Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/1058/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208948 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubinyi ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113208948.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: Ing. E. B., bytom I., ul. Z. XXX/ X, zastúpený zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o., so sídlom v Trenčíne, ul. Legionárska 6434/2, proti žalovanému: W. Y., v konaní zastúpený Q. B. W. Y., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. júna 2015, č.k. 17C/133/2013-128, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 700 EUR s príslušenstvom mení tak, že žalobu zamieta. II. V zostávajúcej časti výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. III. Žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1188,53 eur (488,53 eur titulom náhrady škody a 700 eur titulom náhrady nemajetkovej ) spolu s príslušným úrokom z omeškania, vo zvyšku návrh zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci domáhal zaplatenia náhrady skutočnej škody vo výške 488,53 eura, ktorá predstavovala trovy právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní, a ktorou sa súčasne domáhal náhrady nemajetkovej ujmy 30 000 eur. K dôvodom napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je zodpovedný za škodu spôsobenú žalobcovi pri výkone verejnej moci, a to nezákonným rozhodnutím, ktorým je zrušené uznesenie o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi ako obvinenému v trestnom konaní. Vzhľadom k tomu rozhodol podľa § 3 v spojení s § 5, § 17 a 18 ods.1, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci o povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľovi škodu (majetkovú), ktorú utrpel v súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Touto škodou boli trovy obhajoby navrhovateľa, ktoré vynaložil v súvislosti s jeho obhajobou v trestnom konaní. Okrem uvedenej majetkovej škody priznal aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods.2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Konštatoval, že nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza poškodenému iba v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval za dostatočné, a po zohľadnení okolností prípadu a s odkazom na výšky náhrad nemajetkovej ujmy priznaných Ústavným súdom SR a ESĽP priznal žalobcovi 700 eur. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. 2. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Nepovažoval za splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle ustanovenia § 3 zákona 514/2003 Z.z. Náhrada škody je totiž podmienená tým, že právoplatné rozhodnutie, ktorý mala byť škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. V danom prípade však uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi nebolo príslušným orgánom zrušené z dôvodu nezákonnosti. Iba vtedy ak by bolo rozhodnutie v zrušujúcom rozhodnutí výslovne označené za nezákonné, prichádzala by do úvahy škoda. S odkazom na ustanovenia § 206 a 230 Trestného poriadku žalovaný uviedol že samotné vznesenie obvinenia neznamená vyslovenie viny ale ide len o úkon trestného konania, ktorý je policajt povinný vykonať, ak je odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. V danom prípade skončilo trestné konanie po analýze dôkazov zákonným spôsobom. Samotná skutočnosť, že výsledky vyšetrovania neodôvodňujú postaviť obvineného pred súd neznamená, že rozhodnutia tomu predchádzajúce boli vydané v rozpore so zákonom. Zastavenie trestného stíhania je jedným zo zákonných dôvodov ukončenia trestného konania a neznamená, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné a celé vyšetrovanie zbytočne vykonané. Až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára v trestnom konaní priestor pre dokazovanie. Bolo by nelogické predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne preukázaný , keďže k tomuto má smerovať až následné vyšetrovanie. Osobitne žalovaný namietal priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné vedenie trestného stíhania, ktoré nevedie k odsúdeniu nie je dostatočným dôvodom pre priznanie nemajetkovej ujmy. Prvoinštančný súd nemal podľa žalovaného dostatočne špecifikovať, aká konkrétna nemajetková ujma mala navrhovateľovi vzniknúť, v čom spočívala a akým spôsobom bola preukázaná. Žalovaný zdôraznil, že podmienkou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je iba taký zásah, ktorý dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby znižuje v značnej miere a zanecháva mimoriadne trvalé následky. V prípade existencie dostatočných predpokladov o tom, že určitý trestný čin spáchala určitá osoba, je povinnosťou policajta postupovať v súlade s trestným poriadkom a vzniesť obvinenie. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je teda absurdné odôvodňovať jej preventívnou funkciou. Žalobca nepreukázal natoľko intenzívny zásah spôsobený trestným stíhaním ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon žalovaný namietal priznanie úroku z omeškania s poukazom na to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až právoplatnosťou rozhodnutia súdu. 3. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané 4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti nemajetkovej ujmy zmeniť podľa § 388 CSP a v časti skutočnej škody potvrdiť podľa § 387 CSP. 5. K zásadnej odvolacej otázke o náhrade škody spôsobenej štátom rozhodnutím o vznesení obvinenia zo spáchania trestného činu sa podrobne odvolací súd vyjadril už vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí (17Co/929/2013-85 zo dňa 30.7.2014), naň v tomto smere odkazuje a konštatuje, že súd prvej inštancie sa právnym názorom tam vyjadreným v napadnutom rozhodnutí dôsledne riadil. Závery uvedeného rozhodnutia možno zhrnúť tak, že pokiaľ trestné konanie nepovedie k odsúdeniu, bude v zásade možné konštatovať, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonným rozhodnutím z hľadiska posudzovania zodpovednosti za škodu spôsobenú trestným konaním obvinenému. V zásade vždy tak vzniká povinnosť štátu nahradiť trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, pokiaľ po vznesení obvinenia nedôjde k odsúdeniu obvineného. Štát tu totiž v záujme riadneho výkonu verejnej moci vyvolá opodstatnenosť právneho zastúpenia dotknutého subjektu, a preto nie je daný žiadny dôvod aby neznášal náklady takéhoto právneho zastúpenia, ak sa vo výsledku preukáže, že voči dotknutému subjektu nebol daný výkon verejnej moci potrebný. Vo svojej podstate sa jedná o elementárny princíp zodpovednosti za výsledok konania, ktorý preto, že nemá svoju úpravu priamo v trestnoprávnych procesných predpisoch (de lege ferenda vhodnú), je potrebné a de lege lata možné pretaviť do praktického života len prostredníctvom predpisov o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Práve táto nepriliehavá forma potom vyvoláva rozpory pri hľadaní nezákonnosti v inak riadnom výkone verejnej moci a potrebu viac či menej zložitých argumentačných teórií. Principiálne však nemôžu ostať nenahradené opodstatnené náklady osôb, ktoré týmto osobám vzniknú v súvislosti s výkonom verejnej moci voči nim, ak nie je dosiahnutý výsledok, ku ktorému daný výkon verejnej moci inak vo výsledku smeruje. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti týkajúcej sa náhrady skutočnej škody potvrdil. 6. Čo sa týka otázky nemajetkovej ujmy, tu je situácia práve opačná. Tak ako je na strane štátu povinnosť „náhrady trov“ trestného konania nekončiaceho odsúdením v zásade daná, tak je náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku vedenia trestného konania v zásade vylúčená. Čo znamená, že je možná iba výnimočne, tak ako to má na mysli ust. § 17 ods. 1 a 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. V záujme fungovania spoločnosti je trestné stíhanie vedené v medziach zákona nevyhnutnou súčasťou výkonu verejných právomocí a od každého jednotlivca je dôvodné vyžadovať, aby sa mu v prípade odôvodnenej potreby podrobil. I keď je miera vnímania negatívneho dopadu trestného stíhania vecou vysoko individuálnou, tieto subjektívne rozdiely nezakladajú výnimočnosť odôvodňujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako bolo uvedené, trestné stíhanie začaté a vedené v súlade so zákonom, a to i keď nevedie k odsúdeniu, je povinný strpieť každý. Nemožno preto v prípade, že neskončí odsúdením priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch len pre rozdiel v subjektívnom prežívaní trestného stíhania. Mimoriadny význam má v tomto smere prezumpcia neviny a najmä jej náležité vnímanie. Významne obmedzuje negatívny dopad samotného trestného stíhania na povesť a vnímanie stíhanej osoby jej okolím. Ak je napriek tomu obvinený vnímaný okolím negatívne len pre prebiehajúce trestné stíhanie, je to významnou mierou chybou tohto okolia, ktorému nie je princíp prezumpcie neviny dostatočne vlastný. Náhrady nemajetkovej ujmy priznávané „len pre stíhanie nevedúce k odsúdeniu“ pritom osvojovanie si správneho vnímania prezumpcie neviny v spoločnosti sťažujú. S priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa totiž logicky vyjadruje významná ujma, čo samotné vedenie zákonného trestného stíhania byť nemôže pre svoju nevyhnutnosť pre fungovanie spoločnosti. 7. Výnimočnosť prípadu odôvodňujúca priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preto môže spočívať iba v okolnostiach trestného stíhania. V danom prípade žiadne mimoriadne okolnosti trestného stíhania zo záverov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nevyplývajú. Súčasne celé trestné stíhanie trvalo iba niekoľko týždňov, a to od 23.03.2012 do 15.5.2012. Nie je tu daná ani inak najčastejšia sa vyskytujúca výnimočná okolnosť, a to neúmerná dĺžka trvania trestného stíhania a s tým spojené neúmerne dlhé vystavenie stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom trestného stíhania. V prípade žalobcu preto neboli dané dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch a odvolací súd napadnuté rozhodnutie v tejto časti zmenil a žalobu zamietol. 8. Z vyjadrení žalobcu v priebehu konania bolo zrejmé, že má zásadné výhrady voči postupu Leteckého úradu, na podnet ktorého trestné konanie začalo. V tomto konaní však bolo predmetom výlučne trestné konanie a akékoľvek úkony Leteckého úradu boli pre jeho výsledok irelevantné. 9. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V prvoinštančnom konaní úspešnejšiemu žalovanému trovy konania zo spisu nevyplývajú a v odvolacom konaní bol pomer úspechu strán sporu v zásade rovnaký, preto odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) žiadnej zo strán sporu. 10. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.