Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Trenčín Spisová značka: 6Co/1152/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614201450 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3614201450.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martine Trnavskej v spore žalobcu: D. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXX, zastúpeného JUDr. H. I., advokátom so sídlom v R. R., proti žalovanému: D., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v R., D. č. XX, o určenie, že dlh žalobcu zanikol, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 23. júna 2015, č. k. 3C/35/2014-69, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že o p r a v u j e prvý výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie tak, že tento správne znie: „Súd určuje, že všetky záväzky žalobcu voči žalovanému vyplývajúce zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a všetky záväzky žalobcu voči žalovanému vyplývajúce z Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 17.12.2003, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, zanikli.“ Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil že všetky záväzky žalobcu voči žalovanému vyplývajúce zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a všetky záväzky žalobcu voči žalovanému vyplývajúce z Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 17.12.2013, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, zanikli. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému určenia, že jeho dlh voči žalovanému zanikol. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 17.12.2003 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver vo výške 365,13 eur (11.000,- Sk). Žalovanému mal vrátiť dlžnú sumu zvýšenú o príslušný poplatok v sume 292,11 eur (8.800,- Sk), spolu mu mal zaplatiť sumu 657,24 eur. Žalobca uzatváral zmluvu o úvere v čase finančnej tiesne, keď nutne potreboval finančné prostriedky na splatenie iných úverov a na potreby svojej domácnosti. Na podpis mu bola predložená tiež Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 17.12.2003, ktorú rovnako podpísal. Zmluva o úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, čo znamená, že ako spotrebiteľ nedokázal posúdiť výhodnosť uzatvorenia takejto dodávateľom predloženej formulárovej zmluvy. Keďže v dôsledku absencie tohto údaju je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, žalovaný môže žiadať len samotnú sumu 365,13 eur. Žalobca na úvere zaplatil dňa 18.12.2003 sumu 32,86 eur, s ďalším splácaním dlžnej sumy začal až počnúc dňom 03.10.2006 kedy zaplatil sumu 192,52 eur, následne dňa 13.12.2006 sumu 84,64 eur, dňa 17.01.2007 sumu 36,51 eur, dňa 08.07.2008 sumu 13,28 eur, dňa 14.08.2008 sumu 13,28 eur, dňa 07.10.2008 sumu 13,28 eur a dňa 09.04.2009 zaplatil sumu 30,48 eur. Listom zo dňa 27.11.2013 označenom ako „Žiadosť o zrážky zo mzdy“ žalovaný zaslal zamestnávateľovi žalobcu dohodu o zrážkach zo mzdy, ktorou žiadal zraziť z jeho mzdy sumu 3.708,80 eur s tým, že táto suma sa bude navyšovať o úroky z omeškania, zmenkové úroky a pod. Ku dňu vyhotovenia žaloby zamestnávateľ zrazil zo mzdy žalobcu sumu 273,21 eur, pričom so zrážkami prestal až na základe predbežného opatrenia - uznesenia Okresného súdu Partizánske zo dňa 14.02.2014, č. k. 5C/26/2014-11. Ku dňu vyhotovenia žaloby zaplatil žalovanému celkom sumu 690,06 eur. Keďže je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, mohol žalovaný od neho žiadať len poskytnutú sumu 365,13 eur. Je pravdou, že neplnil svoj záväzok zo zmluvy o úvere riadne a včas, preto vzniklo žalovanému právo na úroky z omeškania, nie však vo výške stanovenej všeobecnými obchodnými podmienkami vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy (91,25% ročne). Uvedená výška úrokov z omeškania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný má nárok na úroky z omeškania vo výške 8,65% ročne z dlžnej sumy, čo je výška zákonného úroku z omeškania. Žalovaný má tak nárok na úroky z omeškania vo výške 8,65 % ročne zo sumy 332,27 eur od 15.01.2004 do 02.10.2006 v sume 78,12 eur, zo sumy 139,75 eur od 03.10.2006 do 12.12.2006 v sume 2,35 eur, zo sumy 55,11 eur od 13.12.2006 do 16.01.2007 v sume 0,45 eur, zo sumy 18,6 eur od 17.01.2007 do 07.07.2008 v sume 2,36 eur, zo sumy 5,32 eur od 08.07.2008 do 13.08.2008 v sume 0,05 eur. Celkovo mal tak žalovanému zaplatiť sumu 448,46 eur (t.j. istina 365,13 eur + kapitalizované úroky z omeškania 83,33 eur). Doposiaľ mu zaplatil sumu 690,06 eur, t.j. o 241,60 eur viac, ako mal. Napriek uvedenému žalovaný aj naďalej trvá na realizácii zrážok z jeho mzdy až do zaplatenia minimálne sumy 3.708,80 eur. Zrážky zo mzdy žalobcu sa realizovali každý mesiac až do nariadenia predbežného opatrenia. Žalobca tak má naliehavý právny záujem na určení, že jeho dlh voči žalovanému zo zmluvy o úvere a z dohody o zrážkach zo mzdy zanikol. Ak by žalobca nepodal žalobu, žalovaný by pokračoval v realizovaní zrážok zo mzdy žalobcu. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietal, že zmluvu uzatvorenú so žalobcom nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto na daný právny vzťah je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, upravujúceho úverové vzťahy. Podľa jeho názoru, finančná tieseň nie je relevantná pri uzatváraní zmluvy o úvere a nemá vplyv na jej platnosť. Bol to sám žalobca, ktorý o úver žalovaného požiadal a v žiadosti o úver uviedol svoje príjmy. Dojednanú výšku úroku z omeškania nepovažoval za neprimerane vysokú, poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výška úrokov z omeškania sa stanovuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. Keďže žalobca ako prvý svojím konaním porušil dojednania zmluvy, nemôže sa odvolávať na dobré mravy. 4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že strany sporu uzavreli dňa 17.12.2003 Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 365,13 eur. Žalobca mal zaplatiť istinu 365,13 eur spolu s poplatkom v sume 292,11 eur v 20-tich dvojtýždňových splátkach po 32,86 eur, počnúc dňom 31.12.2003. Ku dňu podania žaloby zaplatil žalovanému na úvere sumu 690,06 eur. Spolu so zmluvou o úvere totožného dňa uzatvorili strany sporu aj dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov. Žalobca nesplácal úver riadne a včas, preto žalovaný listom zo dňa 27.11.2013 označeným ako „Žiadosť o zrážky zo mzdy “ predložil zamestnávateľovi žalobcu dohodu o zrážkach zo mzdy, a žiadal ho, aby zo mzdy žalobcu zrazil sumu 3.708,80 eur s tým, že táto suma sa bude navyšovať o úroky z omeškania, zmenkové úroky, atď. 5. Konštatujúc existenciu naliehavého právneho záujmu z hľadiska ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na podaní danej určovacej žaloby zo strany žalobcu, ktorý súd prvej inštancie vzhliadol v tom, že v prípade nepodania žaloby by si žalovaný mohol voči žalobcovi uplatňovať sankcie dojednané v zmluve o úvere bez ohľadu na to, že ide o zmluvu spotrebiteľského charakteru a mohol by ďalej trvať na realizácii zrážok zo mzdy, aplikoval na daný právny vzťah účastníkov založený zmluvou o úvere ust. § 497, 499, 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 23a ods. 1 zák. č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 51, § 559 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene o doplnení zák. SNR č. 71/86 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, účinného v čase podpisu zmluvy, s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zmluvu o úvere uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 17.12.2003 vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom vychádzajúc zo skutkového zistenia, že v tejto absentuje jedna z podstatných náležitostí, a to údaj o RPMN, túto považoval za bezúročnú a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch). Vychádzajúc z uvedeného, žalovaný mohol od počiatku požadovať od žalobcu len zaplatenie istiny, t.j. sumu 365,13 eur a keďže žalobca neplnil svoj záväzok riadne a včas, má žalovaný nárok tiež na úrok z omeškania z jednotlivých dlžných splátok (avšak podľa ustanovení občianskeho práva, keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu). Spolu má tak žalovaný nárok na zaplatenie sumy 448,46 eur. Keďže žalobca ku dňu podania žaloby zaplatil žalovanému na úvere sumu 690,06 eur, teda viac, ako žalovanému prináleží, súd žalobe vyhovel a určil, že všetky záväzky žalobcu vyplývajúce zo zmluvy o úvere, ako aj z dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov vo vzťahu k žalovanému, zanikli. 6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania účelne vynaložených na uplatnenie jeho nároku. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za päť úkonov právnej služby á 61,85 eur ( príprava a prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, návrh na nariadenie predbežného opatrenia, podanie žaloby, písomné stanovisko k vyjadreniu žalovaného zo dňa 10.06.2014 a účasť na pojednávaní dňa 03.07.2014), z piatich režijných paušálov spolu v sume 40,20 eur (5 x 8,04 eur), z náhrady cestovných výdavkov v sume 55,67 eur (7,2 l /100 km, cena pohonných hmôt 1,4444 €/l, sadzba základnej náhrady za 0,183 eur/ 1 km , t.j. (7,2 : 100) x 1,4444 eur/l x 194 km = 20,17 eur a 0,183 eur/km x 194 km = 35,50 eur) a náhrady za stratu času v sume 53,60 eur (podľa § 17 ods.1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. 4 polhodiny á 13,40 eur ), spolu trovy v sume 458,72 eur. 7. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá, eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie bude zrušený a vec bude vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že žalobca bude zaviazaný nahradiť mu trovy konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. b) OSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP (súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v konečnom dôsledku v ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) namietal zhodne so svojimi námietkami uplatnenými pred súdom prvej inštancie, že zmluvu o úvere uzatvorenú medzi stranami sporu, nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné strany sa jednoznačne v zmysle VPPu dohodli, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), z ktorého dôvodu nie je možné na daný vzťah, touto zmluvou založený, aplikovať iný zákon. Naviac zmluva bola uzatvorená v čase, keď podľa Obchodného zákonníka sa považovala za absolútny obchod a vychádzajúc z ustanovení zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia zmluvy podľa jeho názoru, je aplikácia Občianskeho zákonníka, či iných zákonov, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa vylúčená. Právny poriadok SR je založený na princípe zákazu retroaktivity, zmluva bola uzatvorená v roku 2007, preto nie je možné na túto aplikovať predpisy, ktorých účinnosť nastala dňom 01.01.2008. Tiež poukázal na to, že je notorietou, že do 31.12.2007, zákon o spotrebiteľských úveroch obsahoval chybný vzorec na výpočet RPMN, čo povinnosť žalovaného uvádzať tento údaj do zmluvy, relativizuje. Naviac do RPMN sa nezahŕňali zmluvné sankcie, ani úrok z omeškania a poplatok len ten, ktorý bol spotrebiteľ povinný zaplatiť v súvislosti s poskytnutím úveru, pričom poplatok dojednaný v zmluve takúto povahu nemá. Zákon o spotrebiteľských úveroch sa vzťahoval na zmluvy o úvere až na základe jeho novelizácie účinnej od 01.01.2008. Podľa jeho názoru, na daný prípad možno aplikovať rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie pod sp. zn. P/0355/01/2012, ktorým bolo konanie proti žalovanému zastavené z dôvodu, že nebol preukázaný spotrebiteľský charakter zmluvy, ktorej všeobecné podmienky boli predmetom kontroly ( dlžníčka nemala právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňala definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže jej bol úver poskytnutý na výkon povolania, v dôsledku čoho sa zmluva považovala za uzatvorenú podľa ust. § 497 a násl. Obchodného zákonníka a ako absolútny obchod sa spravovala tiež daným režimom). Rovnako nesúhlasil so záverom súdu, že neexistujú nároky z dohody o zrážkach zo mzdy uzatvorenej medzi stranami sporu. Zmluva bola uzatvorená platne, so všetkými náležitosťami, s následkom ďalšieho vykonávania zrážok súm, ktoré predstavujú dlh žalobcu. Žalobca sa zaviazal vrátiť nielen istinu, ale aj príslušný poplatok, preto nie je dôvod na záver, že neexistujú nároky z tejto dohody. Zmluva o úvere nikdy za neplatnú vyhlásená nebola, žalobca nemá status spotrebiteľa, zmluva nie je bezúročným a bezpoplatkovým spotrebiteľským úverom. Dohoda je samostatným dokumentom, predstavujúcim jeden zo zabezpečovacích inštitútov, ktorým si veriteľ zabezpečuje splnenie svojej pohľadávky. Takáto možnosť zabezpečenia pohľadávky nie je vylúčená ani v spotrebiteľských vzťahoch. Žalobca nepreukázal, že by nebol o následkoch uzatvorenia tejto dohody poučený. Dohoda o zrážkach zo mzdy bola individuálne dojednaná, nie je pravdou, že v dôsledku nej môže dôjsť k nekontrolovateľnému zrážaniu zo strany veriteľa, pretože ust. § 551 ods. 1 Občianskeho zákonníka, obsahuje zákonný limit výšky vykonávaných zrážok, tiež predbežným opatrením môže súdom byť uložená povinnosť platiteľovi mzdy nevykonávať zrážky podľa tejto dohody a pokiaľ by bolo zrazené žalobcovi viac, ako veriteľovi prináleží, vzniká na strane dlžníka nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Použitie tohto zabezpečovacieho inštitútu je v zmysle platných právnych predpisov povolené, neexistuje žiaden zákonný dôvod, aby tento zabezpečovací inštitút nemohol byť vo vzťahu so spotrebiteľmi využívaný. Poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch, Smernicu č. 2008/48/ ES. V konečnom dôsledku namietal tiež nedôvodné priznanie časti trov konania žalobcovi vzniknutých mu z titulu trov právneho zastúpenia, konkrétne za náhradu za stratu času, ktorá podľa jeho názoru patrí len právnemu zástupcovi žalobcu pre prípad, ak sa pojednávania tento zúčastní osobne, táto mu však neprináleží v prípade, ak sa pojednávania zúčastní len jeho právny koncipient, ako tomu bolo tiež v danej veci. 8. Žalobca nevyužil svoje zákonné právo písomne reagovať na podané odvolanie. 9. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 10. V zmysle intertemporálnej úpravy uvedenej v ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Vzhľadom na citovanú intertemporálnu úpravu, ktorá znamená okamžitú aplikovateľnosť predpisu, krajský súd ako súd odvolací, prejednal odvolanie strany sporu podľa CSP, jeho ustanovení uvedených v § 355 a nasl.. 12. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 14. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje, alebo doplní (§ 383 CSP). 15. V zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. 16. Podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky, a podľa písm. b) ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie na odvolacom súde. 17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 18. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „CSP“ ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 20. V preskúmavanej veci podal žalovaný odvolanie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. O jeho odvolaní rozhodoval odvolací súd už po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku v súlade s § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, zostali zachované. 21. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil existenciu vád týkajúcich sa procesných podmienok. Rovnako nezistil ani existenciu tzv. inej vady konania, spôsobilej mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (odvolací dôvod uplatnený žalovaným uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. b) OSP). 22. Žalovaný ďalej uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom skutkovom a právnom závere (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP - teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP). 23. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 OSP (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 24. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. 25. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. 26. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávny skutkový a právny záver okresného súdu v otázke posúdenia vzťahu založeného medzi stranami sporu zmluvou o úvere ako vzťahu spotrebiteľského, s následnou nesprávnou aplikáciou Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah. 27. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd identifikuje (§ 387 ods. 2 CSP). 28. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí okresného súdu a s prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného, uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti: 29. Súd prvej inštancie žalobe na určenie, že záväzky žalobcu vyplývajúce mu zo zmluvy o úvere a tiež z dohody o zrážkach zo mzdy uzatvorených so žalovaným zanikli vyhovel, keď posúdiac zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú, za skutkového zistenia o absencii údaju o RPMN v tejto zmluve, túto považoval za bezúročnú a bezpoplatkovú a vychádzajúc zo zistenia, že žalobca zaplatil žalovanému na úverovej istine a úrokoch z omeškania viac (690,06 eur), ako je oprávnený nárok žalovaného ( 448,46 eur) dospel k záveru, že všetky záväzky žalobcu voči žalovanému majúce pôvod v uvedenej zmluve a na ňu nadväzujúcej dohode o zrážkach zo mzdy, zanikli. Na danú vec aplikoval príslušné normy spotrebiteľského práva (Občiansky zákonník, Zákon o ochrane spotrebiteľa, Zákon o spotrebiteľských úveroch). Nesprávnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia vzhliadal žalovaný v nedôvodnosti aplikácie Občianskeho zákonníka, ako aj ďalších noriem spotrebiteľského práva na daný právny vzťah s poukazom na to, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom a tiež s poukazom na dátum jej uzatvorenia (pred 1.1.2008) . 30. V danej veci podľa názoru odvolacieho súdu niet sporu o tom, že napriek tomu, že išlo o zmluvu uzavretú podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ide zároveň o spotrebiteľský úver v zmysle § 2 písm. a/ zák. č. 258/2001 z.z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorý právny vzťah touto zmluvou založený, i kedˇ sa spravuje režimom Obchodného zákonníka, je nutné aplikovať ustanovenia občianskoprávnej úpravy smerujúce k ochrane práv spotrebiteľa. 31. Vo vzťahu k aplikácii právnej úpravy Občianskeho zákonníka na danú vec, odvolací súd poukazuje na novelu Občianskeho zákonníka vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorá definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely, na ktoré sa odvoláva žalovaný (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové problémy v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne sa ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z tohto dôvodu sa preferuje priorita Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší a to na celý režim právneho vzťahu, aj keby sa na právny režim mohla použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku, dohody o zrážkach zo mzdy a podobne. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie zachytáva prevažujúcu výkladovú prax a jeho cieľom je iba výslovne stanoviť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie jednoznačne nepochybil, keď na právny vzťah strán sporu, založený vyššie identifikovanou úverovou zmluvou, aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o zániku dlhu (§ 559 ods. 1 OZ), či úrokoch z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ). 32. K tvrdeniu odvolateľa, že v období do 31.12.2007 sa nevzťahovali ustanovenia Občianskeho zákonníka na úverovú zmluvu podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že uzatvorená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004 vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Spĺňa totiž náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v citovanom ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré treba vykladať v spojení s európskou legislatívou vtedy platnou a účinnou a s dôvodovou správou k následnej novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej tam uvedený výpočet právnych foriem spotrebiteľských zmlúv je len demonštratívny a teda spotrebiteľskou zmluvou môžu byť aj iné zmluvy. 33. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalšie normy spotrebiteľského práva na právne posúdenie daného vzťahu, teda odvolacia námietka žalovaného v tomto smere nebola spôsobilá privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 34. Za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval odvolací súd poukaz žalovaného v odvolaní na ním citované zastavujúce rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, keďže toto malo pôvod v odlišných právnych skutočnostiach (dlžníčke nebolo priznané postavenie spotrebiteľky keďže úver jej bol poskytnutý na výkon podnikateľskej činnosti, o ktorý prípad však v preskúmavanej veci nejde). 35. Rovnako za vecne správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o tom, že v dôsledku absencie údaju o RPMN v úverovej zmluve, je potrebné úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový. Z predloženej zmluvy o úvere zo dňa 17.12.2003 je zrejmé, že sa jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2 a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Preto sa predmetný vzťah medzi účastníkmi riadi ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Pod sankciou neplatnosti stanovuje požiadavku písomnej formy, ktorá vyplýva z nutnosti nastolenia právnej istoty v zmluvných vzťahoch. Okrem všeobecných náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Musí teda zahŕňať okrem iných presne špecifikovaných náležitosti aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g)). Absenciu tejto náležitosti uvedenej v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon nesankcionuje neplatnosťou zmluvy. Výslovne ju považuje za platnú za predpokladu, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, alebo bol na jej základe dodaný tovar alebo poskytnutá služba (§ 4 ods. 3 zákona). Súčasne však zákon pri absencii niektorých náležitosti taxatívne vymedzených v ustanovení § 4 ods. 2 poskytuje spotrebiteľovi špecifickú ochranu. Ak nie je niektorý z týchto údajov uvedený v zmluve, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať údaj o RPMN, možno dospieť len k tomu záveru, že táto náležitosť je obligatórnou (povinnou) náležitosťou, s následkom v prípade jej absencie, v podobe považovania poskytnutého úveru za úver bezúročný a bez poplatkov. 36. Na správnosti tohto záveru nič nemení ani odvolateľom namietaná skutočnosť, že do 31.12.2007 zákon obsahoval chybný vzorec pre výpočet RPMN, čo podľa neho relativizuje jeho povinnosť tento údaj v zmluve uvádzať. 37. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie celkových nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa čo najvýhodnejšieho. 38. Je síce pravdou, že do 01. júla 2006, kedy nadobudla účinnosť opravná novelizácia zák. č. 264/2006 Z.z., ktorou sa zosúladil vzorec RPMN so Smernicou č. 87/102/EHS (novelizáciou tejto smernice v roku 1990, bol zavedený jednotný matematický vzorec pre výpočet RPMN), bol v prílohe Zákona o spotrebiteľských úveroch, uvedený nesprávny vzorec ročnej percentuálnej miery nákladov, čím RPMN ako ekvivalent úrokovej miery reflektujúci okrem všetkých splátok aj na všetky poplatky, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná podľa tohto pôvodne uvedeného vzorca, bola výrazne oproti správnemu, aktuálne platnému vzorcu podhodnotená, čo bolo spôsobené nesprávnou transpozíciou uvedenej smernice pri zavedení tohto vzorca do v tom čase platnej právnej úpravy. Uvedená skutočnosť, však na správnosť záveru súdu prvej inštancie, nemôže mať žiaden dopad a nie je spôsobilou k zmene napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že povinnosťou žalovaného ako dodávateľa, by nepochybne bolo, aby po 01.06.2006 ( v prípade nesprávne uvedeného údaju o RPMN), v súvislosti so zavedením správneho vzorca pre výpočet RPMN, túto skutočnosť vo vzťahu k žalobcovi dal do súladu s platným právnym poriadkom, ktorá povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona, čo ak by neurobil, napriek tomu, že už v čase uzatvorenia zmluvy, bez ohľadu na v tom čase používaný nesprávny vzorec pre výpočet RPMN by mal bezpochyby vedomosť o tom, že v zmluve uvedená výška RPMN nezohľadňuje všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené, čo je v rozpore so zmyslom a účelom tohto inštitútu, ako prostriedku umožňujúceho spotrebiteľovi posúdiť vhodnosť takéhoto produktu z hľadiska nákladov s ním spojených. Preto ani z uvedených dôvodov, nemôže absencia údaju o RPMN mať za následok iný záver ako ten, ktorý vyvodil súd prvej inštancie. 39. Na základe uvedeného preto správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá účastníkmi konania dňa 17.12.2003 keďže neobsahuje údaj o RPMN tak, ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 2 zák. o spotrebiteľských úveroch, je potrebné považovať žalovanému na základe nej poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a vychádzajúc z nesporného zistenia, že žalobca žalovanému na úvere zaplatil už sumu 690,06 eur, pričom mu dôvodne mal spolu s úrokom z omeškania zaplatiť len sumu 448,46 eur, žalobu správne posúdil ako dôvodnú, tejto vyhovel a určil, že záväzky žalobcu plynúce mu z tejto zmluvy o úvere vo vzťahu k žalovanému zanikli. 40. Ako nedôvodné, odvolací súd vyhodnotil tiež námietky žalovaného „o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, či záveru o (ne)možnosti zabezpečenia záväzku žalovaného zo zmluvy o úvere plynúceho, prostredníctvom inštitútu tejto dohody vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu úverovou zmluvou založeného“, pretože na týchto právnych záveroch súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil, rovnako tiež nespochybnil, ako to nesprávne uvádza vo svojom odvolaní žalovaný, že zabezpečovací inštitút - dohoda o zrážkach zo mzdy, nie je vylúčený zo spotrebiteľského práva. 41. Dohoda o zrážkach zo mzdy, slúži na zabezpečenie hlavného záväzku, ktorý je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Osud zabezpečovacieho prostriedku teda závisí od osudu hlavného záväzku. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď túto dohodu skúmal vo vzájomnej súvislosti s existenciou hlavného záväzku, ktorý zabezpečovala a pokiaľ dospel k záveru o zániku hlavného záväzku žalobcu plynúceho zo zmluvy o úvere v dôsledku jeho splnenia (§ 559 ods. 1 OZ), nemožno inak, ako vecne správny vyhodnotiť tiež záver súdu prvej inštancie o zániku záväzkov žalobcu, plynúcich z dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá hlavný záväzok zabezpečovala. 42. V konečnom dôsledku ako nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalovaného smerujúcu voči rozhodnutiu v časti náhrady trov konania, ktorým súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 142 ods. 1 OSP (teraz § 255 ods. 1 CSP) zaviazal žalovaného ako neúspešnú stranu sporu, k ich náhrade žalobcovi. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávnosť priznania trov právneho zastúpenia žalobcovi v časti náhrady za stratu času jeho právneho zástupcu v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 03.07.2014 dôvodiac, že pojednávania sa zúčastnil len advokátsky koncipient, tak toto jeho tvrdenie nemá oporu v zistených skutočnostiach, pretože zo zápisnice z pojednávania v uvedený deň vyplýva, že pojednávania sa zúčastnil osobne právny zástupca žalobcu (nie jeho koncipient). 43. Z vyššie uvedených dôvodov, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil s tým, že za aplikácie ust. § 224 CSP opravil zrejmú nesprávnosť vo výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, spočívajúcu v nesprávne uvedenom dátume (roku) uzatvorenia úverovej zmluvy a dohody o zrážkach zo mzdy, keď namiesto správne uvedeného roku 2003, tento uviedol rok 2013. 44. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný nepriznal, keďže mu trovy v odvolacom konaní nevznikli. 45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).