Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 5Co/95/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215200435 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3215200435.2 Rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Beáty Čupkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: K. N., bytom L. XXX, o zaplatenie 3.852,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 9. novembra 2015, č.k. 6C/69/2015-86, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení uviedol, že Zmluvu o splátkovom úvere uzavretú medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a odporcom zo dňa 31.7.2008 súd vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a súčasne (najneskôr od 1.1.2008 v súlade s ustanovením § 879j Občianskeho zákonníka, ale aj pred týmto dátumom podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.) ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (keďže žalovaný je v zmluve označený menom a priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, teda je identifikovaný ako fyzická osoba nepodnikateľ, pričom nič v zmluve ani vo vyjadreniach účastníkov konania nenasvedčuje tomu, že by si žalovaný bral úver na účely výkonu jeho zamestnania, povolania alebo podnikania, prípadne že by žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti). 3. Súd po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o tvrdenie, že banka ako právny predchodca žalobcu skutočne poskytla žalovanému úver vo výške 80 000 Sk (2.655,51 eur). Samotná skutočnosť, že došlo k podpísaniu zmluvy o úvere, preukazuje len záväzok banky poskytnúť žalovanému úver, nie však skutočné poskytnutie peňažných prostriedkov. Podstatou zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (na rozdiel od zmluvy o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) je práve to, že ide (len) o záväzok poskytnúť druhej strane peňažné prostriedky na jej požiadanie. Zo žiadneho z ustanovení zmluvy o splátkovom úvere z 31.7.2008 ani všeobecných obchodných podmienok nevyplýva, že by sa podpis žalovaného pod touto zmluvou mal považovať súčasne za potvrdenie prevzatia peňažných prostriedkov tvoriacich predmet úveru. Práve naopak, o tom, že súčasne s podpisom zmluvy o úvere nedošlo aj k odovzdaniu peňažných prostriedkov v hotovosti svedčí údaj "spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, bezhotovostne" a tiež že v zmluve bol uvedený "účet dlžníka", na ktorý mali byť peňažné prostriedky pripísané, avšak žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že tieto peňažné prostriedky boli skutočne pripísané na účet žalovaného. Samotný žalovaný v návrhu pri opise skutkového stavu uvádza len, že "na základe uvedenej Zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému peňažné prostriedky", neuvádza však v akej výške ani kedy. O výške údajne poskytnutých peňažných prostriedkov sa žalobca zmieňuje len v súvislosti so zmluvou, keď uvádza, že "podľa Zmluvy postupca poskytol žalovanému úver vo výške 2.655,51 eur". Ako dôkaz o poskytnutí peňažných prostriedkov žalobca predložil len špecifikáciu postúpenej pohľadávky, ktorá bola prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. O tejto listine žalobca uviedol, že ide o výstup z bankového systému a že v zmluve o postúpení postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Tento dokument (č. l. 30 súdneho spisu) má však charakter jednoduchej tabuľkovej tlačovej zostavy výstupu z nejakej databázy (vo formáte .xls), nejde o výpis z účtu generovaný bankovým systémom. Na dokumente nie je ani uvedené kto, kedy a z akej databázy ho vytlačil, nie je na ňom ani hlavička banky. Tento dokument bol navyše vytlačený ako príloha k zmluve o postúpení pohľadávok, teda môže len deklarovať údaje o postupovanej pohľadávke z pohľadu postupcu - ide len o tvrdenia postupcu, nie dôkaz o skutočnom poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanému. Keďže právnym predchodcom žalobcu a poskytovateľom úveru bola banka, nemožno predpokladať, že by predloženie dôkazu o poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanému (napríklad vo forme výpisu z účtu) bolo pre žalobcu spojené s neprekonateľnými alebo ťažko prekonateľnými prekážkami. Žalobca bol v uznesení z 19.3.2015 ako aj v predvolaní na pojednávanie poučený okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Na pojednávaní dňa 9.11.2015 súd poskytol skutkové aj právne posúdenie veci. Žalobca alebo jeho právny zástupca mali teda možnosť vyjadriť sa k záverom súdu. Ak sa rozhodli nezúčastniť sa na pojednávaní, je to ich právo, tým však vzali na seba riziko, že nebudú môcť zareagovať na procesnú situáciu vzniknutú na pojednávaní. Súd teda dospel k záveru, že žalobca nepredložil súdu ani neoznačil žiaden dôkaz o tom, že jeho právny predchodca žalovanému skutočne poskytol peňažné prostriedky, ktoré boli predmetom úveru. Preto súd návrh v celom rozsahu zamietol. 4. Súd ešte považoval za potrebné uviesť, že ak by mal listinu z č. l. 30 súdneho spisu (prílohu č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok - špecifikáciu postúpenej pohľadávky) považovať za autentický dokument preukazujúci poskytnutie peňažných prostriedkov tvoriacich predmet úveru žalovanému, potom - ako bolo uvedené vyššie - podľa tej istej listiny buď bola pohľadávka v čase jej postúpenia na žalobcu po splatnosti, pričom žalovaný bol s jej úhradou už vtedy 1.152 dní v omeškaní (a v takom prípade by bol dlh premlčaný bez ohľadu na to, či by aplikovali ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa Obchodného zákonníka, pričom na premlčanie má súd povinnosť prihliadať v spotrebiteľských zmluvách ex offo), alebo bola postúpená nesplatná pohľadávka (keďže zosplatnenie úveru bankou navrhovateľ nepreukázal) a jej splatnosť vyhlásil až žalobca, a to ku dňu 16.10.2012, teda po postúpení pohľadávky (ako to vyplýva z "Výzvy k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru" adresovanej žalovanému, kde žalobca uviedol: "...Vám ako Váš nový veriteľ oznamujeme vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 16.10.2012"). Pokiaľ však banka nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, splatnými mohli byť len jednotlivé splátky, nie celý úver. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne § 92 ods. 7) uvádza: "V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou." Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru voči odporcovi v celom rozsahu na navrhovateľa, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol celý úver splatným, banka nebola oprávnená postúpiť túto pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. 5. Súd tiež poukázal na to, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je pritom úkonom, ktorý patrí pod pojem spravovanie úveru. Vzhľadom na to žalobca zrejme nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. Toto právo mala len banka, nie postupník, ktorý v danom prípade toto právo uplatnil. Znamená to teda, že pokiaľ predmetom postúpenia bol celý zostatok dlhu žalovaného voči banke, hoci táto nevyhlásila mimoriadnu splatnosť celého dlhu, podľa názoru súdu týmto postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu postavenia žalovaného v záväzkovom vzťahu zo zmluvy o splátkovom úvere. Súd poukázal na skutočnosť, že zmluvou o postúpení pohľadávky možno prevádzať vždy len jednotlivé pohľadávky, predmetom postúpenia nemôže byť celý záväzkový vzťah, t.j. postupník nevstupuje do právneho postavenia postupcu v celom rozsahu ako právny nástupca postupcu, ale sa zmluvne prevádza len určitá pohľadávka a s ňou spojené práva, t. j. napr. právo postúpenú pohľadávku vymáhať. V bežných obchodných záväzkových vzťahoch síce môže byť predmetom postúpenia aj nesplatná pohľadávka, napr. v prípade vystavenej faktúry, ktorej splatnosť nastane po postúpení, avšak to nie je možné v prípade postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt podľa vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Na základe uvedených skutočností - aj v prípade, ak by súd považoval skutočné poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaného za preukázané - súd dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok z 27.9.2012 je v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, teda žalobca nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu, a aj preto je potrebné návrh v celom rozsahu zamietnuť. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže žalovaný, ktorý mal vo veci plný úspech, nepožiadal o náhradu trov konania, súd mu náhradu trov konania nepriznal. 6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie jeho návrhu, resp. aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní v prvom rade poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.06.2014, sp. zn. 9Co/l33/2013. Vzhľadom k uvedenému je možné právne uzavrieť, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky ako prejudiciálnu otázku skúmal platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti zároveň poukázal na to, že žalovaný nenamietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní, ani nerozporoval doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že svoju povinnosť tvrdenia si v konaní splnil tým, keď tvrdil existenciu právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere č. 0274787648, na základe ktorej bolo jeho právnym predchodcom poskytnuté žalovanému peňažné plnenie, ktoré mal žalovaný vrátiť v dohodnutej dobe, avšak ho nevrátil, čím vznikla právnemu predchodcovi žalobcu pohľadávka, t. j. právo na plnenie, ktoré postúpil na žalobcu. Na uvedenú povinnosť tvrdenia predložil aj dôkazy a to Oznámenie o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, Zmluvu o postúpení pohľadávok, Zmluvu o splátkovom úvere č. 0274787648, prílohu č. l k Zmluve o postúpení pohľadávok a výzvu zo dňa 16.10.2012 adresovanú žalovanému. Predložené dôkazy odôvodnene preukazujú záver o splnení si povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom žalovaný v konaní nikdy nespochybnil, že by mu peňažné prostriedky neboli poskytnuté, nespochybnil tvrdenie, že splátky, ktoré boli predmetom konania, a ktorých zaplatenia sa v konaní domáhal, zaplatil a ani nespochybnil platnosť postúpenia pohľadávky medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom. Zastáva názor, že v konaní celkom jednoznačne uniesol dôkazné bremeno. Domnieval sa, že súd nemá pochybnosti o skutočnosti, že žalovanému bol poskytnutý úver v dojednanej výške, že žalovaný tento úver riadne a včas nesplácal, resp. že právny predchodca žalobcu splnil všetky zákonom požadované náležitosti, ktoré mu ukladá ust. § 92 ods. 8 ZoB a teda sa nedopustil porušenia bankového tajomstva. Súd počas konania nevyjadril pochybnosti o oprávnenosti jeho nároku, neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané, a ktoré nie, čím nemohol produkovať konkrétne dôkazy na unesenie dôkazného bremena. Zastáva názor, že ak súd nemal z predložených dôkazov za preukázané, že žalovanému bol poskytnutý úver v dojednanej výške, resp. že pri postúpení pohľadávky boli splnené náležitosti vyžadované ust. § 92 ods. 8 ZoB, mohol na uvedenú hypotézu v konaní poukázať a vyzvať ho na objasnenie týchto skutočností. V takom prípade by predložil súdu výzvu zo dňa 19.06.2009, ktorá by bez akýchkoľvek pochybností preukázala, že právny predchodca žalobcu neporušil bankové tajomstvo, nakoľko splnil všetky povinnosti, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 ZoB ukladá, teda že žalovaný bol v mene banky vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a zároveň bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Súd ho však nevyzval na preukázanie tejto skutočnosti. Na základe uvedeného mal za to, že súd považuje skutkový stav podložený dôkazmi za nesporný a preto súhlasil s rozhodnutím veci v zmysle § 115a Občianskeho súdneho poriadku, aby nedošlo k zbytočnému navyšovaniu trov právneho zastúpenia. Má za to, že svoj nárok a rovnako tak aj splnenie povinností vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 ZOB právnym predchodcom žalobcu preukázal dostatočným spôsobom. Ďalej sa v odvolaní vyjadril k postúpeniu uplatnenej pohľadávky zo strany banky na jeho osobu, k oznámeniu tohto postúpenia žalovanému ako aj k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti postúpenej pohľadávky z jeho strany. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 8. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. 9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 10. Súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov podľa § 132 O.s.p. účinného do 30.06.2016 ( teraz § 191 CSP ) je povinný konfrontovať tvrdenia účastníka s predloženými dôkazmi, ktoré majú jeho tvrdenia preukazovať. Zo žiadneho dôkazu označeného a predloženého žalobcom nevyplýva potvrdenie tvrdenie žalobcu, že žalovanému poskytol jeho právny predchodca peňažné prostriedky dojednaného úveru a to v ním tvrdenej výške. Odvolací súd musí súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie vyslovenými v napadnutom rozsudku, že samotná skutočnosť, že došlo k podpísaniu zmluvy o úvere nepreukazuje skutočné poskytnutie peňažných prostriedkov dojednaného úveru. Zo žiadneho z ustanovení zmluvy o úvere ani všeobecných obchodných podmienok nevyplýva, že by sa podpis žalovaného pod touto zmluvou mal považovať súčasne za potvrdenie prevzatia peňažných prostriedkov tvoriacich predmet úveru. Naopak, o tom, že v danom prípade súčasne s podpisom zmluvy o úvere nedošlo aj k odovzdaniu peňažných prostriedkov svedčí údaj "spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, bezhotovostne" a tiež že v zmluve bol uvedený "účet dlžníka", na ktorý mali byť peňažné prostriedky pripísané, avšak žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že tieto peňažné prostriedky boli skutočne pripísané na účet žalovaného. 11. Pokiaľ ide o špecifikáciu postúpenej pohľadávky, ktorá bola prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok a ktorú žalobca považuje za dostatočný dôkaz o poskytnutí peňažných prostriedkov úveru jeho právnym predchodcom žalovanému, tak aj tu odvolací súd je zhodného názoru so súdom prvej inštancie. Uvedená listina má charakter jednoduchej tlačovej zostavy výstupu z nejakej databázy, nejde o výpis z účtu generovaný bankovým systémom. Na dokumente nie je ani uvedené kto, kedy a z akej databázy ho vytlačil, nie je na ňom ani hlavička banky. Tento dokument bol navyše vytvorený a použitý ako príloha k zmluve o postúpení pohľadávok, teda môže len deklarovať údaje o postupovanej pohľadávke z pohľadu postupcu - ide len o tvrdenia postupcu, nie dôkaz o skutočnom poskytnutí peňažných prostriedkov úveru žalovanému. 12. Ohľadne ďalších odvolacích námietok žalobcu odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplynulo, že na prejednanie veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 14.07.2015, 28.09.2015 a následne na deň 09.11.2015, na ktoré riadne a včas žalobcu predvolal spolu s poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Ako vyplynulo zo zápisnice o pojednávaní /č.l. 84 spisu/, na tomto pojednávaní, na ktorom sa žalobca z vlastnej vôle nezúčastnil /svoju neprítomnosť ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania a vyjadril súhlas s rozhodnutím veci na pojednávaní bez svojej osobnej účasti/, súd prvej inštancie oboznámil obsah predložených listinných dôkazov a potom v súlade § 118 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 výslovne uviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia považuje za zhodné a že za sporné považuje to, či na základe zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 31.07.2008 boli žalovanému skutočne poskytnuté peňažné prostriedky, ak áno v akej výške a kedy a aká bola platobná disciplína žalovaného. 13. Z uvedeného teda vyplýva, že súd prvej inštancie pri prejednaní veci postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o vedení konania účinného v čase prejednávania veci, keď na pojednávaní, na ktoré boli účastníci riadne a včas predvolaní, po vykonaní dokazovania uviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné /§ 118 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016/ a účastníkov poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. účinného do 30.06.2016, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Uvedeným zákonným procesným postupom tak súd prvej inštancie umožnil žalobcovi plné uplatnenie jeho procesných práv. Skutočnosť, že žalobca sa z vlastnej vôle na pojednávaní súdu nezúčastnil, čím si zjavne zmaril naplnenie svojich procesných práv s dôsledkami na meritórne posúdenie dôvodnosti jeho návrhu, nemôže byť vykladané na ujmu procesného postupu súdu prvej inštancie a nijakým spôsobom nepredstavuje postup súdu, ktorým sa žalobcovi ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom ani inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie v predmetnej veci správne vec právne posúdil, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, nakoľko mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli. 16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).