Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 23CoE/66/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3215202103 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3215202103.2 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Kováča a členov senátu JUDr. Ondreja Samaša a JUDr. Beáty Javorkovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti povinnej: S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., o vymoženie 547,71 Eur s príslušenstvom, o návrhu oprávneného na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 13. augusta 2015, č. k. 1Er/572/2015-18, takto r o z h o d o l : Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku z a m i e t a . Odvolanie oprávneného o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zastavil exekučné konanie a výrokom II. povinnému nepriznal náhradu trov exekučného konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie v neprospech povinného pre vymoženie sumy 547,71 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 04431/08 z 15.05.2008. Z pripojeného spisu sp. zn. 4Er/3073/2008 vyplýva, že rovnaký oprávnený ako v tejto exekučnej veci sa domáhal proti rovnakému povinnému ako v tejto exekučnej veci vykonania exekúcie na podklade rovnakého exekučného titulu ako v tejto exekučnej veci. Uznesením č. k. 4Er/3073/2008-35 z 14.06.2012, právoplatným 09.04.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoE/247/2012-101 z 28.02.2013, bola exekúcia zastavená z dôvodu, že predložená rozhodcovská doložka bola posúdená ako neplatná a na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul. Keďže o totožnom predmete medzi tými istými účastníkmi konania súd už raz právoplatne rozhodol (uznesenie o zastavení konania), tvorí toto rozhodnutie prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k tomuto exekučnému konaniu. Prekážka veci rozhodnutej je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, a preto súd prvej inštancie musel podľa § 103, § 104 ods. 1 prvej vety, § 159 ods. 3 v spojení s § 251 ods. 4 OSP exekučné konanie zastaviť. O náhrade trov exekučného konania rozhodol súd podľa § 251 ods. 4 OSP v spojení s § 146 ods. 2 prvej vety OSP (s použitím analógie). Nakoľko si povinný žiadne trovy konania neuplatnil a v podstate mu v tomto štádiu trovy konania preukázateľne ani nevznikli, súd prvej inštancie rozhodol tak, že povinnému náhradu trov exekučného konania nepriznal. 2. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ OSP), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP a § 241 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 237 písm. f/ OSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne posúdenie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013 a ďalej citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Ďalej poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011. Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/641/2011 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený ďalej zastával názor, že súd prvej inštancie sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený navrhol predmetné konanie prerušiť aj podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právne istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Súd prvej inštancie podľa oprávneného svojim rozhodnutím porušil pravidlo obsiahnuté § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania. Mal za to, že súd prvej inštancie bol zo zákona povinný vytýčiť vo veci ústne pojednávanie. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Postupom súdu bola odňatá možnosť účastníkov konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Exekučný súd rozhodol v rozpore s dobrými mravmi, a tak mal exekúciu zastaviť iba v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej jej zákonnú výšku. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Namietal, že nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. 3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo. 4. Keďže odvolanie oprávneného smerovalo proti uzneseniu, ktorým bola zastavená exekúcia podľa § 57 Exekučného poriadku, o čom však v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súdu Partizánske pod sp. zn. 1Er/572/2015 rozhodnuté nebolo, odvolací súd uznesením zo dňa 20.06.2016, č. k. 23CoE/66/2016-60 podľa dovtedy platnej právnej úpravy § 211 ods. 1 OSP oprávneného vyzval, aby v stanovenej lehote doplnil svoje odvolanie tak, že uvedie, v čom rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa podaným odvolaním domáha. 5. Oprávnenému bolo uznesenie doručené dňa 24.06.2016. Posledný deň 10-dňovej lehoty na doplnenie odvolania bol 08.07.2016. Oprávnený na uznesenie odvolacieho súdu nereagoval, svoje odvolanie v stanovenej lehote, ani do dňa rozhodnutia odvolacieho súdu nedoplnil. 6. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a), b) CSP (pozn. predtým § 109 ods. 1 písm. b/ OSP), odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov: 7. Podľa § 162 ods. 1 písm. a), b) CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania. 8. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP (platného a účinného do 30.06.2016) súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, 9. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. 10. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol. 11. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 218/2013-26, a to, že podľa § 254 ods. 3 OSP na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí OSP (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1), ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 OSP, pretože má, pokiaľ ide o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo. 12. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd skôr ako pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, zisťoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa a či má zákonom predpísané náležitosti a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného treba podľa § 386 písm. d) CSP odmietnuť, nakoľko nemá náležitosti podľa § 363 CSP a v odvolacom konaní nemožno pokračovať. 13. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14. Podľa § 386 písm. d) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 15. Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. 16. Podľa § 127 ods. 2 CSP ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. 17. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). 18. Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 19. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 20. Podľa § 373 ods. 1 CSP ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania. Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov. 21. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolanie oprávneného nespĺňa zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 127 v spojení s § 363 CSP. Odvolanie oprávneného totiž smerovalo proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodov tam uvedených. V predmetnej veci však súd prvej inštancie napadnutým uznesením zastavil exekučné konanie z dôvodu zistenia neodstrániteľnej prekážky konania, t. j. prekážka veci rozhodnutej. Dôvody podaného odvolania tak nekorešpondovali s obsahom napadnutého uznesenia. 22. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že podané odvolanie nemalo osobitnú náležitosť zakotvenú v § 363 CSP, spočívajúcu v uvedení dôvodov, pre ktoré považuje odvolateľ napadnuté uznesenie za nezákonné a nesprávne. V odvolacom konaní nebolo možné pokračovať, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).