Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 16Cob/182/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202230 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3613202230.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu CD Consulting s.r.o. so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanej R. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U., M. P. XXX, o zaplatenie zmenkového úroku v sume 213 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 3Cb/60/2013-86 zo dňa 25. februára 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým súd návrh o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06% denne zo sumy 776,-Eur od 20.05.2009 do 07.10.2009, zo sumy 756,-Eur od 08.10.2009 do 09.12.2009, zo sumy 736,-Eur od 10.12.2009 do 10.01.2010, zo sumy 716,- Eur od 11.01.2010 do 08.02.2010, zo sumy 696,-Eur od 09.02.2010 do 08.03.2010, zo sumy 676,-Eur od 09.03.2010 do 07.04.2010, zo sumy 656,- Eur od 08.04.2010 do 09.05.2010, zo sumy 636,-Eur od 10.05.2010 do 07.06.2010, zo sumy 616,- Eur od 08.06.2010 do 06.07.2010, zo sumy 596,-Eur od 07.07.2010 do 08.08.2010, zo sumy 576,- Eur od 09.08.2010 do 07.09.2010, zo sumy 556,-Eur od 08.09.2010 do 06.10.2010, zo sumy 536,-Eur od 07.10.2010 do 08.11.2010, zo sumy 516,-Eur od 09.11.2010 do 07.12.2010, zo sumy 496,-Eur od 08.12.2010 do 09.01.2011, zo sumy 476,-Eur od 10.01.2011 do 07.02.2011, zo sumy 456,-Eur od 08.02.2011 do 07.03.2011, zo sumy 436,- Eur od 08.03.2011 do 07.04.2011, zo sumy 416,-Eur od 08.04.2011 do 09.05.2011, zo sumy 386,- Eur od 10.05.2011 do 06.06.2011, zo sumy 356,-Eur od 07.06.2011 do 06.07.2011, zo sumy 326,-Eur od 07.07.2011 do 08.08.2011, zo sumy 312,-Eur od 09.08.2011 do 26.11.2012, zo sumy 213,-Eur od 27.11.2012 do zaplatenia zamietol a výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvého stupňa žalobu o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06% denne zo sumy 776,-Eur od 20.05.2009 do 07.10.2009, zo sumy 756,-Eur od 08.10.2009 do 09.12.2009, zo sumy 736,-Eur od 10.12.2009 do 10.01.2010, zo sumy 716,-Eur od 11.01.2010 do 08.02.2010, zo sumy 696,-Eur od 09.02.2010 do 08.03.2010, zo sumy 676,-Eur od 09.03.2010 do 07.04.2010, zo sumy 656,-Eur od 08.04.2010 do 09.05.2010, zo sumy 636,-Eur od 10.05.2010 do 07.06.2010, zo sumy 616,-Eur od 08.06.2010 do 06.07.2010, zo sumy 596,-Eur od 07.07.2010 do 08.08.2010, zo sumy 576,-Eur od 09.08.2010 do 07.09.2010, zo sumy 556,-Eur od 08.09.2010 do 06.10.2010, zo sumy 536,-Eur od 07.10.2010 do 08.11.2010, zo sumy 516,- Eur od 09.11.2010 do 07.12.2010, zo sumy 496,-Eur od 08.12.2010 do 09.01.2011, zo sumy 476,- Eur od 10.01.2011 do 07.02.2011, zo sumy 456,-Eur od 08.02.2011 do 07.03.2011, zo sumy 436,- Eur od 08.03.2011 do 07.04.2011, zo sumy 416,-Eur od 08.04.2011 do 09.05.2011, zo sumy 386,-Eur od 10.05.2011 do 06.06.2011, zo sumy 356,-Eur od 07.06.2011 do 06.07.2011, zo sumy 326,-Eur od 07.07.2011 do 08.08.2011, zo sumy 312,-Eur od 09.08.2011 do 26.11.2012, zo sumy 213,-Eur od 27.11.2012 do zaplatenia zamietol a konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 776,-Eur od 20.05.2009 do 07.10.2009, zo sumy 756,-Eur od 08.10.2009 do 09.12.2009, zo sumy 736,-Eur od 10.12.2009 do 10.01.2010, zo sumy 716,-Eur od 11.01.2010 do 08.02.2010, zo sumy 696,-Eur od 09.02.2010 do 08.03.2010, zo sumy 676,-Eur od 09.03.2010 do 07.04.2010, zo sumy 656,-Eur od 08.04.2010 do 09.05.2010, zo sumy 636,-Eur od 10.05.2010 do 07.06.2010, zo sumy 616,-Eur od 08.06.2010 do 06.07.2010, zo sumy 596,-Eur od 07.07.2010 do 08.08.2010, zo sumy 576,-Eur od 09.08.2010 do 07.09.2010, zo sumy 556,-Eur od 08.09.2010 do 06.10.2010, zo sumy 536,-Eur od 07.10.2010 do 08.11.2010, zo sumy 516,- Eur od 09.11.2010 do 07.12.2010, zo sumy 496,-Eur od 08.12.2010 do 09.01.2011, zo sumy 476,- Eur od 10.01.2011 do 07.02.2011, zo sumy 456,-Eur od 08.02.2011 do 07.03.2011, zo sumy 436,- Eur od 08.03.2011 do 07.04.2011, zo sumy 416,-Eur od 08.04.2011 do 09.05.2011, zo sumy 386,- Eur od 10.05.2011 do 06.06.2011, zo sumy 356,-Eur od 07.06.2011 do 06.07.2011, zo sumy 326,-Eur od 07.07.2011 do 08.08.2011, zo sumy 312,-Eur od 09.08.2011 do 26.11.2012, zo sumy 213,-Eur od 27.11.2012 do zaplatenia zastavil a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci opätovne, keď Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 16Cob/177/2014-73 zo dňa 28.07.2015 rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 3Cb/60/2013-41 zo dňa 31.03.2014, ktorým zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi 213 Eur so 6 % - ný ročný úrok zo zmenkovej sumy, čo predstavuje 88,49 Eur, 6 % - ný ročný úrok zo zmenkovej sumy 213 Eur od 27.11.2012 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy - 2,59 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (tento výrok nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť dňa 31.05.2014), vo zvyšku uplatneného zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 213 Eur návrh zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu; v napadnutej časti rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa viazaný názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. vec opätovne prejednal a vo veci rozhodol. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca si uplatnil zaplatenie pohľadávky na tlačive podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie). Súd prvého stupňa vyzval žalovanú na odpoveď k žalobe. Na výzvu súdu prvého stupňa žalovaná nereagovala. Po konštatovaní, že sa jedná o cezhraničný spor, súd prvého stupňa pri určovaní rozhodného práva, ktorým sa spor má riešiť, dospel k záveru, že bez ohľadu na to, či bude spor považovať za spor súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, kedy je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), alebo výlučne za spor zo zmenky, kedy sa rozhodné právo určí podľa § 10 ods. 1, 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, daný právny vzťah sa spravuje právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Cudzí prvok sa do právneho vzťahu dostal až indosamentom, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. 3. Súd prvého stupňa sa zaoberal námietkou žalobcu, že konanie malo byť písomné a vo veci nemalo byť nariadené pojednávanie a ustálil, že spôsob a rozsah vykonávania dôkazov určuje výlučne súd (čl. 9 Nariadenia) a vzhľadom na charakter sporu bolo najvhodnejšie a najspravodlivejšie vykonanie dôkazov na pojednávaní, kde majú účastníci možnosť sa vyjadriť k dôkazom a reagovať na vyjadrenie druhej strany. Podľa čl. 19 Nariadenia sa konanie riadi procesným právom slovenským, preto nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie uznesením. 4. Súd prvého stupňa vec prejednal v takom rozsahu v akom nebolo právoplatne rozhodnuté a po zadovážení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru tieto oboznámil na pojednávaní dňa 25.02.2016, keď v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a právneho zástupcu žalobcu, za účasti žalovanej, ktorá vzala čiastočné späťvzatie na vedomie a k veci samej uviedla, že zmenkový úrok považuje za vysoký a preto ho žiada zamietnuť. Na okolnosti uzavretia pôvodnej zmluvy si nepamätá, je nemajetná a celkovo z platu jej strhávajú 4 až 5 exekúcii v sume približne 70 Eur. Ďalej uviedla, že má jednu vyživovaciu povinnosť a má príjem mesačný približne cca 300 Eur a zároveň poučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Ďalej v rozhodnutí uviedol, že súd nepostupuje podľa procesných pravidiel Nariadenia, ale aplikuje vnútroštátne právo. Poukázal na ust. § 120 O.s.p. podľa ktorého súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli ako aj na čl. 9 ods. 1 a čl. 19 Nariadenia s tým, že toto Nariadenie neobsahuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov a nevylučuje skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, a to aj v prípade, ak je žalovaná nečinná. Cieľom Nariadenia nie je v žiadnom prípade vylúčiť v konaniach s nízkou hodnotou sporu ochranu spotrebiteľa. 5. Súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie, účastníkov konania riadne na pojednávanie predvolal. Právny zástupca predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 05.11.2015 a žalovaný dňa 04.11.2015. Svoju účasť žalobca a právny zástupca žalobcu ospravedlnili a nežiadali z dôležitého dôvodu odročiť pojednávanie, žalovaná sa pojednávania zúčastnila. Súd rozhodol na základe predložených a aj súdom pripojených listinných dôkazov a poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., keď dňa 25.02.2016 z listinných dôkazov súd prvého stupňa zistil, že dňa 15.01.2009 uzatvorila spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. so žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, podľa ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 250 Eur. V tejto zmluve žalovaná potvrdila podpisom prevzatie peňažnej hotovosti. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá dohoda o vyplnení zmenky, ktorú vystavila žalovaná na zabezpečenie svojho peňažného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s tým, že v zmenke nebola vyplnená zmenková suma a dátum začatia úročenia zmenkovej sumy. Zo zmenky vystavenej žalovanou dňa 15.01.2009 na rad POHOTOVOSŤ, s.r.o. súd prvého stupňa zistil, že zmenka bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na zmenke sa nachádza kolónka „číslo zmluvy“ vyplnená číslom XXXXXXX. Práva vyplývajúce z tejto zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. prevedené rubopisom na žalobcu. 6. Za aplikácie § 3 ods. 1, § 39, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/, l/, Obč. zák., § 4 ods. 6, § 7 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čl. I. § 5 ods. 1, čl. I. § 11 ods. 1, čl. I. § 17 ods. 1, 2, čl, I. § 34 ods. 1, čl. I. § 48 ods. 1, čl. I. § 75 zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového súd prvého stupňa dospel k jednoznačnému záveru, že zmenka bola vystavená žalovanou ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere v súlade s bodom 17 všeobecných podmienok ako blankozmenka. Zmenková suma a dátum úročenia zmenovej sumy bol do zmenky doplnený dodatočne. Predmetom konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere. 7. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť z dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky (ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvého stupňa považoval dojednanie dohody o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne - 91,25 % ročne) ako sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Takýto zmenkový úrok považoval súd za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa pritom vychádzal z toho, že z povahy zmenky, ktorá je zmenkou zabezpečovacou, zmenkový úrok má mať funkciu sankcie a má rovnakú funkciu ako zákonný úrok z omeškania, ktorý bol v čase úročenia zmenky vo výške 9 % ročne. Dohodnutý úrok 10 - násobne prevyšoval zákonný úrok z omeškania. Takto dohodnutý zmenkový úrok (takmer 100 % ročne) podľa názoru súdu prvého stupňa bol dojednaný neplatne, pre rozpor s dobrými mravmi a pre rozpor s § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. a na absolútnu neplatnosť, súd prihliada ex offo. Zdôraznil, že absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku a na právny vzťah ex tunc (od počiatku) a nie je možné ju konvalidovať tým, že bude uplatnená len časť neplatného dojednania. Takéto dojednanie je neplatné v celom rozsahu, preto nebolo možné priznať žalobcovi znížený zmenkový úrok 0,06 % denne. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). V časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 776,-Eur od 20.05.2009 do 07.10.2009, zo sumy 756,-Eur od 08.10.2009 do 09.12.2009, zo sumy 736,-Eur od 10.12.2009 do 10.01.2010, zo sumy 716,-Eur od 11.01.2010 do 08.02.2010, zo sumy 696,-Eur od 09.02.2010 do 08.03.2010, zo sumy 676,-Eur od 09.03.2010 do 07.04.2010, zo sumy 656,-Eur od 08.04.2010 do 09.05.2010, zo sumy 636,-Eur od 10.05.2010 do 07.06.2010, zo sumy 616,-Eur od 08.06.2010 do 06.07.2010, zo sumy 596,-Eur od 07.07.2010 do 08.08.2010, zo sumy 576,-Eur od 09.08.2010 do 07.09.2010, zo sumy 556,-Eur od 08.09.2010 do 06.10.2010, zo sumy 536,-Eur od 07.10.2010 do 08.11.2010, zo sumy 516,-Eur od 09.11.2010 do 07.12.2010, zo sumy 496,-Eur od 08.12.2010 do 09.01.2011, zo sumy 476,-Eur od 10.01.2011 do 07.02.2011, zo sumy 456,-Eur od 08.02.2011 do 07.03.2011, zo sumy 436,-Eur od 08.03.2011 do 07.04.2011, zo sumy 416,-Eur od 08.04.2011 do 09.05.2011, zo sumy 386,-Eur od 10.05.2011 do 06.06.2011, zo sumy 356,- Eur od 07.06.2011 do 06.07.2011, zo sumy 326,-Eur od 07.07.2011 do 08.08.2011, zo sumy 312,-Eur od 09.08.2011 do 26.11.2012, zo sumy 213,-Eur od 27.11.2012 do zaplatenia súd konanie zastavil, pretože v tejto časti vzal žalobca žalobu späť a žalovaná toto späťvzatie na pojednávaní dňa 25.02.2016 vzala na vedomie, nevyjadrila nesúhlas a mal za to, že so späťvzatím súhlasí. Súd ustálil, že žalovaná nenamietala kauzálne skutočnosti týkajúce sa vystavenia zmenky, ale poukázal na čl. I. § 17 ods. 2 ZZŠ a zmenku vykonanú zák. č. 438/2015 Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie s účinnosťou od 23.12.2015 doplnené a preto vykonal dokazovanie aj oboznámením zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok a ex offo prihliadol na skutočnosti vyplývajúce zo záväzkového vzťahu. 8. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu z dôvodu, že žalobca bol úspešný len čiastočne a žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila. 9. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 5 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme a obsahu zmenky nenamietala. Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala, svojim konaním ju prakticky uznal. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 13.02.2014 sp. zn. 13C/88/2013, rozsudok OS Revúca zo dňa 06.03.2014 sp. zn. 3C/8153/2013, rozsudok OS Martin zo dňa 11.02.2014 sp. zn. 8C/198/2013 a rozsudok OS Nitra zo dňa 03.02.2010 sp. zn. 5Co/16/2010. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil. 10. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila. 11. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov. 12. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 13. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti. 14. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 15. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového a žalobu v napadnutej časti zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 16. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces. 17. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. 18. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva. 19. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu , a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky. 20. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom, zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom. Nariadením pojednávania súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom. 21. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď na ktorú nereagovala. Po zadovážení zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie tieto listiny oboznámil na pojednávaní dňa 25.02.2016 spolu s poučením podľa § 120 O.s.p. Účastníkov konania riadne a včas oboznámil s termínom pojednávania. Právny zást. žalobcu písomnosť prevzal dňa 05.11.2015 (termín pojednávania bol určený na deň 25.02.2016) a žalovaná dňa 04.11.2015. Na pojednávaní poskytol poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Pripojením listín bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol. 22. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 15.01.2009 žalovaná zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 3601592. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 23. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s následným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. 24. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. 25. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva. 26. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva). 27. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zabezpečovaciu zmenku, nemožno posudzovať práva a povinnosti zo zmenky oddelene od základného záväzkového vzťahu v danom prípade od úverovej zmluvy. Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov. 28. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS (effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. 29. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že stranám sporu zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu. 30. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51). 31. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. 32. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. 33. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti dojednania zmenkového úroku podľa § 39 Obč. zákonníka. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na zaplatenie zmenkového úroku, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 34. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaná si pred súdom prvej inštancie náhradu trov konania neuplatnila a tieto jej ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanej náhradu trov konania správne nepriznal. Žalobca bol v konaní len čiastočne úspešný, preto mu náhrada trov konania nepatrí. 35. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016 vo zvyšnej časti potvrdil. 36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) : - dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.) - dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.) - dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.) - dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.) - v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.) - dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).