Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 17Co/27/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3211205177 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3211205177.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: Q., s.r.o., so sídlom X. nad X., O. XXX, IČO: 36 300 446, zast. Advokátskou kanceláriou hbr advokáti, s.r.o., so sídlom Bratislava, Obchodná 58, IČO: 47 239 310, proti odporcovi: T. W. U., s.r.o., so sídlom X. nad X., J. T. XXX/XX, IČO: 34 103 775, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 30. októbra 2014, č. k. 3C/174/2011-237, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti týkajúcej sa priznania primeraného zadosťučinenia p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil, že odporca zasiahol do práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa tým, že v rámci spravodajského programu Bánovský denník dňa 21.04.2010 v premiérach a následne v reprízach odvysielal zvukovoobrazový záznam s informačným obsahom, ktorého prepis znie: vlastníčka bytu: " ... bolo nás až 69 % ľudí za odchod z EKY.... " vlastníčka bytu: " ... Na to o dva týždne nám pošle exekúciu, na nás že jej neplatíme." vlastníčka bytu: " ... My čo nám poposielala tieto exekučné konania voči nám, že na odpredaj bytu, že ak to nezaplatíme, dala nám šibenický dátum splatnosti len tri dni." vlastníčka bytu: "Do troch dní sme museli nájsť financiu, aby sme mi mohli to uhradiť. Uhradili, rodina pomáhala každému, uhradili. My sme už neni neplatiči. My vám garantujeme, tí čo sme dostali exekúciu od tej firmy, my sme neni neplatiči. My len čakáme na to vyúčtovanie, jaké nám príde. A budem šťastná, keď sa to čím skôr urýchli a budeme žiadať všetky kompetentné osoby, ktoré by nám veľmi radi pomohli v tomto probléme. A touto cestou Vás vyzývam, pomôžte nám, lebo my v našom obytnom dome sme väčšinou invalidi, dôchodcovia. Sme ozaj v svojom veku staršom." redaktor: " ... Obyvatelia sú znova rozčarovaní. No my veríme, že akési prekliatie týchto bytových jednotiek už čoskoro zmizne z Bánoviec." a tým, že v rámci spravodajského programu Bánovský denník odvysielal dňa 30.06.2010 v premiérach a následne v reprízach zvukovo obrazový záznam s informačným obsahom, ktorý v prepise znie: redaktor: " ... Do kinosály pozvanie prijali a zároveň sa zúčastnili primátor mesta, zástupcovia dvoch správcovských spoločností a stretnutia sa nezúčastnila správcovská spoločnosť EKA. Od začiatku v búrlivej diskusii boli zúčastnení rozhorčení. Prečo zástupcovia tejto spoločnosť neprijali pozvanie." redaktor: " ... K tejto téme sa určite ešte raz vrátime a veríme, že prekliatie týchto bytov už naozaj nadobro zmizne a ľudia budú riešiť iba bežné problémy." Vo zvyšnej časti o určenie zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby súd návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu primeraného zadosťučinenia za zásah do dobrej povesti právnickej osoby sumu vo výške 5.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti primeraného zadosťučinenia v peniazoch návrh zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 19b Občianskeho zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ vykonáva správu bytov, tzv. tatrováckych bytov v Bánovciach nad Bebravou. Rovnako nebolo sporné, že odporca ako vysielateľ na základe platnej licencie odvysielal príspevky dňa 21.04.2010 a 30.06.2010, ktoré označil navrhovateľ, a to opakovane v období a čase uvedenom odporcom a sprístupnil uvedené príspevky počas obdobia uvedeného odporcom na internetovej stránke mesta Bánovce nad Bebravou. Predmetom sporu bolo potom posúdenie, či odporca pri uplatňovaní slobody prejavu a práva na informácie zasiahol do navrhovateľovi garantovaného práva na dobrú povesť a či tento zásah neprekročil mieru, ktorú už nemožno tolerovať. Súd dospel k záveru, že odporca tým, že odvysielal časti uvedených relácií nepochybne neoprávnene zasiahol do práv navrhovateľa, pričom uvedený zásah bol v neprípustnej miere. Súd konštatoval, že Ústava SR v čl. 19 ods. 1 zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Obdobne Občiansky zákonník v § 11 priznáva fyzickým osobám právo na ochranu osobnosti a podľa § 19b ods. 2 a 3 chráni názov a dobrú povesť právnickej osoby. Taktiež Ústava SR v čl. 26 ods. 1 každému zaručuje slobodu prejavu, ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napr. pri aplikácii § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním ochrany dobrej povesti právnickej osoby. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti (dobrej povesti právnickej osoby) treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola nedôvodne daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t. j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v spoločnosti nemožno tolerovať. Súd uviedol, že predmetom bolo preskúmanie proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu, ktorej nositeľom bol odporca ako prevádzkovateľ regionálnej televízie a garanciami práva na dobrú povesť navrhovateľa. V danej veci dôkazné bremeno, že tvrdenia, ktoré v rámci vysielaní príspevkov odporca uviedol, poskytol informácie, sú pravdivé, zaťažovalo odporcu. Všeobecne uznávanou zásadou je, že pri informačných skutkových tvrdeniach je dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť zásahu spravidla skutočnosť, že takéto tvrdenia sú pravdivé, resp., že príslušná informácia zodpovedá pravde. Pravdivosť týchto tvrdení však musí preukázať jeho pôvodca - musí uviesť dôkaz pravdy. Nie je preto vecou navrhovateľa domáhajúceho sa ochrany dobrej povesti právnickej osoby, aby dokazoval, resp. preukázal, že tieto tvrdenia nie sú pravdivé. V tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje odporcu a jedine unesenie tohto dôkazného bremena, že jeho tvrdenia uvedené na adresu navrhovateľa v príspevku, ktorý odvysielal sú pravdivé, by boli dôvodom vylučujúcim neoprávnenosť jeho zásahu do dobrej povesti navrhovateľa. S poukazom na vykonané dokazovanie súd bol toho názoru, že odporca toto dôkazné bremeno v celom rozsahu neuniesol. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že nie všetky skutočnosti uvádzané odporcom v odvysielaných reláciách majú hodnoverný skutkový základ. Aj keď súd uznáva, že úlohou médií, i regionálneho média, akým odporca preukázateľne je, je informovať verejnosť o dianí v spoločnosti - v danom prípade regióne, konkrétne o živote v meste Bánovce nad Bebravou, jeho obyvateľoch - t. j. v konkrétnom prípade o nespokojnosti vlastníkov bytov nachádzajúcich sa v meste Bánovce nad Bebravou v súvislosti so správou týchto bytov. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že takéto informácie musia vychádzať z relevantných dôkazov, aby bola overená pravdivosť ich skutkového základu a nie z ničím nepodložených dedukcií. Výkon práva na slobodu prejavu spolu s právom na pravdivé informovanie verejnosti zahŕňa však aj povinnosť a zodpovednosť médií. Z príspevku odporcu odvysielaného 21.04.2010 v časti, v ktorej boli odvysielané vyjadrenia osôb, a to minister hospodárstva a primátor, spolu k nim sa vzťahujúce stručné komentáre redaktora, v ktorých komentároch sa však nenachádza subjektívny názor autora týchto komentárov, nie je z nich zrejmé, či sa s vyjadrením týchto osôb stotožňuje alebo nie, t. j. či ich považuje za správne a prijateľné. Súd bol toho názoru, že tieto vyjadrenia redaktora boli len informáciou o predmete stretnutia, a to že na pôde mesta došlo k stretnutiu ministra hospodárstva s nespokojnými vlastníkmi bývalých tatrováckych bytov, tí sa posťažovali na súčasného správcu ich bytov. Pokiaľ sa týka samotných vyjadrení osôb, a to vyjadrenia ministra a primátora, súd tieto považoval za hodnotiaci úsudok týchto osôb, keďže v nich tieto osoby neuvádzajú skutkové tvrdenia, nenachádzajú sa v nich konkrétne fakty, na základe ktorých tieto osoby dospeli k ich názoru, nejde o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť by bola zistiteľná overením odporcu pred tým, ako takýto príspevok odvysiela. Zároveň súd poukázal na to, že ani v jednom z vyjadrení týchto osôb sa samotné meno navrhovateľa ani nespomína. Preto súd bol toho názoru, že za obsah takejto kritiky, subjektívneho názoru týchto osôb nesie zodpovednosť osoba, ktorá takúto kritiku, úsudok, postoj k veci zaujala, prezentovala, a ak sa ktorákoľvek osoba týmto ich hodnotiacim úsudkom cíti zasiahnutá vo svojich právach, má právo sa voči týmto konkrétnym osobám domáhať ochrany svojich oprávnených záujmov. Odporca v príspevku dňa 21.04.2010 odvysielal aj vyjadrenie konkrétnej fyzickej osoby - odporcom označená ako jedna z vlastníčok bytu, pričom navrhovateľom bola táto osoba stotožnená, ktorá vo svojom vyjadrení už konkretizuje, o akú správcovskú spoločnosť ide, s uvedením jej obchodného mena EKA, pričom dovtedy meno správcovskej spoločnosti uvedené v príspevku nebolo. Svedok T. O., ktorý na pojednávaní ozrejmil tvorbu tohto príspevku, na otázku, aké mal informácie pri tvorbe príspevku uviedol, že to boli informácie o bytových schôdzach, na ktorých sa on osobne však nezúčastnil, exekučné príkazy, ktorých existenciu spochybnil, keď vo výpovedi uviedol, že si myslí, že to boli exekučné príkazy. Ak by odporca pri tvorbe a spracovaní príspevku dal možnosť zaujať stanovisko navrhovateľovi, ktorého meno už v jeho príspevku odznelo, požiadal o vysvetlenie, preveril pravdivosť tohto tvrdenia tejto osoby, oboznámil sa s listinami, ktoré táto osoba, ktorej výpoveď zahrnul do obsahu jeho príspevku obdržala, dospel by k záveru, že tejto osobe žiadna „exekúcia“ nebola zaslaná. Súd pripúšťa, že osoba, ktorá obdrží výzvu, v ktorej je uvedené slovné spojenie „dlžnú čiastku vymáhať“, môže sa táto osoba domnievať, že už ide o exekúciu, exekučné konanie. Súd bol toho názoru, že tu práve nastupuje úloha odporcu ako médií, ktorou sa odporca v konaní bránil, že splnil právo na poskytovanie informácií občanom mesta, správať sa tak, aby tieto informácie, ktoré sa ako v konaní bolo preukázané nezakladali na pravde, verejnosti nepredložil, resp. aby ich pri plnení si svojej povinnosti informovať verejnosť uviedol na správnu mieru a tak nezasahoval do práv iných osôb, resp. zákonom chránené práva týmto osobám garantoval. Aj keď svedok - redaktor odporcu uviedol, že mal k dispozícii exekučné príkazy, tieto v konaní odporcom predložené neboli a navrhovateľ tieto skutkové tvrdenia označil ako nepravdivé a svoje tvrdenia aj preukázal listinou adresovanou p. H.. Súd bol toho názoru, že ak by odporca túto vlastníčku oslovil na predloženie listiny, ktorú v priebehu konania predložil navrhovateľ, zistil by, čo bolo tejto osobe skutočne doručené a bolo jeho povinnosťou v tomto smere reláciu upraviť, resp. ozrejmiť formou komentára redaktora poskytujúceho, predkladajúceho túto informáciu. Súd bol taktiež toho názoru, že odporcom zverejnené informácie neboli informáciami, ktoré by nezniesli odklad, odporca tak nemal dostatok času, aby si overil pravdivosť ním uvádzaných skutkových tvrdení. Nepreukázal, že bolo o týchto udalostiach, ktoré sa udiali na mestskom úrade potrebné informovať verejnosť hneď; mohol tak spraviť až po tom, ako by si dostatočne preveril majúce sa odvysielať informácie a bolo na ňom, aký zdroj použije. Vzhľadom na takýto spôsob a obsah odvysielanej relácie si divák mohol vytvoriť názor, že navrhovateľ sa ako správca bytov správa tak, že ak vlastník bytu nezaplatí dobrovoľne poplatky, prípadne si nesplní inú peňažnú povinnosť, automaticky navrhovateľ pristúpi k vymáhaniu nedoplatkov, nezohľadňujúc postavenie (dôchodca, invalid), správanie a okolnosti na strane takýchto osôb, ovplyvňujúce neplnenie si svojich povinností, že správanie navrhovateľa je bezohľadné. Za daného stavu, spôsobom spracovania príspevku odporca odvysielaním vyššie uvedenej časti príspevku o osobe navrhovateľa neoprávnene zasiahol do jeho práv, a to závažným spôsobom. Súd bol toho názoru, že aj v časti príspevku obsahujúceho komentár redaktora: „kauza tatrováckych bytov akoby nemala konca. Obyvatelia sú znova rozčarovaní. No my veríme, že akési prekliatie týchto bytových jednotiek už čoskoro zmizne z Bánoviec“ zasiahol do práv navrhovateľa neprípustným spôsobom, pretože spojením znenia tohto komentára, ktoré odporca umocnil ešte tým, že ho umiestnil na samotný záver príspevku navodzuje dojem, že práve správcovská spoločnosť, ktorej meno v príspevku bolo uvedené, je „prekliatím“ týchto bytových jednotiek. Súd mal za to, že v prípade takto zvoleného výrazového prostriedku odporcom znamenalo vybočenie z medzí obvyklých k dosiahnutiu sledovaného cieľa - informovať, ktoré už nemožno tolerovať. Pokiaľ ide o druhý príspevok odporcu dňa 30.06.2010 o stretnutí v mestskom kultúrnom stredisku dňa 24.06.2010, súd po vykonanom dokazovaní jeho prehratím na pojednávaní, vypočutí zástupkyne navrhovateľa a svedka Martina O. dospel k záveru, že skutočnosti v časti o informovaní účasti navrhovateľa na tomto stretnutí uvádzané odporcom v predmetnom príspevku opäť nemajú hodnoverný skutkový základ. Aj keď súd uznáva, že úlohou médií je informovať širokú verejnosť o dianí v spoločnosti, medzi ktoré nepochybne patrí aj udalosť z tohto príspevku, na druhej strane je potrebné uviesť, že takéto informácie musia vychádzať z relevantných dôkazov tak, aby bola overená pravdivosť ich skutkového základu a nie z ničím nepodložených dedukcií. Súd nepovažoval obsah tohto príspevku v tejto časti, v ktorej redaktor informuje o účasti navrhovateľa na stretnutí v mestskom kultúrnom stredisku, ktoré odvysielal odporca, za kritiku, hodnotiaci úsudok, keďže v tejto časti nejde o subjektívny názor autora. V tejto časti ide o skutkové tvrdenia a vykonaným dokazovaním bolo zistené, že postrádajú akýkoľvek pravdivý základ. Sám redaktor tejto relácie, ktorý bol v konaní vypočutý uviedol, že o tomto stretnutí ho informovala organizátorka stretnutia, ktorá sa v tom čase nazývala ako zástupkyňa nespokojných vlastníkov bývalých tatrováckych bytov. Nič nebránilo redaktorovi požadované informácie od tejto organizátorky získať, prípadne tieto zabezpečiť priamo na tomto stretnutí, kto bol na toto stretnutie pozvaný a tak si pravdivosť svojich skutkových tvrdení zabezpečiť pre prípad poskytnutia dôkazu pravdy. Uvedený dôkaz pravdy v konaní odporca nepredložil a tak uverejnením týchto nepravdivých skutkových tvrdení o navrhovateľovi, že neprijal pozvanie na toto stretnutie, súčasne s uverejnením tej skutočnosti, že iné osoby - správcovské spoločnosti, ktoré sa taktiež zaoberajú rovnakou činnosťou ako navrhovateľ, sa tohto stretnutia zúčastnili, dokonca s tvrdením, že pozvanie prijali, odporca pripustil v očiach iných osôb situáciu, že navrhovateľ ako správca bytov nemá záujem o svojich klientov, vlastníkov bytov, ktoré spravuje a že mu nezáleží ani na komunikácii so svojimi klientmi a tak zasiahol do povesti navrhovateľa ako právnickej osoby, ktorá ako bolo v konaní preukázané vykonáva aj činnosť zameranú na správu bytov. Aj v prípade tohto odvysielaného príspevku v časti obsahujúceho komentár redaktora „veríme, že prekliatie týchto bytov už naozaj nadobro zmizne a ľudia budú riešiť iba bežné problémy“ odporca zasiahol do práv navrhovateľa neprípustným spôsobom, pretože spojením znenia tohto komentára, ktoré odporca umocnil ešte tým, že ho umiestnil na samotný záver príspevku navodzuje dojem, že práve správcovská spoločnosť, ktoré meno vo svojom príspevku uviedol, je prekliatím týchto bytových jednotiek. Vo vzťahu k ostatným vyjadreniam osoby - označenej ako vlastníčka bytu a redaktora, uvedených v tomto príspevku, súd tieto nepovažoval za také informácie, ktoré nemajú hodnoverný základ a ich uverejnením bolo zasiahnuté do práv navrhovateľa, a to z dôvodu, že v konaní mal súd za preukázané, že nie všetky osoby boli spokojné s vykonávaním činnosti navrhovateľa spojených so správou bytov. Určitú nespokojnosť konštatovali vo výpovedi svedok Martin O. aj ďalší svedok Ľuboš T. a nespokojnosť je preukázateľná aj samotnými odvysielanými príspevkami. Taktiež bol súd toho názoru, že nie je možné bez ďalšieho rozhodnúť o zásahu do práva na dobrú povesť, pretože odporca preukázateľne porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. a/ zák. č. 308/2000 Z. z., za čo mu bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona sankcia z dôvodu, že nezabezpečil všestrannosť informácií a názorovej plurality v rámci svojej vysielanej programovej služby. Vykonaným dokazovaním výpoveďou konateľa navrhovateľa mal súd preukázané, že nielen na základe konania a správania sa odporcu nebola zabezpečená všestrannosť informácií, navrhovateľ sám nesúhlasil s formou neodvysielaného ale nasnímaného príspevku nazvaného ako monológ, navrhovateľ nevyužil právo na opravu podľa zák. č. 308/2000 Z. z.. Z týchto dôvodov súd rozhodol o zásahu do práva navrhovateľa rozsahom tak, ako uviedol vo výroku rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Bol toho názoru, že aj keď sa navrhovateľ samotným návrhom nedomáhal uloženia odporcovi konkrétnych spôsobov nemajetkového zadosťučinenia a zvolil si spôsob určenie, konštatovanie zásahu rozhodnutím súdu, tento navrhovateľom zvolený spôsob považoval za formu zadosťučinenia podľa § 19b ods. 2 v spojení s § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že vymedzeným obsahom príspevky zasiahli do dobrej povesti navrhovateľa ako právnickej osoby a taktiež priznal navrhovateľovi aj právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, pretože samotné konštatovanie o zásahu do chránených práv navrhovateľa považoval rozhodnutím za nedostatočné vzhľadom na odstup času, kedy k zásahu došlo. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujme súd skúmal, či odvysielané relácie sú objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, zaoberal sa intenzitou tohto zásahu, prihliadal na status navrhovateľa, postavenie na trhu, sledovanosť televízie, ktorej prevádzkovateľom je odporca. V tomto smere poukázal súd na to, že navrhovateľ bol čiastočne danými príspevkami v očiach „bánovskej verejnosti“ vykreslený ako osoba, ktorá nejaví záujem o osoby, ktorých majetok spravuje a meno - názov navrhovateľa, bolo preto v očiach občanov mesta, v ktorom v prevažnej miere podnikateľsky pôsobí ako podnikateľ zaoberajúci sa správou bytov, spochybnené. Pokiaľ sa týka argumentácie navrhovateľa, že konanie odporcu znížilo jeho dobrú povesť u jeho aktuálnych aj potenciálnych obchodných partnerov v súvislosti s jeho podnikaním, v dôsledku čoho došlo u neho k poklesu príjmu z dôvodu, že v súčasnosti už nevykonáva správu piatich bytových domov, čo predstavuje pokles 34%, navrhovateľ nepreukázal, že na tomto stave sa podieľal len odporca, a to odvysielaním príspevkov. Súd mal v konaní preukázané, že určitá forma nespokojnosti zo strany vlastníkov bytov s úkonmi navrhovateľa pri správe na základe uzatvorenej zmluvy bola aj pred odvysielaním príspevkov. Nespokojnosť vlastníkov mal súd preukázanú z odvysielaných obrazových záznamov - príspevkov, osôb zúčastnených na podujatí, o ktorých podujatiach informoval odporca vo svojich príspevkoch a určitý rozsah nespokojnosti uviedol aj vypočutý svedok Ľuboš T.. Na výpoveď svedka Y. V. súd neprihliadal z dôvodu, že jeho výpoveď nepovažoval za vierohodnú vzhľadom na preukázané osobné rozpory medzi ním a konateľkou navrhovateľa. Súd nemal preukázané, že k vypovedaniu zmluvy o výkone správy s piatimi bytovými domami došlo len v súvislosti s týmito príspevkami. Ani z jednej zápisníc zo schôdze vlastníkov bytov dôvod výpovede zmluvy nevyplýva. Sama konateľka navrhovateľa vo výpovedi uviedla, že správu navrhovateľ ukončil dobrovoľne. Rovnako navrhovateľ nepreukázal, ako sa odvysielanie týchto príspevkov prejavilo v súvislosti s potenciálnym podnikaním v budúcnosti, t.j. že sa od odvysielania doteraz o správu iného bytového domu uchádzal, alebo mal záujem podnikať aj v inej oblasti a z dôvodu existencie tohto príspevku túto „zákazku“ nezískal, podnikať nezačal, alebo sa jeho postavenie zhoršilo. Pri výške poskytnutého peňažného zadosťučinenia súd prihliadal aj na tú skutočnosť, že odporca je regionálnym médiom, že uvedené relácie mohli priamo vzhliadnuť len osoby v regióne. Hoci bolo preukázané, že uvedené príspevky boli určitú dobu umiestnené na webovom sídle, kde mali predpoklad, že uvedené príspevky vzhliadol iný okruh divákov ako tí, ktorí sledujú samotnú reláciu priamo vo vysielaní, alebo že by si tieto relácie pozreli viackrát. Osoby, ktoré boli v konaní vypočuté uvedené potvrdili. Nikto z nich neuviedol, že si túto reláciu pozrel viackrát. Navrhovateľ ani neuviedol, či a ako musel strpieť existenciu, odvysielanie týchto príspevkov v inej súvislosti ako s vykonávaním správy v týchto bytových domoch, nepreukázal, že by nejaké ponukové konania alebo iné súťažné konania na trhu, na ktorom pôsobí bolo ovplyvnené, resp. navrhovateľovi znemožnené pre existenciu týchto príspevkov. Z týchto dôvodov súd priznal navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v peniazoch a za primerané zadosťučinenie potom považoval zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti sumu vo výške 5.000 eur, ktorá splní tak satisfakčný ako aj preventívny charakter. Vo zvyšnej časti finančného zadosťučinenia súd návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 2 za použitia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súvisiace s čiastočným zastavením konania. Uviedol, že návrhu nevyhovel v celom rozsahu, a preto pri rozhodovaní postupoval podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p.. Ust. § 142 ods. 3 O.s.p. súd nepoužil z dôvodu, že predmetom konania nebola len výška plnenia. Vzhľadom na predmet konania, kde hranica medzi právom na ochranu dobrej povesti navrhovateľa a slobodou prejavu odporcu je veľmi jemná a skoro zmazateľná, kedy ide o konkurenciu základných práv účastníkov je ťažké posúdiť a číselne určiť pomer úspechu jedného účastníka a tým neúspechu účastníka druhého, a preto súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal včas v časti priznaného primeraného zadosťučinenia odvolanie odporca, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia aj tejto časti. Žiadal zároveň priznať náhradu trov konania za prvostupňové a odvolacie konanie. Má za to, že súd sa nesprávne vyporiadal s výsledkami vykonaného dokazovania a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam rozhodujúcim pre posúdenie veci. Poukázal na to, že súd v prvom rade priznáva niektorým častiam odvysielaných príspevkov difamačný charakter na podklade toho, že malo ísť o nepravdivé tvrdenia postrádajúce skutkový základ. Odkazuje redaktora na investigatívne hľadanie pravdy a nie spoliehanie sa na nepodložené dedukcie. Má za to, že o nepodložené dedukcie však v prípade ani jedného z odvysielaných príspevkov nešlo. Ak si aj redaktor odporcu možno nepostačujúco preskúmal pravdivosť tvrdení viacerých obyvateľov predmetných bytov o vymáhaní dlhov správcovskou spoločnosťou EKA, s.r.o. v podobe doručených exekučných príkazov, konal tak na podnet skupiny nespokojných obyvateľov vyššieho veku, ktorí hľadali cestou medializácie východisko z dávno predtým vyhrotenej situácie okolo správy týchto bytov. Pokiaľ naviac štatutárny zástupca navrhovateľa nebol ochotný spolupracovať s odporcom pri tvorbe jednotlivých príspevkov a poskytnúť svoje stanovisko k veci, odporca nemal akým iným spôsobom zvýšiť mieru objektivity, ktorú svojim spracovaním poskytol. V druhom rade oprel súd svoje rozhodnutie o úryvok komentára redaktora, ktorým mal podľa súdu odporca navodiť dojem, že práve navrhovateľ je zmieneným prekliatím spravovaných bytov. To však pri znalosti miestnych reálií a histórie výstavby a vlastníckych vzťahov k predmetným bytom nemožno tvrdiť. Slovné spojenie „prekliatie tatrováckych bytov“ je v súvislosti s dlhodobými právnymi ťažkosťami obyvateľov bytov a spormi okolo vlastníckeho práva k nim zaužívané v meste Bánovce nad Bebravou od vzdialenejšej minulosti. Tento výraz bol v príspevku použitý so zámerom odkázať na z minulosti stále pretrvávajúcu turbulentnú situáciu obyvateľov daných bytov, ktorá je pre týchto traumatizujúca už viacero rokov a ako taká aj bola vždy verejne rozoberaná. Sám súd v odôvodnení rozsudku priznáva, že nespokojnosť zo strany vlastníkov bytov s úkonmi navrhovateľa pri správe týchto tu existovala aj v čase pred odvysielaním napadnutých televíznych príspevkov. Taktiež jasne uvádza, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi odvysielanými príspevkami a výpoveďou zo zmluvy o výkone správy s piatimi bytovými domami a ani ujmu vzniknuvšiu pre navrhovateľa do budúcnosti na počte jeho potenciálnych klientov. Z tohto dôvodu považuje majetkovú satisfakciu, naviac vo výške v akej bola súdom priznaná, za ničím nepodloženú, nezodpovedajúcu reálnemu skutkovému stavu veci ani súdnej praxi vo veci ochrany dobrej povesti právnickej osoby. K podanému odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške podľa vyčíslenia. Poukázal na tú skutočnosť, že tvrdenia odporcu uvedené v odvolaní sú účelovo vykonštruované a nie je mu zrejmé, či odporca vôbec dôkladne prečítal zdôvodnenie rozsudku. V konaní nebolo preukázané jediné skutočné porušenie povinnosti z jeho strany ako správcu bytových domov. Nespokojnosť s výkonom správy vyplývala u určitej skupiny nájomcov primárne z ich neschopnosti uvedomiť si, že výška platieb do fondu opráv je daná rozhodnutím vlastníkov bytov a nie rozhodnutím správcu, prípadne bola spôsobená inými faktormi mimo dôvodov v jeho činnosti. V danom čase neboli proti vlastníkom bytov vedené žiadne exekučné konania, vo vysielaní však bola táto informácia prezentovaná ako objektívna skutočnosť. Vo vysielaní odporcu bola podaná nepravdivá neoverená informácia a zároveň bolo uverejnené obchodné meno navrhovateľa, umožňujúce jeho presnú identifikáciu. Tvrdenie, že on exekuuje je nepravdivé a v kontexte činnosti ním vykonávanej zásahom do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, keďže uvedený príspevok ho obvinil z činnosti, ktorá je z pohľadu jeho predmetu činnosti ako podnikateľa nadmieru citlivá a v prípade, ak by bola vykonaná tak, ako bolo písané v príspevku, tiež pravdepodobne v rozpore so zákonom. Vzhľadom na okolnosti, že bol de facto jeden z troch správcov bytových domov v meste, bol bez ďalšieho identifikovaný pre všetkých divákov relácie (v potenciálnych počtoch a spôsobmi, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania) a teda priamo zasiahnutý. Pokiaľ ide o tvrdenia odporcu o neposkytnutí jeho vyjadrenia k prvému príspevku a odmietnutia poskytnutého vyjadrenia vzhľadom na jeho formu v prípade druhého príspevku, tieto sú vzhľadom na vykonané dokazovanie vysloveným zavádzaním odvolacieho súdu. Zodpovedný vysielateľ konal tak, že zasiahol do práv inej osoby, obrana odporcu je z tohto pohľadu irelevantnou argumentáciou, ktorá práve vzhľadom na objektívnu zodpovednosť nemá a nemôže mať za následok zbavenia sa zodpovednosti. Pokiaľ ide o vysvetlenie termínu „prekliatie“ vzhľadom na skutočnosť, že proklamovaným predmetom reportáže bola údajná nespokojnosť s ním ako poskytovateľom služieb je potrebné uviesť, že predmetom skutkových zistení súdu nebol výklad významu audio stránky odvysielaných príspevkov, ale predmetom skutkového zisťovania bolo predovšetkým ozrejmenie okolností odvysielania príspevkov, ich obsah a dosah na verejnosť a ich spôsobilosť zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Skutkovo bolo zistené, že odporca odvysielal príspevky spôsobom a v rozsahu ako je uvedené v žalobe a tiež v odôvodnení rozsudku, na základe uvedeného potom súd posúdil celkom správne, že k zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby prišlo, ustálil aký závažný zásah odporcu do práva na ochranu dobrej povesti bol a vzhľadom na závažnosť okolností a rozsah zásahu aj určil náhradu nemajetkovej ujmy. Odporca si zjavne mýli žalovanú náhradu nemajetkovej ujmy s náhradou škody. On preukazoval v konaní udalosti, ktoré nastali po zverejnení príspevkov v jeho podnikaní a pripísal im súvis s odvysielanými príspevkami. Súd uvedené nepovažoval za preukázané a výšku náhrady nemajetkovej ujmy ustálil zo skutkových okolností a na základe aplikácie relevantného práva a po zvážení intenzity zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby po vážení s konkurujúcim právom na informácie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto považuje za správne, vyvážené, náležite odôvodnené a založené na dôkladne vykonanom dokazovaní. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolaním odporcu bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba vo výroku o priznaní primeraného zadosťučinenia vo výške 5.000 eur, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním napadnutú časť rozsudku súdu prvého stupňa (vrátane trov konania) a v ostatných častiach je rozsudok súdu prvého stupňa právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Preskúmaním veci bolo zistené, že okresný súd pre svoje rozhodnutie v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav a vyvodil z neho zodpovedajúce právne závery. Odvolacím súdom boli podrobne preskúmané všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom vznesené, pričom tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania, pričom citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil aj svoje právne závery. V plnej miere a vyčerpávajúco vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že návrh navrhovateľa je v časti o určenie zásahu do práva na ochranu dobrej povesti čiastočne daný a rovnako správne rozhodol aj o výške priznaného primeraného zadosťučinenia za zásah do dobrej povesti právnickej osoby. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia. Odporca v odvolaní uvádza ako dôvod, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, teda odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. možno teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvod na odvolanie, ktoré odporca v podanom odvolaní uplatnil nie je daný. V danej veci bolo z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne preukázané, že odporca odvysielaním spravodajského programu v dňoch 21.04.2010 a 30.06.2010 v premiérach a následne v reprízach, zasiahol do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, teda navrhovateľa, ktorý vykonáva správu bytov v Bánovciach nad Bebravou. V konaní bolo nepochybne preukázané, že v relevantnom čase neboli proti vlastníkom bytov vedené žiadne exekučné konania, vo vysielaní však bola táto informácia prezentovaná ako objektívna skutočnosť. Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že na uvedený spôsob a obsah odvysielanej relácie si divák mohol vytvoriť názor, že navrhovateľ, ktorý vykonáva správu bytov sa správa tak, že ak vlastník bytu nezaplatí dobrovoľne poplatky, prípadne si nesplní inú peňažnú povinnosť, navrhovateľ ihneď automaticky pristúpi k vymáhaniu nedoplatkov, a to bez ohľadu na ďalšie okolnosti na strane vlastníka bytu. Je nepochybné, že tento obsah a spôsob uverejnenia príspevku vykresľuje navrhovateľa v negatívnom svetle, čo je spôsobilé privodiť mu ujmu. Rovnako súd správne konštatoval, že aj v časti príspevku obsahujúceho komentár redaktora „kauza tatrováckych bytov akoby nemala konca“, v ktorom je poukazované na „prekliatie týchto bytových jednotiek“, zasiahol odporca nepochybne do práv navrhovateľa, pretože spojením znenia tohto komentára, ktorý bol naviac umocnený tým, že bol umiestnený na záver príspevku, je navodený dojem, že predmetná správcovská spoločnosť je „prekliatím“ teda vysvetľujúc uvedený pojem niečím veľmi zlým. Rovnako pokiaľ ide o druhý príspevok zo dňa 30.06.2010 o stretnutí v mestskom kultúrnom stredisku dňa 24.06.2010 vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že skutkové tvrdenia v tejto časti postrádajú akýkoľvek pravdivý základ. Uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení o navrhovateľovi, že neprijal pozvanie na stretnutie súčasne s uverejnením skutočností, že tohto stretnutia sa zúčastnili iné správcovské spoločnosti, ktoré sa taktiež zaoberajú rovnakou činnosťou ako navrhovateľ, nepochybne v očiach iných osôb odporca navodil dojem, že tento správca bytov nemá záujem o svojich klientov, vlastníkov bytov a nezáleží mu na komunikácii s klientmi. Súd prvého stupňa aj v tejto časti správne skonštatoval zasiahnutie do povesti navrhovateľa ako právnickej osoby. Súd prvého stupňa teda správne konštatoval zásah do chránených práv navrhovateľa a rovnako správne považoval iba samotné toto konštatovanie rozhodnutím za nedostatočné vzhľadom na čas (odstup času), kedy k tomuto zásahu došlo. V danej veci požadoval navrhovateľ od odporcu v zmysle ust. § 19b ods. 2,3 Občianskeho zákonníka za neoprávnený zásah do dobrej povesti navrhovateľa ako právnickej osoby aj zaplatenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, a to v sume 33 000 eur. Súd prvého stupňa však správne nezohľadnil pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch v dôsledku odvysielaných relácií odporcu údajný pokles príjmu z dôvodu, že už nevykonáva správu 5 bytových domov, resp. že odvysielanie týchto príspevkov malo vplyv na jeho potencionálne podnikanie v budúcnosti a na základe týchto skutočností priznal navrhovateľovi peňažné zadosťučinenie iba vo výške 5 000 eur. Berúc v úvahu intenzitu predmetného zásahu, prihliadnuc aj na meno navrhovateľa, jeho postavenie na trhu a na druhej strane na sledovanosť televízie, ktorej prevádzkovateľom je odporca, aj podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne ustálil výšku primeraného zadosťučinenia, ktorá navrhovateľovi za zásah do dobrej povesti navrhovateľa ako právnickej osoby patrí. Aj odvolací súd výšku priznaného primeraného zadosťučinenia považoval za zodpovedajúcu satisfakčnému, ale aj preventívnemu charakteru. Ako správne uviedol okresný súd, predmetnými príspevkami bol navrhovateľ v podstate pred občanmi mesta Bánovce nad Bebravou spochybnený ako „kvalitný správca bytov“, ten, ktorý nemá záujem o svojich klientov, ktorým spravuje majetok. V ostatnej časti odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v napadnutej časti potvrdil, keď súd prvého stupňa v danej veci správne rozhodol aj o náhrade trov konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný navrhovateľ, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak výšku týchto trov si v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .