Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/1311/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115206079 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3115206079.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľky Mgr. N. P., št. občianky SR, trvale bytom v N. D. XXX, zast. JUDr. N. S., advokátkou so sídlom N. 90/XX, F. W. proti odporcovi U. P., štátnemu občanovi SR, trvale bytom v N. D. XXX, t. č. G. XXX, zast. Mgr. O. Q., advokátom so sídlom S., U. 2, o určenie výživného manželky, na odvolanie oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. septembra 2015, č. k. 11C/128/2015-86, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu mení tak, že odporca je povinný zaplatiť na výživu navrhovateľky za obdobie od 23.03.2015 do 23.11.2015 sumu 800 eur, a to v mesačných splátkach po 200 eur počnúc mesiacom marcom 2016, ktoré splátky sú splatné vždy do 15. dňa v mesiaci, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšku návrh zamieta. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 130 eur mesačne s účinnosťou od 23.03.2015 vždy do 15.dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Zameškané výživné za obdobie od 23.03.2015 do rozhodnutia súdu v celkovej sume 687,71 eur povolil odporcovi splácať v mesačných splátkach po 30 eur mesačne spolu s bežným výživným k rukám navrhovateľky po právoplatnosti rozsudku až do vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V ostatnej časti návrh zamietol. Náhradu trov konania navrhovateľke nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že účastníci žijú v platnom manželstve, a preto ich životná úroveň by mala byť podľa Zákona o rodine v zásade rovnaká, a to aj napriek skutočnosti, že žijú oddelene. Navrhovateľka je na materskej dovolenke s maloletým synom a nie je v jej možnostiach zabezpečiť si vlastný príjem, ktorý dosahuje odporca vo výške 882 eur mesačne vrátane náhrady cestovných výdajov. Odporca na výživu navrhovateľky okrem výživného na mal. dieťa vo výške 70 eur neprispieva ani sa nepodieľa na úhradách za dom v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov. Navrhovateľka poberá len rodičovský príspevok, rodinné prídavky a výživné pre maloletého. Za primerané preto k pomerom účastníkov považoval výživné manželky v sume 130 eur mesačne. Nestotožnil sa s námietkou odporcu, že by priznanie výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo v konaní nemal bez pochybností preukázané porušenie povinností tvoriacich obsah manželstva zo strany navrhovateľky ako manželky v takej intenzite a rozsahu, aby odôvodňovalo zánik vyživovacej povinnosti zo strany odporcu. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojich právnych zástupcov odvolanie obaja účastníci. Odporca v odvolaní navrhol aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh na určenie manželského výživného bude zamietnutý. Pokiaľ ide o možnosti a schopnosti účastníkov, tak poukazoval na to, že navrhovateľka dosahuje celkové príjmy vo výške 501,72 eur (vrátane výživného na dieťa vo výške 70 eur a príjmov od otca vo výške 205 eur), výdaje 474,07 eur. Príjem odporcu je 1.086,56 eur vrátane cestovných náhrad a príjmov od navrhovateľky ako podielu na úveroch. Rozdiel medzi príjmami a výdajmi bez zohľadnenia mimoriadnych výdajov u odporcu preto má činiť 198,56 eur, u navrhovateľky 27,65 eur. Súdom určené výživné preto považoval za neprimerané pomerom účastníkov. Zotrval ďalej na svojich tvrdeniach o rozpornosti návrhu na výživné s dobrými mravmi. Prejavil nesúhlas s názorom súdu prvého stupňa, vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že by v konaní nebolo preukázané porušenie povinnosti tvoriacich obsah manželstva zo strany navrhovateľky ako manželky v takej intenzite a rozsahu, aby odôvodňovalo zánik vyživovacej povinnosti zo strany odporcu. Zotrval na stanoviskách, že navrhovateľka ho dlhodobo a systematicky svojim správaním a vulgárnym vyjadrovaním sa pred rodinnými príslušníkmi neustále ponižovala a urážala, fyzicky napádala. Rôznymi intrigami a za pomoci poloprávd zasahovala aj do rodinných pomerov ostatných príslušníkov jeho rodiny. Odporca tento stav najskôr mlčky znášal a hanbil sa zdôveriť iným osobám o takomto správaní sa navrhovateľky, neskôr sa snažil hľadať riešenie rozhovorom s navrhovateľkou, ktorá ho vždy iba vysmiala. Hľadal aj odbornú pomoc u PhDr. M. F., MUDr. L. a MUDr. W.. Navrhovateľka jeho snahu riešiť odborne vzťahy zosmiešnila a začala tvrdiť, že má psychické problémy. Odmietla taktiež riešiť situáciu v manželstve návštevou manželskej poradne. Navrhovateľka v odvolaní vyčítala súdu prvého stupňa, že povolil splácať zameškané výživné v splátkach, a to nezrozumiteľným a nevykonateľným spôsobom. Zároveň uviedla, že manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené. Nastala preto situácia, že odporca nebude mať povinnosť platiť bežné výživné, a teda nebude zrejmá celková výška dlhu odporcu na manželskom výživnom a platil by len splátky zameškaného výživného vo výške 30 eur mesačne, čím by došlo k zmareniu podstaty konania a dôvodov, pre ktoré bol návrh na určenie manželského výživného podaný, pretože odporca by si plnil dlh na manželskom výživnom paradoxne po dobu 2,5 roka po rozvode manželstva. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolanie navrhovateľky odmietnuť. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a po doplnení dokazovania pripojením spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 26P/91/2015 zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné zmeniť podľa § 220 O.s.p.. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu. Preskúmaním zistil odvolací súd, že súd prvého stupňa na danú vec v podstate správne aplikoval ustanovenie § 71 a § 75 Zákona o rodine na skutkový stav, ktorý zistil vyčerpávajúcim spôsobom. Predovšetkým správne ustálil, že zistený skutkový stav neumožňuje aplikáciu ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. V súlade so skutkovými zisteniami ustálil, že navrhovateľka napriek diskutabilnému spôsobu jej chovania a vyjadrovania sa zachovávala počas manželstva vernosť, pričinila sa o nadobudnutie rodinného domu a riadne sa starala o domácnosť aj o rodinu. Pokiaľ ide o rozsah vyživovacej povinnosti, tak túto rámcovo upravuje ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine tak, že ak jeden z manželov neplní vzájomnú vyživovaciu povinnosť, súd na návrh niektorého určí jej rozsah tak, aby životná úroveň manželov bola v zásade rovnaká. Ustanovuje zároveň, že pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na starostlivosť o domácnosť. Výšku vyživovacej povinnosti určil súd prvého stupňa s prihliadnutím na ust. § 75 ods. 1, 2 Zák. o rodine, ktoré upravuje všeobecné kritériá pre určenie vyživovacej povinnosti jednak odkazom na odôvodnené potreby oprávneného, ale aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Vychádzal pritom z príjmu odporcu vo výške 882 eur mesačne, ktorý dosahuje u svojho zamestnávateľa vrátane náhrady cestovných výdajov a z ktorých platí výživné na maloleté dieťa vo výške 70 eur mesačne. Jediným príjmom navrhovateľky je len rodičovský príspevok. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že rodinné prídavky a ani výživné na maloleté dieťa nemožno považovať za príjem matky, pretože ide o plnenia slúžiace výslovne na uspokojovanie potrieb dieťaťa. Pre určenie výšky manželského výživného nemožno nechať bez povšimnutia starostlivosť o domácnosť, a to práve v období, za ktoré sa manželské výživné určuje. V prejednávanej veci bol návrh na určenie manželského výživného podaný 23.03.2015 (od kedy aj súd prvého stupňa stanovil povinnosť odporcu prispievať navrhovateľke na manželské výživné). Už z návrhu na začatie konania je zrejmé, že v tom čase, a to od decembra 2014 účastníci nežili v spoločnej domácnosti. V období, za ktoré sa určuje výživné účastníci neviedli spoločnú domácnosť, takže odporca bol povinný si zaobstarávať sám svoje potreby, a to aj v súvislosti s reprodukciou svojej pracovnej sily. Podľa názoru odvolacieho súdu za manželské výživné, ktoré je primerané osobným zárobkovým a majetkovým pomerom ako osoby oprávnenej tak povinnej je s prihliadnutím na to, že účastníci nevedú spoločnú domácnosť suma 100 eur mesačne. V priebehu odvolacieho konania nastala závažná okolnosť, ktorá má vplyv na rozhodnutie o manželskom výživnom, a to, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 26P/91/2015-60 zo dňa 04.11.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.11.2015. Rozhodnutím zanikla vzájomná vyživovacia povinnosť manželov, a preto manželské výživné bolo možné priznať len za dobu od podania návrhu, t. j. od 23.03.2015 do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, t. j. do 23.11.2015 spolu za 8 mesiacov. Odporcovi bolo preto uložené zaplatiť navrhovateľke na manželskom výživnom sumu 800 eur, t. j. 100 eur x 8 mesiacov = 800 eur. Toto plnenie bolo povolené odporcovi v súlade s ust. § 160 ods. 1 O.s.p. zaplatiť v mesačných splátkach po 200 eur s prihliadnutím na účel manželského výživného. Bolo by práve v rozpore s týmto účelom splácanie výživného, ktoré mal odporca navrhovateľke zaplatiť v roku 2015 v neprimerane mesačných splátkach a tak oddialiť plnenie vyživovacej povinnosti v primeranej dobe. Náhrada trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania nebola priznaná žiadnemu z účastníkov v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keďže podľa konečného rozhodnutia bol každý z nich v konaní len čiastočne úspešný. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .