Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/1234/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113232011 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113232011.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: L. P. J., s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom v T., H. ul.č. 5, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska ul. č. 5 proti žalovanému: E. P., bytom C. nad R., R. XXX/X, o zaplatenie 1.049,66 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. júna 2015, č. k. 11C/120/2014-34 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. septembra 2015, č. k. 11C/120/2014-49, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e . Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.049,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 29.10.2010 do zaplatenia. Uviedol, že so žalovaným uzatvoril jeho právny predchodca dňa 03.09.2008 zmluvu o pôžičke evid. č. 8004941, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému celkovú sumu pôžičky vo výške 2.361,28 eur. Poskytnutú pôžičku sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných 48 mesačných splátkach v sume 51,09 eur. Žalovaný ku dňu podania žaloby uhradil sumu 1.421,64 eur. Žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé splátky riadne a včas, t.j. v súlade so zmluvou a podmienkami v zmluve, preto právny predchodca žalobcu dňa 20.10.2010 listom - predžalobná upomienka vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo. Žalovaný dlžné splátky neuhradil. Súd právny vzťah medzi účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľský vzťah a uzavretú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Konštatoval, že v danej veci je potrebné aplikovať ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a je potrebné zo strany orgánu rozhodujúceho o nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať na premlčanie i bez návrhu. Preto skúmal, či uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v danej veci došlo k premlčaniu predmetnej pohľadávky, vzhľadom na to, že k splatnosti pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy zo dňa 03.09.2008 došlo dňa 20.10.2010. Pokiaľ žalobca, resp. jeho právny predchodca podal žalobu na súd dňa 14.11.2013, došlo k tomu po uplynutí trojročnej premlčacej doby, nakoľko právny predchodca žalobcu mohol svoj nárok na súde uplatniť prvý krát dňa 21.10.2010. Preto nárok žalobcu ako premlčaný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. V odvolaní namietal, že súd na daný prípad aplikoval ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom žalobca nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Zastával názor, že aplikáciou ustanovenia 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Vyslovil názor, že prijatím § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka, pričom aplikáciou ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávky veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Navyše vzniká reálna hrozba, že súd takýmto postupom spôsobí žalobcovi škodu. Vzhľadom na skutočnosť, že si uplatnil svoj nárok žalobou podanou dňa 14.11.2013, pričom predmetné ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Ďalej poukázal na skutočnosť, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, ďalej len CSP) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. 5. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle § 365 ods. 1 CSP odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p., platného a účinného v čase podania odvolania). 6. Žalobca v odvolaní uplatňuje ako odvolací dôvod nedostatočné zistenie skutkového stavu (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP) a nesprávne právne posúdenie veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). 7. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), jeho použitie je opodstatnené v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. V danej veci žalobca v podanom odvolaní neuvádza, aké dôkazy, ktoré boli účastníkmi konania navrhnuté, súd prvej inštancie nevykonal. Ani zo spisu odvolací súd nezistil, že by súd nevykonal niektoré z navrhovaných dôkazov. Žalobcom uplatnený dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP preto odvolací súd považoval za nedôvodný. 8. Dôvod na odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade mylnej aplikácie právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. 9. V preskúmavanej veci žalobca opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu videl v tom, že súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby a tiež v tom, že na danú vec nebolo možné aplikovať ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľov, pretože žaloba bola podaná na súd dňa 14.11.2013, ale predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014. 10. K námietkam žalobcu je potrebné poukázať predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol dňa 03.09.2008, keď definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval Občiansky zákonník. V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. 11. V danej veci je nepochybné, že zmluva vykazuje všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Taktiež je zrejmé, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a že predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila. 12. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zák. č. 250/2007 Z. z. a ust. Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/20/2009). Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013, č. k. I.ÚS 402/2013. 13. Je preto potrebné uzavrieť, že vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie z uvedeného zmluvného vzťahu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne aplikácie ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. aj na nároky uplatnené pred 01.05.2014 odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ust. Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Tiež odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2015 sp. zn. 4MCdo/17/2014, v ktorom Najvyšší súd SR zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka s odôvodnením, že ak by aj Najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním veci napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa aj na právne vzťahy založené pred 01.05.2014. 14. Vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu v pomere 2:1. Odlišné stanovisko sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho: 1. S väčšinovým rozhodnutím senátu nesúhlasím z dôvodu odlišného právneho názoru na použitie ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v posudzovanom prípade. 2. V konaní je uplatňovaná peňažná pohľadávka zo zmluvného vzťahu. Pohľadávka všeobecne predstavuje predmet právnych vzťahov s určitou majetkovou hodnotou, ktorej výška je determinovaná viacerými faktormi. Medzi ne nepochybne patrí aj forma možnosti vynútenia jej plnenia. Nemožno uvažovať o totožnej hodnote inak identických pohľadávok, z ktorých jedna môže byť priznaná rozhodnutím súdu a na základe neho vymáhaná, oproti pohľadávke, ktorú súdne priznať nemožno a má len povahu naturálnej obligácie. Nižšia hodnota naturálnej obligácie je zjavná a prirodzená. Zjavná je preto aj nižšia hodnoty pohľadávky s uplynutou premlčacou dobou, pri uplatnení ktorej je na premlčanie prihliadané z moci úradnej, ako obdobnej pohľadávky, pri ktorej však možno na premlčanie prihliadať len na námietku dlžníka. V prvom prípade je nejudikovateľnosť kategorická, v druhom hypotetická. 3. Pri uvedenej závislosti rozdielu majetkových hodnôt pohľadávok s uplynutou premlčacou dobou od možnosti ich priznania súdom je potom neprijateľné, aby bolo ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. použité tak, že iba z dôvodu zmeny právnej úpravy sa stanú nejudikovateľné súdom aj pohľadávky s uplynutou premlčacou dobou, ktoré boli uplatnené na súde pred účinnosťou § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. V dôsledku takejto aplikácie práva by nová právna úprava mala sama o sebe za následok zníženie hodnoty majetku veriteľa bez akejkoľvek možnosti veriteľa tomuto následku predísť. Tento spôsob aplikácie práva by bol v rozpore prinajmenšom s princípom ochrany nadobudnutých práv ako jedným z atribútov materiálneho právneho štátu v zmysle Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Pri zásahu do práv dosahujúceho ústavnoprávnu rovinu neobstojí výklad, že pre chýbajúce prechodné ustanovenia vzťahujúce sa k ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. a pre jeho procesný charakter sa toto ustanovenie použije aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Teoretické delenie práva na hmotné a procesné nie je v praxi vždy použiteľné jednoznačne a práve právna úprava premlčania má hraničný charakter. Viaže sa síce výlučne na súdne konanie, no má významné hmotnoprávne súvislosti týkajúce sa kvality samotného hmotného práva. Preto pri určení jej časovej pôsobnosti možno v záujme ústavne súladnej aplikácie práva posudzovať časovú pôsobnosť iba obdobne ako pri normách hmotného práva, teda že nároky vzniknuté pred účinnosťou zmeny právnej úprav sa posudzujú podľa dovtedy platnej právnej úpravy. 4. V súlade s ústavou preto môže byť časová pôsobnosť ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. určená iba tak, že uvedené ustanovenie nemožno použiť v konaniach začatých pred jeho účinnosťou, to znamená, že v konaniach začatých pred 1.5.2014 nemôže súd prihliadať na premlčanie práva z moci úradnej. I keď tento prístup nezodpovedá rýdzo „hmotnoprávnej“ časovej pôsobnosti, pretože neviaže použiteľnosť právnej úpravy na okamih vzniku práva, ale na okamih začatia konania, je pre ústavne súladný prístup k časovej pôsobnosti ust. § 5b Zák. č. 250/2007 Z.z. dostatočný, pretože vytvára veriteľovi možnosť uplatniť svoje právo s uplynutou premlčacou dobou na súde v legisvakančnej lehote novely č. 102/2004 Z.z., ktorou bolo ustanovenie § 5b doplnené do Zák. č. 250/2007 Z.z. a zachovať tak režim námietky premlčania len zo strany dlžníka. 5. Pretože v posudzovanom prípade začalo konanie pred 1.5.2014, nebolo možné zamietnutie žaloby pre premlčanie práva bez námietky vznesenej zo strany dlžníka, a preto s väčšinovým rozhodnutím senátu nesúhlasím. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).