Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6CoE/118/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3608897695 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3608897695.1 Uznesenie Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného Jednota, spotrebné družstvo Topoľčany, Topoľčany, Stummerova 5, IČO: 00 168 904 proti povinnému AUTO - KOMPLEX, spol. s r.o., so sídlom Trenčianske Teplice, Štvrť SNP 144/61, IČO: 36 293 474, o vymoženie 55,27 € s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 14. novembra 2014 č.k. 4Er/682/2008 - 19, takto r o z h o d o l : Odvolanie súdnej exekútorky proti výrokom o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. O náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že súdnej exekútorke JUDr. Zuzane Kubešovej, so sídlom Exekútorského úradu v Topoľčanoch, Ul. 17. novembra 2304, náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 31.08.2001 domáhal voči povinnému vymoženia sumy 756,37 € (22.786,40 Sk) na podklade exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Partizánske zo dňa 11.05.2001, č.k. 3Ro/129/2001 - 28, právoplatný a vykonateľný dňa 13.06.2001. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnej exekútorke udelené súdom dňa 07.09.2001. Dňa 07.11.2014 doručila súdna exekútorka návrh na zastavenie exekučného konania, nakoľko uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 28 CbR 61/2013 zo dňa 12.02.2014, bola spoločnosť zrušená bez likvidácie a spoločnosť bola ex offo, vymazaná z obchodného registra. Zároveň žiadal priznať náhrady trov exekučného konania vo výške 37,85 € vrátane DPH. Súd poukázal na znenia ustanovení § 57 ods. 1 písm. g), § 200 ods. 2, § 203, § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, § 103, § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Súd sa oboznámil s obsahom exekučného spisu, s výpisom z obchodného registra na povinného a zistil, že povinný bol dňa 16.5.2014 vymazaný ex offo z obchodného registra. Keďže k zániku povinného došlo bez právneho nástupcu, súd nemôže v konaní pokračovať, musí exekúciu pre nedostatok spôsobilosti povinného byť účastníkom konania vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. Súd nemohol exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože súd musí v konaní postupovať podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 1.2.2002. V tom čase exekučný poriadok neobsahoval ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné zastaviť exekúciu v prípade, ak majetok povinného nepostačuje ani len na úhradu trov exekúcie (súčasný § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku). Nie je možné aplikovať ani závery vyplývajúce z uznesenia NS SR zo dňa 15.8.2012 vo veci sp. zn. 6 M Cdo 13/2012, podľa ktorého zánik povinného po jeho zrušení súdom bez právneho nástupcu je dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože uvedený záver vychádza z iného právneho stavu, ako je v posudzovanej exekučnej veci (z exekučného poriadku účinného od 1.2.2002). Preto súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, a to z dôvodu, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a nemá žiadneho právneho nástupcu. Na rozhodnutie o trovách exekúcie aplikoval ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie. Exekučný súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, súd však musí uvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Podľa názoru exekučného súdu oprávnený nemohol v čase začatia exekučného konania (v roku 2001) ani pri náležitej opatrnosti predvídať, že v roku 2014 povinný zanikne výmazom z obchodného registra ex offo. V čase začatia exekučného konania (pred 13 rokmi) nemohol mať oprávnený vedomosť o tom, že pomery povinného sa zmenia takým spôsobom, že v konečnom dôsledku bude nutné exekúciu zastaviť. Preto mu súd povinnosť nahradiť trovy exekúcie neuložil. Povinnosť nahradiť trovy exekúcie nemožno uložiť ani povinnému, pretože ten nemá majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie, ba dokonca nemá ani len spôsobilosť na práva a povinnosti. Súd preto rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V konečnom dôsledku môže nastať stav, že nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie nebudú uspokojené. Ide o riziko, ktoré súdny exekútor nesie a ktoré je kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (rozhodnutie ÚS SR č. III. ÚS 432/08-16 zo dňa 16.12.2008). Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdna exekútorka. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. októbra 2012, sp.zn. 3 M Cdo 13/2011, podľa ktorého v prípade, ak povinný bol zrušený bez likvidácie z dôvodu, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, prichádza do úvahy zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu existencie iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Závery súdov nižších stupňov, ktorými ustálili dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, treba považovať za súčasného stavu veci, keď sa neoboznámili s dôvodmi, pre ktoré došlo k zrušeniu povinného bez likvidácie a následne k jeho výmazu z obchodného registra, za predčasné. Preto aj ich rozhodnutie o trovách exekúcie nemožno považovať za správne. S názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR súhlasila s tým, že o trovách exekúcie malo byť rozhodnuté tak, že tieto mal znášať oprávnený, aj keď zastavenie exekúcie procesne nezavinil, pretože konanie malo byť posudzované ako pri zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku), a keďže spoločnosť zanikla bez likvidácie, nezostal žiaden majetok postihnuteľný exekúciou. Má za to, že vyčíslenie nevyhnutných trov exekúcie bolo dôvodné a v exekučnom spise preukázané listinnými dôkazmi. K odvolaniu súdnej exekútorky sa oprávnený písomne nevyjadril. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd skôr, ako pristúpil k vecnému preskúmaniu odvolania, zisťoval, či odvolanie súdnej exekútorky bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa. Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník. Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku sú účastníkmi exekučného konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Pri riešení otázky, kto je oprávnený podať odvolanie, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 201 O.s.p.. V zmysle uvedeného ustanovenia môže napadnúť rozhodnutie súdu odvolaním iba účastník, prípadne vedľajší účastník. Okruh účastníkov exekučného konania je vymedzený v citovanom ustanovení § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého je súdny exekútor účastníkom konania len, keď súd rozhoduje o trovách exekúcie. V zmysle uvedeného ustanovenia, súdny exekútor nie je účastníkom konania ohľadne rozhodovania o prípustnosti exekúcie a o zastavení exekúcie a preto v zmysle § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania v tejto časti. Na základe uvedených skutočností odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolanie súdneho exekútora proti výroku o neprípustnosti exekúcie a o zastavení exekúcie odmietol, nakoľko ho podala osoba, ktorá na podanie odvolania nie je oprávnená. Odvolací súd sa odvolaním po vecnej stránke nezaoberal. Pokiaľ ide o výrok uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie, odvolací súd konštatuje, že uznesenie súdu prvého stupňa bolo v tejto časti v súlade s ustanovením § 374 ods. 4 posledná veta O.s.p. zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa z týchto dôvodov: Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca. Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie. V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p. sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. V zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Citované ustanovenie § 202 ods. 2 O.s.p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. mája 2013, sp. zn. 3 Cdo 452/2012). Z dikcie citovaného prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. V posudzovanom prípade však podala súdny exekútorka odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie po 31. októbri 2013, preto bolo na daný prípad potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú od 1. novembra 2013, to znamená už v znení zákona č. 299/2013 Z. z. zo dňa 4. septembra 2013, v zmysle ktorej novely bolo s účinnosťou od 01.11.2013 novelizované aj ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku. Citované zákonné ustanovenie v znení účinnom od 01.11.2013 možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 nestanovuje, pričom predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom súdu prvého stupňa. Odvolací súd preto dospel k záveru, že podaním odvolania súdnej exekútorky v zákonnej lehote bolo rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka vo výroku o náhrade trov predmetnej exekúcie zo zákona zrušené a o trovách exekúcie musí opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa (§ 374 ods. 4 posledná veta O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .