Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17CoPr/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115206080 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3115206080.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudcov JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. N. R., CSc, štátneho občana Slovenskej republiky, bytom H. XX, L. proti odporcovi F. Z. K. N. v F., so sídlom H. 1, F., zastúpenému JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, advokáti so sídlom Piaristická 6667, Trenčín, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. novembra 2015 č. k. 16Pr/3/2015-50, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania spočívajúceho v trovách právneho zastúpenia v sume 89,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám JUDr. Silvie Bartkovej, advokátky. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh o určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola daná navrhovateľovi odporcom dňa 14.09.2010. Svoje rozhodnutie odôvodnil popisom vykonaných dôkazov, z ktorých vyplynulo, že odporca doručil 18.09.2010 navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, v ktorej ako výpovedný dôvod uviedol opakované porušenie pracovnej disciplíny, ktorej povinnosť dodržiavania navrhovateľovi vyplýva z § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, na ktoré bol písomne upozornený listom zo dňa 03.05.2010 ako aj 22.07.2010. Listom zo dňa 03.05.2010 bol zároveň upozornený navrhovateľ na možnosť výpovede. Porušenie pracovnej disciplíny spočívalo v tom, že v letnom semestri 2009-2010 neplanil pracovné povinnosti vysokoškolského učiteľa vo funkcii odborný asistent, nevykonával prednášky z vybraných kapitol podľa stanoveného rozvrhu výučby, ale svojvoľne zaviedol „blokovú výučbu“ naplánovanú na 29.04.2010 a 30.10.2010, ktorú však dňa 29.04.2010 nerealizoval. Ďalej dňa 15.07.2010 zapísal do knihy dochádzky svoj príchod na pracovisko o 08:00 hod. a zároveň neoprávnene zapísal aj príchod na pracovisko 16.07.2010 a tiež na deň 19.07.2010, čo bolo zistené kontrolou knihy dochádzok. Ďalej uviedol, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 19C/14/2011-20 zo dňa 09.03.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/137/20111-34 zo dňa 23.03.2012 právoplatným dňa 17.05.2012 bolo konanie o návrhu navrhovateľa proti Fakulte sociálno-ekonomických vzťahov TrY. K. N. v F. so sídlom F., H. X o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 14.09.2010 zastavené z dôvodu neodstrániteľného nedostatku základnej procesnej podmienky, a to spôsobilosti byť účastníkom konania označeného odporcu. Citoval ďalej ust. § 77 Zákonníka práce, ktoré umožňuje zamestnancovi uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Vyslovil názor, že ak zamestnanec návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nepodá na súd včas v stanovenej lehote, pracovný pomer sa skončí, aj keby išlo o neplatný právny úkon. Platnosť výpovede po uplynutí lehoty podľa § 77 Zákonníka práce nemôže súd preskúmavať a nemôže sa ňou zaoberať ani ako predbežnou otázkou. Lehota upravená v § 77 Zákonníka práce je hmotnoprávna lehota, čo znamená, že v posledný deň tejto lehoty musí byť návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručený súdu, a preto nestačí ak sa tento návrh podal v posledný deň lehoty na poštu. Má to za následok, že ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká. Poukázal aj na rozdielnosti inštitútu preklúzie vo vzťahu k premlčaniu s tým, že preklúzia je zvláštny inštitút a znamená, že právo zaniká jeho neuplatnením v zákonom určenej dobe. Uviedol ďalej, že v prípade preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V pracovnoprávnych vzťahoch zániku nároku a práva dochádza iba v prípadoch taxatívne vymedzených v § 36 Zákonníka práce, medzi ktorými je uvedené aj právo zamestnanca alebo zamestnávateľa uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Považoval za preukázané, že odporca doručil navrhovateľovi výpoveď 18.09.2010, výpovedná doba bola trojmesačná, začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. dňom 01.10.2010. Posledným dňom výpovednej doby bol 31.12.2010 a týmto dňom sa mal pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončiť. Navrhovateľ podal súdu návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou 23.03.2015, to je viac ako štyri roky po uplynutí lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, v ktorej sa má domáhať tohto určenia. V závere vyslovil názor, že navrhovateľ nepodal návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súd včas v stanovenej lehote, a preto sa jeho pracovný pomer skončil, aj keď išlo o neplatný právny úkon. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.. Súdu prvého stupňa vyčítal, že nezistil skutkový stav veci, nevykonal a nehodnotil dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej uviedol, že odôvodnenie po obsahovej stránke neumožňuje preskúmateľnosť rozhodnutia, neobsahuje relevantné skutočnosti a netýka sa predmetného žalobného návrhu. V odvolaní zotrval na stanovisku, že žalobca sa nedomáha určenia neplatnosti výpovede danej zamestnávateľom v zmysle Zákonníka práce, ale neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, čo je z právneho hľadiska podstatný rozdiel. To isté platí o použití výroku žalovaného v tzv. svojvoľnom zavedení blokovej výučby ako jednom z dôvodov disciplinárneho konania a následnej výpovede. Žalobca o nej rozhodol z pozície dekana fakulty a racionálnych dôvodov ako garant predmetu. Takéto rozhodnutie je všeobecne akceptovateľné a tolerované v akademickom prostredí v mnohých prípadoch a teda nemôže byť postihované vo vybraných prípadoch. Rovnako ďalší výrok žalovaného, a to nesprávne zapísanie sa do evidencie dochádzky vykazuje ďalší znak účelového hľadania dôvodov pre prepustenie nepohodlného zamestnanca, nakoľko ako tam je uvedené ide o všeobecne tolerovanú prax v akademickom prostredí, najmä v prázdninovom období, kedy ide o informačný charakter zápisu, čo sa čerpá náhradné voľno, ktoré sa má vyčerpať práve v tomto období. Správnosť či nesprávnosť zápisu do zošitu evidencie dochádzky nemá oporu v žiadnom záväznom predpise. Ďalej súdu prvého stupňa vyčítal nepravdivé výroky s tým, že súd nevykonal žiadne dokazovanie v súlade s návrhom ani sa nimi nezaoberal. Vyslovil názor, že absolútne neplatnosť právneho úkonu nepodlieha premlčaniu ani preklúzii, a preto ust. Zákonníka práce a § 583 Občianskeho zákonníka nemožno v danom prípade aplikovať. Uviedol, že žalobný návrh bol podaný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka na základe právnej a skutkovej podstaty výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi v jednostrannom právnom úkone. Súd prvého stupňa sa mal ním zaoberať a skúmať ho v rámci súdnej ochrany práv a žalobcu predovšetkým z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty výkonu práva, ktoré sa priečia dobrým mravom. Namiesto toho iba reprodukoval právnu argumentáciu v zmysle zákonníka práce a jeho taxatívne uvedených dôvodov pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Neskúmal tak pravdivosť, disciplinárnu opodstatnenosť a všetky okolnosti použitých dôvodov v napadnutom právnom úkone, motívy napadnutého právneho úkonu ako aj či sa použité dôvody bežne netolerujú v akademickom prostredí u ostatných zamestnancov a funkcionárov, ako je všeobecne známe vzhľadom na špecifiká akademického prostredia a práce v ňom. V takom prípade by išlo čisto o účelové konanie zamestnávateľa, namierené na žalobcu, s možným a preukázateľným motívom pomsty za jeho rozhodnutie a účinkovanie vo funkciách, s cieľom dostať ho preč. Avšak takéto správanie zamestnávateľa po zmene vedenia, využijúc čisto formálne ust. Zákonníka práce jednoznačne napĺňa skutkovú podstatu výkonu práv a v rozpore s dobrými mravmi, podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zásad zákonníka práce a príslušnej judikatúry MS SR, ktoré je v zmysle princípu predvídateľnosti práva zakotveného v Ústave SR a v medzinárodnom práve nutné rešpektovať. Pripomenul, že v zmysle použitého ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka by išlo o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý tak nepodlieha podmienkam premlčania, či preklúzie. Citoval čl. 2 Zákonníka práce ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 09.06.2010 sp. zn. 5Cdo/42/2010 týkajúcej sa neplatnosti výpovede, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Odporca vo vyjadrení, ktoré bolo podané prostredníctvom jeho právneho zástupcu navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia. Vo vyjadrení zdôraznil, že výpoveď z pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom, ktorého neplatnosť možno v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Vyslovil názor, že dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je prekluzívnou hmotnoprávnou lehotou. Jej uplynutím zaniká právo na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a súd k nej prihliada z úradnej povinnosti. V danom prípade výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.09.2010 bola žalobcovi doručená dňa 18.09.2010, a preto pracovný pomer zanikol uplynutím výpovednej doby dňa 31.12.2010. Týmto dňom začala plynúť žalobcovi prekluzívna dvojmesačná lehota na podanie žaloby na určenie neplatnosti jeho výpovede, pričom prekluzívna lehota na doručenie žaloby o neplatnosť výpovede súdu skončila dňa 28.02.2011. Súd prvého stupňa preto správne posúdil preklúziu práva žalobcu a svoje rozhodnutie aj správne a precízne odôvodnil. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia. Navrhovateľ v úvode odvolania cituje ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) je opodstatnený v prípade, ak účastník konania navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, čím vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť. V prejednávanej veci nie je z obsahu zrejmé a neuvádza to ani navrhovateľ v odvolaní o aký dôkaz, ktorého nevykonanie súdu prvého stupňa vyčíta, sa má jednať. Z návrhu na začatie konania ani ďalších podaní navrhovateľa totiž nemožno vyvodiť návrh na vykonanie určitého konkrétneho dôkazu. Ďalšou okolnosťou pre úspešné uplatnenie tohto dôvodu na odvolanie by však bola okolnosť, že ide o dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. V danom prípade však súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie neplatnosti výpovede z dôvodu preklúzie takéhoto práva tak, ako bude ďalej uvedené, pre ktoré rozhodnutie mal dostatočne zistené skutočnosti, a preto mu nemožno vyčítať nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý by bolo potrebné odstrániť. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je podľa súdnej praxe daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. V prejednávanej veci súd prvého stupňa v súvislosti so skúmaním, či návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol daný v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce aplikoval správne ustanovenie správneho zákonného predpisu a vykonal aj jeho správny výklad, ktorý je súladný s dlhodobou praxou súdov Slovenskej republiky. Správne ustálil, že vzťah medzi účastníkmi konania patrí do pôsobnosti Zákonníka práce. Otázky skončenia pracovného pomeru preto upravujú ust. § 59 až § 80 Zákonníka práce. Ust. § 77 upravuje hmotnoprávnu lehotu, v rámci ktorej sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu domáhať určenia neplatnosti každej z foriem skončenia pracovného pomeru tam uvedenej. V prípade pokiaľ takéto svoje právo neuplatnia zaniká márnym uplynutím tejto dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa cit. zákonného ustanovenia nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/147/2008). Súd prvého stupňa správne ustálil, že márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru toto právo zaniká. Námietky navrhovateľa spočívajúce v tom, že v danom prípade uplatňuje dôvody neplatnosti výpovede z hľadiska dôvodov pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka nemôžu mať vplyv na dopad a právny význam úpravy uvedenej v ust. § 77 Zákonníka práce. Podanie žaloby o neplatnosť výpovede v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce má ten následok, že súd sa v konaní začatom takouto žalobou zaoberá všetkými otázkami neplatnosti danej formy skončenia pracovného pomeru, a to či už z hľadiska naplnenia jeho predpokladov, ktoré sú stanovené Zákonníkom práce (písomná forma, doručenie a existencia použitého výpovedného dôvodu ako aj jeho opodstatnenosť), tak aj otázkami platnosti právneho úkonu (vážnosť, určitosť). Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní cituje rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/42/2010, podľa ktorého sa súd v konaní o určenie neplatnosti mal zaoberať aj otázkou rozporu výpovede s dobrými mravmi, prípadne inými náležitosťami výpovede, vyplývajúcimi z ust. § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka z hľadiska jej náležitosti ako právneho úkonu, tak všetky tieto otázky súd skúma len v prípade, pokiaľ je konanie začaté v lehote upravenej v § 77 Zákonníka práce. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť, že by sa otázkou platnosti výpovede, resp. inej formy skončenia pracovného pomeru mohol súd zaoberať aj po uplynutí tejto lehoty i keď tvrdenými dôvodmi neplatnosti sú dôvody neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Naopak súd prvého stupňa správne poukazuje na ust. § 36, podľa ktorého k zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej lehote dochádza aj v prípade ust. § 77 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) tak jeho podstata spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesení, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 - § 135 O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa cit. zákonného ustanovenia možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal svoj záver o aplikácii ust. § 77 na danú vec správne a po zistení všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré vyplynuli z listinných dôkazov, a to najmä z výpovede zo dňa 14.09.2010 ako aj žaloby o určenie neplatnosti výpovede podanej na okresný súd dňa 23.03.2015. Tieto skutočnosti tak správne vyhodnotil v súlade so zásadami upravenými v ust. § 132 O.s.p. a preto mu nemožno vyčítať, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z odvolania navrhovateľa je pritom zrejmé, že zotrváva na svojich tvrdeniach ohľadne neplatnosti, resp. neexistencie dôvodov pre výpoveď pre porušenie pracovnej disciplíny, avšak vzhľadom na to, že žaloba o neplatnosť výpovede bola podaná po uplynutí lehoty podľa § 77 Zákonníka práce v dôsledku čoho došlo ku preklúzii tohto práva, súd prvého stupňa sa nemohol zaoberať otázkami platnosti výpovede a preskúmavať či jednotlivé skutky, ktoré zamestnávateľ navrhovateľa použil vo výpovedi zo dňa 14.09.2010 sa stali a či napĺňajú znaky porušenia pracovnej disciplíny a či bola navrhovateľovi daná výpoveď v súlade s ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Odvolací súd tak nezistil opodstatnenosť žiadneho z dôvodov na odvolanie uplatnených navrhovateľom v jeho odvolaní, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil. V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý má v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, pričom trovy spočívali v odmene za právne zastúpenie, a to za jeden úkon právnej služby - vypracovanie vyjadrenia k odvolaniu podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v sume 66 eur + 8,58 eur režijný paušál + 20%DPH spolu 89,50 eur. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .