo veci samej sú totožné s tvrdeniami, ktoré uplatnila pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v danej veci uviedol stanoviská procesných strán, vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, popísal dôkazy v konaní vykonané, vrátane svedeckých výpovedí a znaleckého dokazovania, tieto vyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky navrhovateľky, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku, ktorý bol vypracovaný v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. a v podrobnostiach naň v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné: Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O.s.p.). V sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia účastníka, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a v § 120 ods. 1 prvej vety O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V danej veci sa navrhovateľka domáhala určenia svojho vlastníckeho práva k hnuteľným veciam, ktoré mala nadobudnúť titulom daru od svojej matky a tieto jej boli odcudzené v roku 2000. Predpokladmi úspešnosti uplatneného nároku navrhovateľkou je preukázanie totožnosti predmetu darovania od jej matky a hnuteľných vecí - náušníc, prsteňa a náramku, ktoré mala opoznať vo výklade starožitníctva v J.. Na povinnosť tvrdenia teda nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdenú skutočnosť, ktorá zaťažuje navrhovateľku, t. j. preukázať, že ňou opoznané hnuteľné veci sú totožné s hnuteľnými vecami - šperkmi, ktoré jej darovala matka, a ktoré jej boli odcudzené. Z vykonaného dokazovania - výsluchov účastníkov, svedkov D. Y. a S. D., listinných dôkazov, predovšetkým fotografií, predložených navrhovateľkou, ako i znaleckého posudku v trestnom konaní súdnej znalkyne S. D. č. XX/XXXX a znaleckého posudku súdneho znalca W.. I. G. č. X/XXXX v danej veci, tvrdenia navrhovateľky o jej vlastníckom práve ňou označených hnuteľných vecí - prsteňa, náušníc, náramku, bez akýchkoľvek pochybností nevyplynuli. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje vlastnícke právo k predmetným hnuteľným veciam, a tým aj opodstatnenosť svojho nároku voči odporcovi, následkom čoho je jej neúspech v tomto súdnom konaní. Navrhovateľka uplatňovala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a tvrdila, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 132 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil, včítane svedeckých výpovedí a znaleckého dokazovania podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p. a správne aplikoval predpisy hmotného práva. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a navrhovateľkou ani v odvolaní tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Navrhovateľka sa domáhala aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na rozhodnutie o trovách prvostupňového konania. Pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré umožňuje súdu výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať, ak sú preto dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musia byť splnené podmienky pre použitie citovaného ustanovenia, ktoré v danom prípade splnené neboli. Zo slovného znenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiach jednotlivých konkrétnych prípadov a slúži k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Výnimočnosť výkladu z hľadiska aplikácie citovaného zákonného ustanovenia nemožno vidieť v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach na strane účastníkov. Pokiaľ navrhovateľka vidí dôvody hodné osobitného zreteľa vo svojich osobných pomeroch a dôvodí, že je invalidnou dôchodkyňou s príjmom cca 125 Eur mesačne, odvolací súd nemohol prehliadnuť, že spor vyvolala navrhovateľka (v konaní zastúpená zástupcom z radov advokátov) a trvala na svojom návrhu napriek tej skutočnosti, že bola v dôkaznej núdzi. Naviac, odporcovi náhrada trov prvostupňového konania priznaná nebola. Pokiaľ ide o trovy konania štátu, z ust. § 148 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že má štát v občianskom súdnom konaní proti účastníkom právo na náhradu trov, ktoré v konaní platil v prípade, že u účastníkov nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 O.s.p.). Pre vznik práva štátu na náhradu trov konania sa vyžaduje splnenie troch kumulatívnych predpokladov - štát skutočne zaplatil trovy konkrétneho konania podľa § 140 ods. 2 alebo § 141 ods. 2 O.s.p., neúspech povinného účastníka v sporovom konaní a zistenie, že účastník, ktorému svedčí povinnosť zaplatiť trovy konania štátu, nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. V sporom konaní má štát právo na náhradu trov konania voči tomu účastníkovi, ktorý bol v konaní neúspešný, a preto mu bola uložená povinnosť na náhradu trov konania vo vzťahu k druhému účastníkovi. Procesný dôvod nerozhoduje, môže ísť o rozhodnutie o trovách konania podľa § 146 ods. 2, § 142 ods. 1, 2, 3, § 143 O.s.p. V preskúmavanej veci je nepochybné, že trovy konania štátu skutočne vznikli tým, že znalečné bolo vo výške 720,81 Eur vyplatené súdnemu znalcovi z rozpočtových prostriedkov štátu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ štát trovy konania, spočívajúce v znalečnom, zaplatil, nie je možné jeho nárok spochybniť tvrdením, že platenie trov bolo nadbytočné, dôkaz nebol potrebný alebo bol nadbytočný a podobne. V tomto sporovom konaní bola navrhovateľka neúspešnou účastníčkou, o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhrada trov konania priznaná nebola. Dôvody pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na rozhodnutie o trovách konania odvolací súd v danej veci nevzhliadol. Navrhovateľke tak jednoznačne svedčí povinnosť nahradiť trovy konania štátu. Navrhovateľka v podanom odvolaní poukazovala na svoju nepriaznivú finančnú situáciu a skutočnosť, že sa v priebehu súdneho konania stala invalidnou dôchodkyňou, výška jej dôchodku predstavuje sumu 125,60 Eur mesačne, a preto žiadala, aby bolo upustené od jej povinnosti zaplatiť trovy konania štátu vzniknuté v tomto konaní. Sama navrhovateľka však deklaruje svoje majetkové pomery tak, že je výlučnou vlastníčkou rodinného domu v J., s ktorým má mesačné náklady minimálne 133 Eur mesačne (voda - 15 Eur, elektrika - 16 Eur, smeti - 7 Eur, plyn - 95 Eur), ktorá suma presahuje výšku jej príjmu, pričom nesporné sú náklady navrhovateľky na stravu, oblečenie, hygienické potreby, lieky (navrhovateľka deklaruje 20 Eur mesačne) a pod. Vzhľadom na uvedené nepovažoval odvolací súd navrhovateľkou deklarované pomery za pravdivé a nemohol preto napriek jej nízkemu mesačnému príjmu ustáliť bez pochybností, že sú u nej splnené predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v danej veci, a tým aj dôvody, pre ktoré by jej nemal uložiť povinnosť nahradiť trovy konania štátu. Z týchto dôvodov krajský súd ako vecne správne potvrdil aj výroky rozsudku okresného súdu, ktorými rozhodol o trovách konania a trovách konania štátu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu z obsahu spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli. Pokiaľ odporca uplatňoval náhradu trov odvolacieho konania vo výške 200 Eur, túto sumu nešpecifikoval a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z čoho by uvedená suma mala pozostávať. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .