Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23CoE/334/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215201569 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3215201569.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: F. XXX XX W., IČO 31340890, proti povinnému: P. E., bytom K A. XX/XX, W. nad W., o vymoženie 1.430,67 Eur, o odvolaní oprávneného a spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO 36432105, proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2015, č. k. 3Er/204/2015-32, takto r o z h o d o l : Odvolací súd odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. o d m i e t a . Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., so sídlom exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmana Mikszatha 268, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14.04.2015, doručenú tamojšiemu súdu dňa 29.04.2015, vo veci vedenej exekútorským úradom pod EX 6130/2015. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi a podľa čl. 3, 6 a 10 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s tým, že oprávnený sa domáha proti povinnému vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp. zn. IK-C/0613/1146 zo dňa 14.02.2014. Oprávnený a povinný uzavreli dňa 09.11.2011 zmluvu o úvere, ktorá má formu spotrebiteľskej zmluvy. Jej súčasťou sú aj predložené Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú vopred pripravené a ktoré dlžník - povinný nemohol pred podpisom zmluvy ovplyvniť. V predmetných Všeobecných obchodných podmienkach je rozhodcovská doložka zakomponovaná v II. Časti - Spoločné ustanovenia v bode 10.2.2.. Rozhodcovská doložka je výhradná, čo znamená, že všetky spory medzi účastníkmi zmluvy má po podaní návrhu právomoc rozhodovať výlučne určený rozhodcovský súd. Rozhodcovskú doložku uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje voči spotrebiteľovi rozhodcovské konanie, a ktorá nebola dojednaná individuálne, resp. po vzniku sporu medzi účastníkmi zmluvy, súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne neplatnú, pretože poskytuje veriteľovi neprimeranú a nedôvodnú výhodu voči dlžníkovi spočívajúcu v tom, že môže vopred a výlučne podľa vlastnej vôle určiť súkromnoprávny subjekt, ktorý bude rozhodovať prípadný spor so spotrebiteľom a vylúčiť tak pre prípad iniciovania rozhodcovského konania veriteľom ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Exekučný titul má povahu nulitného rozhodnutia, a preto nemohol nadobudnúť vykonateľnosť. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO 36432105. Vo svojom podaní adresovanému súdu prvého stupňa menovaná spoločnosť uviedla, že koná ako zástupca oprávneného. Odvolacím súdom bola vec vrátená súdu prvého stupňa prípisom zo dňa 13.10.2015 s poukazom na to, že predmetné uznesenie súdu prvého stupňa bolo doručené spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. a bolo prebraté jej splnomocnencom, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by v danej veci oprávnený udelil spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. procesné plnomocenstvo, na základe ktorého by táto spoločnosť bola oprávnená preberať za oprávneného zásielky a konať v jeho mene ako zástupca. Nariadil súdu prvého stupňa aby uznesenie bolo doručené oprávnenému a po odstránení nedostatku súd prvého stupňa vec opätovne predložil odvolaciemu súdu. Zo spisu vyplýva, že uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo doručené F. XXX XX W., t. j. oprávnenému dňa 20.10.2015. V zákonom stanovenej lehote, podal proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa odvolanie aj oprávnený. Uviedol, že súd prvého stupňa vydaným rozhodnutím prekročil zákonné limity preskúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaní iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V zmysle tohto zákonného ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Inak povedané, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravných prostriedkoch. Súd prvého stupňa ďalej podľa oprávneného prekročil zákonné limity na preskúmanie exekučného titulu a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Zákonodarca v Exekučnom poriadku pamätal na procesnú situáciu, v ktorej bude exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Výslovne určil rozsah oprávnenia exekučného súdu ustanovením § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, je arbitrárnym a svojvoľným postupom, ktorý je v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, a tým v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 OSP. Súd teda nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť a navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bolo opätovne jej platnosť posúdená exekučným súdom. Tým, že prvostupňový súd opätovne posudzoval rozhodcovskú doložku, nedbal na prekážku res iudicata a svojim konaním porušil článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa oprávneného súd prvého stupňa ďalej pri svojom rozhodnutí vylúčil možnosť riešiť spory podľa zákona o rozhodcovskom konaní hoci oprávnená ako banka v zmysle § 93b zákona o bankách má povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že predmetnom bode všeobecných obchodných podmienok oprávnenej, v ktorom sa zjednáva rozhodcovská doložka, je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Ďalej oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 OSP, absenciou akýchkoľvek dôkazov pre svoje právne závery, ktoré v rozhodnutí uviedol. Jeho posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky je podľa oprávneného arbitrárne a nezákonné. Exekučný súd sa zároveň nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorí majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil svoj odlišný postup. Prípadne, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľu oboch strán, a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v tak závažnej veci, ako by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Oprávnený ďalej poukázal na to, že v zmysle rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. v rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia a ak žalobca neurčil rozhodcu v žalobe, vyzve predseda rozhodcovského súdu účastníkov konania, aby vybrali zo zoznamu rozhodcov rozhodcovského súdu rozhodcov v určenej lehote tak, že žalobca a žalovaný určia každý jedného rozhodcu. Takto určení rozhodcovia potom v určenej lehote ustanovia predsedajúceho rozhodcu. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geografických rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. Oprávnený ďalej poukázal na to že súd prvého stupňa konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu, odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Za rovnako nesprávne považoval oprávnený aj aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a tiež aplikáciu judikatúry Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ súd prvého stupňa zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu EHS číslo 93/13/EHS, ktorá je výlučne aktom sekundárnej povahy a nemá priamy normatívny význam pre výklad národného zákona. Rovnako nie je pri úvahe o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko táto nie je bezprostredne záväzná. Podľa oprávneného súd prvého stupňa tiež vydaným rozhodnutím porušil právne istoty a legitímne očakávania oprávnenej, keď exekučné súdy v iných skutkovo a právne obdobných veciach poverenie na vykonanie exekúcie vydávajú. Oprávnený je ďalej toho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon, ho súd nezákonne zvýhodnil len na základe jeho postavenia. Exekučný súd nahradil pasivitu povinného, svojim konaním a svojou vôľou, bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. V konečnom dôsledku exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť oprávnenému jej právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku súdu. Na základe uvedeného oprávnený navrhol. aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v celom rozsahu vyhovie, alternatívne že napadnuté uznesenie zruší a vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd skôr ako pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, zisťoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), či odvolania boli podané v zákonom stanovenej lehote, či boli podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku a či smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa a dospel k záveru, že odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. treba podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP odmietnuť, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Podľa § 218 ods. 1 písm. b) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 201 OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník. Podľa § 24 OSP účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne len jedného zvoleného zástupcu; to neplatí, ak ide o zastúpenie podľa § 25. Podľa § 26 ods. 1 OSP Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže môže na základe plnomocenstva zastupovať maloletého účastníka v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ako aj plnoletého účastníka, ku ktorému trvá vyživovacia povinnosť rodičov, prípadne iných osôb podľa osobitného zákona v konaní o určenie a zmenu vyživovacej povinnosti, ak ide o veci s medzinárodným prvkom. Podľa § 26 ods. 2 OSP odborová organizácia môže na základe plnomocenstva v konaní zastupovať účastníka, ktorý je jej členom vo veciach týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov. Podľa § 26 ods. 4 OSP právnická osoba založená podľa osobitného zákona na účel výkonu advokácie môže zastupovať účastníka na základe plnomocenstva v konaní. Podľa § 26 ods. 5 OSP iná právnická osoba ako v odsekoch 1 až 4 môže na základe plnomocenstva v konaní zastupovať účastníka, len ak tak ustanoví osobitný zákon. V zmysle citovaného ustanovenia § 201 OSP môže rozhodnutie súdu napadnúť odvolaním iba účastník konania. V exekučnom konaní, o aké ide aj v predmetnej právnej veci, sú účastníkmi konania oprávnený a povinný, a ak súd rozhoduje o trovách exekúcie aj poverený súdny exekútor (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku). Len uvedené osoby sú oprávnené podať proti rozhodnutiam vydaným súdom v exekučnom konaní (ak sú splnené aj ďalšie zákonné podmienky) odvolanie. V predmetnej exekučnej veci podala proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa zo dňa 25. augusta 2015, č. k. 3Er/204/2015-32 odvolanie obchodná spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., ktorá nie je ani oprávneným, ani povinným a bez ohľadu na to, že sa nerozhodovalo o trovách exekúcie možno uviesť, že nie je ani súdnym exekútorom. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že menovanú spoločnosť nemožno považovať ani za procesného zástupcu účastníka konania v zmysle § 24 OSP. Menovaná spoločnosť je právnickou osobou, konkrétne obchodnou spoločnosťou vo forme spoločnosti s ručením obmedzeným. Vo svojom predmete podnikania podľa výpisu z obchodného registra nemá výkon advokácie podľa osobitného zákona (zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii). V zmysle citovaných ustanovení § 26 OSP môže právnické osoba zastupovať účastníka konania len v prípade, že by bola Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, odborovou organizáciou, právnickou osobou založenou podľa osobitného zákona na účel výkonu advokácie alebo ak by zastupovanie účastníka touto spoločnosťou pripúšťal osobitný zákon. Spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. však nie je ani Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, nie je odborovou organizáciou, nie je právnickou osobou založenou podľa osobitného zákona na účel výkonu advokácie a odvolaciemu súdu nie je známy žiadny právny predpis, ktorý by zastupovanie účastníka touto spoločnosťou pripúšťal. Spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. tak nemôže byť procesným zástupcom oprávneného v tomto exekučnom konaní. Z tohto pohľadu potom odvolací súd ani nevyzýval spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. na predloženie procesnej plnej moci na zastupovanie oprávnenej v tomto exekučnom konaní, pretože v tomto prípade sa nejedná o odstrániteľnú vadu podmienok konania - preukázanie zastúpenia účastníka konania, keď takéto zastúpenie by bolo v rozpore s ustanoveniami § 26 OSP. Odvolací súd tak dospel k záveru, že odvolanie spoločnosti BENCONT INVESTMENTS, s. r. o. proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2015, č. k. 3Er/204/2015-32 nie je odvolaním účastníka exekučného konania. Ide preto o odvolanie podané neoprávnenou osobou a odvolací súd ho ako také podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) OSP odmietol. Čo sa týka včas podaného odvolania oprávneného, tu odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť z týchto dôvodov: Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b). Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu so zákonom. Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10. októbra 2012). Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 230/2011 z 18. septembra 2012). Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012). Odvolací súd zastáva názor, že oprávneným predložená zmluva o úvere dostupná pôžička zo dňa 09.11.2011, uzavretá medzi ním a povinným, spĺňa pojmové znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné na túto zmluvu a záväzkový vzťah, ktorý založila aplikovať ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. súd prvého stupňa dôvodne vychádzal z ustanovení § 53 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS a zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v časti II. - Spoločné ustanovenia v bode 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok oprávneného správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou zmluvy, resp. všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky spor medzi ním a spotrebiteľom predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný na rozhodovanie. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Na podporu uvedeného právneho záveru odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení platnom do 01.01.2015 (ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 568/2007 Z. z., účinným od 01.01.2008), v zmysle ktorého sa za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje aj ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011). Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd uvádza, že oprávnený neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených obchodných podmienok oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými všeobecnými obchodnými podmienkami prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tak, ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy, chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Odvolací súd tiež nezistil v konaní prvostupňového súdu rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správne. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.