Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 3Tos/89/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116010753 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3116010753.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr. Rastislava Vranku a JUDr. Romana Hargaša na neverejnom zasadnutí dňa 26. októbra 2016 prejednal sťažnosť odsúdeného Q. B. podanú proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. júla 2016, sp.zn. 6Pp/134/2016, a takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného Q. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodná. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 28. júla 2016, sp.zn. 6Pp/134/2016 zamietol podľa § 415 ods. 1 Tr. por. s použitím § 66 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (ďalej len „Tr.zák.“) ako nedôvodný návrh odsúdeného Q. B. o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal odsúdený Q. B. sťažnosť, ktorú následne písomne zdôvodnil. Odsúdený v písomných dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že predmetné uznesenie je v ostrom rozpore nielen s ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, najmä s Ústavou SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Listinou základných práv a slobôd. Odsúdený namietol postup a zamietnutie jeho návrhu výlučne z dôvodu jeho minulosti a viacnásobného stíhania. Takéto odôvodnenie je podľa jeho názoru v rozpore s ustanovením § 2 ods. 8 Trestného poriadku, ktorý zo slovenského právneho poriadku implementuje zásadu „ne bis in idem“, čiže nie dvakrát v tej istej veci. Poukázal na to, že trestať ho teda druhýkrát neprepustením z výkonu trestu odňatia slobody je nielen nezákonné, pretože ide de facto aj de iure o druhý trest vo veciach, kde si svoj trest odpykal a dlh spoločnosti splatil. Ďalej uviedol, že zásada nie dvakrát v tej istej veci sa analogicky odráža aj vo vykonávacom konaní ohľadom výkonu trestu odňatia slobody a nutnosť jeho použitia pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu si vyžaduje záujem právnej istoty. Nie je podľa jeho názoru možné, aby po právoplatnom rozhodnutí súdu v inej veci mu táto vec bola v inom konaní vytýkaná a použitá ako jediný a výlučný dôvod zamietnutia jeho návrhu. Má za to, že uznesenie, ktoré napadol, neakceptuje ani ustanovenie § 34 ods. 3, ktorý explicitne stanovuje, že „trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby“. Poukázal opakovane na to, že celé zamietnutie jeho zákonného a odôvodneného návrhu s jediným dôvodom, ktorým je jeho minulosť, je činom proti jeho rodine a bezprecedentným porušením vyššie uvedeného ustanovenia Trestného zákona. K náročnej problematike posudzovania návrhov na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. III ÚS 154/09 zo dňa 10.11.2009. Odsúdený Q. B. cituje, že Ústavný súd konštatuje: „Pokiaľ ide o prvú, materiálnu podmienku, táto sa viaže podľa jej gramatického znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu. V súvislosti s rozhodovaním o prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody plnenie tejto podmienky preukazuje príslušný ústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného (§ 62 Zákona o výkone trestu). S ohľadom na povahu a účel tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem iného svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený režim, plní pokyny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, dodržiava zákony slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania, dodržiavania povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške, ktorou sa vydáva poriadok výkonu trestu a pod. Pokiaľ ide o plnenie druhej podmienky, túto súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j. v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti.“ Ďalej uviedol, že obdobné judikáty je možné nachádzať aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a v iných rešpektovaných zdrojov. Ďalej odsúdený uviedol, že o tom, že dosiahol požadovaný stupeň prevýchovy, svedčí aj jeho preradenie z ústavu so stredným stupňom stráženia do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Poukázal na to, že na tento dôležitý fakt mal okresný súd prihliadnuť tak, ako to prikazuje ustanovenie § 66 ods. 2 Tr. zák., čo však zanedbal a opomenul. Okresný súd podľa jeho názoru zanedbal svoju povinnosť a nevysporiadal sa so všetkými dôležitými faktormi podstatnými pre spravodlivé meritórne rozhodnutie vo veci. Komparatívne vzaté okresný súd podľa názoru odsúdeného prejavil vo svojom rozhodnutí značnú svojvôľu, keďže 16.6.2016 pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení kladne prijal návrhy odsúdených, ktorí boli viackrát súdne trestaní a zákonné podmienky na podmienečné prepustenie absolútne nespĺňali. Odsúdený Q. B. z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a rozhodol o jeho podmienečnom prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s určením primeranej skúšobnej doby. Krajský súd na podklade podanej sťažnosti, ktorá mu spolu so spisom bola predložená dňa 11. októbra 2016, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného Q. B. nie je dôvodná. Krajský súd zistil, že okresný súd správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného v súlade s ustanovením § 415 ods. 1 Tr. por. rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa pred súdom k svojmu návrhu na podmienečné prepustenie, ako aj k jeho hodnoteniu zo strany ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Odsúdený na verejnom zasadnutí zotrval na podanej žiadosti o podmienečné prepustenie a požiadal, aby bola jeho žiadosť prejednaná. Na základe preskúmania správnosti samotného napadnutého uznesenia, krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne a zákonne, keď návrh odsúdeného Q. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Krajský súd považuje za správne závery okresného súdu, podľa ktorých u odsúdeného nie sú splnené všetky zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu podľa ustanovenia § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Uvedené ustanovenie podmieňuje podmienečné prepustenie kumulatívnym splnením zákonných podmienok, a to vykonanie časti trestu v predpísanej dĺžke, preukázanie polepšenia odsúdeného plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu a preukázanie dôvodnej možnosti očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, pričom sa prihliada aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. V podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd správne uviedol, že odsúdený splnil formálnu podmienku na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (lehota na podanie návrhu o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody), taktiež bola u odsúdeného splnená druhá zákonná (materiálna) podmienka, že počas doterajšieho výkonu trestu preukazuje schopnosť viesť riadny život v podmienkach výkonu trestu, avšak nebola u neho splnená tretia zákonná (materiálna) podmienka, a to preukázanie polepšenia svojím správaním vo výkone trestu do takej miery, že v kontexte celkového hodnotenia osoby odsúdeného sa môže od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Okresný súd teda správne zistil, že odsúdený nespĺňa zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie, keďže vzhľadom na okolnosti správne a podrobne uvedené okresným súdom v napadnutom uznesení (z nich najmä sklon k páchaniu trestných činov, vysoké riziko recidívy a jeho menej priaznivá resocializačná prognóza so stredným rizikom sociálneho zlyhania, pričom rizikovými faktormi sú nepravidelné zamestnanie a s tým spojený nepravidelný príjem, časté požívanie alkoholu a doterajšie jeho odsúdenia) nemožno dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život tak, ako predpokladá ustanovenie § 66 ods. 1 Tr. zák. Okresný súd správne prihliadol i na trestnú minulosť odsúdeného, ktorý bol doteraz desaťkrát súdne trestaný prevažne pre majetkovú trestnú činnosť (špeciálne recidíva), pričom je zrejmé, že ani predchádzajúce odsúdenia nemali na odsúdeného pozitívny vplyv, tieto sa u odsúdeného minuli svojmu účelu. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k rovnakému záveru ako okresný súd, preto sťažnosť odsúdeného nepovažoval za dôvodnú a neakceptoval ju. Pokiaľ odsúdený B. B. vo svojej sťažnosti namietol porušenie zásady „ne bis in idem“, krajský súd uvádza, že základným predpokladom pre vyslovenie záveru o porušení zásady „ne bis in idem“ v konkrétnej veci je, že tá istá osoba bola za to isté konanie (trestný delikt, resp. skutok s trestnoprávnou povahou), za ktoré už bolo vydané právoplatné rozhodnutie oprávneného orgánu, opätovne stíhaná (súdená), či potrestaná. V súlade s čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu (viď. uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp.zn. 1TdoV 9/2016). V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie súdu o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré má fakultatívnu povahu a viaže sa na splnenie troch zákonných podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. zák. V prípade konania o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody nemožno hovoriť, o porušení zásady „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci), nakoľko sa nejedná o opätovné súdenie alebo trestanie toho istého skutku. Odsúdenému Q. B. boli za tri rôzne činy uložené tri rôzne tresty a okresný súd len hodnotil, či sú splnené zákonné podmienky na jeho podmienečné prepustenie z nariadených a vykonávaných uložených trestov. Pokiaľ odsúdený Q.. vo svojej sťažnosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 154/09 zo dňa 10.11.2009, krajský súd uvádza, že v uvedenom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 4Tos 4/2009 zo dňa 5.2.2009 porušené nebolo. Ústavný súd vo svojom náleze poukázal na to, že Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal problematikou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, vyslovil, že úlohou štátu je pripraviť legitímne podmienky, ktoré boli zárukou spravodlivého prerokovania veci pred kompetentným orgánom verejnej moci. Vytvorenie takýchto podmienok tkvie v právnej úprave jednotlivých konaní, v rámci ktorých dochádza k ochrane hmotnoprávnych vzťahov, a tým aj k reálnemu výkonu a ochrane základných práv a slobôd. Je nepochybné, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového stavu, prijať rozhodnutie (obdobne III. ÚS 311/07). Objektívny postup orgánov verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi (obdobne III. ÚS 229/06). Ďalej Ústavný súd vo svojom náleze uviedol, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úprav nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ďalej Ústavný súd poukázal na to, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány väzenia. Krajský súd dodáva, že vo vzťahu k týmto daným zákonným podmienkam okresný súd konal nielen v súlade so zákonom, ale i v súlade s uvedenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ako bolo už vyššie uvedené okresný súd správne zistil, že odsúdený Q. B. nespĺňa zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie, keďže vzhľadom na okolnosti správne a podrobne uvedené okresným súdom v napadnutom uznesení, a to z nich najmä sklon k páchaniu trestných činov, vysoké riziko recidívy a jeho menej priaznivá resocializačná prognóza so stredným rizikom sociálneho zlyhania nemožno dôvodne očakávať, že v budúcnosti odsúdený Q. B. povedie riadny život tak, ako predpokladá ustanovenie § 66 ods. 1 Tr. zák. V predmetnom prípade u odsúdeného Q. B. nie je z uvedených dôvodov na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody splnená zákonná podmienka v zmysle § 66 ods. 1 Tr. zák., že možno od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného proti napadnutému uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.